Cestovná doložka

V roku 1948 komunistická moc v Československu uzavrela hranice, pričom zastavila vydávanie pasov a víz.[1] Aby bolo možné kontrolovať cesty do zahraničia, komunistami ovládané ministerstvo vnútra 23. februára 1948 zaviedlo obmedzujúcu takzvanú cestovnú doložku, ktorá nakoniec prežila aj Pražskú jar 1968 a bola zrušená až 4. decembra 1989.

Do roku 1953 nebolo možné súkromne cestovať do zahraničia, dokonca ani do komunistických krajín. Železná opona sa na česko-slovenskej západnej hranici začala vytvárať prakticky už od roku 1948, ale skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 a 1953. V rokoch 1952 až 1966 sa už železná opona tiahla od styku československej hranice s NDR a Poľskom až po Komárno (dunajský úsek strážila Dunajská pohraničná stráž).[1] Dobudovanie železnej opony podmienilo zmeny v cestovnom ruchu. Organizované zájazdy do komunistických krajín boli povolené v roku 1956. Zájazdy do západných krajín boli zriedkavé a organizovali ich takmer výhradne pre podniky rezortných ministerstiev. Do roku 1965 platil zákon o cestovných dokladoch, ktorý ustanovoval, že na vydanie cestovného pasu nemá občan právny nárok. Výjazd do zahraničia bol možný len vtedy, ak bola k pasu pre jednotlivú cestu vydaná výjazdná doložka. Keďže československá mena nebola voľne zameniteľná, tak bolo nutné požiadať Štátnu banku československú o prídel devíz, na ktorý nebol právny nárok.[1]

Na legálne prekročenie hraníc bolo potrebné mať platný cestovný pas s príslušnou cestovnou doložkou a ďalej:

• platné potvrdenie o odovzdaní vojenskej knižky,
• platné potvrdenie banky o pridelení devíz (devízový prísľub),
• platné okolkované colné a devízové vyhlásenie.[2]

Doložka bola opakom víza - umožňovala vycestovanie z Česko-Slovenska, ale na hranici bola kontrolovaná česko-slovenskými colníkmi aj pri návrate (protistranu nezaujímala).

Cestovná doložka obsahovala údaje o tom, pre ktoré štáty, na aký účel (napr. turistika), na koľko ciest a na akú dobu platí.

Vydanie cestovnej doložky bol zložitý byrokratický proces, ktorý mohol kedykoľvek zabrániť vycestovať nepohodlnej osobe za hranice aj napriek tomu, že mala platný pas. Žiadosť o vydanie cestovnej doložky musela byť schválená celým radom rôznych inštitúcií a osôb. Počnúc výborom komunistickej strany na pracovisku, riaditeľom školy, uličným výborom KSČ a pod. [2] Vo veľkých podnikoch schválenie žiadosti o cestovnú doložku zaisťovalo tzv. Oddelenie alebo referát pre zvláštne úlohy, hovorovo nazývané „zvláštne úlohy“, čo bola v podstate rezidentúra ŠtB.

Posledný pracovný deň pred cestou niektorí agilní pracovníci zvláštnych úloh išli popoludní alebo večer skontrolovať pracovisko dotyčného, či nemá príliš upratané. Sú známe prípady, že boli ľudia vrátení z česko-slovenskej hranice a bola im zabavená cestovná doložka pri ceste do Juhoslávie, pretože pracovník zvláštneho oddelenia pri kontrole zistil prázdne šuplíky, z čoho odvodil, že sa dotyční nemienia z cesty vrátiť a ihneď podnikol príslušné opatrenia. Ak sa dotyčný človek z cesty do zahraničia nevrátil v stanovenom termíne, zvláštne oddelenie ihneď všetky osobné dokumenty previnilého odovzdávalo Štátnej bezpečnosti na začatie trestného konania pre trestný čin opustenia republiky a tiež najbližší spolupracovníci boli spravidla predvolaní na „pohovor“.[3]

Vybaviť žiadosť trvalo dlhé týždne. Aj v prípade, že osoba mala cestovnú doložku, neznamenalo to ešte, že skutočne vycestuje.

Od roku 1970 bolo možné bez cestovnej doložky vycestovať do niektorých krajín socialistického tábora a to do Bulharska, Maďarska, Mongolska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska, Rumunska a Sovietskeho zväzu. Cestovná doložka obsahovala okrem iného kolónku štatistika, v ktorej boli zakódované údaje o cestujúcej osobe a najmä o tom, akému režimu kontroly má byť podrobená pri prekročení štátnej hranice. Tieto údaje si vlastne cestujúci niesol so sebou a bolo jedno, cez ktorý priechod prekročí hranice. Obvyklý postup bol ten, že na hraniciach prevzala polícia pas a cestovnú doložku, po preverení dokladov, ktoré trvalo aj pol hodiny, boli tieto údaje rozkódované a až potom nasledovala colná kontrola, čo pre cestujúcich agentov ŠtB znamenalo zdvihnutú závoru a pre iných v podstate demontáž auta spojenú s osobnou prehliadkou.

Občania boli po podaní žiadosti o doložku (vycestovanie, devízový prísľub) preverovaní a lustrovaní[4]. Nepreverovaní a nelustrovaní žiadatelia o cestu do cudziny boli poslanci a funkcionári KSČ na všetkých úrovniach. Iba lustrovaní a nepreverovaní boli politickí a hospodárski pracovníci ústredných a krajských výborov KSČ a Komunistickej strany Slovenska, tajomníci a predsedovia národných výborov a osoby staršie ako 60 rokov.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Výjezdní doložka na českej Wikipédii.

• Vyhláška 44/1970 Sb. ministerstva vnitra Československé socialistické republiky a ministerstva zahraničních věcí ze dne 13. dubna 1970, kterou se provádí zákon o cestovních dokladech, Sbírka zákonů|1970|13| http://www.zakonyprolidi.cz/cs/castka/1970-13