Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov

V máji 1917 juhoslovanskí poslanci (vedení Antonom Korošecom) viedenskej Ríšskej rady navrhovali v Májovej deklarácii zjednotenie slovinských, chorvátskych a srbských oblastí monarchie do samostatného štátneho organizmu a vytvorenie spoločného štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov pod vládou habsbursko-lotrinskej dynastie. Nasledovalo podpísanie niekoľko dohôd medzi predstaviteľmi rakúsko-uhorských Juhoslovanov (v emigrácii združených kolom Juhoslovanského výbora a v Chorvátsku okolo Národnej rady) a Srbského kráľovstva, z ktorých najdôležitejšia bola Korfská deklarácia z 20. júla 1917 a Ženevská dohoda z 6. až 9. novembra 1918.

Takmer hneď po rozpade Rakúsko-Uhorska vznikol v jeho južnej časti, v oblasti obývanej Juhoslovanmi, tzv. Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov, ktorý vyhlásila 29. októbra 1918 za vedúcej úlohy Antona Korošeca Národná rada Slovincov, Chorvátov a Srbov so sídlom v Záhrebe. Aj keď vlastne išlo o republiku, formálne bol štát konštitučnej monarchie pod vládou habsbursko-lotrinskej dynastie.

Tento štát zaberal Kraňsko, slovinskú časť Štajerska (Dolné Štajersko), Užšie Chorvátsko, Slavóniu vrátane oblasti Sriemu, Dalmáciu, Bosnu a Hercegovinu a územie obklopujúce Kotorský záliv. Naopak súčasťou štátu nebola oblasť dnešnej Vojvodiny, tj. Bačka, Banát a Baranská župa.

Jedným z mnohých problémov nového štátu bolo to, že nebol medzinárodne uznaný veľmocami. Ďalším problémom boli hlavne snahy Talianskeho kráľovstva o anexii Slovinska a chorvátskeho prímoria.

Časťou Vojvodiny, tj. Bačka, Banát a Baranská župa, ktorá k štátu SHS nepatrila, sa 26. novembra 1918 pripojila k Srbskému kráľovstvu. Deň pred tým 24. novembra 1918 sa k Srbskému kráľovstvu pripojil aj región Sriem, ktorý bol prvou časťou Štátu SHS, ktorý sa pripojil k Srbsku. 26. novembra 1918 sa potom na základe uznesenia Podgorickej skupštiny zlúčilo Srbsko aj predtým samostatná Čierna Hora.

Juhoslovanskí politici však tak ďalej nemohli vzdorovať cieľom a zámerom víťazných dohodových mocností, a tak už 31. októbra 1918 súhlasili s dohodou uzavrenou chorvátskymi exilovými politikmi o spojením so Srbskom.

To, ako aj neistá medzinárodná situácia nahrávajúca expandujúcemu Taliansku, viedli k tomu, že 1. decembra 1918 prijal srbský princ regent Alexander Karađorđević delegáciu záhrebskej Národnej rady a počas krátkej formálnej oslavy vyhlásil vznik Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov pod vládou dynastie Karadjordjevićov. Alexander pritom dal najavo, že chce zachovať vernosť ústavným, parlamentárnym a hlboko demokratickým princípom.

A tak bol vytvorený spoločný štát všetkých budúcich Juhoslovanov, hlavným mestom nového štátu sa stal Belehrad a štátnym zriadením (konštitučnej) monarchie pod vládou Karađorđevićov. Prvým kráľom sa stal Peter I. Karađorđević, po ňom vládol následník princ Alexander.

Zjednotenie juhoslovanských národov do jedného štátu sa na prvý pohľad môže zdať ako logické vyústenie ich dlhodobých snáh o kultúrnu a politickú nezávislosť, ale na druhej strane sa uskutočnilo skôr len vďaka súhre udalostí na medzinárodnej a juhoslovanskej politickej scéne: rozpútanie prvej svetovej vojny, vstup USA do vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska a konečné víťazstvo Srbska, a hlavne snahe Talianska o anexiu Slovinska a chorvátskeho prímoria. Spoločný štát bol teda „svadbou z rozumu“, ktorá bola voľbou menšieho zla pred väčším.

Jednotlivé národy a národnosti sa nachádzali v úplne odlišných štádiách vývoja, a to tak v oblasti kultúrnej, ako aj ekonomickej a sociálnej. Zatiaľ čo sever, ktorý bol do roku 1918 súčasťou Rakúsko-Uhorska, bol hospodársky vyspelejší, juh bol vzhľadom na svoje dejiny zaostalý.