František Tomášek (kardinál)

František Tomášek sa narodil 30. júna 1899 v Studénke, (okres Nový Jičín) ako druhý najstarší syn miestneho nadučiteľa a organistu Františka Tomáška a jeho manželky Zdenky (rodenej Vavrečkovej). Mal 5 súrodencov, troch bratov a dve sestry. Vo veku šiestich rokov sa stal polovičnou sirotou – otec mu zomrel 9. februára 1906.

Maturoval v roku 1918 na Slovanskom gymnáziu v Olomouci a po krátkom pobyte v armáde (pred odchodom na front ochorel na tuberkulózu a bol ako invalid prepustený) vstúpil do kňazského seminára. 5. júla 1922 bol olomouckým arcibiskupom Antonínom Cyrilom Stojanom vysvätený za kňaza.

V rokoch 1927 – 1934 pôsobil ako katechét v okolí Olomouca. V roku 1934 sa stal asistentom katechetiky a pedagogiky na Cyrilometodskej teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. V rokoch 1940–1945 zastával miesto učiteľa na Arcidiecéznom bohosloveckom učilišti v Olomouci a post inšpektora vyučovania náboženstva v okresoch olomouckej arcidiecézy. Potom opäť pôsobil na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte, v roku 1946 sa stal docentom a v roku 1947 profesorom katechetiky a pedagogiky.

14. októbra 1949 ho olomoucký arcibiskup Josef Matocha tajne vysvätil za biskupa. Stal sa titulárnym butským biskupom a tajným olomouckým svätiacim biskupom. Ako biskupské heslo si zvolil: Laxabo rete! (po slovensky: Rozprestriem siete).

23. júla 1951 bol zatknutý a uväznený v koncentračnom tábore pre kňazov v Želivi. Bol posielaný na nútené práce do kameňolomu. 28. mája 1954 bol bez súdu prepustený. Následne mu bolo dovolené pôsobiť ako administrátor farnosti v Moravskej Huzovej (1954 – 1965).

Bol jediným z českých biskupov, ktorý sa zúčastnil na všetkých štyroch zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu. Veľký úspech zožali jeho vystúpenia týkajúce sa ekumenizmu a podpory rodinného života, delegácia ruskej pravoslávnej cirkvi mu za jeho prístup k ekumenizmu udelila pamätnú medailu. Ešte pred skončením koncilu – v marci 1965 – bol František Tomášek po zložitých rokovaniach medzi rímskokatolíckou cirkvou a ČSSR menovaný apoštolským administrátorom pražskej arcidiecézy.

20. marca 1968 vydal prehlásenie, v ktorom výslovne upozornil na prenasledovanie cirkvi v predchádzajúcom období komunizmu, vyjadril nádej, že toto obdobie končí, a vzniesol požiadavku, aby bola v krajine obnovená možnosť slobodného pôsobenia cirkvi. Zároveň vystúpil proti Mierovému hnutiu katolíckeho duchovenstva (ktorého bol ešte ako farár nedobrovoľným členom). Stal sa tiež členom Spoločnosti pre ľudské práva a spoluzakladal hnutie Dielo koncilovej obnovy. Počas rokovaní so štátom sa mu podarilo dosiahnuť, okrem iných ústupkov štátu, že väčšina biskupov sa mohla znovu ujať svojich úradov.

Po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy vydal 1. septembra prehlásenie, v ktorom vyzval obyvateľstvo k pokoju a zároveň vyjadril podporu legálnym predstaviteľom Československa

. V nasledujúcom období normalizácie sa stále častejšie a ostrejšie vyslovoval proti režimu i jeho konkrétnym krokom a stával sa jednou z vedúcich osobností protikomunistického odporu.

V roku 1973 boli po rokovaní medzi Vatikánom (zastupovaným Agostinom Casarolim) a komunistickou vládou vysvätení 4 noví biskupi. Najproblematickejší z nich, Josef Vrana, bol menovaný len ako apoštolský administrátor olomouckej arcidiecézy – nie arcibiskup.

V roku 1977 odmietol podpísať Chartu 77, no priamo ju neodsúdil. Neskôr to zdôvodnil tým, že v jej radoch bolo príliš mnoho exkomunistov, ktorých poznal z predchádzajúceho obdobia a ktorí podľa neho neboli o nič lepší ako súčasné vedenie štátu. Jeho postoj sa stretol so zmiešanými odozvami. Kardinál ho nakoniec zmenil a začiatkom osemdesiatych rokov už Chartu 77 podporoval.

27. júna 1977 pápež Pavol VI. menoval Tomáška za kardinála (mnoho ľudí predpokladá, že ho v skutočnosti menoval už v roku 1976 ako kardinála in pectore). 30. decembra 1977 bol vymenovaný za 34. pražského arcibiskupa. V roku 1978 sa zúčastnil na voľbe pápežov Jána Pavla I. a Jána Pavla II.

V marci 1982 došlo k definitívnemu vyostreniu jeho stretov s komunistickou vládou, keď rázne vystúpil na obhajobu dokumentu, ktorým vatikánska Kongregácia pre klérus zakázala hnutie Pacem in terris. Keďže vládou presadzovaní kňazi ovládali Katolícke noviny a odmietali kardinálovi poslušnosť, 1. novembra 1982 im odobral cirkevné schválenie.

Ďalší ostrý konflikt medzi vládou a cirkvou vyvolali oslavy 1100. výročia úmrtia sv. Metoda (9. apríla 1985) a následná púť na Velehrade (7. júla 1985). V roku 1987 vydal obežník, ktorým oznámil štart programu Desať rokov duchovnej obnovy – duchovnej prípravy na svätovojtešské milénium. 1. januára sa postavil za petíciu nazvanú Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v Československu, ktorá požadovala obnovenie demokratických a náboženských slobôd a ktorá potom získala viac ako pol milióna podpisov.

Počas kardinálovho pobytu vo Vatikáne v súvislosti s jeho účasťou na svätorečení Anežky Českej, prepukla v Česko-Slovensku Nežná revolúcia. 21. novembra 1989 vydal kardinál Tomášek prehlásenie, ktorým podporil revolúciu a demokratické zmeny.

Nasledujúce dva roky viedol cirkev v období, keď sa skončilo jej prenasledovanie a jej podzemná časť vychádzala z katakomb. V roku 1990 sa splnil jeho sen, keď privítal a sprevádzal pápeža Jána Pavla II. na jeho prvej návšteve Československa. Keďže už nemusel mať obavy, kto ho nahradí (doba, keď štát zasahoval do menovania biskupov a arcibiskupov pominula), požiadal kardinál Tomášek o uvoľnenie z úradu vzhľadom na vysoký vek. 26. marca 1991 mu pápež vyhovel a jeho za jeho nástupcu bol vymenovaný Miloslav Vlk (formálne prevzal správu diecézy 1. júna 1991). V lete 1992 bol kardinál hospitalizovaný a zomrel 4. augusta 1992. O 8 dní neskôr bol pochovaný v Katedrále sv. Víta.

Jan Hartmann, Bohumil Svoboda, Václav Vaško a kol.: Kardinál Tomášek, Praha 1994 (ISBN 80-7113-093-1)

• František Tomášek na stránkách pražského arcibiskupství