Bazilika Narodenia Panny Márie (Marianka)

Milostivá soška Panny Márie v Marianke

V okolitých lesoch vládol v jedenástom storočí čulý pustovnícky ruch. Podľa legendy si jeden z pustovníkov vyrezal z hruškového dreva sošku Panny Márie, sediacej na tróne. Tá sa neskôr stala predmetom uctievania a v Marianke vzniklo kultové miesto, ktoré Ľudovít I. Veľký zo sicílskeho panovníckeho rodu Anjou, ktorý bol uhorským kráľom, oficiálne založil a vzal pod svoju ochranu. Svojim právnym aktom (donáciou), ktorý podľa dostupných prameňov vykonal 16. mája 1377, potvrdil starobylosť tohto miesta a položil základný kameň kostola a kláštora. Od konca 14. storočia tu stojí gotický kostol, postavený v roku 1380. Spolu s kláštorom sa stal významnou pútnickou destináciou a dlhé stáročia ho spravovali pustovníci z Rádu sv. Pavla Prvého Pustovníka. V súčasnosti túto cirkevnú stavbu spravuje Kongregácia bratov Tešiteľov z Getsemán. Na baziliku minor bol kostol povýšený 31. júla 2011 pápežom Benediktom XVI.

Fresky na strope baziliky

Erb baziliky Marianka

Bazilika bola postavená v gotickom štýle. Pôvodná podoba kostola z čias jeho vzniku sa nezachovala a v priebehu predchádzajúcich období prešla rozsiahlym stavebným a slohovým vývojom až do súčasnej podoby. V nepokojných časoch uhorských povstaní ju postihlo drancovanie, dvakrát bola vypálená a plieneniu sa nevyhli ani hroby a náhrobky. Z ich veľkého množstva sa zachoval len epitaf Andreja Báthoryho († 1566) z r. 1567, pána Devínskeho hradu, ktorý Marianku štedro podporoval. Na vlastnú žiadosť bol pochovaný v krypte uprostred kostola. Epitaf bol 9. augusta 1736 zamurovaný do steny pri zadnom vchode do kostola. Pod chórom sú zamurované dve gotické náhrobné dosky. Jedna patrí pani Kunigunde Tovačovskej z Cimburku, manželke Žimunda zo sv. Jura a Pezinka, druhá patrí Jánovi zo Scharfenecku.[3] V rokoch 1717 – 1735 bol kostol barokizovaný, čiastočne sa zamurovali gotické okná, medzi oporné múry na severnej aj južnej strane sa postavili malé barokové kaplnky (bočné oltáre) sv. Michala archanjela, sv. Joachima, sv. Pavla pustovníka a sv. Terézie z Ávily. Poškodený hlavný oltár bol nahradený monumentálnym barokovým oltárom z tmavého moreného dreva, do stredu ktorého umiestnili milostivú sošku. Oltár konsekroval 27. júna 1694 vesprémsky biskup Pavol Szechényi a vložil doň ostatky mučeníkov Magna, Fortunaty, Lucidy a Justíny.

Po roku 1735, keď Georg Rafael Donner dokončil barokovú prestavbu dómu sv. Martina, poveril ho arcibiskup Imrich Esterházy vytvoriť hlavný oltár aj do Marianky. Neskorogotická klenba bola pokrytá rozsiahlymi štukami a do jednotlivých polí namaľoval neznámy autor okolo roku 1728 udalosti z pustovníckeho života sv. Pavla, podľa legendy sv. Hieronyma najmä scény z jeho staroby a stretnutia so sv. Antonom.

Po reformách Jozefa II. Marianka prežívala ťažké obdobie. Kostol dvakrát vyhorel (1817 a 1820). Iniciatívy na obnovu pútnického miesta sa neskôr ujal kňaz Jozef Talčík, ktorý bol od 30. januára roku 1863 do roku 1897 v Marianke farárom. Pri rekonštrukčných prácach sa okrem arcibiskupa radil predovšetkým s bratislavským mestským farárom a kanonikom Karolom Heillerom, ktorý reštauroval bratislavský Dóm sv. Martina. Preto sú viaceré umelecké postupy i diela v Bratislave a Marianke príbuzné. V oboch kostoloch pôsobil rovnaký architekt a pracovali rovnakí umelci. Z oboch objektov odstránili diela Donnera a jeho školy. Podľa plánov arcibiskupovho architekta Josefa von Lipperta boli v bazilike vykonané rozsiahle regotizačné úpravy. Rovnako ako v bratislavskom dóme zostal len čistý gotický skelet. Následne bola položená dlažba, steny presbytéria boli natreté na bielo, do pôvodných gotických okien boli vsadené nové vitráže. Bol postavený nový neogotický krídlový oltár (1877). V súčasnosti je kostol z väčšej časti znova zrekonštruovaný.[4]

Počiatky dejín Marianky sú neoddeliteľne späté z rádom sv. Pavla, prvého pustovníka. Túto rehoľu podľa legendy založil kanonik ostrihomskej kapituly, Euzébius. Vzdal sa svojho úradu a odišiel do pilišských hôr. Čoskoro zhromaždil okolo seba viacerých žiakov a v roku 1251 pre nich postavil kláštor. Historické záznamy o pútnickom mieste sa spájajú práve s týmto rádom a možno ich doložiť už od roku 1377, teda od roku založenia baziliky Ľudovítom I. z Anjou. Význam Marianky vzrástol, keď sa stala útočiskom generálneho predstaveného po zničení jeho sídla, kláštora sv. Vavrinca v Budíne, roku 1540 Turkami. Marianka sa tak oficiálne stala sídlom generálneho predstaveného OSPPE. V časoch, keď ním bol án Kéry (1669-75), sa v plnom rozsahu rozvinulo pavlínske štúdium, ktoré dostalo schválenie od najvyššej cirkevnej vrchnosti. Pápež Klement X. vydal 3. apríla 1671 zvláštnu bulu „Ex iniuncto nobis“ o pavlínskych štúdiách, v ktorej ustanovuje Marianku za miesto teologických štúdií pre celý pavlínsky rád. Generálny predstavený alebo jeho zástupca mohol promovať pavlínskych kandidátov na doktorov teológie i filozofie. Cisár Leopold I. zvláštnym diplomom z 23. januára 1674 uznal doktorát udeľovaný generálnym predstaveným a pavlínske štúdium bolo takto uznané z cirkevnej i štátnej strany. Právo udeľovať doktorát generálnemu predstavenému odobral cisár Jozef II. v roku 1774. Rád OSPPE zanikol dekrétom Jozefa II. zo 7. februára 1786, ktorým zrušil rády a rehole kontemplatívneho charakteru, ktoré nevykonávali žiadnu sociálnu či charitatívnu činnosť. Skončilo sa tým jeho štyristo ročné pôsobenie v Marianke. V tunajšom kláštore bol dekrét vyhlásený 20. marca 1786.

Portrét kardinála Augusta v habite Rádu sv. Pavla, prvého pustovníka

Kristián August Saský bol ostrihomským arcibiskupom v rokoch 1707 - 1725. Od 20. augusta 1720 bol protektorom Rádu sv. Pavla Prvého Pustovníka. Tento vysoký cirkevný hodnostár si Marianku vyvolil za najprv za svoje letné sídlo (1711) a neskôr za rezidenciu (1721), staral sa o kláštor i kostol a veľmi často sa tu zdržiaval, spovedal pútnikov a slúžil omše. Vo veľkej úcte mal aj sošku Panny Márie z Marianky, ktorej kópiu nosil so sebou na všetky cesty. Okrem duchovnej činnosti Kristián August Marianku budoval o pozdvihoval aj hmotne. Každoročne dal kláštoru a kostolu vyplatiť 600 zlatých florénov z vlastného príjmu, ku kostolu dal postaviť vežu, na ktorej je dodnes jeho erb. Okolo kláštora dal postaviť múr a na vlastné náklady zrekonštruoval aj samotný kláštor. V rokoch 1711 - 1714 budovu radikálne opravili, zväčšili, vyzdobili štukami a maľbami a z iniciatívy kardinála na nádvorí postavili súsošie sv. Pavla, prvého pustovníka. Relikviár s ostatkami sv. Kríža, ktorý dostal od pápeža Klementa XI., venoval soške milostivej Panny Márie, kláštoru pripadol zlatý kríž vykladaný diamantami, pacifikál a slávnostné liturgické rúcho, v ktorom korunoval otca Márie Terézie, cisára Karola VI.[5] Napokon si pod presbytériom baziliky dal vybudovať honosnú kryptu, do ktorej si želal byť pochovaný. Jeho želanie sa však nesplnilo. Zomrel v Regensburgu 23. augusta 1725. Jeho telo viezli po Dunaji až do Devínskej novej Vsi, kde ho v honosnom sprievode niesli do Marianky, no z neznámych dôvodov boli na príkaz cisára Karola VI. jeho telesné pozostatky prevezené do dómu sv. Martina v Bratislave, kde spočívajú dodnes. Krypta v Marianke zostala prázdna. Jeho prítomnosť na pútnickom mieste bola tak významná, že ho spolu s cisárom Leopoldom I. nazývajú druhým zakladateľom (fundátorom) Marianky.[6]

Sarkofág s pozostatkami sv. Teodory v Marianke

Pozostatky sv. Teodory, panny a mučenice, do Marianky daroval Wroclavský arcibiskup a kardinál Fridrich Hesensko-Darmstadtský (Friedrich von Hessen Darmsstadt). Tento hodnostár mal spovedníka pátra Leopolda Aschpergera z Rádu sv. Pavla Prvého Pustovníka, ktorému vo svojom testamente ostatky odkázal (zomrel v roku 1682). V kláštore v Marianke boli uložené bez patričnej úcty niekoľko rokov, až na podnet kardinála Kristiána Augusta boli na sviatok sv. Ladislava 27. júna 1717 slávnostne uložené do bočného oltára baziliky, pri ktorom sa vtedy pochovávali významné osobnosti, a ktorý sa dnes nachádza priamo oproti hlavnému vchodu. Prenesenie ostatkov vykonal namiesto kardinála Kristiána Augusta, ktorý sa pre zaneprázdnenosť nemohol slávnosti zúčastniť, vtedajší nitriansky biskup Adam Erdődy.[7] Neskôr sa však ostatky sv. Teodory stratili a v roku 1906 ich našiel na pôjde niekdajšieho kláštora farár Evarist Czajkovszky, ktorý pre ne dal vyrobiť drevený neogotický oltár Božského Srdca Ježišovho, v ktorom sa nachádzajú dodnes.

Úcta k Panne Márii predstavovala jeden z pilierov Pietas Austriaca, oficiálnej podoby zbožnosti vládnucej habsburskej dynastie. Legendy tvrdia, že Pannu Máriu často prosil o pomoc už zakladateľ rodu Rudolf Habsburský. Za veľkého mariánskeho ctiteľa sa považoval aj rímsky cisár Karol V., či prvý vládca podunajskej monarchie Ferdinand I. Úcta k Panne Márii sa však stala dominantnou črtou zbožnosti habsburských panovníkov. Ferdinand II. jej priznal titul „generalissima“ a vyhlásil ju za vrchného veliteľa svojich vojsk. Ferdinand III. nadviazal na silnú mariánsku zbožnosť svojho otca a slávnostným aktom zveril pod ochranu Panny Márie nielen seba a svoje deti, ale aj celú krajinu, jej národy a vojská. Intenzívnou mariánskou úctou sa vyznačoval aj Leopold I., ktorý vzýval Pannu Máriu ako svoju kráľovnú a cisárovnú. Socha Panny Márie v Marianke bola povýšená na patrónku Uhorska. Ferdinand III. počas svojho panovania zaviedol tradíciu, na základe ktorej si novozvolení habsburskí panovníci púťou uctili patrónku krajiny, ktorej korunu práve prevzali. Prvým panovníkom, ktorý putoval do Marianky po svojom zvolení za uhorského kráľa bol Ferdinand IV. v roku 1647. Zachované pramene neuvádzajú, prečo sa Leopold I., nástupca predčasne zosnulého Ferdinanda IV. po svojej korunovácii neprišiel pokloniť tunajšej soche Panny Márie, podrobne sa však zmieňujú o jeho príchode v roku 1659. Počas rokovania uhorského snemu, ktorý sa konal na prelome rokov 1687/1688, sa uskutočnila aj voľba a korunovácia len deväťročného Leopoldovho syna Jozefa za uhorského kráľa. Tradičná cesta nového uhorského panovníka do Marianky mala vzhľadom na priebeh snemu a vývoj politickej situácie v krajine opäť víťazoslávny charakter. Leopold I. a ani Jozef I. po skončení snemu v roku 1688 už nikdy viac do Uhorska neprišli a tak aj v Marianke museli na ďalšiu návštevu panovníka čakať až do korunovácie Karola VI. v roku 1712.

Návštevy Karola VI. a Márie Terézie v Marianke už mali menej pompézny a okázalý charakter. Karol VI. prišiel v roku 1712 v sprievode dvoch najvyšších predstaviteľov Uhorska – ostrihomského arcibiskupa Kristiána Augustína Saského a uhorského palatína Pavla Esterházyho. Alžbeta Kristína, Karolova manželka do Marianky nikdy osobne neprišla, ale v roku 1719 sem inkognito vyslala svoju pôrodnú babicu s rodinou, aby v jej mene odovzdali milostivej soche Panny Márie votívne dary a vyprosili jej narodenie zdravého následníka trónu. Cisárska rodina poslednýkrát navštívila mariánske pútnické miesto v roku 1766, krátko po svadbe arcivojvodkyne Márie Kristíny s uhorským miestodržiteľom Albertom Sasko-Tešínskym. Mária Terézia, Jozef II. a čerství mladomanželia sa v Marianke zastavili počas cesty do Stupavy k Leopoldovi Pálffymu.

Hoci sa kráľovské púte do Marianky stali súčasťou verejne prezentovanej formy habsburskej zbožnosti a tunajšej soche Panny Márie sa prisudzoval titul vládkyne či patrónky Uhorska aj v dobovom diskurze, Marianka sa o titul uhorskej národnej svätyne musela počas celého raného novoveku deliť s pútnickým miestom v Mariazelli. Okrem toho, že uhorskí magnáti darovali mariazellskej soche Panny Márie štedré votívne dary, podľa vzoru českých či rakúskych magnátov financovali výstavbu bočných kaplniek a niektorí z nich pravidelne organizovali aj skutočne početné a výpravné púte svojich poddaných. Vnímanie Panny Márie mariazellskej ako patrónky Uhorska potvrdil aj Leopold I., ktorý jej v roku 1693 tento titul udelil aj oficiálne.[8]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazilika Narodenia Panny Márie (Marianka)

• Pútnické miesto na webe obce
• Webová stránka baziliky a farnosti Marianka