Sedmohradské veľkokniežatstvo

Vzniklo 2. novembra 1765, kedy cisárovná Mária Terézia ako uhorská panovníčka povýšila doterajšie Sedmohradské kniežatstvo na veľkokniežatstvo. Tento formálny štatút si Sedmohradsko podržalo až do roku 1848. V máji 1784 bola vyhlásená nemčina za jediný úradný a vyučovací jazyk v Uhorsku a Sedmohradsku. To sa ale nepodarilo uviesť do praxe.

Počas revolúcie v roku 1848 spísali 15. mája 1848 tunajší Rumuni petíciu, ktorou požadovali zrovnoprávnenie. Tejto požiadavke však nebolo vyhovené, naopak bol pod uhorským nátlakom prijatý zákon vyhlasujúci plné spojenie Sedmohradska s Uhorskom. Tento zákon však nakoniec nebol realizovaný a rakúska ríšska ústava zo 4. marca 1849 Sedmohradsko a Uhorsko opäť plne oddelila, pričom Sedmohradsko a Uhorsko prišli o svoje samosprávne inštitúcie.

Októbrovým diplomom bola roku 1860 obnovená autonómia oboch korunných krajín, ale Sedmohradsko prišlo o zvyšok Partie a zmenšilo sa tým na 57 243 km². 1. júla 1863 zvolal cisár František Jozef I. do Sibiu sedmohradský snem na ktorom došlo k zrovnoprávneniu Rumunov.

Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa Sedmohradské veľkokniežatstvo stalo časťou Zalitavska v rámci ktorého bolo znovu začlenené do Uhorska a spolu so zrušením jeho krajinských inštitúcií prestalo 20. júna 1867 existovať ako územná jednotka. Zákonom z roku 1868 potom boli zrušené všetky privilégiá sedmohradského veľkokniežatstva, jeho územie novo rozdelené na 15 žúp a od 90. rokov 19. storočia započala maďarizácia.

• Sedmohradské kniežatstvo
• Zoznam sedmohradských panovníkov
• Podunajské kniežatstvá

• Sedmohradsko správa (po česky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sedmihradské velkoknížectví na českej Wikipédii.