Ľudové milície

Ľudové milície (skratka ĽM, čas. Lidové milice, LM), komunistami nazývané aj „ozbrojená päsť robotníckej triedy“, boli robotnícke bojové jednotky, ktoré vytvorila Komunistická strana Československa (KSČ). Na Slovensku vznikli už 21. februára 1948 pri príprave komunistického prevratu v Česko-Slovensku. Ich vznik ani činnosť nikdy nepodliehala žiadnemu zákonu.[1]

O miličných ozbrojených bezpečnostných orgánoch revolučných národných výborov z rokov 1944 – 1945 pozri milícia (1944 – 1945).
Insignia Ľudových milícií

Ich samotná existencia, ich hrozby aj činy napĺňali zločinné konanie proti pôvodnému zneniu Zákona na ochranu republiky (50/1923), ktorý bol vo februári 1948 v platnosti a presne stanovoval tresty za "pokus o násilnú zmenu ústavy a demokraticko-republikánskej formy štátu". Potrestanie členov Ľudových milícii (a ich veliteľov z KSČ) by tak nebolo aktom tzv. retroaktivity, ale naplnením zákona platného na základe aprioristického európskeho právneho systému v čase zločinu. To by malo úplne kritický význam aj pre celý systém práva po roku 1989 vychádzajúceho z kontinuity s právom z doby komunistického režimu.

História vzniku a organizácia

Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ 21. februára 1948[2] rozhodlo o premene Závodných stráží na Robotnícke milície (RM), ktoré boli neskôr premenované na Ľudové milície (ĽM). Boli to ozbrojené jednotky určené na obranu priemyselných podnikov (prevažne pred ich legálnymi majiteľmi) a na zastrašovanie politických protivníkov[3], ktoré nemajú v demokratickom štáte miesto. Komunisti využívali ĽM počas celého obdobia svojej vlády. Jednotky podliehali priamo vedeniu KSČ, hlavným veliteľom bol generálny tajomník strany (v tomto ohľade možno vysledovať určitú faktickú analógiu s fašistickými jednotkami Sturmabteilung - SA, ktoré tiež existovali mimo riadnej armády a zodpovedali sa priamo strane - v tomto prípade NSDAP).

Na Slovensku sa jednotky ĽM vytvárali zväčša vo väčších podnikoch, v ktorých bolo najmenej 100 členov KSS.[4] Robotníci závodu tvorili čatu (vo väčších podnikoch viac čiat) a 2 - 3 čaty z jedného alebo viacerých závodov rotu. Čata bola vybavená samopalmi čsl. výroby, puškami, ľahkými guľometmi a ťažkým guľometom. Niektoré jednotky boli vybavené protitankovými zbraňami a mínometmi.[4] Výzbroj bola uskladňovaná priamo v podnikoch.

Činnosť

Podľa oficiálnej propagandy mali ĽM v prípade vojny strážiť podniky, mosty, tunely, križovatky ap. a preto sa ich členovia zúčastňovali vojenských cvičení, na ktorých sa učili zaobchádzať so zbraňami. Dôvod pohotovosti ĽM bol preto napríklad pohyb alebo cvičenia amerických vojsk v blízkosti západnej hranice ČSSR. Dôkazom že išlo o stranícku armádu je aj to, že ĽM mali pohotovosť aj počas zasadnutí ÚV KSČ.[4]

Počas nepokojov boli milície nasadzované spoločne s políciou a vojskom proti demonštrantom - „protisocialistickým", "protištátnym" "živlom“. Počnúc rokom 1950 sa z najspoľahlivejších jednotiek vytvárali tzv. Úderné oddiely - roty rýchleho nasadenia vybavené dopravnou technikou[4], predurčené k súčinnosti s jednotkami Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) proti tzv. "živlom".

1948

V dňoch vládnej krízy bolo úlohou RM ochraňovať podniky a niektoré strategické objekty pred reakčnými silami, organizovať tzv. poriadkovú službu, "spontánne" manifestácie, strážiť verejné budovy a obsadzovať objekty a strediská reakcie. Otázka ich vyzbrojovania sa riešila rôzne. Prvé zbrane pochádzali zväčša zo skladov Závodných stráží. No napr. v Košiciach dostala jednotka RM pri svojom vzniku 21. februára 1948 niekoľko pištolí a pušiek aj z miestnej stanice Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a ďalšie získala z nestráženého vojenského objektu. Na základe dohody so Slovenskou odborovou radou vydal 23. februára oblastný veliteľ ZNB Bratislava I pplk. František Lipka pokyn na prevezenie väčšieho množstva ručných zbraní zo skladov ZNB na sekretariát Slovenskej odborovej rady a ešte v ten istý deň zbrane rozdelili do bratislavských závodov. Ďalšie zbrane pre bratislavské jednotky RM doviezli 25. februára tri nákladné automobily z brnianskej Zbrojovky a z niektorých vojenských skladov. Organizátori a členovia RM z radov bývalých partizánov mali svoje vlastné zbrane. Koncom februára 1948 bolo na Slovensku asi 6 700 príslušníkov RM, takmer všetko členov KSS, z nich približne jedna tretina mala zbrane.[2]

1968

Represívnu úlohu zohrali ĽM v období normalizácie pred a po okupácii Česko-Slovenska v auguste 1968. 27 tisíc príslušníkov Ľudových milícií zasahovalo od 16. do 21.augusta 1969 proti ľuďom protestujúcim proti KSČ a okupácii. V Prahe a Brne boli desiatky postrelených a zabitých bolo najmenej päť ľudí. Vrahovia neboli dodnes vypátraní. Predpokladá sa, že to boli milicionári, pretože vojaci neprebrali ostrú muníciu a uniformovaní policajti sa ako profesionáli nedopúšťali skutkov, z ktorých by im mohli hroziť disciplinárne postihy. Vyšetrovanie VB však nikdy nepreukázalo konkrétnych vinníkov a nikto nebol postavený pred súd.

1989

Počas demonštrácie 17. novembra 1989, ktorá spustila nežnú revolúciu, po tom, čo sa demonštranti vydali na pochod Prahou, snažil sa komunistický funkcionár Miroslav Štěpán narýchlo povolať niektoré jednotky ĽM na ochranu sídla ÚV KSČ.[1] Ozbrojené jednotky ĽM boli z jednotlivých krajov povolané do Prahy 21. novembra 1989, na základe rozhodnutia predsedníctva ÚV KSČ z predošlého dňa. V noci z 21. na 22. novembra ich však vrchný veliteľ Ľudových milícií generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš odvolal. Aj napriek tomu pricestovalo ráno 22. novembra do Prahy asi štyri tisíc milicionárov.

Zánik

V decembri 1989 boli odzbrojené a rozpustené. Mali v tom čase 84 821 členov.

Referencie
  1. Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989, část V. – Lidové milice [online]. Praha: Poslanecká sněmovna Parlamentu České republiky, (česky). Dostupné online.
  2. Jan Pešek: Ľudové milície – súkromná armáda komunistickej strany, História, 9.7.2015. Online
  3. Lidové milice  -  ozbrojená pěst KSČ, totalita.cz, online
  4. Miroslav Vester st.:  PRECHÁDZKA   PO   SOCIALIZME, blog, 1. mája 2004, online

Externé odkazy


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.