Novogréčtina
Novogréčtina alebo nová gréčtina (po grécky Νέα Ελληνικά Nea Ellinika alebo Νεοελληνική γλώσσα Neoeliniki glóssa) je jazyk patriaci medzi grécke jazyky, jazyk v súčasnosti (v užšom zmysle pojmu novogréčtina) používaný Grékmi z Grécka, západnej Anatólie, Istanbulu a Cypru.
| Novogréčtina (νέα ελληνικά, néa elliniká) | |||
| Štáty | Grécko, Cyprus, Albánsko, Arménsko, Bulharsko, Egypt, Taliansko, Rumunsko, Turecko, Ukrajina | ||
|---|---|---|---|
| Región | Balkánsky polostrov | ||
| Počet hovoriacich | okolo 12 miliónov | ||
| Klasifikácia | Indoeurópske jazyky
| ||
| Písmo | grécke písmo | ||
| Postavenie | |||
| Úradný jazyk |    | ||
| Regulátor | žiadny | ||
| Jazykové kódy | |||
| ISO 639-1 | el | ||
| ISO 639-2 | gre (B) ell (T) | ||
| ISO 639-3 | ell | ||
| SIL | ELL | ||
| Wikipédia | |||
| Adresa | el.wikipedia.org | ||
| Pomenovanie | Βικιπαίδεια, η ελεύθερη εγκυκλοπαίδεια | ||
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |||
| |||
Nadväzuje na helenistické koiné (čiastočne na starogréčtinu), aj keď od nich vykazuje veľké rozdiely, najmä vo výslovnosti. V novogréčtine máme spisy z 15. storočia po páde Byzantskej ríše (1453).
Dnes je úradným jazykom v Grécku a na Cypre, a tým aj v Európskej únii. Rozlišuje sa archaizujúci literárny jazyk kathareusa „čistý“ jazyk a „ľudový“ jazyk dimotiki.
Dejiny
Dejiny modernej gréčtiny siahajú do 6. stor. Kr., keď sa dovtedy u všetkých Grékov používaný koiné (κοινή) jazyk začal rozpadať na viacero menších jazykov podľa geografických polôh. Okrem toho sa do dovtedy čistej gréčtiny dostali niektoré latinské slová, nakoľko na východe ešte stále žila rímska komunita. Latinský pôvod má aj slovo η πόρτα (i pórta,dvere), toto slovo je prebrané z latinského porta (dvere). V 12. stor. po Kr. grécke písmeno η (éta) zmenilo výslovnosť na ítu (i). To zapríčinilo nesúhlas niektorých anatólskych Grékov a vytvorenie nových gréckych jazykov, ako kappadócka či pontská gréčtina. Taktiež sa prestala vyslovovať hláska h.
Po páde Byzantskej ríše (1453) nastala značná turkizácia ľudovej gréčtiny, ktorá prehĺbila priepasť medzi klasickou atičtinou (pretrvávajúcou najmä vo východnej cirkvi) a ľudovým jazykom. Turecké slová sa používajú hlavne pri pomenovaniach povolaní. Napr. starogrécke slovo o ιχθυς (ó ichthis,ryba), sa zmenilo na το ψάρι (to psari). Začiatkom 19. storočia bol umelo vytvorený archaizujúci oficiálny jazyk kathareusa (akýsi prechod medzi klasickou atičtinou a vtedajším dimotiki, očistený o cudzie slová). Tento jazyk vytvorili grécki vzdelanci, ktorí hlásali návrat ku klasickej gréčtine, bez latinských a tureckých slov. Jazyk sa však u ľudu neujal. Kathareusou dnes hovoria predovšetkým vzdelanci a používa sa v odbornom a slávnostnom písomnom prejave .Tzv. dimotiki je (medzičasom kodifikovaný) novodobý jazyk založený na ľudovej reči, ktorá vznikla už v stredoveku. Až do konca 19. storočia mala v písomnom a oficiálnom prejave prevahu kathareusa, dnes je to naopak a kathareusa postupne ustúpila do pozadia v prospech dimotiki. Novogréčtina je dnes úradný jazyk v Grécku a na Cypre. Na Slovensku bol vydaný Grécko-slovenský a slovensko-grécky slovník a učebnica gréčtiny s názvom Učíme sa novogrécky jazyk.
Literatúra
Zozuľak Ján. Grécko-slovenský a slovensko-grécky slovník. Prešov: Datapress, 2011. ISBN 978-80-967289-7-8
Zozuľak Ján – Zozuľaková Dana. Učíme sa novogrécky jazyk = Eláte na gnorísoume te neoelleniké glóssa. Prešov, 2007. ISBN 978-80-969645-6-7.
Gramatika a výslovnosť
Delenie
Novogréčtina:
- kathareusa
- dimotiki
- geografické nárečia (považované aj za samostatné jazyky):
- kapadóčtina
- pontčina
- tsakončina
- griko (v Taliansku)
- jevančina (nedávno vymretý jazyk gréckych Židov)
- cyperská gréčtina