Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989

Podľa zákona o protiprávnosti komunistického režimu bol napokon komunistický režim, panujúci v Česko-Slovensku od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, vyhlásený za zločinný, nelegitímny a odsúdeniahodný.

Napriek tomu, výsledky reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, ktorý zrealizovala agentúra FOCUS v roku 2018 na Slovensku ukazujú, že po 30 rokoch si viac ľudí myslí, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie ako dnes (takmer 43 %) než tých, čo si myslia opak (32 %). Súvisí to aj s rozšíreným podliehaním mýtov o socializme. Podľa tohto prieskumu

• až 79 % respondentov súhlasilo s tým, že za socializmu sa žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita,
• 77 %, že vtedy bol dostatok užitočnej práce,
• 71 %, že socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu,
• 63 %, že zdravotníctvo bolo lepšie a ľudia sa dožívali vyššieho veku,
• 59 %, že socializmu sa hospodársky darilo,
• 55 %, že životná úroveň väčšiny obyvateľov bola v tom čase vyššia a
• ľudia si z príjmu mohli dovoliť viac ako dnes a 45 %.[2][4]

V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 zvíťazili komunisti a s podporou sociálnych demokratov dosiahli väčšinu v parlamente. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) Klement Gottwald stal predsedom vlády. Postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 13. februára 1948 bol 8 členov vedenia SNB v Prahe nahradených komunistami, čím KSČ úplne ovládlo políciu. Najmä na protest proti tomu podala 20. februára 1948 väčšina nekomunistických ministrov demisiu (niektorí, napríklad Jan Masaryk a Ludvík Svoboda však demisiu nepodali). Odstupujúci predpokladali, že prezident Beneš demisiu neprijme, alebo vymenuje novú úradnícku vládu. To sa však nestalo a prezident 25. februára demisiu prijal. V týchto piatich dňoch (20. – 25. 2) komunisti vyvíjali na prezidenta silný nátlak organizovaním demonštrácií (napr. 21. 2. na Staromestskom námestí, 25. 2. na Václavskom), štrajkov a vyzbrojovaním Ľudových milícií. Študenti, ktorí demonštrovali na podporu prezidenta Beneša boli surovo zbití. 25. 2. bola zostavená nová vláda na čele s Klementom Gottwaldom, v ktorej boli namiesto odstúpených jeho nominanti. Jediný nekomunistický minister Jan Masaryk zomrel za nevyjasnených okolností 10. marca 1948.

Už v marci 1948 komunisti znárodnili podniky nad 50 zamestnancov, čím znárodnili 95 % priemyslu. Tiež rozdelili veľkostatky nad 50 ha. Vydali zákon o všeobecnom zdravotnom poistení a vykonali reformu školstva. Všetkým sociálnym demokratom poslali bez ich vedomia poštou komunistické legitimácie a sociálnu demokraciu tak zlikvidovali. Tí, ktorí odmietli, boli doživotne perzekvovaní vrátane rodinných príslušníkov (zabránenie štúdia, neprijatie alebo strata zamestnania). 9. mája 1948 bolo Česko-Slovensko novo prijatou Ústavou 9. mája vyhlásené za ľudovodemokratickú republiku, na čo chorý prezident Beneš reagoval svojou abdikáciou, keď Ústavu odmietol podpísať. Prezidentom sa tak stal Gottwald. Beneš zomrel vo svojej vile v Sezimovom Ústí 3. septembra 1948.

Slovensku zaisťovala ústava obmedzenú autonómiu, reprezentovanú Slovenskou národnou radou (SNR) a Zborom povereníkov (ZP). V rokoch 1948 − 1953 sa vytvorili mechanizmy diktatúry KSČ, ktoré s menšími zmenami pretrvali až do novembra 1989. Nielen politický a hospodársky systém, ale aj právne normy, kultúra a umenie boli prispôsobené sovietskemu vzoru. V dôsledku industrializácie, likvidácie drobných živností, kolektivizácie poľnohospodárstva a nárastu byrokratického aparátu sa začala meniť aj sociálna štruktúra obyvateľstva. Oficiálnou štátnou ideológiou sa stal marxizmus-leninizmus.[5]

Tábor nútených prác Vojna neďaleko mesta Příbram

V septembri 1948 bol schválený Zákon o táboroch nútenej práce 247/48 Z.z.,[6] na základe ktorého boli zriadené tábory nútenej práce pri uránových baniach (Vojna pri Příbrami, Rovnosť, Svornosť, Bratstvo pri Jáchymove). 10. októbra bol vyhlásený Zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Boli tiež zriadené pomocné technické prápory pre politicky nespoľahlivých jedincov ako kulakov, kňazov, letcov slúžiacich počas vojny na Západe atď. Odhaduje sa, že nimi prešlo asi 22 000 ľudí. Režim plánovite likvidoval svojich politických odporcov, náboženských predstaviteľov a nekomunistickú inteligenciu, snažil sa obmedziť vyššie vzdelanie na politicky spoľahlivých jedincov. Extrémnou ideologizáciou inštitúcií podieľajúcich sa na výchove mládeže sa režim pokúšal presadzovať komunistickú ideológiu medzi mládežou. Z časti išlo o nové, režimom zriadené inštitúcie, tie pôvodné ako Junák, Sokol alebo Orol boli označené za buržoázne a zakázané.

Najmä v prvých rokoch po prevrate dochádzalo k vykonštruovaným procesom, ktoré boli zamerané jednak proti opozícii (Heliodor Píka, Milada Horáková), ale aj proti nepohodlným členom strany (Rudolf Slánský). Veľmi tvrdé boli aj zásahy proti nestraníkom a ďalším odbojovými skupinám. Prakticky všetky odbojové skupiny, okrem bratov Mašínov, boli aj v náznaku likvidované. Dňa 5. novembra 1949 boli vykonané tiež tresty smrti nad predstaviteľmi skupín nestraníkov Vratislavom Polesným, Vratislavom Jandom, Josefom Charvátom, Emanuelom Čančíkom, Květoslavom Prokešom a Jaroslavom Borkovcom odsúdenými v súvislosti s prípravou údajného májového protikomunistického povstania v roku 1949.

Sprievod mládeže nesúci obrazy Stalina a Gottwalda, august 1949. Vplyv Sovietskeho zväzu na Česko-Slovensko bol zreteľný aj v poľnohospodárskej politike

K veľkým zmenám došlo tiež v hospodárstve, ktoré bolo budované centrálne podľa sovietskeho vzoru. Dôraz bol kladený na ťažký priemysel, a to hlavne zbrojný. Začala industrializácia Slovenska. V roku 1949 bola vyhlásená prvá päťročnica, v ktorej bol rozvíjaný ťažký priemysel na úkor spotrebného, tiež bol vydaný zákon o JRD a začala byť presadzovaná kolektivizácia poľnohospodárstva mnohokrát pod najrôznejším nátlakom.

V roku 1953 zomrel Stalin a nové vedenie v ZSSR odsúdilo kult Stalinovej osobnosti. V tom istom roku zomrel aj Klement Gottwald (v marci bezprostredne po návrate zo Stalinovho pohrebu), a za nového prezidenta bol zvolený Antonín Zápotocký. 1. júna 1953 sa uskutočnila menová reforma, kedy vtedajší komunistický režim zmenil staré koruny za nové v pomeroch 1 : 5 pre menšie obnosy a 1 : 50 pre väčšie obnosy. Najviac na ňu doplatili drobní sporitelia. Súčasne bol zrušený prídelový lístkový systém a všetko bolo voľne ku kúpe. Na mnohých miestach v Česko-Slovensku prepukli potom nepokoje, z ktorých najväčšie, v Plzni, sa nezaobišli bez streľby do demonštrujúcich zamestnancov Škodovky a Pivovaru. Ako odveta bol v Plzni komunistami odstránený pomník T. G. Masaryka.

Zmenou názvu Československej republiky novou ústavou vznikla 11. júla 1960 Československá socialistická republika. V novej ústave boli stanovené nové štátne symboly, pevne zakotvený socializmus a vedúca úloha KSČ.

Československá socialistická republika (ČSSR) vznikla za prezidenta Antonína Novotného, ktorý ako prvý tajomník ÚV KSČ, nahradil v roku 1957 zomrelého Zápotockého. Po období stalinizmu a tuhého režimu v rokoch päťdesiatych nastala istá zmena; krátke obdobie istého uvoľňovania režimu (tzv. topenie) v Sovietskom zväze v prvej polovici šesťdesiatych rokov viedlo i k uvoľneniu vo vtedajšej ČSSR. Došlo k uvoľneniu mnohých vtedajších regulí, čiastočne rehabilitovaná bola väčšina odsúdených z politických procesov, na druhej strane boli aj v tejto dobe vynášané nové rozsudky, napr. arcibiskupovi Beranovi bol znemožnený návrat do Česko-Slovenska (1965). V hospodárstve došlo po krachu 3. päťročnice (zrušená v roku 1963) k určitej decentralizácii.

Železná opona

Predzvesťou pražskej jari bol zjazd spisovateľov v roku 1967 a protikomunistická demonštrácia vysokoškolských študentov po 28. októbri 1967. Študenti boli zbití nielen v Nerudovej ulici, ale aj priamo v budovách vysokoškolských internátov na Strahove (tzv. Strahovské udalosti). Postupné uvoľňovanie pomerov viedlo nakoniec až k pražskej jari v roku 1968 a demisii prezidenta Novotného (tomu nepomohlo ani vo februári jemu aplaudujúce plné pražské Staromestské námestie „ľudových milicionárov“), ktorého po krátkej pauze nahradil Ludvík Svoboda. Plán demokratického socializmu, nie nepodobný Gorbačovovej perestrojke však vzbudil podozrenie z kontrarevolúcie medzi konzervatívnymi komunistickými kruhmi v Moskve. Nádej na „socializmus s ľudskou tvárou“ bola tak Sovietskym zväzom rázne ukončená inváziou štátov Varšavskej zmluvy, oficiálne nazývaná ako „bratská internacionálna pomoc“. Vtedajší reformní komunistickí česko-slovenskí politici (Alexander Dubček a ďalší) museli po odvlečení do Moskvy nátlaku ustúpiť. Následná okupácia viedla v prvých mesiacoch k veľkému odporu verejnosti, ktorý znemožnil pôvodné plány na vytvorenie tzv. robotnícko-roľníckej vlády na čele s politikmi, ktorí spolupracovali s okupantmi (Drahomír Kolder, Vasil Biľak, …). Odpor proti okupácii postupne slabol, väčšina obyvateľstva rezignovala na akýkoľvek politický odpor, a prešla do úplnej pasivity. Strana sa stále viac začala dostávať do izolácie, až si nakoniec Miloš Jakeš v povestnom prejave na Červenom hrádku sťažoval, že strana nedostáva zdola žiadne podnety a zostala ako kôl v plote. Česko-Slovensko sa muselo zmieriť s prítomnosťou vojsk ZSSR. Augustová okupácia úplne zmenila pohľad česko-slovenskej verejnosti na Sovietsky zväz; teraz boli Sovieti vnímaní ako okupanti, nie už ako osloboditelia. Československo-sovietske priateľstvo, toľko oficiálne proklamované, sa do istej miery stalo prázdnou frázou, ktorá charakterizovala vtedajšiu dobu. Medzi ľuďmi koloval výrok: „Priateľstvo so Sovietskym zväzom je nezmysel práve tak, ako nemôže existovať priateľstvo otroka a otrokára“. Súčasne sa úplne zdiskreditovala komunistická strana, ktorá sa stala prevažne stranou kolaborantov a kariéristov. Strana si začala ľudí doslova kupovať, napríklad na pracovisku žiadal pracovník o vyššiu kvalifikačnú triedu (a tým väčší plat), a bolo mu naznačené: vstup do strany, a dostaneš ju hneď.

Česko-Slovensko v rokoch 1969 až 1989

1. januára 1969 sa Česko-Slovensko stalo formálne federáciou dvoch formálne zvrchovaných štátov, Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Na protest proti okupácii a začínajúcej normalizácii sa v Česko-Slovensku upálilo mnoho ľudí z nich najznámejší sú Jan Palach († 16. januára 1969) a Jan Zajíc († 25. februára 1969).

V čase po roku 1968 odišla tretia vlna emigrácie. S nástupom Gustáva Husáka do čela KSČ namiesto Alexandra Dubčeka v roku 1969 nastalo definitívne obdobie normalizácie (ľudovo tzv. „socializmus s husou kožou“). Nasledujúce dve desaťročia sú označované za vládu „šedej zóny“, vládu konformizmu a vtedy oficiálne ako „reálny socializmus“.

Normalizácia bola miernejšou formou útlaku komunistických oponentov ako stalinizmus v 50. rokoch, napriek tomu, že mnohí boli perzekvovaní, nedochádzalo už napr. k justičným vraždám v politických procesoch. V roku 1975 bol zbavený moci prezident Ludvík Svoboda a na jeho miesto nastúpil Gustáv Husák, ktorá zároveň bol stále aj generálnym tajomníkom ÚV KSČ. Napriek tomu dosiahlo Česko-Slovensko v 70. rokoch istých úspechov. Začala sa budovať diaľničná sieť, pražské metro, tranzitný plynovod, veľké panelové sídliská a v roku 1978 vyletel prvý česko-slovenský kozmonaut Vladimír Remek na palube sovietskej kozmickej lode do vesmíru.

Pomaly rástol vplyv disentu a mimovládnych organizácií, medzi ktoré patrila, napríklad Charta 77. Tá poukazovala na porušovanie ľudských práv v krajine, ku ktorým sa ČSSR zaviazala v medzinárodných zmluvách. Režim proti týmto organizáciám bojoval, napríklad vytvorením tzv. Anticharty, vyhlásenie umelcov, ktorí jeho podpisom oficiálne vyjadrili podporu vtedajšiemu režimu, a tiež väznením. Niekoľko ľudí za svoje názory zaplatilo životom, napríklad českobudejovický biskup Josef Hlouch zomrel dňa 10. júna 1972 potom, čo bol predchádzajúci deň stýraný príslušníkmi ŠtB za aktívnej účasti krajského cirkevného tajomníka; podobne dopadol v roku 1974 kardinál Štěpán Trochta, ztýraný krajským cirkevným tajomníkom priamo v budove Litoměřického biskupstva. Ďalšími známymi obeťami boli filozof Jan Patočka, ktorý zomrel v marci 1977 po niekoľkohodinovom hrubom výsluchu, v roku 1981 bol príslušníkmi ŠtB ubitý kňaz Přemysl Coufal. Štátnej bezpečnosti je tiež pripisovaná záhadná smrť kresťanského aktivistu a mladého disidenta Pavla Švandu, ktorý bol v októbri 1981 po augustovej návšteve svojho strýka kardinála Tomáša Špidlíka v Ríme nájdený mŕtvy v priepasti Macocha.

Policajné represie zahŕňajúce nevhodné metódy získavania spolupracovníkov tajnej Štátnej bezpečnosti, teroristické akcie a zrejme aj policajné vraždy inscenované ako samovraždy (pozri, napríklad spomínaní Přemysl Coufal alebo Pavel Švanda) alebo nehody (Luboš Holeček, spolužiak Jana Palacha) boli „miernejšie“ a menej časté ako v päťdesiatych rokoch (boli skôr dobre utajené ako dávané na obdiv ako výstraha v rokoch päťdesiatych). Za poslednú ľudskú obeť komunistického režimu v ČSSR je považovaný Pavel Wonka, ktorý zomrel v roku 1988 vo väzení na následky zlého zaobchádzania a zanedbania starostlivosti.

Česko-slovenská ceduľa zo začiatku 80. rokov, informujúca o vstupe do hraničného pásma

V osemdesiatych rokoch sa ešte viac prejavil hospodársky, ale aj spoločenský a kultúrny úpadok z rokov sedemdesiatych. Spriemyselnenie bolo síce vysoké a zamestnanosť oficiálne absolútna, ale efektivita výroby bola nízka. Dochádzalo k devastácii krajiny a životného prostredia, napríklad v severných Čechách (Mostecko, Krušnohoří), na severnej Morave a v Sliezsku (Ostravsko). Surovinovo bola krajina závislá na dodávkach zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol jedným z jej najväčších obchodných partnerov. Málokto v ČSSR už veril, že socializmus ekonomicky zvíťazí nad kapitalizmom.

Po uvoľnení pomerov vnútri Sovietskeho zväzu a presadení perestrojky v druhej polovici osemdesiatych rokov sa v novembri 1989 aj socialistické Česko-Slovensko s istým oneskorením po Nežnej revolúcii otvorilo okolitému svetu a vydalo sa na cestu k demokracii a trhovému hospodárstvu.

Komunisti prevzali sovietsky vzor jednotného, ​​stupňovitého a centrálneho riadenia kultúry, ktorý zaisťoval spoločenskú kontrolu i masovú produkciu požadovaného socialisticko-realistického umenia.[8] Pojem socialistický realizmus zaznel prvýkrát na zjazde moskovských spisovateľov roku 1932 a o dva roky neskôr ho ako smerodajný ideologický program formuloval Andrej Ždanov. Pre česko-slovenských umelcov bola metóda socialistického realizmu vyhlásená na zjazde KSČ roku 1949. Ždanovove zásady pritom neboli jasne vymedzené a režim ich zneužíval podľa potreby na šikanovanie umelcov a zasahovanie do estetickej podoby umeleckých diel.[9] Minister informácií a neskôr aj kultúry Václav Kopecký okrem soc. realizmu presadzoval kultúrnu revolúciu v Československu.[10]

Odborné výtvarné časopisy boli na prelome rokov 1948 – 1949 väčšinou zrušené a výtvarnícke spolky boli začiatkom 50. rokov zakázané a ich majetok skonfiškovaný. Výtvarné umenie organizovali krajské strediská Zväzu československých výtvarných umelcov, kde boli umelci združení podľa bydliska. Počas realizácie diela prebiehala politická školenia umelcov a pri významných zákazkách sa konali priebežné diskusie zväzových funkcionárov a politických činiteľov, ktorí mali moc ovplyvniť výslednú podobu diela. Pri opakovanom neúspechu v schvaľovaní hrozilo umelci vylúčenie z organizácie a strata možnosti obživy tvorivou činnosťou, čo v vtedajšom právnom systéme znamenalo zapojenie do výroby. Výhradné právo na predaj a nákup umeleckých diel malo Dielo (podnik Slovenského Fondu výtvarných umení).[11] Výtvarný Zväz organizoval program „Kultúra výrobe“, v ktorom vysielal umelcov do tovární a na dediny, aby tu prebudili masový záujem o kultúru a zaistili „plánovania kultúry“.[8]

V literatúre sa v podobe socialistického realizmu prejavoval schematizmus (spojenie indivídua a kolektívu; kladný, triedne uvedomený hrdina; sociálna stratifikácia postáv atď.). V prevažne syntetickej epike dominujú témy kolektivizácie, industrializácie a druhej svetovej vojny, a to aj v textoch autorov debutujúcich v medzivojnovom období, napríklad v románe o združstevňovaní Radostník a budovateľskom románe Družné letá (oba 1954) od Dominika Tatarku.[12] Ďalšie diela: Katarína Lazarová: Osie hniezdo (1953), František Hečko: Červené víno (1948) a Drevená dedina (1951), Ferdinand Gabaj: v Ryžiaroch (1953), Vladimír Mináč: Na rozhraní (1954), Modré vlny (1951), Jozef Horák: Šachtách (1953). Diskusiu o socialistickom realizme, s istým prehodnotením schematizmu, vyvolal román Petra Karvaša Pokolenie v útoku (1952). Ďalšiu epickú syntézu predstavuje trilógia z vojnových a prvých povojnových rokov od Vladimíra Mináča Generácia (Dlhý čas čakania, 1958; Živí a mŕtvi, 1959; Zvony zvonia na deň, 1961). Autobiograficky poňal sujet o ranenom partizánovi Ladislav Mňačko v románe Smrť sa volá Engelchen (1959).

V sochárstve boli kosáky a kladivá, sovietske symboly komunizmu, neoddeliteľnou (v Košiciach sa ukázalo, že len relatívne) súčasťou pamätníkov oslobodenia v Prešove, Košiciach.[13]

Bez komunistického režimu vy sa umenie kontinuálne vyvíjalo s najväčšou pravdepodobnosťou rovnakým smerom ako v iných krajinách, v ktorých po vojne zavládli demokratické systémy so slobodu prejavu. „Dôkazom je aj niekoľkoročné Politické uvoľnenie v 60. rokoch minulého storočia v ČSSR, kedy sa viacero kvalitných umelcov dokázalo zaradiť medzi špičku európskeho umenia.“, tvrdí výtvarník Peter Kalmus.[13]

• Socialistický realizmus v slovenskej architektúre
• Vtipnejší vyhráva

• Klement Gottwald – predseda KSČ od 18. februára 1929 do 14. marca 1953
• Antonín Novotný – prvý tajomník ÚV KSČ od 4. septembra 1953 do 5. januára 1968
• Alexander Dubček – prvý tajomník ÚV KSČ od 5. januára 1968 do 17. apríla 1969
• Gustáv Husák – prvý tajomník ÚV KSČ od 17. apríla 1969 do 25. mája 1971, generálny tajomník ÚV KSČ od 25. mája 1971 do 17. decembra 1987
• Miloš Jakeš – generálny tajomník ÚV KSČ od 17. decembra 1987 do 24. novembra 1989

• Klement Gottwald (14. jún 1948 – 14. marec 1953)
• Antonín Zápotocký (21. marec 1953 – 13. november 1957)
• Anotnín Novotný (19. november 1957 – 22. marec 1968)
• Ludvík Svoboda (30. marec 1968 – 28. máj 1975)
• Gustáv Husák (29. máj 1975 – 10. december 1989)