Július Gábriš

Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach v roku 1933 sa prihlásil do biskupského seminára v Trnave. Teologické štúdium dokončil na Bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde ho 26. júna 1938 apoštolský administrátor Trnavskej apoštolskej administratúry Pavol Jantausch vysvätil za kňaza. Nastúpil ako kaplán v Tekovských Šarluhách (dnes Tekovské Lužany), ešte v tom istom roku ho preložili do Holíča a v roku 1939 do Stupavy. Od roku 1939 začal študovať na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. V roku 1941 krátko pôsobil ako správca farnosti v Bankách (dnes súčasť Banskej Štiavnice) a od 1. septembra 1941 bol menovaný za profesora na biskupskom gymnáziu v Trnave.[1] V roku 1944 ukončil štúdium na Slovenskej univerzite rigoróznymi skúškami a ziskom titulu doktor prírodných vied (RNDr.). V roku 1950 po nátlaku štátnych úradov „na vlastnú žiadosť“ opustil miesto gymnaziálneho profesora v Trnave. Štátny súhlas dostal len na miesto kaplána v Mojmírovciach. Od septembra 1951 sa stal dekanom v Jablonici. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa aktívne zúčastňoval práce prorežimného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. V roku 1962 sa stal dekanom v Novom Meste nad Váhom.

20. apríla 1969 zomrel trnavský biskup Ambróz Lazík. Pápež Pavol VI. po jeho smrti vymenoval Júliusa Gábriša za trnavského apoštolského administrátora s právomocami sídelného biskupa. Predstavitelia vládneho režimu tým neboli nadšení, predsa len sa im však Gábriš javil ako „menšie zlo“, a preto jeho vymenovanie akceptovali. Otázka vysvätenia Júliusa Gábriša za biskupa však nebola až taká jednoduchá. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa obnovili rozhovory medzi česko-slovenskou vládou a Vatikánom o vzájomných vzťahoch, ktoré sa v päťdesiatych rokoch celkom zmrazili. Jednou z najpodstatnejších častí rokovaní bola otázka obsadenia biskupských stolcov. Na Slovensku sa posledné oficiálne vymenovanie a vysvätenie biskupov uskutočnilo ešte v lete 1949, krátko pred prijatím tzv. cirkevných zákonov. Tie vyžadovali predbežný štátny súhlas na vymenovanie do akejkoľvek duchovnej funkcie, čiže aj biskupa. Ďalšie vysvätenia biskupov sa preto robili už tajne a títo biskupi väčšinou skončili vo väzení alebo v emigrácii. Keď v júni 1972 zomrel rožňavský biskup Róbert Pobožný, zostalo Slovensko bez jediného oficiálne pôsobiaceho biskupa.

Česko-slovensko-vatikánske rokovania o menovaní biskupov dlho neprinášali konkrétne výsledky. Meno Júliusa Gábriša ako jedného z kandidátov prvý raz predložila vatikánska delegácia v marci 1971, a to na funkciu biskupa v Nitre. Trvalo však ešte dva roky, kým sa dosiahla kompromisná dohoda. Vatikán navrhol Gábriša a Jána Pásztora a štát Jozefa Feranca a Josefa Vranu pre Olomouc. Vo februári 1973 pápež Pavol VI. vymenoval a začiatkom marca 1973 Agostino kardinál Casaroli vysvätil v Nitre troch nových slovenských biskupov. Július Gábriš sa stal apoštolským administrátorom - titulárnym biskupom v Trnave. Za svoje biskupské heslo si zvolil Cum auxilio Divino (s Božou pomocou). Okrem neho sa sídelným biskupom v Banskej Bystrici stal Jozef Feranec a v Nitre Ján Pásztor.

Po zriadení slovenskej cirkevnej provincie koncom roka 1977 bola trnavská apoštolská administratúra povýšená na arcidiecézu a Július Gábriš sa stal prvým administrátorom trnavskej arcidiecézy.

Pápež Ján Pavol II. ocenil jeho úsilie udelením hodnosti titulárneho arcibiskupa. O tomto menovaní sa vedelo iba tajne, kvôli komunistickému režimu. Oficiálne sa zverejnilo až po jeho smrti.[2][3]

• Haľko, Jozef (2008), Arcibiskupov zápas : Životná cesta Mons. RNDr. Júliusa Gábriša, Profily, Trnava: SSV, str. 344, ISBN 978-80-7162-743-2