Podkarpatská Rus

Slovanské kmene sa na území Podkarpatskej Rusi začali usadzovať okolo 6. storočia nášho letopočtu, po nájazdoch Hunov. V 7. a 8. storočí sa na úpätí Karpát usadzovali vo väčšej miere ďalšie slovanské kmene (Pozri aj Bieli Chorváti). Územia a jeho obyvatelia nikdy neboli súčasťou východoslovanských štátnych útvarov, ani Kyjevskej Rusi. Takmer celé územie bolo súčasťou Veľkej Moravy v čase jej rozkvetu za vlády Svätopluka v rokoch 871 – 894. Kontrolu nad časťou územia (brehy rieky Tisa) mala koncom 9. storočia tiež Bulharská ríša vedená cárom Simeonom I.

Uhri prekročili Karpaty okolo roku 896. Mnohí z nich sa usadili na tomto území a splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. Od 10. storočia bolo územie súčasťou Uhorska. Etnická rozmanitosť sa ešte rozšírila príchodom približne 40 000 Kumánov, ktorí sa na území usadili po porážke kyjevským veľkokniežaťom Vladimírom II. Monomachom v 12. storočí a najmä po ich definitívnej porážke Mongolmi[pozn 1] v roku 1238. Poskytnutie azylu Kumánom uhorským kráľom Belom IV. sa stalo zámienkou pre mongolský vpád do Uhorska v rokoch 1241 – 1242. Černigovské knieža Rostislav I. Michajlovič bol bánom časti územia v rokoch 1243 – 1261, za vlády svojho svorka, uhorského kráľa Bela IV.

Plan de la Forteresse de Mongast
Nákres plánu hradu Palanok v Mukačeve od francúzskeho kartografa Nicolasa de Fera (1692).

Od roku 1490 bolo Uhorsko súčasťou česko-uhorskej personálnej únie, ktorú vytvoril Vladislav II. Jagelovský. Avšak po smrti Ľudovíta II. v bitke pri Moháči (1526) nastal zápas o vládu nad Uhorskom medzi Ferdinandom I. Habsburským a Jánom Zápoľským, ktorý vo februári 1528 uzavrel vazalský vzťah so sultánom Osmanskej ríše.[3] Boje sa skončili uzavretím mieru vo Veľkom Varadíne (dnes mesto Oradea na severozápade Rumunska) 24. februára 1538, podľa ktorého sa navzájom uznali za legálnych vládcov a rozdelili si krajinu. Územie Podkarpatskej Rusi spolu s ďalšími územiami na severovýchode Uhorska a Sedmohradskom pripadli do doživotnej Zápoľského doživotnej držby. Podľa mierovej zmluvy malo po jeho smrti toto územie pripadnúť Ferdinandovi, ktorý bol viazaný odškodnením Zápoľského dedičov majetkami v iných častiach ríše.

S tým avšak nesúhlasila skupina sedmohradských šľachticov, prívržencov vdovy Izabely Jagelovskej a jej syna Jánom Žigmundom, ktorý sa narodil len 14 dní pred smrťou Jána Zápoľského. Na obranu svojich záujmov požiadali sultána o vojenskú podporu. Osmani po porážke 25 tisícovej žoldnierskej armády pri Budíne (29. august 1541) utvorili v južnej časti Uhorska svoju provinciu (ejálet) a ďalšími nájazdmi oslabovali postavenie kráľovského Uhorska.[4] Časť Podkarpatskej Rusi sa dostala do držby Sedmohradského kniežatstva, zvyšok ostal súčasťou habsburskej monarchie. V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku 1595 a Užhorodská únia (1646) deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát rímskeho pápeža, čím boli v praxi vytvorené východné katolícke cirkvi (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev).

Neskôr pripadlo celé územie Podkarpatskej Rusi Sedmohradsku do roku 1648. V rokoch 1682 – 1685 patrila severozápadná časť kniežaťu Imrichom Tökölimu, vodcovi piateho protihabsburského stavovského povstania, zatiaľ čo juhovýchodná časť bola stále súčasťou Sedmohradska. Až v roku 1699 sa stalo celé územie súčasťou Habsburskej monarchie.

Medzi rokmi 1850 a 1860 po protihabsburskej revolúcii z rokov 1848 – 1849, bolo Uhorsko rozdelené na päť vojenských celkov, pričom Podkarpatská Rus patrila pod veliteľstvo v Košiciach. Po obnovení župného zriadenia až do zániku monarchie patrilo územie Podkarpatskej Rusi pod Berežskú, Marmarošskú, Ugočskú a Užskú župu.

Grigorij Žatkovič
Ako reprezentant Uhorských Rusínov (Uhro-Rusínov) bol jedným zo signatárov Deklarácie spoločných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov, ktorá bola podpísaná vo Philadelphii, 26. októbra 1918

Library of Congress úplné znenie

Podľa sčítania obyvateľov z roku 1910 v tejto časti Rakúsko-Uhorska žilo 319 361 Rusínov, 169 434 Maďarov,[pozn 2] 84 697 Židov, 62 187 Nemcov, 15 387 Rumunov, 4057 Slovákov a 1602 príslušníkov iných národností,napríklad aj malý počet Ukrajincov, pričom Rusíni obývali predovšetkým vidiecke oblasti, keďže populáciu miest tvorili v prevažnej miere Maďari, Židia a Nemci. Teda Ukrajinci, podobne ako aj pri ďalšom sčítaní v roku 1921 , tvorili len zanedbateľnú časť populácie Podkarpatskej Rusi. [5] Situácia na území Podkarpatskej Rusi počas prvej svetovej vojny neposkytovala priestor na rozvinutie emancipačných snáh tu žijúcej rusínskej národnosti. Perzekúcii uhorských úradov boli vystavovaní hlavne rusínski pravoslávni duchovní a intelektuáli (učitelia, právnici a pod.), ktorí boli hromadne zatýkaní a transportovaní do väzníc v západnej časti monarchie, čo bolo odôvodnené obvineniami zo špionáže a kolaborácie s ruskou armádou. Najväčšie množstvo Rusínov bolo internovaných spolu s rusofilmi z Haliče, Bukoviny a ruskými zajatcami v tábore Talerhof v Štajersku, pričom odhady hovoria o 1915 až 5000 väzňoch z 151 rusínskych obcí.[6]

Z tohto dôvodu do novembra 1918 zohrávala hlavnú úlohu reprezentácie Podkarpatskej Rusi početná rusínska emigrácia v Spojených štátoch, ktorá avšak spočiatku nebola názorovo jednotná. 13. júla 1917 v New Yorku zasadal rusofilsky orientovaný Rusínsky kongres. Svoju žiadosť o „čo najužšiu autonómiu a zjednotenie so staršou sestrou – veľkým demokratickým Ruskom“ adresoval vedúci reprezentant kongresu Nikolaj Pačuta Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov a veľvyslanectvám európskych štátov v USA.[7] Túto iniciatívu avšak prekazil boľševický prevrat v Rusku, ako aj odmietavý postoj rusínskej gréckokatolíckej cirkvi v USA, požadujúcej autonómiu v rámci Uhorska, a diplomacie dohodových štátov, ktoré nechceli pripustiť posunutie ruských hraníc do strednej Európy.[8]

Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych svetských a náboženských spolkov 23. júla 1918 v Homesteade v Pensylvánii. ANRUR sa vyhlásila za jediný legitímny orgán reprezentujúci rusínskych emigrantov z Uhorska a prijala tzv. Homesteadskú rezolúciu, podľa ktorej, ako to uvádza vo svojich poznámkach Tomáš Garrigue Masaryk, „pokiaľ nebude možná úplná samostatnosť, Rusíni sa majú spojiť so svojimi bratmi v Haliči a Bukovine. Ak nebude možné ani to, má im byť udelená autonómia. Nespomína sa v ktorom štáte.“[9] Zatiaľ čo časť predstaviteľov ANRUR bola vďaka konexiám s americkými Slovákmi naklonená plánu Česko-slovenskej národnej rady, predovšetkým konzervatívni gréckokatolícki klerikáli zaujímali opačné (proruské a proukrajinské) stanovisko, poukazujúc na územné spory so Slovákmi ohľadne zemplínskej, šarišskej, spišskej, abovskej, boršodskej a užskej župy.

Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik Grigorij Žatkovič,[10] ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom a zástupcom Česko-slovenskej národnej rady Tomášom Garriguom Masarykom vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s Česko-slovenskou republikou (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k Rumunsku – potencionálnemu spojencovi.[11] Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67 % súhlasilo s pripojením k ČSR, 28 % sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2 % uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s Maďarskom, Poľskom alebo Ruskom boli marginálne (len po 1 % hlasov v plebiscite).[12] Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a ANRUR pristúpila k vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.

Mapa Česko-slovenskej republiky z roku 1919
„Karpatská Rus“ je vyznačená ako jedna z krajín ČSR. Mapu vydala redakcia českého denníka Svornost vydávaného americkými Čechmi (Chicago, 1919).

Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej Ukrajinskej ľudovej republiky a Západoukrajinskej ľudovej republiky a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody.[13] Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.

Naďalej predstavovala hrozbu maďarská iniciatíva za zachovanie celistvosti uhorského územia. Keďže reálnou mocou na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, ktoré začalo príchodom 31. česko-slovenského pluku do Užhorodu 12. januára 1919. Situáciu skomplikovala aktivita rumunskej armády, ktorá obsadila Marmarošskú župu, juhovýchodné územie Podkarpatska, a definitívne sa stiahla až na jeseň 1920.[14]

Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku 1919 obsadili, odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise Saintgermainskej mierovej zmluvy 10. septembra 1919, ktorej súčasťou bola aj tzv. minoritná zmluva.

Začlenené územie predstavovalo 12 617 km² s 487 obcami a 585 500 obyvateľmi, z ktorých bolo 372 500 Rusínov.[16] Tieto zmeny boli zo strany Maďarska garantované až Trianonskou mierovou zmluvou podpísanou 4. júna 1920. Do ČSR avšak nebol zaradený rusínsky región severných svahov Karpát, tzv. Lemkovina, a to aj napriek želaniu rusínskej reprezentácie o „spojenie všetkých Rusínov v Česko-Slovensku.“ Dôvodom boli územné nároky Poľska na túto, keďže česko-slovenská vláda po spore o Tešínsko nechcela vyvolať ďalší diplomatický konflikt.

7. novembra 1919 bol vydaný Generálny štatút pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi, ktorý ale nemal právnu autoritu zákona alebo nariadenia, bol len deklaráciou s provizórnym charakterom. Názov krajiny stanovil na Podkarpatská Rus (umožnil používať aj skrátený názov Rusínsko), za oficiálny jazyk bol stanovený „ľudový jazyk rusínčina“, avšak keďže chýbala jeho kodifikovaná podoba, v školách sa vyučovala modifikovaná ruština. V sčítacích hárkoch pri sčítaniach ľudu sa Rusíni viedli ako „Rusi”. [pozn 3] Na čele dočasnej správy územia stál veliteľ česko-slovenskej armády na tomto území, teda francúzsky generál Edmond Hennocque. Vláda ČSR vymenovala administrátora krajiny ako dočasného guvernéra Podkarpatskej Rusi, ktorého hlavnou úlohou mala byť príprava autonómneho zriadenia. Taktiež bolo ustanovené dočasné Direktórium ako päťčlennú autonómnu vládu – poradný zbor v jazykových, školských, cirkevných a samosprávnych veciach. Reálne ale Direktórium nebolo rešpektované a všetky opatrenia uskutočňoval administrátor krajiny v úzkej spolupráci s generálom Hennocquerom.[17]

Tento stav vyvolal rozpory v Centrálnej rusínskej národnej rade (skratka CRNR), ktoré oslabili vyjednávaciu pozíciu Rusínov voči česko-slovenskej vláde. Aj napriek Žatkovičovmu protestu sa nepodarilo Podkarpatskej Rusi zabezpečiť autonómiu deklarovanú v minoritnej Saintgermainskej zmluve. Najvyšším zákonodarným orgánom mal byť snem, ktorého ustanovenia však nadobúdali platnosť až po podpise prezidenta a taktiež mohol ústavný súd rozhodnúť o neplatnosti zákona vydaného snemom. Funkcia guvernéra, ktorý mal byť pôvodne zodpovedný len snemu, bola obmedzená – mal byť menovaný prezidentom na návrh vlády, teda de facto bol plne závislým od česko-slovenskej vlády. Snem taktiež nemohol určovať počet poslancov ani senátorov, ktorí mali Podkarpatskú Rus zastupovať v Národnom zhromaždení. Na protest proti nesplneným požiadavkám na autonómiu podal guvernér Žatkovič demisiu, ktorá bola prijatá 16. apríla 1921.[18] Znechutený z nekompromisnej centralistickej politiky vlády sa rozhodol vrátiť k svojej právnickej praxi do Pittsburghu v Pensylvánii, čím domáca rusínska politická scéna stratila významného diplomata. Až do roku 1923 bola zachovaná provizórna vojenská diktatúra, vláda generála Hennocquera v spolupráci s viceguvernérom Petrom Ehrenfeldom, pričom miesto guvernéra zostalo neobsadené. Napokon, v roku 1923 získala Podkarpatská Rus desať mandátov v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia.

V roku 1921 bolo správne zriadenie zreorganizované do troch žúp: Užhorodská (Užská) so sídlom v Užhorode, Berežská (Mukačevská) so sídlom v Mukačeve a Veľkosevľušská (Marmarošská) so sídlom vo Velkej Sevljuši; Veľkosevľušská vznikla zlúčením častí Ugočskej a Marmarošskej župy.[19] V roku 1926 zlúčili všetky tri existujúce župy do Karpatoruskej župy so sídlom v Mukačeve.[20]

V rámci reformy verejnej správy bolo v roku 1927 doterajšie župné zriadenie nahradené krajinskú správou s okresmi ako nižšími administratívnymi jednotkami. ČSR bola rozdelená na 4 krajiny – Čechy, Moravskosliezsko, Slovensko a Podkarpatská Rus. Na čele krajiny stál krajinský prezident sídliaci v Užhorode, ktorý bol menovaný prezidentom a zodpovedal sa ministrovi vnútra. Reálne tak stratil guvernér svoje právomoci. Taktiež bolo zriadené 18-členné krajinské zastupiteľstvo, ktoré však zastávalo len úlohu poradného úradu krajinského prezidenta a mohlo byť kedykoľvek rozpustené česko-slovenskou vládou, aj bez udania dôvodu.[21]

Rusínski roľníci pri práci
Chudobní roľníci obrábajú pôdy pomocou ručne ťahaného pluhu (20. – 30. roky)

Celkovú situáciu tohto regiónu sťažovala značná hospodárska zaostalosť aj nízka politická gramotnosť väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Napr. v roku 1932 bolo na Podkarpatskej Rusi len 19 km ciest na 100 km² (oproti tomu na Slovensku 30 km a v Čechách 70 km). Priemysel zamestnával v roku 1926 len 7000 ľudí, väčšina pracovala v lesníctve a poľnohospodárstve. V celom regióne chýbal priemyselný podnik s viac než 100 zamestnancami.[22] Aj napriek nekompromisnej centralistickej politike boli vládou ČSR prijaté opatrenia, ktoré znamenali ekonomický a kultúrny rozvoj, čím sa zvýšila aj životná úroveň obyvateľstva a to do značnej miery oproti predchádzajúcemu stavu. Hospodárske zaostávanie regiónu voči ostatným častiam ČSR ale naďalej pretrvávalo.[23]

Zaostalosť Podkarpatskej Rusi sa pričinila o skutočnosť, že medzi tunajším obyvateľstvom si získavala značnú podporu Komunistická strana Česko-Slovenska, ktorá sa zasadzovala o pripojenie územia k Sovietskemu zväzu. Na príkaz z Moskvy riadenej Kominterny vyvolávala protestné pochody a demonštrácie. Táto propagandistická politika mala za úlohu zakryť kontrast s hladomorom na Ukrajine, ktorý bol vyvolaný kolektivizačnou politikou boľševikov.[24]

Celkovo sa na Podkarpatsku vyvinulo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréckokatolíci a chceli autonómiu v rámci Česko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavala stálych 10 % miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Vo voľbách 1935 získali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe len 25 % hlasov a 63 % pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25 % hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.

Kvôli silnej kultúrnej a jazykovej príbuznosti tunajšieho obyvateľstva s Ukrajincami, Lemkami a Bojkami v Sovietskom zväze a v Poľsku boli pre toto územie charakteristické secesionistické (nezávislosť hľadajúce, odštiepenecké) tendencie.

Keď začiatkom októbra susedné Slovensko vyhlásilo v rámci Česko-Slovenska autonómiu, získalo autonómne postavenie aj Podkarpatsko a 11. októbra 1938 bola vytvorená prvá autonómna vláda pod vedením Andreja Brodiho. 26. októbra nasledovala ďalšia pod vedením Augustína Vološina. V novembri bolo územie premenované na Karpatskú Ukrajinu.

Situácia v roku 1939
     Karpatská Ukrajina
     Slovensko
     Maďarsko
červená línia znázorňuje územie pričlenené k Maďarsku na základe prvej arbitráže (2. november 1938)

2. novembra 1938 sa na základe prvej Viedenskej arbitráže juhovýchodná časť územia stala súčasťou Maďarska. Novým sídlom úradov sa stal Chust. Cieľom Maďarska bola naďalej obnova bývalého veľkého Uhorska. Najskôr sa rozhodlo o pričlenení Podkarpatska, čo malo Maďarsku umožniť spoločnú hranicu so spriateleným Poľskom a umožniť získať prístup k prameňom Tisy. Preto hneď po arbitráži Maďarsko rozpútalo v tlači kampaň proti údajným „macedónskym pomerom” v Podkarpatsku. Napriek dôrazným varovaniam Nemecka a Talianska, ako aj explicitnému zákazu prvej viedenskej arbitráže, maďarská vláda pripravovala intervenciu. Od útoku ale musela odstúpiť, nakoľko Nemecko a Taliansko z obavy pred medzinárodnej diskreditácii po arbitráži zakročili voči maďarskému plánu (20. november 1938).

Keď 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť a 15. marca Nemci v Česku vytvorili Protektorát Čechy a Morava, vyhlásilo Podkarpatsko 15. marca nezávislosť. No ešte v ten istý deň ho Maďarsko napadlo a do 18. marca obsadilo. Maďarská armáda pri postupe narazila na ozbrojený odpor miestnych obyvateľov, ktorý ale nedokázal zabrániť obsadeniu celého územia.

Už 15. marca Maďarsko obsadilo aj časť východného Slovenska. Keďže nenastala žiadna podstatná reakcia, 23. marca začalo z Podkarpatska veľký útok na Slovensko s cieľom „postúpiť tak ďaleko na západ, ako sa len dá”. Po nasledujúcej maďarsko-slovenskej vojne, Nemecko prinútilo Maďarsko prestať s vojenskými akciami a pristúpiť k rokovaniam. Tie prebiehali 27. marca až 4. apríla 1939 a ich výsledkom bolo získanie územia najvýchodnejšieho Slovenska (1 897 km²) so 69 630 obyvateľmi (Slováci a Rusíni).

Židovský transport z Podkarpatska
Transport podkarpatských Židov pri príchode do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau pri poľskom Osvienčime (máj 1944)

Po nemeckej okupácii Maďarska 19. marca 1944 bolo z Podkarpatska v apríli a máji 1944 deportovaných vyše 100 000 Židov do nemeckých koncentračných táborov. Na jeseň Červená armáda postupujúca z východu vyhnala z územia veľa Nemcov a Maďarov.

Po obsadení Sovietmi bolo územie opäť súčasťou obnovovaného Česko-Slovenska. Na územie bola vyslaná delegácia česko-slovenskej vlády z Londýna na čele s ministrom Františkom Němcom a generálom Antonínom Hasalom, aby tu začala preberať česko-slovenskú správnu a brannú moc. Skutočnú moc však mali národné výbory, ktoré všade vznikali. Sovieti systematicky znemožňovali, aby národné výbory nadviazali kontakt s česko-slovenskými úradmi. Edvard Beneš zakázal činnosť maďarských, nemeckých a rusofilských strán aj fašistickej strany Fenčíka – ostali len komunisti a priaznivci Prahy.

26. novembra 1944 sa prvý zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve na podnet komunistov z Mukačeva vyslovilo za pričlenenie k Sovietskemu zväzu opäť pod názvom Zakarpatská Ukrajina. Zjazd zvolil Národnú radu a prijal manifest O opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou. Národná rada prerušila styky s reprezentáciou obnovovaného Česko-Slovenska a Podkarpatská Rus de facto prestala byť súčasťou Česko-Slovenska.

Po následných rokovaniach medzi Česko-Slovenskom a Sovietskym zväzom, pri ktorých komunisti presvedčili Edvarda Beneša, aby odstúpil územie Sovietskemu zväzu. Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej vojny (z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Česko-Slovenska v pôvodných predmníchovských hraniciach). Reálne však bolo od roku 1944 územie pod kontrolou Sovietov.

Košický vládny program z 5. apríla 1945 riešil vzťah Česko-Slovenska k Podkarpatskej Rusi v článku VII nasledovne:

29. júna 1945 bola v Moskve uzavrená zmluva medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine. Bolo dohodnuté, že Zakarpatská Ukrajina (pomenovanie v zmluve) sa včleňuje do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Realizovanie zmluvy bolo dané ústavným dekrétom prezidenta č. 60/1945 Zb. zo dňa 1. septembra 1945[26] a ústavným zákonom č. 2/1946 Zb. z 22. novembra 1945 o úprave hraníc so ZSSR schváleným dočasným Národným zhromaždením, ktorým bol so zmluvou vyjadrený súhlas a potvrdená zmena hraníc ČSR.

V roku 1946 bolo územie v rámci ZSSR začlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (pozri aj Zakarpatská oblasť). Početní Česi a Slováci žijúci v Podkarpatsku dostali možnosť získať česko-slovenské občianstvo.

V roku 1991 v referende 78 % obyvateľov požadovalo autonómiu, ktorá nebola doteraz udelená.

• Gronský, Ján (2005) (cs), Komentované dokumenty k ústavným dějinám Československa I. (1918 – 1945), Praha: Karolinum, ISBN 80-246-1027-2
• Gronský, Ján (2006) (cs), Komentované dokumenty k ústavným dějinám Československa II. (1945 – 1960), Praha: Karolinum, ISBN 80-246-1210-0
• Hořec, Jaromír, ed. (1997) (cs), Dokumenty o Podkarpatské Rusi, Praha: Česká expedice, ISBN 80-85281-49-X

• Gajdoš, Marián; Konečný, Stanislav; Mušinka, Mikuláš (1999), Rusíni / Ukrajinci v zrkadle polstoročia : Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945, Prešov: Universum, ISBN 80-967753-5-9
• Hořec, Jaromír (1999) (cs), První kroky svobody : Podkarpatská Rus 1918 – 1920, Praha: Česká expedice, ISBN 80-85281-58-9
• Mosný, Peter (2001), Podkarpatská Rus : Nerealizovaná autonómia, Bratislava: Slovak Academic Press, ISBN 80-7277-261-9
• Pop, Ivan (2005a) (cs), Podkarpatská Rus, Praha: Libri, ISBN 80-7277-261-9
• Pop, Ivan (2005b) (cs), Dějiny Podkarpatské Rusi v datech, Praha: Libri, ISBN 80-7277-237-6
• Pop, Ivan (2011), Malé dejiny Rusínov, Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0
• Průcha, Václav et al. (2004) (cs), Hospodářské a sociální dějiny Československa 1918 – 1992, 1. díl : Období 1918 – 1945, Brno: Nakladatelství Doplněk, ISBN 978-80-7239-147-9
• Švorc, Peter (2007) (cs), Zakletá zem : Podkarpatská Rus 1918-1946, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 978-80-7106-754-2

• Kopčan, Vojtech (1987), „Zápas Habsburgovcov o Uhorsko“, in Cambel, Samuel, Dejiny Slovenska II (1526-1848), Bratislava: Veda, str. 21-26
• Uličný, Ferdinand (2004), „Vpády Mongolov na Slovensko v roku 1241“, Vojenská história 8 (3): 3-19, ISSN 1338-7154