Cyprus

Rozloha ostrova je 9 251 km² (pričom vodné plochy zaberajú okolo 10 km²). Z celkovej rozlohy ostrova prislúcha 3 355 km² Severocyperskej tureckej republike, 5 896 km² patrí južnej časti a zvyšné 3 % sú teritóriom British Sovereign Base Areas (BSBA). Cyprus je po Sicílii a Sardínii tretí najväčší ostrov v Stredozemnom mori. Nachádza sa v jeho severovýchodnej časti a niekedy býva začlenený do geografickej oblasti Stredného východu.

Je vzdialený približne 75 km južne od Turecka, 90 km od brehov Sýrie a Libanonu, 380 km od gréckeho ostrova Rodos a 483 km severne od Egyptu a Izraela. Leží medzi severnými zemepisnými šírkami 34º 33‘ a 35º 41‘ a východnými dĺžkami 32º 15‘ a 34º 35‘.

Pred 90 miliónmi rokov bol tento ostrov súčasťou hlbokomorského dna praoceánu Tethys. Mohutné posuny zemskej kôry spôsobili, že na seba narazili africký a euroázijský blok, ktoré sa na seba tlačia a podsúvajú jeden pod druhý. Následkom tohto tlaku pred cca 20 miliónmi rokmi vznikol aj Cyprus. Pohorie Troodos a Pentadaktylos sa vyvrásnili do dnešnej výšky asi pred jedným až dvomi miliónmi rokov, zatiaľ čo Mesaoria bola plytkou morskou panvou. Neskôr sa však vplyvom tektonických zmien vystúpila nad morskú hladinu a spája tak dva hornaté ostrovčeky.

V strede ostrova sa rozprestiera nížina Mesaoria (tzv. Medzihorie), tá od seba oddeľuje dve hlavné pohoria ostrova – Troodos a Keryneiu. V západnej časti ostrova sa nachádza horský masív Troodos, tvorený fragmentami čadičovej lávy pochádzajúcej z obdukovanej oceánskej zemskej kôry. Troodos je husto zalesnený a nachádza sa v ňom aj najvyšší vrch ostrova – Olympos (1 953 m n. m.). V pohorí Troodos sa nachádza jeden z najväčších zachovaných ofiolitových komplexov na svete.

Na východe severného Cypru sa nachádza pohorie vápencového charakteru – Keryneia. Pohorie je tvorené sériou pohorí a kopcov, orientovaných na osi východ–západ, ktoré tvoria severné pobrežie ostrova. Keryneia je tvorená skalami formovanými už od permu až po mladšie treťohory. Nižšia východná Keryneia obsahuje najstaršie skaly ostrova. Najvyšší vrch Keryneie dosahuje výšku 1 024 m n. m.

Odlesňovanie ostrova po celé stáročia malo veľmi negatívny vplyv na odvodňovací systém a dostupnosť zdrojov vody počas celého roka. Sieť zimných riek pramení v pohorí Troodos a tečie na všetky svetové strany. Rieky Yialias a Pedheios, čo je najdlhšia rieka ostrova v celkovej dĺžke 96 km, tečú na východ cez nížinu Mesaoria na pláž Ammochostos. Rieka Serraghis tečie na sever cez rovinu Morphou. Všetky rieky sú v letnom období suché. Pre zachytenie vody a jej použitie pre zavlažovanie fariem je vybudovaný veľký počet priehrad a kanálov.

Satelitná snímka ostrova

Pohorie Troodos.

Cyprus patrí do subtropického klimatického pásma. Počasie sa vyznačuje vysokými letnými teplotami v mesiacoch máj až október, pričom zimné teploty zriedka klesnú pod 5 °C. Letné teploty vystupujú v júli až auguste nad 40 °C, pričom takéto teploty niekedy pretrvávajú aj niekoľko týždňov. Hlavné mesto Nikózia je v lete mestom s najvyššími teplotami.

Zrážky sú ojedinelé, prevažne v zimnom období (november – marec). V rokoch 1971 – 2000 bol nameraný priemerný ročný úhrn zrážok 460 mm. Zmeny v teplote a v množstve zrážok bývajú spôsobované rozdielnou nadmorskou výškou, či vzdialenosťou od pobrežia.

Cyprus sa vyznačuje bohatou faunou a flórou formovanou jeho geografickým umiestnením, geologickým vývojom, podnebím, ale zavše aj negatívnymi vplyvmi ľudskej činnosti.

Rastlinstvo na Cypre je veľmi bohaté a pestré, mení sa v závislosti od ročného obdobia. Ostrov mal kedysi oveľa bohatší lesný porast ako v prítomnosti. Zníženie výskytu zalesnených plôch má na svedomí viacero skutočností: a to najmä ťažba medi (Cyprus bol už na začiatku staroveku známym ťažobným strediskom tejto suroviny), stavba lodí a stále väčšia potreba ornej pôdy. Zavedené chovy kôz za veľmi krátky čas spásli rozľahlé územia trávnatých plôch, ktoré odrazu zostali celkom holé.

V súčasnosti pokrýva lesný porast iba 17% z celkovej rozlohy ostrova. Lesný porast tvorí najmä borovica turecká (Pinus brutia) v údoliach pohoria Troodos, borovica čierna (Pinus nigra) na svahoch vo vyššej nadmorskej výške, tri druhy borievok, z ktorých dva sa vyskytujú na vyššie položených miestach pohoria Troodos, borievka purpurová (Juniperus phoenicea) dominuje na polostrove Akamas. Lesy pohoria Troodos tvoria jelše (Alnus), platany (Platanus acerifolia), jahodovec obyčajný (Arbutus unedo) a endemický dub zlatý. V Pafskom lese sa v počte 50 000 stromov zachoval aj ďalší endemický druh – céder krátkolistý. Medzi 1 800 druhmi a poddruhmi a odrodami rastlín, ktoré sa nachádzajú na ostrove, je 120 endemických.

Nájdené skameneliny sú dôkazom, že v praveku Cyprus obývali hrochy a slony. Ako skoro všade na ostrovoch sa aj tu vytvorili drobné ostrovné formy, ktoré pomerne dlho prežívali vďaka tomu, že na ostrove nežili veľké šelmy. Trpaslíčie mamuty, kedysi označované ako Elephas Cyprioti, tu žili až do konca poslednej ľadovej doby a vymizli až pred 10 000 až 8 000 rokmi, asi v čase, keď sa na Cypre objavil človek. Prví osídlenci pravdepodobne priviedli so sebou niektoré druhy zvierat – divé prasatá, jeden druh kozy a zrejme aj ovcu. Niektoré z týchto zvierat svojím chovateľom ušli, niektoré boli pravdepodobne v určitých oblastiach nasadené a vytvorili divé populácie. Neskôr však, s výnimkou kozy a ovce muflónej, tieto zvieratá znovu postupne vyhynuli. Príčinou bol najmä nadmerný lov alebo odlesnenie rozsiahlych plôch. Aj ovca muflónia bola skoro vyhubená. V čase, keď počet jedincov bolo možné zrátať len do niekoľkých tuctov, boli zavedené prísne ochranné opatrenia. Dnes žije v Pafskom lese a v porastoch na svahoch Troodu asi 2 000 chránených zvierat.

Na území ostrova nachádzame málo stôp po kamennej dobe. Vyspelá je tu neolitická kultúra, tzv. Kultúra Chirokitia, ktorá je typickou veľkými murovanými bielymi domami, na svoju dobu išlo o vyspelú civilizáciu. Bronzová doba je charakterizovaná dobre rozvinutou civilizáciou. Ľudia sa rýchlo naučili pracovať v bohatých medených baniach ostrova. V tejto dobe tu žije obyvateľstvo, ktorého pôvod je dodnes predmetom sporov, je ale pravdepodobné, že išlo o novousadlíkov z Anatólie, ktorí sa pomiešali s autochtónnym obyvateľstvom, potomkami neolitických ľudí.

Mykénska kultúra sa na Cypre objavila okolo roku 1600 pred Kr., no išlo len o prijatie určitého mykénskeho vplyvu zo strany cyperských aristokratov, stále mykénske grécke osídlenie tu neexistovalo. Tiež tu nefungoval mykénsky palácový systém. Písalo sa tu však mykénskym písmom. Po páde Mykénskej kultúry v roku 1200 pred Kr. sa však na Cypre usadzuje mykénske grécke obyvateľstvo z Grécka, ktoré tu nachádzalo nové útočisko. Grékov bolo veľa, ale pôvodné obyvateľstvo sa udržalo aj so svojim jazykom. Obe etniká, grécke, aj pôvodné cyperské používali sylabickú abecedu, ktorá sa vyvinula z mykénskeho písma. Grécke aj pôvodné etnikum žili v mieri a v spoločných kráľovstvách a mestách, žiadne stopy separácie jedného a druhého etnika, samostatné mestá a stopy po bojoch neexistujú. Obyvatelia žili vo viacerých menších kráľovstvách, kde všade žili spolu Gréci aj Cyperčania, pričom králi boli väčšinou Gréci, vyskytovali sa ale aj pôvodní Cyperčania, ako to dokazujú mená.

Cyprus zažil inváziu Thutmosa III. z Egypta okolo roku 1500 pred Kr. a bol nútený platiť poplatky. V 16. storočí pred Kr. si Cyprus podrobil Egypťan Amasis, potom sa ostrov ocitol pod nadvládou Peržanov.

V neskoršom období sa na ostrove usadzujú aj Feničania. V archaickom a klasickom gréckom období bol Cyprus odlišný vo vývoji ako ostatné grécke oblasti. Snáď podobne mimo gréckeho diania stáli Gréci zo susedného kraja Pamfýlia. Cyprus so svojim zmiešaným grécko-eteocyperským obyvateľstvom prijímal hlavne silné vplyvy z Egypta, ktoré však boli pod miernym vplyvom z gréckej Iónie, ktorá tak predstavovala hlavný kontakt s klasickým gréckym svetom. Cyperčania neprijali grécku abecedu, ale svoj grécky aj negrécky jazyk zapisovali do pôvodnej abecedy až do 4. stor. pred Kr. Svojrázny je aj sochársky, architektonický a keramický štýl. Po čase sa Cyprus stal zdrojom stavebného dreva pre grécke loďstvo.

Alexander Veľký (356 – 323 pred Kr.) definitívne oslobodil ostrov od Peržanov. Následne, po jeho smrti pripadol Ptolemaiovi, gréckemu vládcovi Egyptu. Práve v tomto období priamej gréckej vlády nad ostrovom sa Cyprus definitívne helenizoval. Prišli sem mnohí grécki kolonisti z rozličných území, tradičné cyperské kráľovstvá sa rozpadli a negrécke obyvateľstvo, potomkovia Cyperčanov doby bronzovej aj Feničania sa helenizovali, ich jazyk prestal existovať, vymizlo aj sylabické písmo a adaptovala sa grécka alfabeta. Aj pôvodní Cyperskí Gréci stratili svoj grécky dialekt, vychádzajúci ešte z mykénskej gréčtiny v prospech zjednocujúceho helenistického koiné.

V rokoch 58 – 57 pred Kr. bolo územie Cypru pripojené k Rímskej ríši. Nesporne najdôležitejšou udalosťou počas obdobia rímskeho Cypru bola návšteva apoštolov Pavla a Barnabáša sprevádzaných svätým Marekom, ktorý prišiel na ostrov na začiatku svojej prvej misie v roku 45. Po príchode do Salamíny pokračovali do Pafosu, kde sa im podarilo obrátiť rímskeho guvernéra Sergia Paula na kresťanstvo. Týmto sa Cyprus stal prvou krajinou na svete spravovanou kresťanským panovníkom, resp. guvernérom.

Zrodenie Venuše od slávneho talianskeho maliara Sandra Botticelliho

Hlavné mesto Nikózia

Cyprus je legendárnym miestom zrodenia bohyne krásy, lásky, sexu a vášne, nádhernej Afrodity. Legendárne dejisko Afroditinho zrodenia z morskej peny je pri Petra tu Romiu, teda Grékove skaly, kedysi známe aj ako Afroditine skaly. Sú to veľké skaly v mori blízko pobrežných útesov neďaleko Pafosu. V priebehu starovekej histórie bol Cyprus prekvitajúcim centrom kultového uctievania Afrodity. Medzi jeden z najznámejších obrazov zobrazujúcich jej zrodenie je Botticelliho Zrodenie Venuše.

Cyprus sa stal súčasťou Východorímskej ríše (Byzantskej ríše) po rozdelení Rímskej ríše v roku 395 a zotrval v nej takmer 800 rokov. Arabi vyplienili ostrov roku 646. Druhá ničivá arabská invázia roku 654 skončila dokonca ziskom určitého územia pre východných dobyvateľov. Ostrov mal zmluvne relatívne zabezpečenú nezávislosť, ale musel platiť odvody. Istú dobu bol Cyprus "demilitarizovanou zónou" a bol spravovaný ako Arabmi, tak aj Byzantskými Grékmi. Dokonca bola snaha Byzancie o presídlení Cyperčanov do Bithýnie, od tohto zámeru však ustúpili.

Po vláde nezávislého byzantského gréckeho vládcu Izáka Komnena, anglický kráľ Richard I. ukoristil ostrov v roku 1191 a o rok neskôr ho odkúpil Guy Lusignanský.

Benátska republika získala kontrolu nad týmto územím v roku 1489 po smrti poslednej lusignanskej kráľovnej, po čom nasledovalo podmanenie si Cypru Osmanskou ríšou roku 1570. Na ostrove sa Turci neusadili vo veľkom počte, ale na islam prestúpila časť miestneho grécke obyvateľstva, ktoré sa tak poturčilo, mnoho z nich ale rozprávalo po grécky, hoci sa cítili byť Turkami.

V roku 1821 vypukla v Grécku vojna za nezávislosť od osmanskej nadvlády. Menšia vzbura na Cypre bola síce Turkami potlačená, ale veľký počet Cyperčanov prišlo bojovať proti Turkom do Grécka, podporiť svojich krajanov.

4. júna 1878 bol ostrov v dôsledku Dohody o Cypre opäť začlenený do Britského impéria, resp. pomoci Spojeného kráľovstva Osmanskej ríši počas Rusko-tureckej vojny. Prístav Ammochostos bol dokončený v júni 1906 a od tohto okamihu sa ostrov stal strategickým bodom pre Spojené kráľovstvo, ktorý posilňoval jej vplyv vo Východnom Stredomorí a Suezskom kanáli, na hlavnej trase k Indii.

Cyprus bol formálne pripojený k Spojenému kráľovstvu 1913 pred prvou svetovou vojnou. Mnoho Cyperčanov, dnes britských občanov, sa zaviazalo bojovať v britskej armáde, v tejto aj v druhej svetovej vojne.

V priebehu 40. a 50. rokov 20. storočia začali Cyperčania požadovať zjednotenie s Gréckom. Keď grécki obyvatelia vyhlásili referendum o pripojení, Spojené kráľovstvo hľadalo spôsob ako potlačiť všetky aktivity, ktoré by mohli ohroziť jeho vládu nad ostrovom. V roku 1955 prerástol spor o nezávislosť do partizánskych aktivít podporovaných politickou reprezentáciou EOKA. Na konci 50. rokov 20. storočia sa politická a spoločenská atmosféra stávala čoraz viac vyostrenejšou.

Cyprus získal nezávislosť roku 1960 po vyčerpávajúcom rokovaní medzi Spojeným kráľovstvom ako koloniálnou mocou, a Gréckom a Tureckom, materskými krajinami dvoch odlišných kultúr žijúcich na Cypre. Národnostný princíp pri tvorbe štátnych inštitúcií nenapomáhal zdravým vzťahom medzi obyvateľmi ostrova. Prvým prezidentom sa stal grécky Cyperčan, vodca arcibiskup Makarios III., miesto viceprezidenta zaujal turecký Cyperčan a politik Fazik Küçük.

Sever vyhlásil svoju nezávislosť v roku 1975 a tureckí Cyperčania vyhlásili samostatný štát pod vedením Raufa Raifa Denktaşa 15. novembra 1983. Tento štát bol uznaný len Tureckom. Organizácia islamskej konferencie mu udelila členský status pod názvom “Štát Cyperských Turkov”. Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov v rezolúcii 541 z 18. novembra 1983 vyhlásila túto akciu za protiprávnu a vyzvala na jej zrušenie. Spojené kráľovstvo podľa súhlasu s nezávislosťou vlastní dve územia na južnom pobreží ostrova – Akrotíri a Dekéleia. Využívajú sa ako vojenské základne.

Turecký brutálny postup zahŕňal bombardovanie civilných cieľov s cieľom umožniť etnické čistky územia. Gréci zo severu ostrova boli po tureckom vpáde presídlení na juh, kde žijú dodnes.

Cyprus vstúpil do Európskej únie ako riadny člen v máji 2004. Južná časť ostrova po invázii zaznamenala veľmi vysoký ekonomický vzostup a krajina sa môže tešiť naozaj vysokému životnému štandardu obyvateľstva. Sever si zachováva nízku životnú úroveň zapríčinenú ekonomickým embargom uvaleným od jednostrannej deklarácie nezávislosti.

Cyprus má štyri exklávy, všetky nachádzajúce sa na území, ktoré prislúcha britskému územiu Dekéleia. Prvé dve sú dediny Ormidhia a Xylotimbou. V Dekéleii sa nachádza elektráreň, ktorá je rozdelená na dve časti Britskou cestou. Severná časť je enklávou rovnako ako dve dediny, zatiaľ čo južná časť je vymedzená morom a z toho dôvodu nie je enklávou – aj keď nemá svoje vlastné pobrežné vody.

Výsledky skorších rokovaní medzi gréckou a tureckou stranou vyústili do rozsiahlej dohody o opätovnom zjednotení ostrova ako dvojzónovej federácie s územím prideleným gréckemu a tureckému spoločenstvu v rámci zjednoteného ostrova. Dohoda však nebola nikdy dopracovaná do konečných detailov a obe strany sa ocitli v slepej uličke. Pretrvávajúce ťažkosti v hľadaní riešenia zjednotenia ostrova predstavovali potenciálnu prekážku Cyperčanov na vstup do Európskej únie, o ktorý sa vláda uchádzala od roku 1997.

Organizácia Spojených národov podporovala rozhovory medzi gréckymi a tureckými lídrami, Glafkosom Kleridesom a Raufom Denktaşom, intenzívne v nich pokračovali v roku 2002, ale bezvýsledne. V decembri 2002 Európska únia formálne pozvala Cyprus na vstup do únie v roku 2004, pričom naliehala, aby sa európske členstvo týkalo celého ostrova a dúfala, že sa to stane významným lákadlom na opätovné zjednotenie.

Obyvateľstvo: Gréci – 618 455, Maroniti (kresťania libanonského pôvodu) – 3 658, Arméni – 1 341, Turci – 360.

V južnej časti žije aj veľa prisťahovalcov z iných krajín, napr. Gréci z Grécka – 17 459, Briti (hlavne na vojenských základniach) – 11 870, Rusi – 4 952, prisťahovalci zo Srí Lanky – 4 939, Filipínci – 3 245, Bulhari – 2 411, Rumuni – 1 778, Ukrajinci – 1 259, Indovia – 1 313, Česi - ???, Slováci - ??? a iní.

Podľa náboženstva tvoria obyvateľstvo: pravoslávni kresťania – 94,8 % rímski katolíci – 1,5 %, maronitskí kresťania – 0,6 %, arménski kresťania – 0,3 %, moslimovia – 0,6 % a anglikáni – 1,0 %.

Cyprus vybudoval modernú cestnú sieť. Podľa štatistiky z roku 2002 cestnú sieť južnej časti ostrova tvorilo približne 7 206 km spevnených a 4 387 km nespevnených ciest. V severnej časti mala cestná sieť celkovo 2 350 km.

Turecká invázia roku 1974 radikálne zmenila program budovania ciest a vytvorila nové priority s cieľom pokryť zvýšené potreby na území kontrolovanom vládou, na ktorom sa koncentrovalo 80% cyperského obyvateľstva, a ktoré bolo centrom najväčšieho rozvoja. Po týchto udalostiach bola podporovaná vízia nového cestného rozvoja, ktorá bola čiastočne financovaná zahraničnou Finančnou organizáciou. Boli vybudované nové diaľnice spájajúce všetky významné sídla na ostrove.

V dôsledku tureckej invázie a okupácie severnej časti ostrova došlo k poklesu leteckej dopravy. Boli zničené telekomunikačné siete, vrátane sietí na letisku v hlavnom meste Nikózii (v tom čase jediné letisko na Cypre). Letecká doprava s ostatným svetom bola prerušená na sedem mesiacov. To viedlo k urýchlenému vybudovaniu letiska v Larnake, ktoré bolo uvedené do prevádzky vo februári 1975. Požiadavky vyplývajúce z rastu turistického ruchu a vývoja južnej časti ostrova podporili otvorenie letiska v meste Pafos v roku 1983. Okrem osobnej prepravy sa rozvíjala aj nákladná letecká doprava.

Vstupom do Európskej únie sa Cyprus postupne stáva »mostom« medzi Európou a Stredným východom.

Cyprus má špecifické postavenie v obchodnom loďstve v celosvetovom meradle. V 80. rokoch zaujímal 32. miesto, v súčasnosti zaujíma 6. miesto na svete s 2 000 registrovanými obchodnými loďami s výtlakom 24 miliónov ton. Z uvedeného vyplýva členstvo Cypru vo všetkých významných medzinárodných organizáciách týkajúcich sa lodnej dopravy. Ostrov je signatárom medzinárodných zmlúv; jeho postavenie v oblasti námornej dopravy vyplýva aj z jeho výhodnej geografickej polohy.

Všetky prístavy spadajú pod jurisdikciu CPA (Cyprus Port Authority), ktorá uplatňuje vládnu politiku vo všetkých oblastiach (investície, prístaviská – sklady, nakládka a vykládka; ostatné služby sú v súkromných rukách). Prístavy sú významné v regióne pre osobnú dopravu a aj pre dopravu nákladnú.

Najväčší prístav v Lemesose je zároveň jedným z najväčších prístavov v Stredomorí, tvorí spolu s prístavmi v Larnake, v meste Vassilko a štyrmi ropnými terminálmi v Larnake, Dekelei, Moni a Vasillko moderný národný systém prístavov. V tureckej časti sú najvýznamnejšími prístavmi Ammochostos, Keryneia, Karavostassi a Xeros, s ktorými však južný Cyprus nerealizuje žiadne aktivity.