Uhorsko

Starí Maďari, podľa niektorých dobových pomenovaní z 19.storočia aj Uhri, prenikali na územie od hornej Tisy po Dunaj od roku 896 v čase, keď podnikali nájazdy do Franskej ríše na území dnešnej západnej Európy. Podľa národnej maďarskej legendy ich sem priviedol Arpád, zakladateľ dynastie Arpádovcov. Podľa historických prameňov sem prišli po ich vytlačení z juhovýchodných podkaukazských stepí a pokračovali v nájazdoch do oblasti Panónie, dnešného Balatonu do roku 901.[4] Po bitkách pri Bratislave, kde dvakrát utrpeli porážku, sa im podarilo roku 907 zvíťaziť. Postupne tak oslabovali moc Veľkej Moravy, ktorá však pravdepodobne vo forme početných slovanských kniežatstiev sústredených okolo centrálnych hradísk nepriamo pokračovala vo svojej existencii (až kým sa roku 1019 Morava nestala súčasťou Čiech a približne v roku 1100 väčšina Slovenska súčasťou Uhorska).

Približne v roku 925 začal najsilnejší staromaďarský kmeň obsadzovať aj juhozápadné Slovensko (Nitriansko) a iné skupiny paralelne expandovali na území dnešného Rakúska. Nájazdy staromaďarských kočovných kmeňov v Európe sa skončili až po roku 955, kedy boli porazené Franskou ríšou pri rieke Lech pri Augsburgu bavorskými vojskami cisára Ota I. a boli tak donútené sa definitívne stiahnuť z územia na východ od Viedenskej kotliny a usadiť sa v Podunajskej nížine (dnešné Maďarsko). Po tejto bitke sa vtedy juhozápad územia dnešného Slovenska dostal pod nadvládu najsilnejšieho zo 7 kmeňov, náčelníci ktorých boli povraždení za pomoci bavorského panovníka a Gejza, najsilnejší z nich, vládol kmeňu Megyerov (Maďarov), založil neskôr kráľovský rod Arpádovcov.[5]

V rokoch 970 až 997 panoval knieža Gejza na území severozápadného (možno aj juhozápadného) Zadunajska, územia medzi Dunajom, Tisou a Nitrianskym kniežatstvom a zakladal tak štátny útvar so sídlom v Ostrihome. V slovenčine ho nazývame Uhorsko (resp. najprv Gejzovo kniežatstvo a od roku 1000/1001 Uhorsko). Názov je odvodený od slova Uhri. Pojmy Uhorsko a Maďarsko (Uhri a Maďari) sa dnes rozlišujú v slovenčine, češtine, chorvátčine a srbčine, pojmy Maďari a Uhri čiastočne aj v angličtine, nemčine, románskych jazykoch (rumunčine, francúzština, španielčina, taliančina) a podobne; v ostatných jazykoch je pre slová Uhorsko a Maďarsko (Uhri a Maďari) vždy len jeden výraz, teda sa nerozlišuje súčasný štát a bývalé kráľovstvo (nem. Ungarn, lat. Hungaria, angl. Hungary).

Až koncom 10. storočia Maďari prijali kresťanstvo, ktoré miestni Slovania prijali už oveľa skôr. Nový uhorský štát (podobne ako český a poľský štát) prevzal podstatné impulzy z bývalej Veľkej Moravy.[6]

Zjednocovací proces Uhorska dokončil uhorský vládca Štefan I. , syn Gejzu, nazývaný Svätý (ktorého predkresťanské meno bolo Vajk) z rodu Arpádovcov (predtým maďarské knieža Nitrianska), ktorý sa z popudu pápeža roku 1000/1001 stal prvým uhorským kráľom, a ktorý si do roku 1006 podmanil posledných staromaďarských náčelníkov (o. i. aj v Sedmohradsku).

Bol horlivý christianizátor (zriaďoval fary, biskupstvá, kostoly...). Na území Slovenska Štefan I. (997/1000 – 1038) presťahoval sídlo Nitrianskeho biskupstva (translatio sedis), do Ostrihomu - "Ostrihomské arcibiskupstvo". V rokoch 1001 – 1030 dočasne stratil celé časti Slovenska, ktoré dobyl poľský kráľ, ktorý v Nitre dosadil za kniežatá Arpádovcov pohádaných s kráľom Štefanom, Ladislava Lysého a jeho brata Vasila (Vazula) . Vasil mal synov Ondreja I. a Bela I. Ondrej sa oženil s Anastáziou Kyjevskou, dcérou kniežaťa Jaroslava I. Múdreho a  Belo oženil s Rychézou dcérou poľského kniežaťa Meška II. Ich potomkovia po roku 1046 ovládli celé Uhorsko.

V rokoch 1048 – 1108 na území Slovenska (Nitrianska) a severovýchodného dnešného Maďarska bolo vytvorené tzv. Tercia pars regni (= tretina kráľovstva) alebo Nitrianske pohraničné vojvodstvo (ducatus) so sídlom v Nitre. Jeho vojvodami boli mladí Arpádovci, budúci králi Uhorska. Toto územie sa najmä spočiatku navonok i dovnútra správalo ako nezávislý štát.

Koncom 11. storočia sa začalo pripájanie dovtedy nezávislého Chorvátska a na Slovensku sa začali pripájať severné územia. Roku 1102 bola vytvorená chorvátsko-uhorská personálna únia, ktorá pretrvala až do zániku Uhorska (uhorskí králi však neboli ani len formálne korunovaní oddelene ako králi Chorvátska).

Po celé 12. storočie sa Uhorsko mocensky angažovalo na Balkáne, takže za vlády Bela III. (1172 – 1196) nadobudlo v tomto priestore charakter veľmoci. Počet jeho obyvateľov sa odhaduje na 2 milióny. Na Slovensku asi v tomto období nadobudla ťažba vzácnych kovov väčší rozsah. Svoje postavenie si síce Uhorsko udržalo aj v 13. storočí, keď sa mu podarilo upevniť a rozšíriť svoj vplyv na Balkáne, no za Ondreja II. (1205 – 1235) mnohé opakované pokusy o trvalé pripojenie Haliče neboli úspešné.

V 13. storočí sa teda stalo niekoľko významných udalostí:

• začali vznikať prvé mestá (v právnom zmysle), najmä na Slovensku (prvé roku 1238), ktoré ako banícka oblasť bolo najvyspelejšou časťou Uhorska
• uhorský kráľ Ondrej II. vydal v roku 1222 tzv. Zlatú bulu, ktorou priznal šľachte obrovské práva; spôsobil si to sám, tým, že predtým udeľoval svojim radcom a pomocníkom rozsiahle kráľovské majetky, čím zvýšil faktickú moc týchto budúcich šľachticov; hovoríme, že sa Uhorsko zmenilo na stavovskú monarchiu
• v rokoch 1241 - 1242 došlo k vpádu Mongolov, označovaných ako Tatári, ktorí miestami vyhubili až polovicu obyvateľstva (podrobnosti pozri v článku Mongolský vpád do Uhorska), čo viedlo k usadzovaniu cudzích „kolonistov“ v Uhorsku - Nemci sa usadili najmä na Slovensku (tvorili 20% obyvateľstva v 14. storočí - podrobnosti pozri v článku Karpatskí Nemci a nemecká kolonizácia) - a k stavbe obranných hradov (opäť najmä na Slovensku - podrobnosti pozri nižšie)
• od 50. do 70. rokov 13. storočia zápasili Arpádovci s Přemyslovcami o Rakúsko, ktoré však napokon pripadlo Habsburgovcom
• hlavne od konca storočia sa Uhorsko de-facto rozpadlo na niekoľko území ovládaných miestnymi šľachticmi (tzv. vláda oligarchov): západné Slovensko (Matúš Čák), východné Slovensko (Omodejovci), západné Maďarsko (páni z Köszegu/Güssingu), východné Maďarsko, Sedmohradsko a Chorvátsko.

Pretože sa pri ochrane obyvateľstva pri tatárskych nájazdoch osvedčili kamenné hrady na vyvýšených bralách, dal kráľ budovať a rekonštruovať najmä na území dnešného Slovenska, severovýchodného Maďarska, Zadunajského Stredohoria a Burgenlandu kamenné hrady. Najviac ich bolo na Slovensku. Napríklad sa v tom období prebudovali hrady v Bratislave, Trenčíne, rozširoval sa Spišský hrad, vznikali nové hrady ako Starhrad na Liptove, Oravský hrad, Hričovský hrad, hrad Šášov, Revište na strednom Slovensku, hrad Šariš na východnom Slovensku.[7]

Uhorský erb

Karol Róbert z Anjou

Roku 1301 vymreli Arpádovci, čím bola anarchia a vláda šľachticov dovŕšená. Z viacerých súperov o trón vyšiel roku 1308 víťazne Karol Róbert z Anjou (1301/1308 – 1342), ktorý čoskoro porazil oligarchov (Matúša Čáka až keď Matúš zomrel roku 1321 a Omodejovcov/Abovcov) a tým opäť zjednotil krajinu.

Za Ľudovíta Veľkého (1342 – 1382) Uhorsko aj napriek nezmyselnej a neúspešnej dynastickej vojne o Neapolsko dosiahlo vrchol svojej moci (najmä na Balkáne) a najväčší územný rozmach (1370 po vymretí Piastovcov na základe predchádzajúcich dohôd personálna únia s Poľskom). Ľudovít I. Veľký potvrdil Zlatú bulu Ondreja II. z roku 1222.

V 14. storočí sa v Uhorsku (najmä na území dnešného Slovenska), ťažilo najviac vzácnych kovov na svete (asi 40% svetovej produkcie). Uhorsko v tomto období bolo jednou z najbohatších krajín sveta.

Za dlhej vlády kráľa Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437) došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci, pretože tento kráľ uhorsko-česko-nemecký a cisár musel okrem iného bojovať proti husitom v Čechách, proti Benátkam aj proti Turkom (Osmanom), ktorí sa už začali tlačiť z juhu. Svoje vojny financoval najmä ťažbou vzácnych kovov na Slovensku. Žigmund Luxemburský si Bratislavu vybral za svoje hlavné sídlo a začal ju budovať ako európsku metropolu.

Po ďalšom oslabení kráľovskej moci v nasledujúcich rokoch usadol na trón Matej Korvín (1458 – 1490) z rodu Huňadyovcov, syn Jána Huňadyho - regenta Uhorska, ktorý prechodne opäť oslabil oligarchov, zriadil stále vojsko (čierny pluk), dobyl prechodne (do roku 1491) Moravu, Sliezsko a východné Rakúsko s Viedňou, uskutočnil reformy, založil Academiu Istropolitanu v Bratislave a pod. Musel naďalej bojovať proti Turkom a na Slovensku proti bratríkom.

Po Korvínovi však nastúpili Jagelovci (1490 – 1526), ktorí boli uhorsko-českí králi. Za ich vlády svojvôľa a egoizmus šľachty dosiahli vrchol, čo sa prejavilo aj roku 1526 v tzv. moháčskej katastrofe, po ktorej samotný víťazný turecký sultán nemohol uveriť, že proti nemu poslali také slabé vojsko. Zápoľského armáda, ktorá bola rovnako veľká ako kráľovská na bojisko ani nedošla.

Roku 1526 bolo uhorské vojsko porazené v bitke pri Moháči Turkami. Zomrelo veľa významných osobností aj sám kráľ Ľudovít II. Jagelovský, ktorý pri úteku zomrel v dunajských močariskách. Na základe predošlých dohôd trón pripadol Habsburgovcom (Ferdinand I.), ktorí sa ho však zmocnili až po dlhšej občianskej vojne so sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, ktorého podporovali Turci. Habsburgovci vládli v Uhorsku od roku 1526 až do jeho zániku 1918. V 16. storočí sa úspešne presadil protestantizmus, ale katolícki Habsburgovci ho v 17. a 18. storočí opäť zredukovali na menšinové náboženstvo. 16. storočie bolo obdobím ustavičných veľkých i drobných vojen s Turkami.

Výsledkom občianskej vojny a postupu tureckých vojsk na sever (1541 dobytie Budína) bol útek Maďarov na (najmä južné) Slovensko a rozpad predošlého Uhorska na tri časti:

• tzv. Kráľovské Uhorsko - fakticky habsburská, čiže rakúska, provincia na území dnešného Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a priľahlých území Maďarska ; toto územie obývali skoro samí Nemaďari (Slovania a Nemci); hovoríme, že Uhorsko stratilo samostatnosť a stalo sa (až do roku 1867/1918) súčasťou habsburskej monarchie
• Sedmohradsko - turecký vazalský štát
• centrálna oblasť Uhorska (približne územie dnešného Maďarska) - priama súčasť Osmanskej ríše (Tureckej ríše)

Bratislava sa stala hlavným (1536 – 1784/1848) a korunovačným (1563 – 1830) mestom a sídlom snemu (1542 – 1848) Kráľovského Uhorska, neskôr obnoveného Uhorska. Trnava sa stala cirkevným sídlom. Slovensko tvorilo jadro Uhorska, kde sa odohrávali všetky významné udalosti. Tu sa tiež odohrávali hlavné pohraničné boje s Turkami a protihabsburské povstania (1604 – 1711) vedené spravidla (protestantskými) vládcami Sedmohradska.

V roku 1683 porážkou pri Viedni boli Osmani definitívne vytlačení z Cisárskeho Rakúska. Habsburgovcom a Jagelovcom sa podarilo poraziť Turkov a Habsburgovcom potlačiť protihabsburské povstania. Bývalé uhorské územia tým oslobodili od Turkov, čo posilnilo mocenskú pozíciu Rakúska (Habsburgovcov) na území Uhorska a odstránilo moc uhorskej šľachty až do roku 1867.

Po roku 1700 sa začala rekonštrukcia krajiny. Väčšina prostriedkov aj dosídľujúceho obyvateľstva prirodzene pochádzala z (predtým Turkami neobsadeného) Slovenska. Od 18. storočia malo Uhorské kráľovstvo zaručené zvláštne postavenie v rámci habsburskej monarchie, ale viedenský dvor väčšinou centrálne spravoval vedľajšie krajiny uhorskej koruny (Sedmohradsko, Vojenská hranica).

V rámci tzv. osvietenského absolutizmu (1740 – 1790) prebiehala centralizácia a absolutistické tendencie z Viedne. Niektoré uhorské centrálne úrady sa podarilo podriadiť úradom cisárskeho dvora. Za vlády Márie Terézie (1740 – 1780) sa centralizácia dočasne zastavila, ale za Jozefa II. sa opäť začala. Odpor uhorskej šľachty voči centralizácii a početným modernizačným (a tým aj germanizačným) reformám Jozefa však bol taký veľký, že Jozef musel skoro všetky svoje reformy odvolať. Maďarskej šľachte sa v rokoch 1790 – 1791 - ako reakcia na Jozefove centralizačné reformy - podarilo na sneme presadiť prioritné právo maďarčiny vo verejnom živote, čím sa začala tzv. maďarizácia, ktorá sa potom v 19. storočí stupňovala a vyvrcholila po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867).

V období tzv. metternichovského alebo kabinetného absolutizmu (1815 – 1848), založeného na polícii, armáde a cenzúre, došlo napriek tomuto policajnému režimu k formovaniu ideológie liberálnej uhorskej šľachty (tzv. maďarské reformné hnutie), ktorá bola ochotná spolupracovať s buržoáziou. Vyústilo to do nacionalistickej maďarskej revolúcie (1848 – 1849) proti Viedni, v ktorej museli Maďari bojovať okrem Rakúska aj proti nemaďarom v Uhorsku, konkrétne Chorvátom, Slovákom, Srbom, Rumunom a Rusínom. V auguste 1849 však boli Maďari porazení, keď si Habsburgovci proti nim povolali na pomoc ruské vojsko.

Po porážke revolúcie v Rakúsku aj Uhorsku Habsburgovci jednak zaviedli tzv. bachovský absolutizmus (tiež: neoabsolutizmus, 1851 – 1859) spojený s policajným režimom a germanizáciou, jednak sa Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko a Banát stali separátnymi korunnými krajinami v rámci centralizovaného rakúskeho cisárstva. Slováci po silnom tlaku niektorých maďarských šľachticov svoju korunnú krajinu nedostali, hoci im bola sľúbená v čase, keď v revolúcii bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom.

Medzinárodné problémy Rakúska prinútili Habsburgovcov zlikvidovať neoabsolutizmus a zaviesť reformy. Ani obnovenie konštitučnej monarchie (ktorej zárodky nakrátko vznikli v rakúskej časti monarchie už v revolúcii 1848/1849, ale zanikli neoabsolutizmom tzv. októbrovým diplomom roku 1860) neuspokojilo Uhorsko. Rakúsko-uhorské napätie sa zmiernilo až vznikom Rakúsko-Uhorska.

Uhorsko a jeho župy po roku 1883

V roku 1867 bola v dôsledku tzv. rakúsko-maďarského vyrovnania vytvorená Rakúsko-uhorská monarchia. Uhorsko sa stalo základom nového štátoprávneho celku Krajiny svätoštefanskej uhorskej koruny, tzv. Zalitavska, s vlastným parlamentom a vládou v Budapešti.

V rámci tohto celku získalo v roku 1868 určitú autonómiu iba Chorvátsko-Slavónsko (Chorvátsko-uhorské vyrovnanie). Na ostatnom území uplatňovali maďarské vládnuce kruhy politiku tuhej centralizácie a násilnej maďarizácie nemaďarských národov. Od roku 1908 boli spoločným územím Rakúsko-Uhorska Bosna a Hercegovina. Pokusy maďarských vládnucich kruhov udržať existenciu Uhorska aj po rozpade Rakúsko-Uhorska boli zmarené a Uhorsko bolo rozdelené medzi nástupnícke krajiny.