Stará bieloruština
Stará bieloruština alebo (stará) západná ruština bol historický východoslovanský jazyk, ktorým sa rozprávalo po roku 1569 vo východných teritóriách Poľsko-litovskej únie, na území Litovského veľkokniežatstva. Išlo o zmiešaninu bieloruských, ukrajinských, poľských a cirkevnoslovanských vplyvov. Jazyk sa používal ako alternatíva k cirkevnej slovančine. Vyvinul sa zo starej ruštiny.
- Ako stará bieloruština niektorí bieloruskí autori označujú aj starú ruštinu.
Iné názvy
Súdobý názov bol руски езыкъ - ruski ezyk, čiže "ruský/rusínsky jazyk". V niektorých textoch sa označuje ako prosta(ja) mova, čiže "jednoduchý jazyk". Na Ukraine sa dnes niekedy nazýva aj stará ukrajinčina. Najmä litovské a anglofónne texty jazyk od 20. storočia nazývajú ruténčina/rusínčina (angl. "Ruthenian" podľa súvekého historického latinského ekvivalentu vtedajšieho výrazu "ruski"- ruský/rusínsky).
Odlišnosť medzi starou bieloruštinou a ruštinou
Ako sa postupne východná Európa oslobodila v 14. storočí spod tatárskej okupácie, nárokovali si štyri kniežatá titul veľkovojvodu nad územím. Dvaja z nich si začali pripájať východoslovanské územia, jeden sídlil v Moskve, druhý vo Vilniuse. Tieto aktivity mali za následok vznik dvoch hlavných štátov – Moskovského veľkokniežatstva (z neho sa neskôr vyvinulo Rusko) a Litovského veľkokniežatstva (pokrývalo územie dnešného Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, neskôr sa spojilo s Poľskom za vzniku Poľsko-litovskej únie). V oboch štátoch sa nadviazalo na používanie literárneho jazyka Kyjevskej Rusi, ale vďaka obrovskému poľskému vplyvu na západe a cirkevnoslovanského vplyvu na východe sa vyvinul na dva odlišné jazyky: starú bieloruštinu v Litve a (starú) ruštinu v Moskve.
Pokračovanie poľského vplyvu
Od vzniku Lublinskej únie v roku 1569 sa južné územia Litovského veľkokniežatstva (dnešná Ukrajina) dostali pod priamu správu poľskej koruny, kým sever (dnešné Bielorusko a Litva) si udržal samosprávu. Malo to za následok rozdiely týkajúce sa statusu starej bieloruštiny ako úradného jazyka a veľkosti poľského vplyvu na tento jazyk. Hoci sa v oboch častiach únie obývaných východnými Slovanmi stará bieloruština dostala na úroveň lingua franca, bola čoraz častejšie nahrádzaná poľštinou ako jazykom literatúry, náboženstva a úradných dokumentov.
Nové národné jazyky
So začiatkom romantizmu v 19. storočí vystúpili do popredia bieloruština a ukrajinčina, ktoré sa vyvinuli z nárečí starej bieloruštiny. Medzitým si ruština udržala časť vyššieho cirkevnoslovanského slovníka, takže v súčasnosti sú najvýraznejšie lexikálne rozdiely medzi ruštinou na jednej strane a bieloruštinou a ukrajinčinou na druhej strane vo väčšom počte cirkevnoslovanských prvkov v ruštine a polonizmov v ukrajinčine a bieloruštine.
Prerušenie literárnej tradície bolo obzvlášť drastické pri bieloruštine: v Poľsko-Litovskej únii poľština rozsiahlo nahrádzala starú bieloruštinu v administratíve a literatúre. K tomu počas 13-ročnej vojny s Moskvou (1654-1667) približne 50% Bielorusov bolo vyvraždených. Mestá a školstvo boli zničené. Odvtedy bieloruština prežívala iba ako vidiecky hovorový jazyk bez písomnej literárnej tradície až do polovice 19. storočia.
Na rozdiel od Bielorusov a východných Ukrajincov, západní Ukrajinci, ktorí žili v Rakúsko-Uhorsku, si udržiavali nielen meno Ruténi (Rusíni), ale mali oveľa viac cirkevnoslovanských prvkov v jazyku.
Od roku 1800 sa zo starobieloruského jazyka vyvinuli 3 súčasné jazyky: bieloruština, ukrajinčina a rusínčina.