Marek Krajčí

Je zakladateľom a riaditeľom platformy Kresťania v meste, ktorá v Bratislave prepája viac ako 30 spoločenstiev, kresťanských komunít a rôzne mimovládne organizácie. Práca, ktorú rozvinul, je založená na priateľských vzťahoch a stala sa základom pre realizáciu mnohých spoločných podujatí, benefičných koncertov, verejno-prospešných a charitatívnych akcií s dosahom na celú spoločnosť.[4] Medzi najznámejšie projekty platformy patrí jej festival Milujem svoje mesto, počas ktorého stovky dobrovoľníkov pomáhajú núdznym, sociálnym zariadeniam a v spolupráci s mestskými časťami čistia a revitalizujú verejné priestranstvá, parky a lesy.[5] Kresťania v meste si získali celospoločenské uznanie aj za svoju obetavú pomoc ľuďom bez domova. Celoročne, niekoľkokrát týždenne im varia z vlastných zdrojov – dnes už takmer s dvesto dobrovoľníkmi. Ľudí bez domova sa snažia postupne, osobným záujmom a priateľstvom socializovať, prinášať im pracovné príležitosti.

Na jeho podnet vznikol v roku 2008 Kresťanský komorný orchester ZOE, s ktorým zorganizoval množstvo benefičných koncertov na podporu rôznych charitatívnych projektov. Je členom správnej rady Nadácie Dobrá budúcnosť a nádej zameranej na pomoc sirotám v Ugande a Mjanmarsku.

Marek Krajčí je držiteľom Ceny primátora Bratislavy za rok 2014 za „nezištnú a účinnú pomoc ľuďom v núdzi prostredníctvom charitatívnych a dobrovoľníckych aktivít v Bratislave i za hranicami mesta.“[6]

Marek Krajčí je tiež hudobník a worship líder, je autorom desiatok hymien a chválospevov, troch albumov chvál a uctievania, jedného detského albumu a je jedným z prvých priekopníkov chválových koncertov na Slovensku. Roky viedol Koncerty modlitieb a chvál, organizoval celoslovenské konferencie zamerané na vystrojenie kresťanov pre prinášanie kresťanských hodnôt do spoločnosti. V tomto období bol aj šéfredaktorom časopisu KROK kresťanov v spoločnosti.[7]

Marek Krajčí kandidoval v parlamentných voľbách v roku 2016 zo štvrtého miesta na kandidátke hnutia OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽaNO-NOVA) ako nezávislý kandidát.[8] Vo voľbách získal 31 781 preferenčných hlasov a bol zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.[9] Bol podpredsedom Výboru NR SR pre zdravotníctvo, overovateľom Výboru NR SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ a pôsobí v poslaneckom klube OĽaNO-NOVA. V novembri 2017 bol hnutím nominovaný do pozície tieňového ministra zdravotníctva. Bol predsedom parlamentnej Skupiny priateľstva s Austrálskym zväzom, Republikou fidžijských ostrovov, Republikou Marshallových ostrovov, Novým Zélandom, Papuou-Novou Guineou a Samojským nezávislým štátom. Na jeho podnet sa na pôde parlamentu vytvorila 30. mája 2016 skupina Spojencov Izraela[10]

V parlamentných voľbách v roku 2020 kandidoval zo 143. miesta na kandidátke hnutia OĽANO, získal 35 515 preferenčných hlasov a bol zvolený.[11] 21. marca 2020 bol vymenovaný za 18. ministra zdravotníctva Slovenskej republiky vo vláde Igora Matoviča.

Pod jeho vedením Slovensko prekonalo prvú vlnu pandémie koronavírusu so statusom svetového premianta. Problémy sa začali črtať krátko pred príchodom druhej vlny, v období uvoľnenejších letných mesiacov, počas ktorých Slovensko evidovalo minimum nových prípadov nákazy. Odborníci vládu dlhodobo vystríhali pred opätovným a ďaleko silnejším návratom ochorenia COVID-19 a zároveň ju kritizovali za to, že sa naň Slovensko ani ministerstvo počas dočasného vírového odmäku dostatočne nepripravujú.^{[chýba zdroj]} Epidemiologická situácia sa následne v krajine začala rapídne zhoršovať do bodu, že sa Slovensko umiestnilo na popredných priečkach v týždennej úmrtnosti a počte hospitalizovaných osôb v prepočte na počet obyvateľov.[12][13] Kritická pandemická situácia v krajine ruka v ruke s dlhodobým napätím medzi hlavnými predstaviteľmi koalície napokon viedli k prepuknutiu vládnej krízy začiatkom marca 2021. V nej koaličné strany Za Ľudí a SaS podmienili svoje zotrvanie v koalícii Krajčího odchodom. [14] Hlavným dôvodom malo byť práve nezvládanie pandemickej situácie. Napriek nevôli svojej strany OĽaNO oznámil 11. marca 2021 svoj plánovaný odchod z ministerského postu po necelom roku pôsobenia.[15] 12. marca 2021 podal demisiu a funkciou ministra dočasne poverila prezidentka Eduarda Hegera.[16] 16. marca 2021 sa vrátil do Národnej rady SR ako poslanec.[17]