Július Ďuriš

Ďuriš sa narodil v roku 1904 v obci Rovňany v Novohradskej župe (dnešný okres Poltár). V 20. rokoch 20. storočia vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. V roku 1927 vstúpil do KSČ.[1][2] Na prelome 20. a 30. rokov tiež študoval na Na Vysokej škole politických, ekonomických a spoločenských vied v Paríži. Redigoval vtedy časopis Rovnost, vydávaný pre československých robotníkov vo Francúzsku. Pre svoje politické aktivity v komunistickom hnutí bol ale z Francúzska vypovedaný. Pôsobil následne na Slovensku ako komunistický organizátor a novinár.[2]

Od roku 1938 bol spoločne s Kolomanom Moškom a Karlom Bacílkom členom ilegálneho vedenia komunistickej strany na Slovensku. Po potlačení Slovenského národného povstania začiatkom roku 1945 bol Ďuriš, spoločne s Viliamom Širokým väznený v Bratislave a hrozilo, že sa dostanú do rúk Gestapa, čo by sa rovnalo rozsudku smrti. Podarilo sa im utiecť, podľa niektorých prameňov aj vďaka pomoci vtedajšieho ľudáckeho predsedu vlády Dr. Štefana Tisa[3][4]. Podľa iného zdroja bol väznený po celé obdobie rokov let 1941–1945.[2] Po rozsudku bol vo väzení krajského súdu v Bratislave. Od mája do septembra 1943 tu bol jeho spoluväzňom ďalší významný predstaviteľ slovenského komunistického odboja, Ján Púll. Na Ďuriša spomínal neskôr ako na človeka s neľahkou povahou, v ktorej sa objavovali rysy panovačnosti, bezohľadnosti a tvrdosti. Zároveň si ho ale vážil ako profesionálneho revolucionára a marxistu.[5]

Právnik Anton Rašla s väzbami na odboj podľa spomienok Ladislava Šimoviča vyčítal Ďurišovi ľahkomyseľnosť, s ktorou vykonával za vojny svoje ilegálne aktivity. V dobe slovenského štátu, keď po Ďurišovi pátrala tajná polícia, mu Rašla zabezpečil tajný byt. Ďuriš potom ale nedodržiaval pravidlá konšpirácie a pobytu. Svoje následné zatknutie si tak mal zaviniť sčasti sám.[5]