Omán

Keramická črepina doby železnej z archeologického náleziska Chor Rori

Najstaršie známe miesto ľudského osídlenia v Ománe je v oblasti Watajah na území dnešného Maskatského guvernorátu. Datuje sa do doby kamennej, pred približne 5 000 rokmi. Boli tu nájdené archeologické pozostatky z doby kamennej a doby bronzovej a to najmä rôzne kamenné nástroje, zvieracie kosti, škrupiny a ohniská, ktoré sa datujú do roku 7615 pred Kr. Ďalej bola objavená ručne robená keramika, typická pre dobu bronzovú, pazúrikové nástroje, zaostrené predmety a škrabky.[5]

V jednej z hôr tej istej oblasti boli nájdené nástenné kresby zvierat. Podobné kresby boli objavené aj v iných častiach Ománu, a to v oblastiach Vádí Sahtan a Vádí Baní Charús blízko mesta Rustak. Tieto kresby zobrazovali človeka nesúceho zbrane, ktorý čelil divokým zvieratám. Ďalším miestom archeologických nálezov doby kamennej je Sivan, neďaleko mesta Hajma. Tu boli objavené hroty šípov, nože, dláta a zaguľatené kamene, ktoré vtedajší ľudia používali na hádzanie po zvieratách.[5]

V predislamskej dobe sa v Ománe usadili arabské kmene, od ktorých pravdepodobne pochádza aj názov tejto krajiny. Živili sa pastierstvom a na pobreží navyše ešte rybolovom. Na mnohých dnešných ománskych rodinách je zrejmá ich podobnosť k rodinám z iných štátov Arábie.[6][7]

V období od 6. storočia pred Kristom do 7. storočia nášho letopočtu a onoho zmieneného príchodu islamu bol Omán pod vplyvom alebo kontrolou perzských dynastií. Najprv to boli Achajmenovci, následne Parti a nakoniec Sásánovci. Kontrola nad Perzským zálivom sa okolo roku 250 pred Kr. preniesla z ríše Achajmenovcov na Partskú ríšu. Kvôli ochrane svojich obchodných trás založili Parti v Ománe pevnosti s osádkou. V 3. storočí vystriedali Partov Sásánovci, ktorí udržali svoju kontrolu nad Ománom až do doby vzostupu islamu o štyri storočia neskôr.[7]

Islam sa na ománske územie rozšíril ešte za života proroka Mohameda. Konverzia Ománcov na nové náboženstvo je prisudzovaná Amrovi íbn al-Asovi, ktorý krajinu navštívil v polovici 7. storočia.[8] Ománci patrili k prvým, ktorí prijali islam dobrovoľne. Tak sa stalo okolo roku 630, v čase kedy Mohamed vyslal Amra íbn al-Asa za spoluvládcami Ománu, ktorými boli Džajfar a Ábd. Mohamedov vyslanec ich mal vyzvať, aby prijali jeho vieru, a tak sa stalo.

Forte de Doba, dielo z doby okupácie zo strany Portugalska (1620)

Omán sa stal ibádíjskou krajinou, ktorej vládol vyvolený vládca, imám. Po smrti Mohameda prepukli boje o následovníctvo, kde hral Omán dôležitú úlohu. V raných rokoch islamskej expanzie Omán dobýval nové územia v Iraku, Perzii a v ďalších krajinách. Posolstvo islamu zaniesli Ománci pri svojich cestách až do Číny a ďalších ázijských prístavov.[7]

Omán sa stal mocným štátom s obchodnými a námornými aktivitami siahajúcimi k Východnej a Strednej Afrike.[7] V tomto období vládli Ománu nasledujúce dynastie: Umajjovci (661 – 750), Abbásovci (750 – 931, 932 – 933, 934 – 967), Karmatiani (931 – 932, 933 – 934), dynastia Bujidov (967 – 1053) a Seldžukovia (1053 – 1154).[8]

V rokoch 1508 až 1648 bol Omán z veľkej časti kontrolovaný Portugalskom, ktoré obsadilo jeho hlavné mesto Maskat. Portugalci pricestovali do regiónu po príchode objaviteľa Vasco da Gamu do Indie. Pretože potrebovali chrániť svoje námorné trasy, vybudovali na ománskom území opevnené mestá. Ruiny týchto miest, postavených v koloniálnom štýle, zostali dodnes.[9]

O pol druhého storočia neskôr boli Portugalci vyhnaní ománskymi domorodými kmeňmi. Tie o sto rokov neskôr (1741) vytlačila armáda arabských kmeňov pod velením jemenského kmeňového vodcu, ktorý začal líniu dodnes vládnucich sultánov. Od tej doby je Omán nezávislý, okrem krátkej perzskej invázie pár rokov na to.[9]

Ománska Východoafrická ríša v roku 1856:

██ územie pod ománskou vládou

██ významné mestá

██ ománske faktórie

Pozri aj: Maskat a Omán

Omán pokračoval vo vytlačovaní portugalských síl z Indického oceánu, predovšetkým Afriky. V 90. rokoch 17. storočia ománsky imám Sultán íbn Saíf dobýval pobrežie Východnej Afriky. Hlavnou prekážkou bola pevnosť Fort Jesus v Mombase, ktorú imám dobyl v roku 1698 po dvojročnom obliehaní.[10]

Následne Ománci zakladajú Zanzibarský sultanát (1698) a vyháňajú Portugalcov zo Zanzibaru a Mombasy.[11] Tí boli nútení opustiť aj ďalšie prímorské územia východnej Afriky, ktoré boli situované severne od Mozambiku. Zanzibar sa stal cennou korisťou, hlavne vďaka trhu s otrokmi. Stal sa dôležitou súčasťou Ománskej ríše čo dokazuje rozhodnutie najväčšieho ománskeho sultána 19. storočia, Saída bin Sultána učiniť z neho svoje hlavné sídlo. Saíd v Zanzibare postavil impozantné paláce a záhrady. Rivalitu medzi jeho dvoma synmi vyriešil s pomocou britskej diplomacie. Prvý syn, Majid, sa stal vládcom Zanzibaru a územia východoafrického pobrežia. Druhý syn, Thuvajni, získal Maskat a Omán.[10]

Omán nadviazal styky s dobovými veľmocami ako bola Británia, Francúzsko, Holandsko či Spojené štáty. Na začiatku 20. storočia však nastal úpadok a krajina sa od sveta izolovala. V roku 1920 začali zahraničné spoločnosti s hľadaním ropy. Spoločnosť Anglo-Persian Oil Company viedla geologické prieskumy s neúspešným výsledkom. Druhá svetová vojna a ďalšie udalosti prerušili prieskum až do roku 1962. Prvý úspešný vrt sa uskutočnil v oblasti Jíbal, následovaný vrtmi v Natíhu a Fahúde. Produkcia ropy v obchodnej miere sa začala približne v roku 1967.[7]

Dafárske povstanie vypuklo v roku 1962 v oblasti Dafár na juhu krajiny, proti Maskatu a Ománu a Spojenému kráľovstvu. Toto povstanie, prikláňajúce sa k radikalizmu, sa stalo hrozbou pre vtedajšieho sultána Saída bin Tajmúra a vyvolalo nepokoje aj v ďalších regiónoch krajiny. Sultán Saíd bin Tajmúr bol s pomocou Britov zosadený svojim synom Kábúsom, ktorý zaviedol nutné reformy, aby tak pripravil vzbúrencov o podporu ľudu a zmodernizoval chátrajúcu krajinu. Povstanie skončilo v roku 1975, kedy proti vzbúrencom zasiahli ako Ománske ozbrojené sily, tak ozbrojené sily Iránu.[12]

Veľkoleposť a rozmanitosť krajiny sú dôsledkom geologickej histórie a klímy posledných miliónov rokov. Jedinečné skalné výčnelky v pohorí Al Hadžar, Hukfu a Dafáre sú rajom pre medzinárodných geológov. Prvé geologické záznamy sa datujú do doby približne 825 miliónov rokov a zahrňujú aspoň tri obdobia, kedy bola krajina pokrytá ľadom, čo môže byť trochu prekvapivé vzhľadom na súčasnú zemepisnú šírku a podnebie.[16]

Omán, ležiaci v juhovýchodnom cípe Arabskej tabule, sa kvôli rozširovaniu Červeného mora pomaly tlačí smerom na sever. Hory Al Hadžar a potopené údolia Musandamu sú toho pamiatkou.[16]

V svojej geologicky nedávnej minulosti bolo územie položené pri okraji oceánu, čo potvrdzujú nálezy tmavo sfarbených ofiolitov, čo sú vulkanické horniny z oceánu, bohaté na meď a chróm.[16]

Vnútrozemské pláne sú plné mladších, usadených hornín, štrku, dunového piesku a soľných zvetralín. Pod nimi sa nachádza niekoľko kilometrov silná vrstva zložená zo starších usadenín, v ktorých sú ukryté ománske uhľovodíkové zdroje. Staroveká soľ, ktorá prichádza na povrch z niekoľkých soľných hôr ako je napríklad Karat Kibrit, hrá dôležitú úlohu v utváraní mnohých ropných a plynových akumulácií.[16]

Ománska klíma je spoločne s topografiou rôznorodá, s vlhkými prímorskými oblasťami a tropický teplým suchým púštnym vnútrozemím. Hoci sú dažďové zrážky spravidla nepravidelné a nepatrné, južne položená provincia Dafár zachytáva monzúny z Indického oceánu, spadajúce medzi júnom a septembrom. Vnútrozemské letné teploty môžu stúpnuť až na 54 stupňov Celzia. Väčšina turistov krajinu navštevuje počas miernejšie teplých mesiacov, v čase medzi októbrom až aprílom, spolu s návštevníkmi z krajín Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (skrátene GCC) uprednostňujú mesiace júl a august, kedy obdobie monzúnov prichádza do Dafáru.[17]

Ťava vo Wudam as-Sahíle (Maskat)

Púštne kroviny a traviny, spoločné pre celú južnú časť Arábie, sa tiež nachádzajú aj v Ománe. Vegetácia je rozptýlená po vnútrozemskej náhornej plošine, ktorú z veľkej časti tvorí štrková púšť. Jej rastu pomáhajú väčšie množstvo monzúnových zrážok v Dafáre a horách v období letných mesiacov. Rastú tu kokosové palmy (predovšetkým Dafár), odrody akácie, oleandre a kadidlovníky (vyvýšeniny). Pohorie Al Hadžar je najvyšším miestom vo východnej Arábii, voľne tu žije Arabitragus jayakari.[19]

Tunajšími pôvodnými cicavcami sú leopardy, hyeny, líšky, vlci, zajace, priamorožce a kozorožce. Medzi pôvodné vtáky patria supy, orly, bociany, dropy, kuropta čiernohlavá, vlha, sokoly a strdimilovia.[19]

Na začiatku 21. storočia žilo na území Ománu 9 ohrozených druhov cicavcov a 5 zástupcov vtáctva. Nad 19 druhmi rastlín rovnako visela hrozba vymiznutia. Sultán Kábús vyvinul snahu o ich ochranu pred vyhubením, vyhlásil niekoľko výnosov, týkajúcich sa ochrany prírody.[20]

Omán trpí hneď niekoľkými ekologickými problémami. Jedným z nich je znečistenie pláží a ďalších prímorských oblastí, v dôsledku preplávaní ropných tankerov Hormuzským prielivom a Ománskym zálivom. Ďalším, nemenej závažným, je udržovanie prísunu dostatočného množstva vody do poľnohospodárskych oblastí a do domácností. Krajina disponuje len jedným kubickým kilometrom obnoviteľných vodných zdrojov, pričom 94 % je užitých v poľnohospodárstve a 2 % pri priemyslovej činnosti. Len 30 % všetkých vidieckych obyvateľov má prístup k čistej pitnej vode. Obdobie sucha a nepočetné dažďové zrážky prispievajú k nedostatočnému zásobovaniu vodou.[20]

Zdravotná starostlivosť je občanom Ománu poskytovaná bezplatne[24], ale cudzinci si ju musia zaplatiť.[13] Tunajšia zdravotná starostlivosť dosahuje vysokú úroveň regionálne aj medzinárodne. Od Svetovej zdravotníckej organizácie, Detského fondu OSN a Rozvojového programu OSN dostal Ománsky sultanát uznanie za úspechy v tomto odbore.[24] K roku 1999 pripadalo na 1 000 obyvateľov odhadom 1,3 lekára a 2,2 nemocničných lôžok. V roku 1993 malo 89 % obyvateľstva prístup k zdravotnej starostlivosti. Roku 2000 mala približne tretina populácie prístup k čistej pitnej vode a 92 % malo dostatočnú možnosť hygieny.[25] Počet ľudí žijúcich s AIDS/HIV sa pohybuje na 1 300, ročný nárast činí 0,1 %. Počet úmrtí je nízky.[21] Antikoncepcia je dostupná v súkromných nemocniciach, predajniach a lekárňach. Potrat je nelegálny, výnimku tvoria prípady, kedy je ohrozený život matky.[26]

Pokrok v oblastiach zdravotnej starostlivosti a liečby prebiehal súbežne s pokrokom vo vzdelávaní. V roku 1970 bolo v krajine deväť štátnych polikliník a jediná dvanásťlôžková nemocnica, ktorej personál tvorili misionári zo Spojených štátov amerických. Roku 1980 stalo 14 nemocníc a v roku 1990 už 47.[26] Počas rovnakého desaťročia sa zvýšil počet lekárov z 294 na 994, počet zdravotných sestier sa dokonca štvornásobil, v roku 1980 ich bolo 857 a po desiatich rokoch 3 512.[26] V júli 1987 mala lekárska komunita možnosť prvýkrát sa zúčastniť seminára na tému AIDS a rozšíriť si tak povedomie o tejto chorobe.[26]

Najrozšírenejším náboženstvom v krajine je islam. Približne tri štvrtiny Ománcov sa hlási k ibadíjovskej odnoži islamu,[21][27] čo z Ománu činí unikátny moslimský štát, pretože tu neprevládajú ani sunnitskí, ani šíitskí moslimovia. Zástupcovia týchto zvyšných dvoch vetví islamu tvoria spoločne s hinduistami väčšinu zo zvyšnej štvrtiny populácie.[21] Sunniti obývajú hlavne mesto Súr vrátane jeho okolia a juhozápadnú oblasť Dafár,[27] a tvoria tak najväčšiu neibadíjovskú skupinu veriacich. Šíiti žijú predovšetkým pri pobrežnej oblasti al-Batína.[27] V malej miere sa tu vyskytuje aj budhizmus a kresťanstvo.

Prvky ibádíje sa odrážajú v kultúre a politike.[28] Za jediného legitímneho vodcu ibádíjovského islamu je považovaný imám.[27] Ten vo svojich rukách zviera politickú aj náboženskú moc.[27] Imáma volia šejkovia a rada zložená z popredných neodborníkov.[27]

Omán sa radí medzi nábožensky konzervatívne krajiny, medzi tunajšími rôznorodými náboženskými skupinami však panuje veľká tolerancia.[28] Ale snaha o konverziu moslimov na iné náboženstvo bude vnímaná negatívne, hoci nie je oficiálne zakázaná.[28]

Ománsky sultán Kábús bin Saíd

Omán je absolutistická monarchia a sultanát. Titul sultána je dedičný. Súčasným sultánom je od 23. júla 1970 Kábús bin Saíd. Ten od 23. júla 1972 zastáva aj post predsedu vlády a má moc k jej menovaniu.[29] Sultanát disponuje dvojkomorovým zborom radcov, ktorý je známy ako Rada Ománu. Rada Ománu sa delí na Štátnu radu (horná komora, arab. : Madžlis al-Daula‎) a Poradné zhromaždenie (dolná komora, arab. : Madžlis aš-Šura‎).[30] Rada nemá žiadnu zákonodárnu moc, ale môže spochybňovať rozhodnutia vládnych ministrov a odporučiť zmeny nových zákonov týkajúcich sa hospodárskej a sociálnej politiky. Tieto odporúčania vedú k úpravám navrhovaných uznesení.[31] Nikto nemôže byť zvolený do oboch komôr zároveň. Politické strany neexistujú.[30]

Súdny systém si zakladá na islamskom a anglickom všeobecnom práve.[29] Súdy Šaría vykonávajú spravodlivosť na základe islamského práva, spoločne s Centrálnym súdnym dvorom v Maskate. Ďalšie štyri súdy sa nachádzajú v Nazvá, Salále, Suháre a Súre. Náboženskí sudcovia (kádí) sú menovaní sultánom a sú určovaní pre každý vilájet. Z Centrálneho súdneho dvora je možné sa odvolať k sultánovi, ktorý disponuje právomocou udelenia milosti. Súdy Šaría, dbajúce na dodržovanie islamského práva, považujú svedectvo jedného muža a dvoch žien za rovné. Existuje rovnako bezpečnostný súd, zriedkakedy využívaný, ktorý zaisťuje právo v oblasti vnútroštátnych záležitostí. Obchodné spory môžu vyriešiť Úrady pre riešenie obchodných sporov. V roku 1996 vyhlásil sultán Kábús základný zákon, v ktorom občanom Ománu zaisťuje ich základné práva. Základné právo utvrdzuje nezávislosť justície, súdna moc sa navyše zbaví porotcov.[32]

Sultanát nemá žiadnu ústavu alebo zákonodarcu. V roku 1970 dal sultán pokyn na sformovanie ministerského kabinetu, zodpovedného za jednotlivé vládne ministerstvá a úrady. V roku 1981 sa sultán rozhodol ustanoviť Štátnu konzultatívnu radu, ktorá sa skladala z 55 menovaných predstaviteľov z vlády, súkromného sektoru a regiónov. Tento orgán bol roku 1991 nahradený Poradným zhromaždením, ktorý bol tvorený 59 člennou radou. Toto malo byť prvým krokom k spoluúčasti ománskeho ľudu na vláde. Po sčítaní ľudu v roku 1993 rozšíril sultán Kábús počet kresiel z 59 na 80. Dňa 6. novembra, kedy sultán vyhlásil základné právo, vznikla Rada Ománu. V roku 2000 bol počet kresiel v Poradnom zhromaždení zvýšený na 83.[31]

Aktívne volebné právo získavajú muži aj ženy po dosiahnutiu 21 rokov, výnimku tvoria príslušníci bezpečnostných a vojenských síl, tí právo voľby nemajú.[29] Volebné právo majú Ománci od novembra 2002, skôr tohoto práva využívali len kmeňoví vodcovia, obchodníci a vzdelanci.[31]

Pozri aj: Zoznam ománskych veľvyslanectiev v zahraničí a Zoznam zahraničných veľvyslanectiev v Ománe

Voči konfliktom na Blízkom a Strednom východe sa Omán stavia umiernene.[33] Mimoriadne vzťahy krajina udržuje s členskými štátmi Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (GCC), na ktoré má tradičné silné väzby. Členmi GCC sú mimo Ománu tiež Bahrajn, Katar, Kuvajt, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty. Omán podporuje spoločné akcie arabských štátov prostredníctvom Arabskej ligy. Čo sa týka súčasného vývoja v Iraku, Omán podporuje terajšie vládne kroky, ktoré by mohli viesť k nastoleniu stability v krajine. Naopak odsudzuje praktiky Izraela, ktoré podľa Ománu zvyšujú napätie na okupovaných územiach. Vyzýva k naplneniu medzinárodných rezolúcií a zriadeniu samostatného Palestínskeho štátu.[34] Ale je spoločne s Katarom jedinou krajinou GCC, ktorá s Izraelom udržuje aspoň malé diplomatické styky.[35] Omán udržuje dobré vzťahy aj s mnohými inými štátmi po celom svete od Čínskej ľudovej republiky na východe po Spojené štáty americké na západe.[34] So Spojenými štátmi podpísal Omán aj dohodu o voľnom obchode.

Omán je členom IMF (Medzinárodný menový fond), OSN (Organizácia Spojených národov), UNESCO (Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru), UNIDO (Organizácia Spojených národov pre priemyselný rozvoj), WHO (Svetová zdravotnícka organizácia), WTO (Svetová obchodná organizácia) a mnohých ďalších organizácií (napr.: Interpol). Je rovnako členom regionálnych organizácií ako sú Arabská liga a GCC (Rada spolupráce arabských štátov Perzského zálivu).

Pre vstup do krajiny je potrebný platný cestovný pas a príslušné vízum, o ktoré možno požiadať na veľvyslanectve Ománu vo Viedni v Rakúsku, alebo priamo na hraničnom priechode/letisku pri vstupe do krajiny. Slovensko nemá v krajine veľvyslanectvo. Teritoriálne je príslušné veľvyslanectvo Slovenska v Káhire v Egypte.

Slovenská republika podpísala s Ománom 29. apríla 2009 medzinárodnú zmluvu – Memorandum o porozumení o bilaterálnych konzultáciách medzi Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky a Ministerstvom zahraničných vecí Sultanátu Omán.[36]

Regióny a guvernoráty Ománu

Omán sa delí na päť regiónov (množné číslo: manátik, jednotné číslo: mintaka) a štyri guvernoráty (množné číslo: muhafádát, jednotné číslo: muhafáda). Tieto kraje sa ďalej delia na vilájety.[29]

Regióny (manátik):

• ad-Dáchílija
• al-Batína
• al-Wusta
• aš-Šarkíja
• ad-Zahíra

Guvernoráty (muhafádát):

• al-Burajmi
• Maskat
• Musandam
• Dafár

Poľnohospodárska krajina Bilad Sajt

Poľnohospodárstvo zamestnáva na polovicu obyvateľov, aj napriek tomu tvorí len okolo 2% HDP. Medzi produkty patria banány, ďatle, ryby, hydina, ťavy, lucerny a zelenina.[37] Rybolov sa v súčasnosti radí k najrýchlejšie rastúcim odvetviam. Za poľnohospodárske oblasti sa považujú Dafár a al-Batína.

Poľnohospodárstvo má dostatočne veľký potenciál pre svoj prípadný rozvoj. Využitie pôdy k pestovaniu v prvej rade závisí na dostupnosti vody. Najlepšie podmienky pre pestovanie tak majú prímorské oblasti al-Batína a Šumajlíja, naopak vo vnútrozemí je pestovanie čohokoľvek veľmi náročné.[40]

Vody Ománskeho zálivu oplývajú množstvom rôznych rýb – barakúd, kreviet, homárov, makriel, rakov, sardiniek, tuniakov a žralokov. Úlovky za rok 2000 mali hmotnosť 416 ton, išlo predovšetkým o sardinky. Rybolov zamestnáva približne 26 000 ľudí. Vývoz rybích produktov za rok 2000 dosiahol čiastky 51,3 miliónov USD (amerických dolárov). V nedávnej dobe putovali investície do zvýšenia kvality prístavov a celkového rozvoja rybolovu. Ománska vláda dotuje náklady lodí na podporu zamestnanosti. V roku 1996 boli sprevádzkované tri nové rybárske prístavy (Buchá v Musandame, Kurijat a Šinas). Celková kapacita pojme až 1 000 malých rybárskych lodí.[41]

Priemyselný sektor je základným kameňom dlhodobej rozvojovej stratégie sultána Kábúsa (1996 – 2020). Priemysel patrí medzi popredné odvetvie spojené s diverzifikáciou štátnych príjmov a znížením závislosti od ropy a zemného plynu. Navyše je schopný pomôcť naplňovaniu potrieb sociálneho rozvoja a spracovávať svoje zdroje na hotové výrobky. K jeho najdôležitejším zložkám patrí produkcia a rafinácia surovej ropy, produkcia ako prírodného, tak skvapalneného plynu, ďalej potom stavebníctvo, výroba cementu, ťažba medi, oceliarstvo, chemický priemysel a výroba optických vlákien. Na tvorbe HDP sa podieľa s 36 %. Továrne ťažkého priemyslu sa nachádzajú v Suháre, ďalej potom v al-Burajmi, Nazvá, Salále a Súre. Expanziu priemyslu, závislého od zemného plynu, podporuje jeho dovoz z ťažobných oblastí. Firmy operujúce v týchto priemysloch sú vládou oslobodené od daní, čo ich pobáda k ďalšiemu rozvoju a expanzii.[42]

V poradí 7. päťročný rozvojový plán (2006 – 2010) usiluje o tvorbu podmienok pre atraktívnu investičnú klímu. V rámci svojej stratégie týkajúcej sa priemyselného sektoru, usiluje vláda o rozvoj v oblastiach informačných technológií (IT) a telekomunikácií. O infraštruktúru informačných technológií sa stará inštitúcia The Knowledge Oasis Muscat (KOM). Ománske podniky rozvíjajú svoj technologický potenciál prostredníctvom spolupráce so spoločnosťami z Japonska a Nemecka. Rovnako ako mnoho továrni, sídli KOM v guvernoráte Maskat. Do roku 2020 má sekundárny sektor prispieť k HDP navyše 15 %. Každý rok sa koná súťaž, kedy je päť najlepších ománskych podnikov odmenených pohárom. Súťaž má povzbudiť ománske firmy k udržania kroku so zahraničím.

Medzi nerastné suroviny vyskytujúce sa v Ománe patria dolomit, chromit, kobalt, kremík, meď, sadrovec, vápenec, zinok, zlato, železo a ďalšie. Surovinové náleziská skoro obklopili priemyselné podniky, čo bolo súčasťou rozvoja stratégie štátu a viedlo k prispeniu k hrubému domácemu produktu a vytvoreniu nových pracovných miest pre Ománcov. Samotná meď sa v Ománe ťaží po tisíce rokov.[43]

Rovnako boli dokončené niektoré projekty vrátane štúdie uskutočniteľnosti využitia zásob kremennej rudy v oblasti Vádí Buwa a Abutan (región al-Wusta) odhadovanej na 28 miliónov ton a iných.[43]

V roku 2008 bolo v krajine aktívnych viac než 3,2 miliónov mobilných telefónov a na 270 tisíc pevných liniek. Internetová doména Ománu je .om, množstvo internetových používateľov v roku 2008 dosahovalo 465 000. V roku 1999 vysielali v Ománe rozhlasové stanice AM 3, FM 9 a shortwave 2 a dvanásť televíznych staníc a 25 opakovačov.

Hlavným poskytovateľom internetových služieb je spoločnosť Omantel, vlastnená štátom zo 70 %.

Hotel Hyatt v Maskate

Omán sa snaží rozvíjať cestovný ruch a prilákať do krajiny turistov a zahraničných investorov. Rozvoj turizmu je opatrný, turizmus samotný bol poznamenaný vládou skorších sultánov. Všetci turisti musia obdržať vízum. Výnimku tvoria občania štátov Perzského zálivu, respektíve občania členských štátov Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive. V roku 1998 navštívilo krajinu okolo 612 000 turistov, ich útraty boli odhadované na 112 miliónov USD. Podľa odhadov OSN z roku 1999 sú denné výdaje spojené s pobytom v Maskate v cene 151 USD, v Salále 156 USD.[44] V roku 2008 sa cestovný ruch podieľal na HDP zo 4 %.[45]

Podľa Svetovej rady cestovného ruchu (World Travel and Tourism Council, skrátene WTTC) možno však v budúcnosti očakávať nárast prispenia sektoru cestovného ruchu k hrubému domácemu produktu. Omán zlepšuje svoje obchodné vzťahy so svojimi susedmi a činí kroky k ochrane pamätihodností a životného prostredia. WTTC predpokladá, že objem cestovného ruchu dosiahne 8,84 miliárd dolárov v roku 2018 (pre porovnanie – v roku 2008 to bolo približne 2,5 miliárd dolárov).[46]

V Ománe sa nachádza mnoho pamiatok, menovite palác Al Alam, Mešita sultána Kábúsa a ďalšie mešity a mnoho pevností – an-Nachal, Nazvá, Bahla a ďalšie. Bahla je spolu s ďalšími tromi pamiatkami zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO. Piatou pamiatkou na zozname bolo útočisko priamorožca arabského, ktoré však bolo v roku 2007 ako vôbec prvá pamiatka UNESCO, vyškrtnuté zo zoznamu svetového dedičstva.[47]

V roku 2009 sa v Ománe nachádzali tri heliporty a 128 letísk, z čoho má desať spevnenú dráhu, ostatné nie. Celková dĺžka vozoviek je 42 300 kilometrov, 16 500 kilometrov spadá medzi spevnené a ostatných 25 800 kilometrov k nespevneným. V krajine sú zriadené plynovody, ktorých dĺžka dosahuje 4 126 kilometrov a ropovody, s celkovou dĺžkou 3 558 kilometrov.

Ománske obchodné loďstvo sa skladá z chemického tankeru, cestovnej lodi a cestovnej/nákladnej lodi. Medzi významné prístavy a terminály patria Miná Kábús a Salála.[48]

Omán spolupracuje s ostatnými členmi GCC na projekte Gulf Railway, ktorý má všetkých šesť členských štátov prepojiť železničnou traťou. Projekt by mal byť dokončený odhadom v roku 2017.[49]

Národný futbalový tím v zápase proti Thajsku.

Najpopulárnejšími športmi v Ománe sú futbal, hokej, basketbal, volejbal, tenis a tenisu podobný squash. Golf medzi najobľúbenejšími športmi nefiguruje vzhľadom na terén, ktorý často jeho prevádzanie neumožňuje. Pri piesočných plážach možno praktikovať niektoré vodné športy ako napríklad potápanie. Populárna je aj speleológia (jaskyniarstvo), pretože sa v krajine nachádza mnoho jaskýň. Madžlis al-Džhin je druhým najväčším jaskynným komplexom sveta.[51]

Olympijských hier sa Omán po prvýkrát zúčastnil v roku 1984, od tej doby sa na nich objavuje pravidelne a to navyše len na letných. Vyslal na nich celkovo 36 športovcov medzi ktorými bola jedna žena. Ománci dosiaľ nezískali žiadne medaily.[52] Ománsky olympijský výbor bol ustanovený v roku 1982.[53]

Známym športovcom je futbalový brankár národného tímu Ali Al-Habsi, ktorý nastupuje v dresoch anglického prvoligového klubu Bolton Wanderers FC.

V posledných rokoch bolo vzdelávanie predmetom úsilia ománskej vlády. Tá usilovala nielen o dostupnosť vysokej úrovne vzdelania pre normálnych občanov, ale tiež o ich vysokú pripravenosť a kvalifikovanosť doplnením vzdelávania o národnú kultúru na strane jednej a obohatením o najmodernejšie metódy na strane druhej.[24]

Väčšina výskumov v Ománe bola prevedená na príkaz vlády a najviac pozornosti bolo venované námornej vede, nerastom, vodným zdrojom a poľnohospodárstvu. Univerzita sultána Kábúsa, založená roku 1985, sa skladá z lekárskych, strojárskych, vedných, a poľnohospodárskych fakúlt. V rokoch 1987 až 1997 študovalo na fakultách zaoberajúcich sa strojárstvom a vedou len 13 % všetkých študujúcich.[54]

Inštitút Zdravotných Vied, spadajúci pod Ministerstvo zdravotníctva, bol založený v roku 1982. Technická Priemyslová Univerzita v Maskate, založená roku 1984, je zložená z oddelení laboratórnej vedy, matematiky, výpočtovej techniky a elektrotechniky, strojárstva a stavebníctva. Ománske Múzeum Biológie, založené roku 1983, zahrňuje národný herbár a kolekciu mušlí. Všetky tieto organizácie sú umiestnené v hlavnom meste Maskat.[54]