Bazilika San Giorgio Maggiore

Prvý kostol postavený na tomto mieste niesol patrocínium tohto svätca. V roku 1223 však ostrov postihlo ničivé zemetrasenie, ktorému padli za obeť takmer všetky stavby. Po zemetrasení boli kostol i kláštor prestavané.

V roku 1324 získali rehoľníci pažu a časť lebky svätého Juraja a od tohto času nesie ostrov i kláštor jeho meno.

Vzhľadom k dôležitosti kostola i kláštora začali rehoľní bratia už koncom 15. storočia uvažovať s ich prestavbou. Jej realizáciou bol v roku 1565 poverený známy padovský architekt Andrea Palladio, pre ktorého to bola už druhá objednávka pre tunajší benediktínsky konvent; už v rokoch 1560 - 1562 postavil refektár kláštora. Palladio sám viedol stavbu iba do roku 1568, ale napriek tomu bola realizovaná presne podľa jeho plánov. Kostol bol dokončený až po Palladiovej smrti dostavaním priečelia v rokoch 1607 - 1610 podľa projektu vicenzského architekta Vincenza Scamozziho. V uvedenom roku bol aj vysvätený.

Už čoskoro sa ukázalo, že mnísi si nemohli vybrať lepšieho architekta ako Palladia. Svoje skúsenosti s projektovaným vidieckych i mestských víl, realizovaných pre príslušníkov miestnej aristokracie, v plnej miere zúročil aj na stavbe tohto chrámu, ktorý bol prvou významnou Palladiovou stavbou sakrálneho charakteru.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že projekt kostola bol plne podriadený vizuálnemu efektu. Sama poloha tohto a ďalšieho Palladiovho významného projektu, kostola del Redentore, postaveného na susednom ostrove Giudecca, je pozoruhodná. Oba objekty spolu s Longhenovou Bazilikou Santa Maria della Salute tvoria trojicu jedinečne situovaných stavieb na ostrovoch a ostrohu pri ústí Canala Grande.

Celkom v súlade so svojimi teoretickými úvahami o účinku chrámového priečelia, orientoval Palladio priečelie chrámu smerom k jadru mesta, k najvýznamnejšiemu priestoru, na Námestí svätého Marka. Koncipoval ho vyslovene na diaľkový pohľad, umocnený prítomnou morskou hladinou. Kostol, postavený na pomerne nízkom nábrežnom móle (hlavným vchodom je obrátený na Campo di San Giorgio), tak pôsobí dojmom akoby stál priamo na hladine. Tento fakt známy z mnohých budov, iba dokazuje neopakovateľné kúzlo benátskych stavieb.

Pohľad do presbytéria s hlavným oltárom

Vďaka Palladiovej geniálnej koncepcii tvorí San Giorgio ideálny protipól k námestiu svätého Marka s jeho stavbami. Dominantným prvkom stavby kostola je jeho belostné priečelie z istrijského mramoru. Stredný front má trojštvrťové stĺpy na vysokých podstavcoch a úplný trojuholníkový štít. Kupola s vysoko vyčnievajúcou laternou podporuje vertikálnu dynamiku utvárania prísne symetrického priečelia.

Po stranách portálu sa v plytkých nikách nachádzajú sochy svätého Štefana a svätého Juraja. Štyri mohutné trištvrťové stĺpy nesú na architráve mohutný tympanón so sochou žehnajúceho Krista na jeho špici.

Trojloďový kostol stojí na pôdoryse v tvare latinského kríža s priečnym krídlom, priestrannou hlavnou loďou a nízkymi postrannými loďami. Presbytérium štvorcového pôdorysu ako aj transept sú zakončené apsidami. Strop je jednoduchá valená klenba, do ktorej sú zasadené okenné otvory.

O koncepcii priestoru a povahe pôdorysu San Giorgio sa Palladio zmieňuje vo štvrtej knihe I Quattro libri dell'architettura (Štyri knihy o architektúre), keď hodnotí význam centrálneho priestoru s kruhovým pôdorysným jadrom.

Ľavej strane stavby kostola dominuje šesťdesiat tri metrov vysoká zvonica z roku 1791. Je to v poradí už štvrtá zvonica, keďže tri predošlé kampanily sa zrútili. Dnes jej vrchol, prístupný výťahom, poskytuje úchvatné výhľady na okolité ostrovy lagúny ako aj samotné mesto.

Pohľad na areál kláštora. V pozadí ostrov Giudecca

Areál benediktínskeho kláštora San Giorgio zaberá priestor západne od baziliky. Predchodcom dnešného kláštora bola stavba, ktorá na tomto mieste vznikla v roku 982. Keď v roku 1223 kláštor, tak ako väčšina budov na ostrove, podľahol následkom zemetrasenia, bol v nasledujúcich rokoch obnovený.

Postupom doby kláštor získaval na teologickom a kultúrnom význame. Mnísi mali značnú autonómiu a pomerne dobré vzťahy s ďalšími centrami duchovného života - s Florenciou a Padovou. Vzhľadom k svojmu vplyvu stal sa kláštor neraz svedkom dôležitých udalostí. V roku 1177 sa tu stretli pápež Alexander III. a cisár Fridrich I. Barbarossa; v roku 1443 sa do kláštora uchýlil Cosimo de' Medici potom, čo bol vypovedaný z Florencie.

V rokoch 1560 - 1562 Andrea Palladio postavil pre kláštor nový refektár, pre ktorý Paolo Veronese v roku 1563 namaľoval veľkorozmerný obraz Svadba v Káne Galilejskej.

Medzi rokmi 1641 až 1680 Baldassare Longhena navrhol pre kláštor nvú knižnicu, slávnostné schodisko ako aj novú fasádu.

Po páde Benátskej republiky v roku 1797 prišiel kláštor o svoje najvzácnejšie umelecké diela a hodnotnú knižnicu. Umelecké poklady, ktoré mnísi zhromažďovali po stáročia, skončili v rukách drancujúcich napoleonských vojsk. „Umeleckou korisťou“ sa stal aj Veroneseho obraz, ktorý sa dnes nachádza v parížskom Louvri. Na pôvodnom mieste dnes možno obdivovať jeho kópiu.

Ďalšia osudová rana pre kláštor prišla v roku 1806, keď bol kláštor zrušený a mnísi museli z ostrova odísť. I keď kostol naďalej slúžil cirkvi, budovy kláštora sa na viac ako jedno storočie zmenili na kasárne rakúskych vojakov a sklad zbraní. Až v roku 1951 taliansky štát kláštor opäť pridelil pôvodným majiteľom, obnovil ho a oživil jeho kultúrny a duchovný odkaz. Od tohto obdobia je sídlom kultúrnej nadácie Giorgia Ciniho (Fondazione Giorgio Cini).

Keď v roku 1799 zomrel pápež Pius VI. bolo nutné zvolať konkláve na voľbu jeho nástupcu. V tom čase však pápežskú vládu v Ríme ohrozovali okupujúce francúzske vojská. Kvôli bezpečnosti účastníkov konkláve bola voľba nasledujúceho pontifika preložená práve na ostrov San Giorgio Maggiore a prebehla v tunajšom benediktínskom kláštore. 14. marca 1800 z nej vyšiel víťazne kardinál Chiaramonti, ktorý prijal meno Pius VII.

Významné diela v bazilike

Tintoretto, Ukladanie do hrobu, 1592 - 1594, olej na plátne

Sebastiano Ricci, Madona s dieťaťom a svätcami (detail), 1708, olej na plátne

Leandro Bassano, Martýrium svätej Lucie, olej na plátne

Jacopo Bassano, Klaňanie pastierov, 1590 - 1591, olej na plátne

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazilika San Giorgio Maggiore

• W. Pryce, Mistrovská díla světové architektury, Slovart, Praha, 2009, ISBN 978-80-7391-250-5
• A. Palladio, Štyri knihy o architektúre, Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha, 1958
• M. Wundram, Palladio 1508 - 1580, Slovart, Praha, 2009, ISBN 978-80-7391-312-0
• M. Kaminski, Umění a architektura - Benátky, Slovart, Praha, 2007, ISBN 978-80-7209-875-0
• V. Fiala, Benátky, literární toulky městem umělců, hudby a karnevalu, Paseka, Praha, Litomyšl, 2011, ISBN 978-80-7432-083-5