Normalizácia (ČSSR)

Po rozsiahlych demonštráciách v dňoch 18.- 21. augusta 1969 (pozri časť Odboj proti normalizácii dole) predsedníctvo Federálneho zhromaždenia 22. augusta 1969 prijalo zákonné opatrenie č. 99/1969 Zb. (tzv. pelendrekový zákon), ktoré umožnilo tvrdo postihovať demonštrácie a kohokoľvek, kto "narušoval socialistický spoločenský poriadok". Zákon podpísali Sloboda, Dubček a Černík.

Najvyššie stranícke orgány začali odvolávať viaceré svoje uznesenia z roku 1968. 9. 9.1969 tak urobil ÚV KSS a 25. - 29. 9. 1969 aj ÚV KSČ[4]. Na tomto zasadnutí vystúpil Gustáv Husák s kritikou reformného hnutia pod Dubčekovým vedením.

Krátko po získaní moci v auguste 1969, začalo Husákovo vedenie na jeseň 1969 uskutočňovať čistky. Skutoční a domnelí reformisti boli odstránení z vedúcich pozícií v masmédiách, súdnictve, kultúrnych, spoločenských a politických organizáciách, z nižšieho vedenia a postupne aj z najvyšších miest. Čistky sa netýkali len členov KSČ. Preverovaní (kádrovaní komisiami) boli aj nestraníci. Byť prekádrovaný (prejsť bez úhony kádrovaním) znamenalo vyjadriť (aj podpísať) predovšetkým súhlas s vpádom vojsk a tým pádom aj s normalizačnou politikou KSČ. Či straníkom alebo nestraníkom hrozila strata zamestnania a prenasledovanie (aj rodinných príslušníkov[5]) štátmi orgánmi alebo ŠtB.

Novým predsedu parlamentu sa na spoločného zasadnutia oboch snemovní Federálneho zhromaždenia 15. októbra 1969 stal 55-ročný Dalibor Hanes z Tisovca. Parlament demonštratívne, pod jeho vedením zrušil 18 dokumentov, ktoré prijal predchádzajúci parlament (vrátane napríklad protestov adresovaných vládam a parlamentom piatich krajín, ktoré sa zúčastnili na augustovej invázii do Československa).[6]

V novembri 1969 sa rozhodlo o „očiste“ národných výborov od „oportunistov“. 20. novembra 1969 Ústredná revízna a kontrolná komisia KSS rozhodla, že poprední slovenskí intelektuáli a pracovníci v masmédiách sa podrobia straníckemu vyšetrovaniu.

Čistky v nasledujúcom období zasiahli všetky zastupiteľské zbory. Z národných výborov všetkých stupňov muselo v Čechách a na Morave odísť do konca roku 1971 okolo 15-tisíc a na Slovensku takmer 9-tisíc poslancov. Väčšinou z politických dôvodov. Desiatky poslancov opustili predčasne obe národné rady a federálny parlament. Namiesto nich boli jednotlivými orgánmi Národného frontu kooptované politicky spoľahlivé osoby. Takúto rekonštrukciu poslaneckých zborov umožňoval narýchlo prijatý zákon.[6]

Začiatkom roka 1970 ÚV KSČ rozhodol o „výmene členských preukazov“. Tento proces sa stal hlavným prostriedkom v boji proti reformným komunistom. Vznikli tzv. previerkové komisie na rôznych úrovniach, ktorých úlohou bolo vybrať nové vedenie organizácií tzv. zdravé jadro. Zo strany boli vylúčení nielen členovia, ktorí sa zúčastnili na obrodnom procese, ale i tí, ktorí nesúhlasili s prebiehajúcou normalizáciou.

Prvá fáza masových previerok sa začala od polovice februára a trvala do polovice apríla 1970. Predchádzal jej list ÚV KSČ základným organizáciám, ktorý koncipoval Vasil Biľak, ktorý vyzýval aby "zdravé sily" odhaľovali "pravicu". Za prví dva mesiace na Slovensku previerkové komisie navrhli vylúčiť zo strany len 22 členov aparátu a nomenklatúrnych kádrov a 373 radových členov.[7]

Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 14. apríla 1970 preto Husák predložil návrh, podľa ktorého sa malo postupovať "prísnejšie" v základných organizáciách „silno zasiahnutých pravicovým oportunizmom". Išlo najmä o vedecké ústavy, vysoké školy, kultúrne inštitúcie a ústredné úrady štátnej správy. Tam všade mali previerkové komisie urobiť pohovory najprv so „zdravým jadrom" a z jeho stredu vytvoriť nový stranícky výbor organizácie. Ostatným „úchylkárom", tzv. "pravicovým oportunistom" a „revizionistom" mal príslušný okresný výbor KSČ, resp. KSS pozastaviť členstvo v strane a prevziať do úschovy ich legitimácie. S "pozastavenými" sa pohovory konali, iba ak o to sami požiadali nadriadené stranícke orgány a v žiadosti dokázali, že v uplynulom období bojovali proti pravicovému oportunizmu a revizionizmu. Žiadosť mali podať do mesiaca od pozastavenia členstva, v opačnom prípade mali byť z KSČ vylúčení.[7] Miernejším trestom bolo vyškrtnutie. Už v apríli 1970 Husák odhadoval počet budúcich vylúčených na 10 až 20%. (V skutočnosti bol potom 21%.)

Činnosť previerkových komisií v Česku koordinoval Alois Indra a na Slovensku Viliam Šalgovič. Pohovory s preverovanými mali písomnú a ústnu časť. Bolo treba vyplniť dotazník s desiatimi otázkami, resp. ich súbormi. Kľúčové otázky zneli[7]:

• Bol príchod spojeneckých vojsk nutný?
• Ako ste ho prijali?
• Aký je váš názor na opatrenia pléna ÚV KSČ z apríla 1969 (vtedy Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Husák., ktorý povedal, že hlavnou úlohou straníckeho vedenia je vyviesť naše národy z krízovej situácie[8]) ?"[7]

Správnou odpoveďou bolo so všetkým súhlasiť. Rozhodnutia komisií boli aj tak často subjektívne. Na Slovensku sa máločo zaobíde bez korupcie a protekcie.[7] Politické čistky neboli výnimkou. Husákovým priateľom z Povstania napríklad vôbec neboli položené nepríjemné otázky, na ktoré ak by odpovedali záporne museli by byť vylúčení.[7] Vylúčenie znamenalo nielen zaradenie medzi "úchylkárov" ale aj postih (často zákaz) výkonu povolania. Stranícka tlač postupne zverejňovala mená niektorých vtedy známych vylúčených Slovákov: Miroslava Kusého, publicistu Eda Friša, redaktorku Pravdy Renatu Štefelovú a ďalších. O stranícku legitimáciu aj spisovateľ Dominik Tatarka, ktorého vzápätí postihol zákaz publikovania.[7] Medzi postihnutými však boli aj len budúci významní predstavitelia ako prezident Michal Kováč, Vladimír Mečiar a ďalší. Sám Dubček bol do konca roka 1969 odstránený z predsedníctva strany a v roku 1970 bol aj vylúčený.

Celkovo bolo počas normalizácie vylúčených zo strany až 327 000 ľudí (asi jedna pätina[9] z celkového počtu 1 535 537). V Česku bolo vylúčených a vyškrtnutých okolo 274-tisíc a na Slovensku 53-tisíc členov. Zatiaľ čo v Česku boli čistky veľmi radikálne a poprední vedci a vysokoškolskí učitelia boli prekladaní na manuálne práce (tzv. "k lopate"), na Slovensku neboli až také dramatické.[4][7]

Husák si tiež posilnil svoju vodcovskú rolu „odložením“ potenciálnych rivalov na rôzne pozície vzniknuté vytvorením česko-slovenskej federácie.

Už prebiehajúci proces normalizácie bol potvrdený zasadaním Ústredného výboru KSČ z 11. a 12. decembra 1970. Nové Husákovo vedenie strany na ňom prijalo tzv. Poučenie z krízového vývoja. Tento text popisuje priebeh a ukončenie Pražskej jari z hľadiska neostalinistického videnia sveta (pozri aj Brežnevova doktrína). Toto poučenie ovplyvňovalo život spoločnosti až do roku 1989.

Ešte v 80. rokoch 20 storočia boli vykonávanie kontroly u zamestnávateľov, či vylúčení zo strany nezastávajú posty alebo funkcie a teda, či ešte stále dostatočne trpia za svoju "nerozvážnosť" spred 20 rokov.

V ČSSR občania volili poslancov každé štyri roky naraz do všetkých zastupiteľských zborov (do miestnej, okresnej a krajskej samosprávy (národných výborov), do Slovenskej národnej rady a aj do Národného zhromaždenia ČSSR). Voľby sa uskutočnili v júni 1964 a ďalšie mali byť o štyri roky neskôr, teda v roku 1968. Voľby boli najprv odročené 11. apríla 1968, po invázii vojsk 21. augusta sa však o termíne volieb opätovne rozhodovalo až 15. októbra 1969, kedy bolo stanovené že sa voľby musia uskutočniť do konca roku 1971. V dňoch 27. až 28. novembra 1971 (sedem a pol roka od posledných všeobecných volieb) sa konali skoro bez zmien: s 99,45 voličskou účasťou a s takmer 100-percentnou voličskou podporou kandidátov Národného frontu.[6]

Bolo to politické víťazstvo normalizácie, ktoré zakonzervovalo stav na roky dopredu. Neuskutočnili sa žiadne zmeny vo volebnom systéme aj keď boli na jar 68 diskutované (viac kandidátov, viac strán a pod.). Vtedajšia moc dokonca predĺžila volebné obdobie všetkých zastupiteľských zborov zo 4 na 5 rokov.

„Za takmer 20 rokov platnosti volebných zákonov prijatých v júli 1971 nebol zaznamenaný jediný prípad volieb do ktoréhokoľvek zastupiteľského orgánu, keď by sa o mandát v jednomandátovom volebnom obvode uchádzal viac ako jeden starostlivo vybraný a preverený kandidát.“ Napísal Ladislav Orosz.[6]

Po konsolidovaní moci Husákovo vedenie pristúpilo k zmene zákonov, ktorými bola formovaná Pražská jar, napr. zákon o Národnom fronte a tlačový zákon. Tým bola efektívne znova zavedená cenzúra. Podniky, ktoré počas reformného obdobia dostali značnú nezávislosť, boli znova centrálne riadené a plnili centrálne plánované kvóty.

V priebehu normalizácie boli po krátkom reformnom uvoľnení hraničného režimu výrazne obmedzené možnosti vycestovania občanov do zahraničia, najmä do kapitalistickej cudziny.

Husák tiež stabilizoval vzťahy so socialistickými susedmi ČSSR, nasledovali časté návštevy spriatelených krajín a česko-slovenské hospodárstvo bolo budované na užšie previazanie so štátmi sovietskeho bloku.

Už v máji 1971 Husák na XIV. zjazde KSČ referoval, že proces normalizácie bol úspešne dokončený a Česko-Slovensko je pripravené na ďalšie etapy budovania socializmu.

Od roku 1971 do polovice 80. rokov bol v strane a spoločnosti len udržiavaný status quo. Husák sa snažil čo najviac dodržiavať politiku, ktorá mu bola naordinovaná zo Sovietskeho zväzu, aby predišiel opakovaniu udalostí rokov 1967 – 1968, no pritom používať čo najmenej represívne metódy.

Jedným z dôsledkom Husákovej politiky boli len minimálne zmeny vo vedení Česko-Slovenska počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Sám Husák ostal na čele strany až do roku 1987, keď bol vystriedaný Milošom Jakešom a od roku 1975 do konca roku 1989 bol aj prezidentom ČSSR. Podobná situácia vládla aj na Slovensku, keď po krátkom období od januára do mája 1969, keď bol predsedom vlády „nespoľahlivý“ Štefan Sádovský, bol predsedom vlády takmer 20 rokov Peter Colotka (do októbra 1988).

Od polovice 80. rokov neostalinistický česko-slovenský systém čelil čoraz väčšiemu vnútornému i vonkajšiemu tlaku. Ekonomická situácia krajiny sa v 80. rokoch začala zhoršovať a hospodárstvo nebolo schopné produkovať výrobky a služby, ktoré spoločnosť požadovala, aj kvôli vzrastajúcej súkromnej spotrebe. Tlak na zmenu zvnútra prichádzal na Slovensku najmä od náboženských aktivistov (napr. Ján Čarnogurský, František Mikloško), v Česku prevažne z disidentských skupín, ako napr. Charta 77 (napr. Václav Havel, Jan Patočka a i.).

Významným vonkajším vplyvom, ktorý ovplyvnil ochabovanie normalizácie, bolo zvolenie Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ v roku 1985. Gorbačov začal zavádzať reformy, ktoré sa v mnohom podobali Dubčekovým reformám spred dvadsiatich rokov – politika glasnosti a prestavba (perestrojka) v konečnom dôsledku urýchlili zmeny, ktoré v Česko-Slovensku vyvrcholili koncom roka 1989 Nežnou revolúciou.