Hlavný oltár Chrámu svätého Jakuba v Levoči

Predchodcom dnešného oltára bol oltár, ktorého vznik sa viaže na počiatok stavby farského kostola v prvej polovici 14. storočia. Jeho vzhľad nepoznáme; zachované segmenty - sochy dvanástich apoštolov a oltárna menza - boli sekundárne zakomponované do nového oltára. Ten podľa dobových záznamov vznikal vo viacerých etapách medzi rokmi 1508 - 1517. Základná rezbárska časť pochádza z rokov 1508 - 1510; záverečné zlatenie a polychrómovanie sa realizovalo až o niekoľko rokov neskôr. Rezbárske práce oltára sú dielom Majstra Pavla z Levoče a jeho dielne, maľby na krídlach sa pripisujú majstrovi Hansovi Molerovi.

Obdobie okolo prelomu 15. a 16. storočia znamenalo v dejinách mesta dobu mimoriadneho rozmachu čoho odzrkadlením bol vzrast životnej úrovne jeho obyvateľov. Tí sa okrem zveľaďovania mesta a svojich obydlí sústreďovali aj na novú, honosnejšiu výzdobu farského chrámu. Jednotlivci, remeselné cechy, náboženské bratstvá a spolky ako aj samotné mesto sa zúčastňovali na fundáciách oltárov v chráme, ktorými sa už od šesťdesiatych rokov 15. storočia zapĺňal chrámový interiér. V kontraste s nádherou a veľkoleposťou nových vedľajších oltárov vyznievalo presbytérium s pôvodným hlavným oltárom zastarano. Preto mestská rada s farou rozhodli začiatkom 16. storočia o postavení nového hlavného oltára.

Nový hlavný oltár nemal byť iba najvýznamnejším článkom chrámového interiéru a ústredným bodom jeho kultu; mal vyjadrovať hrdé sebavedomie jeho obyvateľov a poukazovať na význam najdôležitejšieho mesta Spiša.

Objednávateľ oltára, ktorým bol vtedajší levočský farár Ján (Johannes) Henckel, mal už pri zadávaní objednávky jasnú predstavu o vzhľade finálneho diela. Predlohou mal byť už vtedy slávny mariánsky hlavný oltár krakovskej Baziliky Nanebovzatia Panny Márie (známej ako Kościół Mariacki), vrcholné dielo vynikajúceho norimberského sochára Veita Stossa. Podiel na vzniku oltára mal aj levočský richtár Melchior Messingschläger, ktorý okrem toho, že v roku 1503 stál na čele mestskej rady, v rokoch 1512 - 1522 pôsobil ako správca levočskej farnosti a od roku 1517 stál spolu s Majstrom Pavlom a maliarom Hansom Molerom na čele Bratstva Kristovho tela.

Práce na novom oltári zadávatelia zverili rezbárovi Majstrovi Pavlovi, ktorý sa niekedy po roku 1500, pravdepodobne na pozvanie Jána Turzu, usadil v meste. Spoluautorsky sa na tvorbe oltára podieľala Pavlova umelecká dielňa.

Hlavný oltár Chrámu svätého Jakuba je jediným dielom, pri ktorom je autorstvo Majstra Pavla, doložené písomnou správou, nespochybniteľné. Je to súčasne i umelcovo vrcholné dielo.

Vo všeobecnosti možno povedať, že záznamy týkajúce sa osoby autora oltára sú pomerne skúpe. Až takmer do konca 19. storočia bolo jeho meno neznáme. Zapríčinil to o.i. fakt, že v roku 1550 zachvátil Levoču veľký požiar, ktorému padla za obeť nielen veľká časť mesta ale aj mestský archív. Až v sedemdesiatych rokoch 19. storočia na autora hlavného oltára farského kostola upozornil nápis na jednej z náhrobných dosiek. Prepošt levočskej farnosti Pavol Still pri študovaní nápisov na zachovaných náhrobných doskách objavil na epitafe, ktorý dal v roku 1621 vyhotoviť miestny kamenár a staviteľ Martin (Martinus) Urbanov(w)itz svojej manželke Margite, Pavlovo meno a remeslo (Pauli sculptoris). Z náhrobnej dosky sa dozvedáme, že Martinova manželka bola vnučkou sochára Pavla, ktorý vytvoril levočský hlavný oltár.

Výňatok z textu Urbanovitzovho epitafu:

[1]

(Pozn.: Matka Margity, tiež Margita a dcéra Majstra Pavla, bola vydatá za kamenára a staviteľa Wolfganga Kleina pochádzajúceho zo severného Bavorska.)[2]

Tento údaj o Pavlovi bol dlho jediným spoľahlivým prameňom uvádzajúcim meno autora oltára a ozrejmujúcim aj jeho rodinné vzťahy, no neposkytoval nijaký podklad pre datovanie vzniku oltára.

O tom, že v Levoči žil rezbár menom Pavol existuje niekoľko záznamov vzťahujúcich sa na osobu Paula Schnitzera, t.j. Pavla rezbára (v nemčine Schnitzer znamená rezbár), ktorého možno s Majstrom Pavlom stotožniť. Dôležitým zdrojom poznatkov sú záznamy spoločenstva zvaného Bratstvo Kristovho tela (Fraternitas Corpori Cristi), ktoré bolo v Levoči založené v roku 1402 ako jeden zo siedmich nábožensko-spoločenských spolkov v meste. S činnosťou Bratstva súvisí aj najstarší písomný doklad o Majstrovi Pavlovi. Pochádza z roku 1506 a hovorí sa v ňom o prijatí nových členov do spolku, z ktorých každý musel zaplatiť poplatok jeden zlatý. Jedným z novoprijatých členov uvedených v zozname bol Pavol. V inom dokumente - zápisnici Bratstva z roku 1515 - sa uvádza, že v uvedenom roku zvolili Pavla do jeho predsedníctva.

Aj z niektorých ďalších historických záznamov sa dozvedáme o živote a pôsobení rezbára Pavla v Levoči:

1. list levočského maliara Theofila Stanzela písaný 1.8.1523 do Bardejova
2. záznam v Levočskej kronike Gaspara Haina, kde sa v zozname mestských radcov z roku 1525 spomína Paul Schnitzer
3. daňový súpis obyvateľov Levoče z roku 1542, kde sa spomína vdova po Paulovi Schnitzerovi

Z týchto záznamom teda vyplýva, že rezbár Pavol bol v meste verejne činný v rozpätí rokov 1506 - 1542; v uvedenom roku už nežil. Predpokladá sa, že v čase prác na oltári musel byť zrelým umelcom a váženým levočským občanom.

Gotický hlavný oltár Chrámu svätého Jakuba je typom tzv. triptychového, t.j. trojdielneho oltára. Celý je zhotovený z lipového dreva. Retabulum je tvorené skriňou (oltárnou archou) a dvoma zatvárateľnými pohyblivými krídlami; za nimi po oboch stranách sú pevné postranice - fixné krídla, takže aj pri zavretí skrine ostáva sústava triptychu nezmenená.

Takmer všetky plastiky a reliéfy, ktoré tvoria výzdobu hlavného oltára sú vyhotovené podľa predlôh. Týka sa to aj väčších kompozičných celkov (predela, retabulum) a napokon aj celého oltára. Predpokladá sa, že priamym vzorom levočského retabula bolo retabulum tzv. Schwabachského oltára (dielo norimberskej umeleckej dielne Michaela Wolgemuta z roku 1506) v evanjelickom farskom Kostole svätých Jána a Martina vo Schwabachu neďaleko Norimbergu. Pod bezprostredným vplyvom tohto oltára vznikla aj predela levočského oltára s Poslednou večerou.

Oltárna skriňa

Predlohou levočského oltára je hlavný oltár krakovskej Baziliky Nanebovzatia Panny Márie, dielo norimberského majstra Veita Stossa

Ústrednou časťou oltára je archa. Ide o trojrozmernú architektúru, uprostred ktorej pod baldachýnom tvoreným spleťou gotických fiál stojí Panna Mária na polmesiaci s Ježiškom v náručí; po jej stranách apoštoli - svätý Jakub ako patrón kostola (po Máriinej pravej strane) a svätý Ján Evanjelista. Realistické stvárnenie postáv v nadživotnej veľkosti - socha Panny Márie je vysoká 2,47 metra, svätého Jakuba 2,32 metra a svätého Jána 2,30 m - dokazuje majstrovo nadanie a zručnosť vteliť náboženské myšlienky do postáv odpozorovaných zo skutočného života. Pannu Máriu Majster Pavol zachytil ako krásnu štíhlu ženu v zrelom veku. V pravej ruke drží žezlo, ktoré ju spolu s korunou nad jej hlavou v rukách anjelov charakterizuje ako Kráľovnú nebies (Regina Coeli). Na ľavej ruke jej sedí Ježiško, ktorý v ľavej ruke drží jablko, pravou rúčkou žehná. Postava svätého Jakuba s neodmysliteľnou mušľou na jeho čiapke a pútnickou palicou v ruke predstavuje zrelého muža. Svätý Ján s typicky dievčensky jemnou tvárou a kučeravými dlhými vlasmi drží v ľavej ruke kalich s vyliezajúcim hadom.

Postava svätého Jakuba v oltárnej skrini reflektuje jednu z vynikajúcich prác Veita Stossa, sochu svätého Rocha vo florentskej Bazilike Santissima Annunziata. Svätý Ján zasa napodobňuje schému sochy svätého Jána Krstiteľa na hlavnom oltári vyššie zmieneného evanjelického kostola vo Schwabachu.

Štyri relatívne malé postavy (výška 21 centimetrov) nad Madonou a oboma apoštolmi predstavujú štyroch západných cirkevných otcov – svätého Gregora Veľkého, svätého Hieronyma, svätého Augustína a svätého Ambróza.

Bohato profilovaná, konštrukčne zložitá architektúra hlavného oltára vrcholí mohutným a vysokým nadstavcom z fiálových krabov, baldachýnov a rozvilín, siahajúcim až ku klenbe, v ktorom sú v nikách zakomponované postavy dvanástich apoštolov, pochádzajúcich pravdepodobne z pôvodného oltára z rokov 1340 - 1360. Tri hlavné fiálové veže, okrajové nižšie vežičky a ďalšie fiály sú pospájané opornými oblúkmi do odstupňovaných etáží.

Predela

Majster Pavol z Levoče, Posledná večera, predela oltára, 1508 - 1517, polychrómované drevo

Unikátnym majstrovským dielom sústreďujúcim na seba pozornosť diváka je predela oltára. Je to obdĺžniková skriňa, ktorej voľná strana otvára pohľad do večeradla, kde umelec majstrovským spôsobom zachytil jeden zo základných výjavov Nového zákona Poslednú večeru. Pod bohatým baldachýnom s motívom viniča so sediacim vtákmi Majster Pavol umiestnil skupinu dvanástich apoštolov s Ježišom. Z Kristovej tváre sa dajú vyčítať tragické slová: „Jeden z vás ma zradí.“ (Mk 14,18). Zdá sa, že Ježišove slová si uvedomujú iba dvaja apoštoli - Peter, sediaci po Kristovej ľavej ruke a Judáš, sediaci oproti, ktorého poznáme podľa mešca na jeho chrbte. Ostatní apoštoli sa navzájom bavia, jedia a pijú, akoby sa nič nedialo; Ján dokonca spí. Zvláštnosťou skupiny apoštolov Pavlovej Poslednej večere je fakt, že okrem Jakuba, Petra, Jána a Judáša žiadneho ďalšieho Majster Pavol nijako neoznačil. Jedného z bezmenných apoštolov niektorí odborníci (napr. reštauratér Heřman Kotrba) pokladajú za Pavlov autoportrét. Ide o apoštola po Jakubovej pravej ruke. K tomuto presvedčeniu ich vedie skutočnosť, že apoštol má na hlave čiapku, akú v stredoveku nosili rezbárski majstri.

Dva erby umiestnené na bočných stranách predely patria jagelovskému kráľovi Vladislavovi II. a slobodnému kráľovskému mestu Levoča.

Najspodnejšou časťou oltára je menza, na ktorú Majster Pavol použil menzu z pôvodného hlavného oltára. O jej pôvodnosti svedčí kamenárska značka stavebnej huty zo 14. storočia v podobe štylizovanej krhly na pieskovcovej krycej doske menzy.

Rezbárske práce na hlavnom oltári sa vyznačujú mimoriadnou kvalitou a to tak z technického ako aj umeleckého pohľadu. Týmto dielom sa Majster Pavol natrvalo zapísal do dejín európskeho umenia.

Hlavný oltár ako významné dielo a doklad umeleckého majstrovstva oddávna pútal pozornosť nielen kunsthistorikov ale aj literátov a cestovateľov. Svedectvo o tom nachádzame v početných historických či cestopisných záznamoch týkajúcich sa ako samotného diela tak aj jeho autora.

Prvá zmienka o retabule oltára sa nachádza v Hainovej mestskej kronike; v zápise z roku 1508 sa dočítame: „veľký oltár v Levoči bol prikrytý tabuľou“ („... hatt man dasz grosse Altar zu Leutsch mit der Taffel zugedeckt.“). Iným dokumentom viažúcim sa k histórii oltára je kronika kostnického mestského notára Konrada Sperfogela z rokov 1515 - 1537, kde sa spomína, že levočský hlavný oltár stál na svojom mieste dlhú dobu in ligno (t.j. „v dreve“), teda bez polychrómie („... tabulam namque magnam in altari seti jacobi que diu ante steterat in ligno“)[4] Tieto zápisy dokladajú, že oltár nevznikol naraz, ale počas niekoľkých etáp.

Predlohou oltárnej archy levočského oltára bolo retabulum hlavného oltára farského Kostola svätých Jána a Martina vo Schwabachu

Dôležitú skupinu historických záznamov tvoria dokumenty týkajúce sa dohotovenia oltára. V kronike Bratstva Kristovho tela z roku 1517 je zápis, podľa ktorého vtedajší správca kostola Melchior Messingschläger obdržal od Bratstva štyridsať zlatých, ktoré použil na pozlátenie a polychrómiu hotového diela. Z uvedeného je teda zrejmé, že v uvedenom roku bol oltár kompletne dohotovený. Z hľadiska datovania dokončenia oltára bol pozoruhodným nález kriedou napísaného letopočtu 1517 na vnútornej strane jedného pevného krídla, ktorý bol objavený počas rekonštrukcie v 50-tych rokoch 20. storočia.[5]

Najstarší zachovaný opis hlavného oltára je v kronike Liber ecclesiae parochialis liberae regiae et civitatis Leutschoviensis (Kronika farnosti slobodného kráľovského mesta Levoče) z roku 1713. Opis oltára sa objavuje aj v zápisniciach vykonaných kanonických vizitácií z rokov 1752 a 1832.

Z pamiatkársko-ochranárskeho hľadiska oltáru venoval pozornosť maďarský spisovateľ a novinár Imre Vahot vo svojom cestopise z roku 1846.[6]

Otázku autorstva a času vzniku nastolil a na umeleckohistorický význam hlavného oltára poukázal významný český kartograf a rytec Václav Merklas v roku 1860 vo svojej štúdii o stredovekých pamiatkach levočského farského kostola. V súvislosti s prácami na oltárnych skulptúrach však predpokladal bezprostrednú účasť Veita Stossa a jeho krakovskej dielne. Merklas sa domnieval, že časť plastickej výzdoby dokončili Stossovi žiaci, keď sa ich majster presťahoval z Krakova do Norimbergu. V otázke datovania vzniku oltára Merklas usudzoval, že erby maľované na bokoch oltárnej predely sú erbami jagelovských panovníkov Vladislava II. a jeho syna Ľudovíta II. a preto čas vzniku oltára kládol do obdobia medzi rokmi 1490 - 1526, t.j. krajnými letopočtami panovania týchto kráľov.

Majstra Pavla ako autora hlavného oltára prvýkrát literárne uviedol architekt a umenovedec Imre Henszlmann, člen Uhorskej akadémie vied, v roku 1878, poznajúc Urbanovitzov epitaf.[7]

Je takmer neuveriteľné, že také obrovské dielo, vyhotovené z horľavého a škodcami ľahko napadnuteľného materiálu, prežilo na svojom mieste viac ako päťsto rokov. Pritom bolo viackrát vystavené najrozličnejším nebezpečenstvám, ktoré ho bezprostredne ohrozovali. Živelné pohromy, vojny, náboženské nepokoje pohltili nejednu vzácnu pamiatku stredovekého umenia. Aj levočský oltár často stál uprostred dramatického diania a predsa sa šťastlivo zachoval v celej svojej historickej i výtvarnej podstate ako máloktoré dielo tohto druhu.

V období od jeho vzniku až do súčasnosti veľké požiare päťkrát takmer zničili celé mesto, alebo jeho veľké časti; viackrát oheň ohrozoval aj kostol. Všetky tieto udalosti oltár prečkal neporušený. Iba pri poslednom veľkom požiari v roku 1923 horiaci krov prerazil chrámovú klenbu, ale oltár vďaka obetavosti obyvateľov mesta bol uchránený.

Oltár zdarne prečkal aj obdobie víťazstva protestantskej reformácie v polovici 16. storočia. Levočskí protestanti dielo katolíckej cirkvi nielenže nezničili ale ho prevzali bezo zmeny a v jeho pôvodnej funkcii.

O storočie neskôr opäť odolal, tentoraz nástupu barokového slohu, pred ktorým museli stovky pamiatok gotického umenia ustúpiť výtvarným dielam, vyhovujúcim požiadavkám novej kultúrnej epochy.

Reštaurácie oltára

Skupina Poslednej večere z predely hlavného oltára - Judáš, sv. Jakub, Ježiš Kristus, sv. Ján, sv. Peter

Oltár Majstra Pavla prešiel v minulosti štyrmi reštauráciami. Prvá, rozsahom neveľká, prebehla o sto rokov po jeho dokončení. O druhej oprave v roku 1775 vieme z nápisu na oltári; predposledná prebehla v roku 1874. Všetky spomínané renovácie sa v podstate sústredili iba na vizuálnu stránku diela. Ich hlavným cieľom bola obnova poškodenej polychrómie a očistenie jednotlivých súčastí oltára. Renovácia v roku 1874 prebehla v duchu doby, ktorá znamenala úpadok pamiatkovej starostlivosti a reštauratérskeho remesla vôbec. Odzrkadlilo sa to aj na stave prevedených prác, keď vzácna polychrómia plastík sa nevhodne premaľovala olejovými farbami čím sa pokazilo svieže farebné podanie oltárnych segmentov.

Ani jedna z predchádzajúcich renovácií sa nevenovala najväčšiemu nebezpečenstvu, ktoré hrozí každej drevenej pamiatke - červotoču. Po stáročia hlodal oltár tento nebezpečný škodca a situácia dospela do štádia, kedy reálne hrozilo jeho zrútenie. Ozývali sa hlasy upozorňujúce na tento stav a podnikli sa aj pokusy zastaviť hroziacu pohromu. Obrovské rozmery oltára však celú situáciu komplikovali. Zložitosť úlohy úsiliu o záchranu diela stavala do cesty rôzne prekážky technického a finančného rázu. Neboli predpoklady aby sa zabezpečili všetky potrebné prostriedky a problémom bola aj nedostatočná metodická a odborná pripravenosť.

Zásluhou vynaloženého úsilia zo strany predstaviteľov mesta, farnosti ale aj štátu sa však v päťdesiatych rokoch 20. storočia pristúpilo k doposiaľ najväčšej reštauratérskej akcii na záchranu tejto vzácnej pamiatky. Trvala tri roky (1952 - 1954) a jej realizátormi boli bratia Kotrbovci (František, Karel, Heřman a Josef) so spolupracovníkmi. Známi česko-moravskí umelci (František a Josef boli maliari, Karel pozlacovačom a Heřman rezbárom) a reštauratéri, ktorí vyšli z umeleckej dielne svojho otca Viktora, sa úlohy zhostili s mimoriadnou precíznosťou a dôkladnosťou. Ich hlavným zámerom bolo nielen oltár zachrániť a obnoviť jeho vonkajšok ale predovšetkým uchovať celú jeho historickú podstatu, hmotu i tvar so všetkými znakmi zložitého umeleckohistorického vývoja. O tom, že išlo o renováciu mimoriadne rozsiahlu svedčí súpis prác, ktoré táto akcia obsahovala. Jej súčasťou bolo rozobratie celého oltára do najmenšieho dielu (od svojho vzniku bol oltár prvý raz rozobratý), zničenie červotočov, napustenie dreva živicou obsahujúcou špeciálne zložky na ochranu pred škodcami, vlastná reštaurácia oltára (vytmelenie poškodených častí, odstránenie starších premalieb, obnova polychrómie) a opätovné poskladanie celého diela. Popri tom sa uskutočnil dôsledný súpis jednotlivých súčastí, ich podrobné popísanie, zmapovanie, zameranie a vyhotovenie fotodokumentácie ako aj vypracovanie schématického plánu oltára. Po rekonštrukcii, ktorá pamiatke vrátila jej krásu z čias vzniku, sa mohli s oltárom Majstra Pavla zoznámiť návštevníci medzinárodnej výstavy EXPO v Bruseli v roku 1958.[8]

Hlavný oltár levočského farského kostola je syntézou architektúry, plastiky, maliarstva a dekoratívneho umenia. Bola to však práca a mimoriadna zručnosť Majstra Pavla, premyslená a poznačená zmyslom pre celok a jeho harmonickú vyváženosť, ktorá monumentálnemu dielu vtisla jednotiaci systém. Prísna architektonická výstavba oltára umožnila jeho citlivé vsadenie do priestoru presbytéria, osvetleného vysokými vitrážovými oknami. Otvorený oltár vďaka bohatému zláteniu žiari ako mohutná monštrancia a je prvým „umeleckým exponátom“ chrámového interiéru, na ktorý padne zrak každého návštevníka.

• Ľ. Hromadová, Levoča - pamiatková rezervácia, Tatran, Bratislava, 1979
• Z. Bartošová a kol., Umenie na Slovensku, Slovart, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-8085-435-5
• D. Buran a kol., Gotika - dejiny slovenského výtvarného umenia, Slovenská národná galéria a Slovart, Bratislava, 2003, ISBN 80-8059-080-X
• J. Homolka a kol., Majster Pavol z Levoče, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
• J. Homolka, Gotická plastika na Slovensku. Tatran, Bratislava 1972
• J. Homolka, Majster Pavol z Levoče, Tatran, Bratislava, 1973
• L. Cidlinská, Gotické krídlové oltáre na Slovensku, Tatran, Bratislava, 1989, ISBN 80-222-0029-8