Prezidentská republika
Prezidentská republika (alebo prezidentská forma vlády alebo prezidentský systém) je po parlamentnej republike druhým najrozšírenejším typom formy vlády vo svete. Zatiaľ čo parlamentná forma vlády sa objavuje aj v monarchiách (napr. v Spojenom kráľovstve, ktoré je dokonca považované za modelový príklad), prezidentská forma vlády sa už podľa svojho pomenovania bude viazať výhradne na republiku.
██ prezidentská republika – plný prezidentský systém
██ prezidentská republika – riadiaci prezident spojený s parlamentom
██ parlamentná konštitučná monarchia
Azda najpodstatnejším znakom prezidentskej formy vlády je fakt, že legitimita exekutívnej aj legislatívnej moci je odvodená od občanov. To znamená, že aj parlament, aj prezident sú volení de facto priamo občanmi (v parlamentnej forme sú prezidenti niekedy volení parlamentom alebo iným špeciálnym, na toto určeným orgánom). Z toho vyplýva silné postavenie oboch orgánov, ktoré vedľa seba fungujú na základe princípu konkurencie (zatiaľčo v parlamentnej forme vlády vláda a parlament fungujú na princípe kooperácie).
Prezidentský systém je veľmi rozšírený v Amerike, kde ho používajú všetky štáty s výnimkou Kanady.
Charakteristické znaky prezidentskej formy vlády v USA
Modelovým príkladom prezidentskej republiky sú USA.
Na čele USA stojí prezident volený občanmi nepriamo na obdobie štyroch rokov. Prezident je priamo volený zborom voliteľov, ktorých si v priamych voľbách vyberú občania jednotlivých štátov USA. Každý štát federácie má teda vlastný počet voliteľov, ktorý budú voliť priamo prezidenta republiky. Počet voliteľov jednotlivých štátov závisí od ich početného zastúpenia v kongrese. Volitelia majú rovnako veľkú silu hlasu pri voľbe prezidenta (nezáleží na veľkosti či vyspelosti štátu, ktorý ich volením poveril) . Z uvedeného je teda jasné, že pre voliteľov by mal platiť princíp tzv. imperatívneho mandátu. To znamená, že voliteľ je zaviazaný voliť kandidáta, ktorého si občania daného štátu vybrali. Avšak je potrebné dodať, že vo väčšine štátov USA sú volitelia viazaní len z hľadiska poslaneckej etiky. Nezvolenie víťaza volieb je trestným činom len v 23 štátoch. Celkový počet voliteľov je zhodný s počtom členov Kongresu USA + 3 za Washington D.C.. Víťazom prezidentských volieb sa stane ten kandidát, ktorý získa 270 a viac voliteľov. Štáty s najvyšším počtom voliteľov môžeme označiť slovom kľúčové. Sú nimi Kalifornia (55), Texas (34), New York (31), Florida (27), Pensylvánia (21), Ohio (21) a Illinois (20).
Prezident je hlavou výkonnej moci štátu (exekutívy) a reprezentuje ju navonok. Navyše, prezident je jediný orgán, ktorý disponuje výkonnou mocou. Funkciu premiéra, resp. Ministerského predsedu vykonáva samotný prezident. Vláda v našom chápaní tu neexistuje. Namiesto nej je prezidentom vytvorený akýsi vládny kabinet pozostávajúci z vedúcich predstaviteľov departmentov, čiže akýchsi štátných tajomníkov, resp. ministrov. V USA však exekutívny kabinet (podobne ako v Spojenom kráľovstve) nie je kolegiátnym orgánom. To presnejšie znamená, že prezident nepotrebuje súhlas daného ministra a hlasovanie tu nie je nutné. Kabinet tu teda slúži iba ako poradný orgán prezidenta. Štátni tajomníci sa zodpovedajú priamo prezidentovi. Menuje ich a odvoláva v súčinnosti so senátom Kongresu USA.
Veľmi dôležitým prvkom prezidentskej republiky je neexistencia kontrolnej právomoci Kongresu voči prezidentovi a jeho kabinetu. Kongres nemá právo vysloviť prezidentovi či jednotlivému členovi kabinetu nedôveru, a tým zapríčinit pád exekutívy. Dokonca tu neexistuje ani inštitút interpelácie (kladenia otázok zo strany Kongresu na adresu vlády).
Uplatňuje sa veľmi dôsledné delenie štátnej moci. Člen kabinetu nesmie byť členom Kongresu USA (na rozdiel od parlamentnej formy vlády, kde je táto možnosť v niektorých krajinách prípustná. Vo Veľkej Británii je dokonca povinnosťou, že členom vlády sa smie stať iba člen dolnej snemovne parlamentu - angl. House of the commons).
Špeciálne postavenie v sústave štátnych orgánov USA zastáva Najvyšší súd USA a ostatné federálne súdy. Najvyšší súd vykonáva dohľad nad nezávislosťou exekutívnej a legislatívnej moci, podáva všeobecne záväzný výklad ústavy Spojených štátov amerických. Taktiež má oprávnenie vydať nález o protiústavnom právnom akte.
V USA sa uplatňuje model federalizmu pri usporiadaní a rozdelení kompetencií medzi federálnou vládou a vládami ostatných členských štátov USA. Tento model sa uplatňuje aj v oblastiach zákonodarstva a súdnictva.
Systém bŕzd a protiváh
Mimoriadne výrazným znakom je tzv. systém bŕzd a protiváh (angl. checks and balances), ktorý má slúžiť pri vyvažovaní zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci.
Prezident má právo blokovať Kongres prostredníctvom svojho práva veta. Toto veto je suspenzívne, čiže odkladá schválenie zákona, neruší ho. Na jeho schválenie je však po uplatnení veta potrebný vyšší počet hlasov (minimálne dvojtretinová väčšina všetkých poslancov v oboch častiach Kongresu – v senáte aj v snemovni reprezentantov). Voči súdom spočíva blokovanie menovaním sudcov do funkcie.
Kongres zasa smie podať na Najvyšší súd ústavnú žalobu na prezidenta (tzv. impeachment), ktorá by mohla viesť k odvolaniu prezidenta USA z úradu. Prostredníctvom senátu smie Kongres odmietnuť udelenie súhlasu na vymenovanie do funkcie alebo aj ratifikovanie medzinárodnej zmluvy, ktorú už prezident podpísal. Taktiež smie môže prezidenta brzdiť tým, že vláde neschváli navrhnutý rozpočet. Federálne súdy smie Kongres brzdiť tým, že zmení počet a jurisdikciu nižších súdov. Prostredníctvom impeachmentu dokáže tiež pozbaviť sudcu svojej funkcie.
Súdy dokážu brzdiť prezidenta tým, že vyhlásia jeho postup za protiústavný. Rovnako tak smú blokovať rozhodnutia Kongresu, ak vyhlásia ním prijatý zákon za protiústavný.