Rudolf Sikora

Narodil sa 17. apríla 1946 v Žiline do rodiny matematika a úradníčky. Vyrastal na Spiši, neskôr sa s rodinou presťahoval naspäť do Žiliny, kde študoval na strednej všeobecno-vzdelávacej škole. V rokoch 1963-1969 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, dva roky paralelne študoval scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Štúdium na VŠVÚ absolvoval pod vedením profesora Petra Matejku na Oddelení monumentálneho maliarstva a gobelínu.[1][4][6][10]

Sikora vstúpil na výtvarnú scénu v politicky uvoľnenom období, koncom 60. rokov 20. storočia. Po absolovaní VŠVU debutoval v roku 1969 na vlastnej výstave Topografie v Galérii mladých na Mostovej ulici v Bratislave, kde vystavovali napríklad aj Július Koller či Juraj Meliš. V Topografiách Sikora zúžitkoval špecifický druh informácií ako topografické náčrty, mapy a plány, s ktorými pracoval počas štúdia.[11] Už v tomto diele sa začal prejavovať jeho záujem o ekologické témy.[3] Po auguste 1968 Galériu mladých zavreli a po prestavbe ju dostal pod správu Socialistický zväz mládeže.[6]

V lete roku 1977 sa stretol s českým spisovateľom a jedným z organizátorov Charty 77 Eugenom Brikciom, ktorý ho požiadal o podpis. Sikora ponuku odmietol, pretože sa nechcel vystaviť nutnosti emigrovať.[6]

V roku 1979 sa Sikora s ďalšími výtvarníkmi zúčastnil generačnej výstavy v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Výstava sa stala základom pre vznik umeleckej skupiny A-R, ktorej členom sa však Sikora nestal.[12]

Významnou aktivitou umeleckej scény bola výstava nazvaná 1. otvorený ateliér 19. novembra 1970 v ateliéri v jeho dome na Tehelnej ulici č. 32 v Bratislave, ktorá predznamenala nástup silnej generácie tvorcov.[13] Išlo o vedomý protestný prejav proti mocenským zásahom, ktorý vznikol ako spontánne podujatie z iniciatívy samotných výtvarníkov.[10][11] Zúčastnilo sa ho 19 umelcov so zákazom verejne vystavovať: Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Róbert Cyprich, Milan Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Ivan Kříž-Vyrubiš, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Marián Mudroch, Jana Shejbalová-Želibská, Rudolf Sikora, Ivan Štěpán, Dezider Tóth a Miloš Urbásek. Vernisáže sa zúčastnil aj český teoretik umenia Jindřich Chalupecký.

Ateliér bol otvorený 19. novembra 1970 o 17.00, na druhý deň prišla Štátna bezpečnosť a Sikoru kvôli nepovolenému stretnutiu od rána vypočúvali. Zámienkou bola aj provokatívna inštalácia prázdnych konzerv s nápisom Atmosféra 1970 – nedýchateľné, ktorá však bola spoločným dielom Jakubíka, Kordoša a Murdocha.[6]

Incidentom začalo postupné presúvanie umeleckých aktivít z verejných priestorov do súkromia ateliérov.[11][14] Udalosť sa stala známou a konceptuálni autori sa na Tehelnej ulici v rámci neoficiálnej scény naďalej stretávali, čo viedlo k vzostupu konceptuálneho umenia na Slovensku.[6][11][15] Sikoru tiež vylúčili z kandidátstva do Zväzu výtvarných umelcov, v období normalizácie dostal zákaz vystavovať a neustále ho vyšetrovali príslušníci ŠtB.[6][16][17]

Sikorov bratislavský dom na Tehelnej ulici bol v roku 1975 zbúraný kvôli výstavbe nemocnice. Sikora s rodinou dostal od štátu náhradný byt, no výstavy v ňom už neorganizoval.[6] V roku 1976 zorganizoval pri príležitosti ekologickej konferencie na Smolenickom zámku verejnú výstavu. Na konferencii predniesol príspevok o podiele umeleckej tvorby na formovaní ekologického myslenia.[10] Naďalej sa podieľal na tvorbe oficiálne "závadnej tvorby", napríklad na kolaboračnom albume Symposion III in memoriam Miloš Laky (1976).[11]

V roku 1983 bol Sikora spolu s ďalšími bývalými poslucháčmi Petra Matejku vylúčený z výstavy k Matejkovmu jubileu na pôde Slovenskej národnej galérie. Udialo sa tak z podnetu Ľubomíra Podušela, ktorý bol námestníkom riaditeľa SNG.[11]

V roku 1988 Sikora s mladými postmodernými autormi Gabrielom Hošovským, Martinom Knutom a Milošom Novákom založil umeleckú skupinu Syzýgia. Tvorba združenia smerovala k "redukcii expresívnych motívov, uplatňovaniu stratégií vyprádzňovania a sociálnej vyblednutosti so snahou o definovanie problémov súvisiacich s identitou."[11] Skupinu postupne akceptovali oficiálne galérie a po novembri 1989 vystavovali najmä v Galérii M+ na Laurinskej ulici v Bratislave.[10] Zoskupenie ukončilo svoju činnosť v roku 1990.[11]

Sikora bol v roku 1988 prijatý do Zväzu slovenských výtvarných umelcov na príkaz predsedu a bývalého ministra kultúry Miroslava Válka.[6]

Počas študentských demonštrácií 17. novembra 1989 bol doma a pracoval. 19. novembra sa na popud informácií o policajných zásahoch voči protestujúcim rozhodol zvolať niekoľkých priateľov do výstavnej siene Umeleckej besedy v Bratislave, kde mal vtedy výstavu.[6][8][16][18] Po telefonáte s Miroslavom Cipárom, vtedajším predsedom mestskej organizácie zväzu umelcov sa najprv stretol s viacerými výtvarníkmi a ďalšími osobnosťami v ateliéri v Cipárovom byte, kde spoločne spísali kritické vyhlásenie. Následne zúčastnení pozvali ďalšie osobnosti do Umeleckej besedy, kde sa napokon stretlo približne 500 osôb. Takmer 400 z pozvaných napokon podpísalo aj pripravené verejné vyhlásenie z Cipárovho bytu. Po rôznych organizačných záležitostiach bolo vo večerných hodinách založené hnutie Verejnosť proti násiliu.[6][16]

Sikora deklaroval ľútosť, že o vzniku VPN nedali hneď vedieť ľuďom v Prahe, čo mohlo zabrániť neskoršej nedôvere voči VPN zo strany Občianskeho fóra.[6]

V porevolučných rokoch Sikora pracoval ako poradca prvých ponovembrových ministrov kultúry, Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka. V apríli 1990 z ministerstva a z VPN odišiel, dôvodom bolo rozhodnutie venovať sa naplno výtvarnej tvorbe.[6][16]

Od roku 1990 pôsobil ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde učil až do roku 2004. V rokoch 2003 až 2011 prednášal na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Externe vyučoval aj na Akadémii výtvarných umení (AVU) a Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe.[19]

Sikora sa už v 70. rokoch venoval ekologickým a kozmickým námetom.[3][10][20] Ako jeden z prvých umelcov v Československu upozorňoval na ekologické ohrozenie sveta, ovplyvnil ho Eugen Gindl, ktorý mu odporúčal knihu Limity rastu Massachusettského technologického inštitútu z roku 1972. Tá obsahovala prognózy čerstvo vzniknutého Rímskeho klubu, s Gindlovou pomocou knihu získal v podobe poľského samizdatového prekladu.[3][20][21] Svoju osobitú kozmologickú víziu oprel o vedecké poznatky z teórie vzniku a existencie vesmíru, pričom vytvoril originálnu umeleckú paralelu k vede.[19]

V mnohých svojich dielach pracuje s podobnými symbolmi – hviezdička a krížik, plus a mínus, narodenie a smrť, negatív a pozitív, dobro a zlo.[20][22]

Viacero svojich diel venoval ruskému revolučnému avantgardistovi Kazimirovi Malevičovi (Hrob pre Maleviča I-III (1996), Epitaf pre Maleviča (1998).[20]

Sikora sa od začiatku tvorby venoval konceptuálnemu umeniu; cykly Topografie (1969), Z mesta von (1970) Rezy civilizáciou (1972), Čas… priestor (1971-1974), Habitat (1975) a Pyramídy (1976-1977). V roku 1981 sa zúčastnil kolaboratívneho diela Senza titolo poštového umelca Petra Meluzina.[10][11]

Koncom 70. a začiatkom 80. rokov sa Sikora začal venovať grafike, s využitím fotografických techník, ofsetu a serigrafie produkoval diela Čierna diera – Biela diera (1979), V súradniciach času a priestoru (1981), cykly Energie (1982-1985) a Antropický princíp (1985-1987). V sedemdesiatych rokoch sa zaoberal aj umením akcie, najmä v rámci kolektívnych aktivít v 1. otvorenom ateliéri.[10]

V 90. rokoch tvoril kombináciou fotografie, kresby a maľby cykly Hroby suprematistov (1993-1994), Erby (1991-1992, Víťazné oblúky (1992).[10]

• 1989, Výstavná sieň ZSVU (Umelecká beseda slovenská), Bratislava, Sikora
• 1993, ifa-Galerie, Berlín, Zerfall der Symbole
• 2006, Národní galerie Praha, Praha, Sám proti sebe
• 2008, Slovenská národná galéria, Bratislava, Sám proti sebe
• 2016, Galéria Umelka, Bratislava, Sám s fotografiou

• Art Institute of Chicago, Chicago, USA
• National Gallery of Art, Washington D.C., USA
• Kupferstich Kabinett, Stadtsgalerie Dresden, Drážďany, Nemecko
• Photosammlung Museum Ludwig, Kolín, Nemecko
• Galerie der Stadt Esslingen, Museum Bochum, Bochum, Nemecko
• Museum of Fine Arts, Houston, USA
• Národní galerie v Praze, Praha, Česko
• Slovenská národná galéria, Bratislava, Slovensko
• Artandconcept Gallery,Praha