Bazilika Panny Márie Väčšej

Dominantným stavebným prvkom hlavného priečelia je dvojpodlažne riešený vstup inšpirovaný trojdielnou zostavou víťazných oblúkov. Balustráda medzi poschodiami je na oboch koncoch ozdobená sochami bl. Niccola Albergatiho a sv. Karola Boromejského. Na hornej balustráde sú umiestnené sochy Panny Márie s Ježiškom a štyroch pápežov; stredný frontón dopĺňajú alegórie Panenstva a Pokory.

Na prvom poschodí lodžie sa návštevníkom ponúka jedinečný pohľad na vrcholne stredoveké mozaiky z prelomu 13. a 14. storočia, dielo rímskeho maliara Filippa Rusutiho. Ústredný výjav zobrazuje Krista Pantokratora (t. j. Žehnajúceho), zobrazeného podľa byzantského vzoru.

Jacopo Torriti, Korunovácia Panny Márie, 1295, mozaika v apside zhotovená podľa predlohy z 5. stor.

Interiér dnešnej baziliky si zo všetkých rímskych veľkých sakrálnych stavieb, napriek viacerým prestavbám, najväčšmi zachoval svoj pôvodný ranostredoveký vzhľad. Z átria na vstup do chrámu slúži štvorica portálov doplnená piatou tzv. Svätou bránou, ktorá sa otvára iba počas Svätého roku. Tri lode sú od seba vizuálne oddelené dvoma radmi po dvadsiatich iónskych stĺpoch. Pochádzajú z pôvodného antického Junoninho chrámu na Aventine. Nad stĺpmi sa nachádzajú pôvodné drevené trámy kostola.

V hlavnej lodi návštevníka zaujme nádherný kazetový strop (dielo Giuliana da Sangalla na objednávku Alexandra VI.) vyzdobený zlatom, ktoré bazilike v roku 1492 venovali katolícke Veličenstvá Izabela I. Kastílska a Ferdinand II. Aragónsky, pochádzajúcim z práve objavených zámorských území.

Dojem starokresťanskej baziliky vytvára aj do veľkej miery zachovaná pôvodná mozaiková výzdoba hlavnej lode: jedinečný starozákonný cyklus pod oknami a výjavy z Nového zákona na triumfálnom oblúku. Je dielom najmenej trinástich rôznych umelcov odlišujúcich sa navzájom nielen umeleckým nadaním a štýlom, ale i rôznorodosťou ikonografických prameňov, z ktorých čerpali. Nič to však nemení na fakte, že celý monumentálny cyklus pôsobí nanajvýš jednotne.

Od siedmeho storočia bola bazilika cieľom pútnikov, ktorí si chceli uctiť vzácnu relikviu: Ježišove jasličky. Kvôli nim postavil na konci 13. storočia Arnolfo di Cambio kamenný betlehem čím zabezpečil bazilike veľnú slávu ako rímskeho Betlehemu.

Hlavný oltár v Sixtínskej kaplnke s tabernákulom neseným štvoricou anjelov

V roku 1585 zasadol na Petrov stolec kardinál Felice Peretti ako pápež Sixtus V. Vzápätí po svojom zvolení poveril architekta Domenica Fontanu, vybudovať v závere ľavej bočnej lode monumentálnu pohrebnú kaplnku pomenovanú po ňom Sixtínska (tal. Capella Sistina). Fontana kaplnku s pôdorysom v tvare gréckeho kríža dokončil v roku 1587 a nasledujúce dva roky na nej pracovali umeleckí remeselníci, maliari a sochári. Kupola kaplnky postavená nad miestom kríženia sa stala novou dominantou baziliky.

Pápež, horlivý zástanca protireformácie, dal výzdobou kaplnky zreteľne najavo cieľ svojho pontifikátu: obrana cirkvi pred zásahmi moderných heretikov. V duchu tohto poslania maliari Cesare Nebbia a Giovanni Guerra vytvorili medzi zlatenou štukovou výzdobou úchvatný mariánsky freskový cyklus.

Skôr než dal Sixtus V. postaviť v kaplnke svoj pomník, myslel na svojho predchodcu, pápeža Pia V. Domenico Fontana preň vyhotovil náhrobok (ten istý umelec je i autorom Sixtovho náhrobku v kaplnke) skladajúci sa z dvojposchodovej pohľadovej steny zdobenej stĺpmi, v ktorej strede je umiestnená socha žehnajúceho pápeža (dielo Leonarda Sormaniho). V náhrobku boli v roku 1672 pri príležitosti blahorečenia uložené pápežove ostatky.

Hlavný oltár v Pavlínskej kaplnke s Madonou Salus Populi Romani

Steny kaplnky pokrýva mramor získaný zo starých antických stavieb. Interiér je doplnený v nikách umiestnenými sochami apoštolov sv. Petra a sv. Pavla a dominikánskych a františkánskych svätcov.

Hlavným dôvodom výstavby kaplnky však bolo Sixtom V. zamýšľané nové usporiadanie miesta pre Kristove jasličky. Do stredu kaplnky dal umiestniť bohato zdobené pozlátené bronzové tabernákulum, ktoré nesú na ramenách štyria anjeli. Tabernákulum, symbolicky predstavujúce Mojžišovu archu zmluvy, je miniatúrou architektúry kaplnky. Mramorovým schodiskom pod ním sa dá vojsť do krypty, ktorá nahradila stredovekú kaplnku jasličiek Arnolfa di Cambio.

Krátko nato, čo bol v roku 1605 zvolený pápežom dlhoročný vikár baziliky Santa Maria Maggiore kardinál Camillo Borghese (ako pápež Pavol V.) začalo sa so stavbou druhej monumentálnej kaplnky. Mala poskytnúť priestor k uctievaniu ďalšej vzácnosti baziliky: ikony Madony zvanej Salus Populi Romani (t. j. Spása rímskeho ľudu). Architekt Flaminio Ponzio, ktorý bol stavbou kaplnky poverený, mal za úlohu sledovať plány staviteľa Sixtínskej kaplnky Domenica Fontanu.

Výzdoba kaplnky, rovnako monumentálna, sa však už nesie v duchu nastupujúceho baroka a, dá sa povedať, okázalosťou predstihuje svoj vzor. Zameranie celej výzdoby, poňaté v mariánskom duchu, dokazuje, že Panna Mária prestupuje celými ľudskými dejinami.

Náhrobok pápeža Pia V.

Aj v Pavlínskej kaplnke (tal. Capella Paolina) stoja bohato zdobené náhrobky dvoch pápežov: Pavla V. a jeho predchodcu Klementa VIII. doplnené reliéfnymi scénami zachytávajúcimi významné míľniky oboch pontifikátov.

Architektúra hlavného oltára z roku 1607 (autor Pompeo Tragoni), dominujúceho celému interiéru kaplnky, vznikla na oslavu neveľkého obrazu Salus Populi Romani.

Okolo roku 1550 bola postavená kaplnka rodiny Cesi (Capella Cesi); z rokov 1564 – 1573 pochádza kaplnka rodiny Sforzovcov (lat. Capella Sforza, kaplnku navrhol Michelangelo a dokončil ju Giacomo della Porta v roku 1573) a z roku 1605 baptistérium.