Speleológia

Jaskyne sa spočiatku stali predmetom záujmu pravekého človeka, pretože v nich nachádzal refúgium, teda útočisko pred chladom, nepriazňou počasia, nepriateľmi i divými zvieratami. Postupom vývoja sa z nich síce presídlil, nevzdal sa ich však navždy. Mnohokrát v histórií sa človek k jaskyniam vracal, či musel vracať. Človek najskôr považoval temné a studené jaskynné priestory za sídlo nadprirodzených bytostí, napr. drakov, trpaslíkov, rôznych príšer a démonov, ktorých sa bál. Muselo uplynúť mnoho storočí, kým sa ľudia odvážili organizovane prenikať do jaskýň a cieľavedome ich skúmať. Prví bádatelia tu nachádzali kosti rozličných živočíchov uhynuvších v jaskyniach, ktoré považovali za zvyšky drakov. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je na Slovensku také veľké množstvo krasových útvarov pomenovaných práve po drakovi (napríklad Dračia jaskyňa, Dračia priepasť, Dračia diera a iné). Pred tisícročiami sa jaskyne stali útulkom lovcov, neskôr aj pytliakov a zbojníkov. Nie jedna povesť o nich hovorí, a nie každá je vymyslená.

Roky, ktoré pamätajú už naše staršie generácie, najmä roky hospodárskej krízy, zapísali sa do dejín jaskýň hľadačmi pokladov. Hľadači vynaložili mnoho energie a veľa dní strávili odkrývaním ich pokladov. Napríklad len istá rodina Bošeľova v jaskyni Machnatá na Muránskej planine, hľadajúc podľa povesti ukryté Jánošíkove poklady, vybudovala v spomínanej jaskyni obrovské, dodnes viditeľné banské dielo. Presunuli desiatky kubických metrov sedimentov a skál, ukladali ich za drevené bariéry, do komínov stavali celé drevené veže. Výsledok bol však nulový. To, že tým silne jaskyňu poškodili, zanechali v nej množstvo stavebného materiálu a padol na to celý ich rodinný majetok, je už iný problém. Podobná činnosť zanechala výrazné stopy aj v krase Slovenského krasu, kde sa pri niektorých jaskyniach dodnes zachovali obrovské haldy vyťažených jaskynných sedimentov, ktorého objem možno počítať na desiatky kubických metrov. Na Silickej planine išlo predovšetkým o Priepasť pri troch hroboch a Peňažnica.

Neskôr sa človek začal zaujímať o jaskyne vedecky. Chcel poznať ich vznik, vývoj, geologické pomery, klimatologické pomery, biospeleologické pomery, chcel poznať ich možné pokračovanie. Chcel jaskyne graficky znázorniť, zobraziť. Tak sa zrodila moderná veda - speleológia. Jej zrod však u nás možno datovať už od poznatkov nášho najznámejšieho znalca prírody, slovenského polyhistora Mateja Bela, ale i jeho súputníkov, s ktorými si o jaskyniach živo vymieňal poznatky (napr. Juraj Buchholtz ml.). On prvý ich začal poznávať vedecky a mnohé z nich aj popísal a zobrazil. O Silickej ľadnici mu v roku 1744 dokonca vyšiel článok v londýnskom časopise Philosophical transactions.

Výrazný prelom v dejinách ranej speleológie na Slovensku bol objav Demänovských jaskýň Aloisom Králom v roku 1921, a objav Domice Ján Majkom v roku 1926. V týchto rokoch sa na Slovensku zrodilo jaskyniarstvo - praktická aplikácia speleológie.

Jaskyniari vykonávajú základný povrchový i podzemný prieskum (rekognoskáciu), robia sprievodnú i umeleckú fotodokumentáciu, realizujú meranie a mapovanie, vyhotovujú presnú lokalizáciu speleologicky dôležitých povrchových i podzemných krasových útvarov na speleologických, topografických, geologických či geomorfologických mapách.

Správy, technické denníky, plány jaskýň, náčrty či meračské zápisníky mnohých speleológov, jaskyniarov i jaskyniarskych skupín sú okrem viacerých vlastných archívov natrvalo zdokumentované a deponované v špecializovanom archíve Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.

V súčasnosti si prieskum jaskýň vyžaduje okrem klasických aj nové postupy a novú techniku (napr. 3-D skener, georadar, digitálne zameriavače, meračské softvéry). No na to, aby človek objavil novú jaskyňu a dôkladne zdokumentoval situáciu na povrchu i v podzemí, stále úplne postačujú obligátne nástroje: lano, štangľa, vedro, karabíny, kladky, popruhy, sieť, poľná lopatka, rýľ, čakan či geologické kladivo, resp. prístroje: banícka meračská súprava, meračský zápisník, ceruza, pauzovací papier, kalkulačka a technické perá. Moderná technika síce urýchľuje napr. meranie, ale núti jaskyniara investovať do mimoriadne nákladného vybavenia (počítač do terénu, digitálny zameriavač, smartfón) a riskovať ich poškodenie v náročných, nehostinných podmienkach jaskyne. Kvôli náročnosti objavovania nových priestorov boli v jaskyniarstve zavedené metódy speleoalpinizmu pochádzajúce predovšetkým z Francúzska, a takisto speleopotápačstva. Slovo speleoalpinizmus sa v našom jaskyniarstve objavuje približne od začiatku 70. rokov. Na Slovensku ho začala využívať druhá generácia jaskyniarov, teda po obnovení Slovenskej speleologickej spoločnosti (1970) v súvislosti so zostupmi do hlbokých priepastí a do najhlbších jaskynných sústav s pomocou ľahkej, sprvu dvojlanovej, neskôr jednolanovej techniky (SRT - single rope technique). Postupne sa tento postup lezenia do strmých a hlbokých častí jaskýň začal presadzovať aj u nás. Speleopotápačstvo vznikalo postupne so zdokonaľovaním potápačskeho výstroja. Priekopníkom na Slovensku bol Viliam Rozložník, baník a jaskyniar z Dobšinej, ktorý prvý prototyp speleopotápačského výstroja testoval na Úhornianskom jazere vo Volovských vrchoch už začiatkom päťdesiatych rokov min. st. V prvom rade to museli byť zmenšené a vedľa tela uložené nádoby so vzduchom, ale aj ostatné súčasti výstroja prispôsobené na preliezanie úzkymi štrbinami sifónov v jaskyniach. Bez pomoci potápačov nemožno prekonať zatopené priestory, sifóny a podzemné jazerá. Práve potápači zohrali rozhodujúcu úlohu pri objavovaní prirodzeného spojenia Demänovskej jaskyne Slobody a jaskyne Mieru. Speleopotápači svojou dlhodobou činnosťou vydobyli prím aj pre najhlbšiu a zároveň druhú najdlhšiu jaskyňu Slovenského krasu - Skalistý potok.

Jaskyňa Lechuguilla Cave, Nové Mexico, USA.

Dnes sa už bežne používajú pri výskume v jaskyniach geofyzikálne metódy na zisťovanie podzemných dutín, meria sa výron rádioaktívneho radónu. Hodnoty zistené za pomoci presných banských meraní sa ukladajú do počítača. Ten automaticky vyhotoví axonometrický - priestorový pohľad v najpriaznivejšom položení dutiny jaskyne. Takýto plán jaskyne je skutočne veľmi názorný. Ešte exaktnejšie je použitie georadaru s rôznym dosahom antén, a v podzemí použitie 3-D skeneru, ktorý detailne zobrazí morfológiu jaskynných priestorov, výplň, štruktúrne pomery v jaskyni atď.

Podľa zamerania a možností jaskyniarskej skupiny venujú jaskyniari-biospeleológovia pozornosť aj výskumu jaskynnej flóry, ale najmä fauny. Veď život prechodných obyvateľov jaskýň - netopierov dodnes nie je celkom objasnený.