Vlajka Uhorska

Znak južného pohraničného vojvodstva (tzv. „starý znak“) z 12. storočia

Prvá vlajka Uhorského kráľovstva vznikla za čias panovania Arpádovskej dynastie, zrejme v priebehu 11. storočia, pričom jej prvé použitie je doložené na začiatku 12. storočia za vlády kráľa Štefana II. (1116 – 1131).[1] Vychádzala zo znaku južného vojvodstva, zaberajúceho oblasť Panónie. Táto vlajka, rovnako ako aj znak, je 8-krát červeno-bielo polená tzv. „Arpádovskými brvnami“, ktoré mali podľa legendy symbolizovať 4 rieky pretekajúce Panóniou, teda Dunaj, Tisu, Drávu a Sávu. Kráľ Belo III. (1172 – 1196) zaviedol v období okolo roku 1190 erb zobrazujúci strieborný dvojramenný kríž na červenom štíte a tento motív sa objavil aj vo vlajke Uhorska. Od konca 12. storočia sa až do roku 1301 opäť používala vlajka s červenými a striebornými pruhmi.

Po smrti kráľa Ondreja III. v roku 1301 sa kráľom stal Václav III. z rodu Přemyslovcov, v Uhorsku známy ako Ladislav V. Ten bol chránencom vtedajšieho magnáta Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý podporoval Ladislav a pomáhal mu upevniť moc. Tú mal však fakticky, iba na území dnešného Slovenska a Burgenlandu. Preto bol na vlajke vyobrazený zlatý stojatý dvojkríž na zlatom trojvrší v červenom poli. Išlo o prvky, symbolizujúce severné územie krajiny (dvojkríž bol znakom územia dnešného severného Slovenska pravdepodobne už od dôb Veľkej Moravy)[2], pričom sa na heraldických symboloch prvýkrát objavilo trojvršie. Na južnom území Uhorska, kde bol za kráľa náhradnou korunou korunovaný Karol I. Róbert z rodu Anjouovcov, bola používaná vlajka pozostávajúca z pôvodnej vlajky Uhorska s Arpádovskými brvnami v kombinácii s Anjouovskými ľaliami. Po smrti Ladislava V., reps. Matúša Čáka sa stala jedinou vlajku Uhorského kráľovstva a používala sa až do roku 1382.

Po vymretí Anjouvcov a nástupe Žigmunda Luxemburského na Uhorský trón, boli používané vlajky krajiny, obsahujúce symboly jednotlivých panovníkov v kombinácii s už skôr používanými symbolmi Uhorska, označujúcimi územie, ako napríklad Arpádovské brvná, či dvojkríž. V 15. storočí sa po prvýkrát začali objavovať kombinácie bielej, červenej a zelenej farby. Na vlajke bývali znázornené aj na červenom pozadí strieborný dvojkríž a zelené trojvršie, ktoré však bolo neheraldické, keďže v heraldike sa pokladá iba kov na farbu a farba na kov (v tomto prípade to bola zelená farba daná na červenej farbe).

Po bitke pri Moháči a začiatku novoveku, vzniklo Kráľovské Uhorsko a na uhorský trón nastúpila dynastia Habsburgovcov. Kráľovstvo sa tak de facto stalo súčasťou Habsburskej monarchie a jej vlajkou sa stala, podľa vzoru Habsburskej monarchie, čierno-žltá bikolóra.

Korunovácia Leopolda II. za uhorského kráľa v hlavnom meste Uhorska Bratislave v roku 1790. Na stenách môžeme vidieť použitie uhorskej trikolóry

V 17. storočí sa prvýkrát neoficiálne objavila vlajka s kombináciou farieb červeno-bielo-zelená, ale tieto farby boli definované ako oficiálne farby Uhorska až počas existencie Rakúskeho cisárstva v roku 1806 spolu s rakúskymi farbami. Počas maďarskej revolúcie v roku 1848 sa na túto vlajku prvýkrát dostal uhorský znak, ktorú používajú maďarskí revolucionári. Po potlačení revolúcie sa opäť používala čierno-žltá vlajka, ale po Rakúsko-maďarskom vyrovnaní z roku 1867 sa oficiálnou vlajkou Uhorska stala vlajka používaná počas maďarskej revolúcie obohatená o dvoch anjelov držiacich znak. Túto vlajku používa v upravenej verzii Maďarsko dodnes, ako svoju vlajku. Uhorsko sa začlenilo do nového štátneho útvaru Rakúsko-Uhorska a okrem vlastnej vlajky sa začala používať aj nová vlajka Rakúsko-Uhorského cisárstva. Obe vlajky boli používané až do zániku monarchie v roku 1918.