Oltár
Oltár (starogr. βῆμα béma, lat. ara, v kresťanstve lat. altare) je miesto, na ktorom sa v náboženstve prináša dar ako obeť, zvyčajne bohu či božstvu.
Oltár v staroveku a stredoveku
Veľkosti starovekých oltárov bolo neskôr dosahovaných veľmi zriedka napr. oltár rozmerov 198x23m v Syrakusách. Oltáre stavali obvykle na otvorených miestach, často boli určené k zápalným obetám. Známy je oltár z Pergamu z 2. Storočia p.n.l. ozdbený reliefom o celkových rozmeroch 36x34m, ktorý je teraz uložený v Berlínskom Pergamonmuseu.
Etruskovia a Rimania budovali oltáre pre svoje osobné božstvá. Týchto oltárov sa zachovalo mnoho tisíc. Boli často ozdobené nápismi. Na nich sa prinášala buď zápalná obeta (napr. kadidlo), alebo sa na neho pokladal dar (napr. víno).
Oltár v Kresťanstve
Nový zákon používa slovo oltár pre vyjadrenie Ježišovej obety na kríži. Pretože v kresťanstve neexistuje iná obeť ako obeť jediného kňaza, Ježiša Krista, nie sú oltáre kresťanmi vnímané rovnako ako v ostatných náboženstvách. Pre oltár kresťania v latinčine nepoužívali bežného slovo ara, ale zaviedli nový názov Altare (vyvýšené miesto). Oltár sa v katolicizme používa ako miesto, na ktorom sa prinášajú dary chleba a vína pri slávení Eucharistie.
V cirkvách s vlastnou liturgickou tradíciou prevláda užívanie kamenného oltára, je však možné sa stretnúť aj s oltármi z iného materiálu a zvyčajne nie je ním možné hýbať. Mnohé katolícke a pravoslávne oltáre v sebe nesú pozostatky svätých; tento zvyk pochádza z prvých kresťanských storočí, kedy kresťania mohli sláviť Eucharistiu na hroboch mučeníkov.
Protestantské cirkvi oltáre nepoužívajú.
