Peter Marček

Marček bol v roku 2002 bol zakladajúcim členom Hnutia za demokraciu (HZD), potom predsedom Krajskej rady HZD Bratislava a členom predsedníctva tejto politickej strany, ktorej čestným predsedom bol Ivan Gašparovič, práve vystúpivší z HZDS. Po zvolení Gašparoviča v roku 2004 za prezidenta sa predsedom strany stal Jozef Grapa. Strana sa potom zúčastnila už len volieb do SNR v roku 2006 kde získala len 0,63 %. V roku 2018 už ako bezvýznamnú stranu ju prevzal Marček, ktorý s ňou mal ďalšie plány.[4] Najprv zmenil jej názov na HLAS ĽUDU, potom ju dal k dispozícii europoslancovi ĽSNS Milanovi Uhríkovi, ktorý zmenil jej názov na Republika.[5]

V roku 2011[6] založil a stal sa predsedom strany Strana občanov Slovenska (SOS), s ktorou kandidoval v parlamentných voľbách v roku 2012 a získal 0,15 %. Marček ponúkol pred parlamentnými voľbami 2016 svoju stranu Borisovi Kollárovi po tom, čo tento neuspel s prevzatím hnutia Náš kraj.[7] Strana občanov Slovenska sa tak premenovala na hnutie SME RODINA – Boris Kollár. Kollár sa tým vyhol zbieraniu podpisov potrebných na založenie novej strany. V parlamentných voľbách 2016 získali 172 860 t. j. 6,62 % platných hlasov, znamenajúcich 11 poslaneckých kresiel v novozvolenom parlamente. Marček bol číslo 4 na kandidátke Sme rodina[8] a spolufinancoval kampaň. Pôsobil vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá aj ako vedúci stálej delegácia NR SR v Parlamentnom zhromaždení Čiernomorskej hospodárskej spolupráce.[1]

Mal nezhody s vedením vlastnej strany (spolu s Rastislavom Holúbekom a Martinou Šimkovičovou).[9] V júni 2016 ich kolegovia vylúčili z klubu a stali sa nezaradenými poslancami. Marček a Holúbek boli vylúčení aj zo strany.[10] Šimkovičová jej členkou ani nebola. Marček na tlačovej besede povedal, že mali výhrady k forme vyjadrovania B. Kollára. Do kategórie Kollárových vulgárností zaradil vyjadrenia, že Kollár bude mať rád ďalšie dieťa s Rómkou, či to, že úradníkov z Bruselu označil za „hajzlov“.[10]

Marček pred parlamentnými voľbami požičal peniaze svojmu hnutiu (strane), neuviedol však túto čiastku v majetkovom priznaní, a preto sa ním zaoberal parlamentný výbor pre nezlučiteľnosť funkcií.[11] Podľa vlastného (Marčekovho) vyjadrenia mu Kollár splnil dva z troch sľubov, ktoré mu dal pred voľbami: že bude na kandidátke do 5. miesta (bol 4.) a že bude členom dvoch výborov. Marček vraj preto finančnú pohľadávku voči hnutiu už dávno odpustil a neuviedol ju v priznaní.[11]

Marček sa pri hlasovaní o zrušení Mečiarových amnestií 5. apríla 2017 ako jediný zdržal hlasovania. V marci 2017 bol otvorene proti ich zrušeniu, pretože podľa neho je to „možno plán cez kriminalizáciu Mečiara ako zakladateľa štátu spochybniť akt vyhlásenia štátnosti, suverenity a nezávislosti Slovenskej republiky (1993), čím by sme sa dostali do jedného vreca a pod jeden spoločný menovateľ s prvou Slovenskou republikou“.[12]

V septembri 2017 v deň konania protikorupčného pochodu v Bratislave podporoval konkurenčnú akciu za odstúpenie prezidenta Kisku spoločne s aktivistami Komunistickej strany a expremiérom Jánom Čarnogurským.[13]

V auguste 2018 absolvoval cestu na polostrov Krym, ktorý je od roku 2014 anektovaný Ruskou federáciou. Tvrdil, že tam cestuje ako súkromná osoba, počas pobytu sa však zúčastnil rokovaní s ruskými predstaviteľmi ako poslanec NR SR. Neoficiálna delegácia pod vedením Marčeka s krymskou stranou podpísala aj dohodu o vytvorení Európsko-Krymskej obchodnej komory, ktorá má sídliť v priestoroch patriacich advokátovi a podnikateľovi Romanovi Bušovi.[14]

V decembri 2018 prevzal po Jozefovi Grapovi stranu Hnutie za demokraciu, ktorú v roku 2002 spoluzakladal a zmenil jej názov na HLAS ĽUDU.[15] Zároveň avizoval plán pýtať sa raz mesačne formou internetovej ankety občanov, ako má v NR SR hlasovať o zákonoch.[16] V roku 2020 kandidoval do Národnej rady ako predseda strany HLAS ĽUDU z druhého miesta kandidátky. Strana však získala len 0,06 % hlasov a Marček sa do parlamentu nedostal.[17]

Marček, už ako bývalý poslanec, zorganizoval 17. novembra 2020 protivládny protest pred Prezidentským palácom na Hodžovom námestí, kde bez rúšok vystupovali aj viacerí poslanci ĽSNS, s ktorými ho spájala nielen protivládne, ale aj proruské a antivaxerské postoje.[4][18]