Rudolf I. (Svätá rímska ríša)

Rudolf bol synom Albrechta IV., grófa habsburského a Hedvigy Kyburskej, dcéry Ulricha, grófa kyburského. Narodil sa v Limburgu nad Lahnom. Po otcovej smrti v roku 1239 zdedil Rudolf rodinné majetky v Alsasku a v Aargau. V roku 1245 sa oženil s Gertrúdou Hohenberskou, dcérou hohenberského vojvodu Burkharda III., čím sa stal dôležitým vazalom v Švábsku.

Pravidelne platil návštevy na kráľovskom dvore svojho kmotra, Fridricha II. Hohenstaufského, a jeho vernosť Fridrichovi a jeho synovi, Konrádovi IV., bola bohato odmenená prevodmi pozemku. V roku 1254 bol exkomunikovaný pápežom Inocentom IV. ako podporovateľ kráľa Konráda, ktorý zapríčinil pokračujúce politické konflikty medzi pápežstvom a cisárskym úradom.

Zmätok v Nemecku po páde Hohenstaufovcov poskytoval šancu pre Rudolfa na zväčšenie majetku. Jeho manželka bola dedička a on sám po smrti svojho bezdetného strýka, kyburského vojvodu Hartmanna VI., v roku 1264 získal Hartmannove pozemky. Úspešné spory s biskupmi zo Štrasburgu a z Bazileji ďaleko rozšírili jeho bohatstvo a reputáciu, zahŕňajúce práva nad rôznymi oblasťami krajiny, ktorú získal od opátov a iných. Tiež vlastnil obrovské pozemky zdedené po otcovi v oblastiach teraz známych ako Švajčiarsko a Alsasko.

Tieto rôzne druhy bohatstva a vplyvu poskytli Rudolfovi, najmocnejšiemu princovi a šľachticovi v juhovýchodnom Nemecku (kde sa rozpadlo Švábske vojvodstvo a jeho vazali sa stali úplne nezávislými), aby sa na jeseň roku 1273 zúčastnil na stretnutí princov, ktorí volili kráľa po smrti Richarda z Cornwallu. Jeho zvolenie 29. septembra 1273 vo Frankfurte nad Mohanom, kedy mal 55 rokov, bolo obrovskou odmenou za snahy jeho švagra Fridricha III. Hohenzollernského. Podpora savojského vojvodu Albrechta II. a hornobavorského vojvodu Ľudovíta II. bola kúpená ich zasnúbením s dvoma Rudolfovými dcérami. V dôsledku toho český kráľ Přemysl Otakar II. (1230 – 1278), kandidát na trón a vnuk nemeckého kráľa Filipa Švábskeho, bol skoro sám v nepriateľstve s Fridrichom. Ďalším kandidátom bol meißenský markgróf Fridrich I. (1257 – 1323), mladý vnuk exkomunikovaného cisára Fridricha II.

Rudolf bol korunovaný v Aachene 24. októbra 1273. Na získanie schválenia pápežom sa Rudolf vzdal všetkých ríšskych práv na Rím, Pápežský štát a Sicíliu, a prisľúbil viesť novú križiacku výpravu. Pápež Gregor X., nehľadiac na protesty Otakara, nielen uznal Rudolfa za kráľa, ale aj presvedčil Alfonza X., kráľa Kastílie (ďalšieho vnuka Filipa Švábskeho), ktorý bol v roku 1257 vybratý za rímsko-nemeckého kráľa ako nástupca Viliama II. Holandského, aby urobil to isté. Takto Rudolf prevýšil dvoch dedičov Hohenštaufskej dynastie.

V novembri roku 1274 bolo rozhodnuté ríšskym snemom v Norimbergu, že všetky korunné pozemky od smrti cisára Fridricha II. musia byť vrátené, a že sa Přemysl Otakar II. musí zodpovedať snemu pre neschválenie nového kráľa. Otakar odmietol vrátiť provincie Rakúska, Štajerska, Korutánska a Krajiny, ktorých sa domáhal cez svoju manželku, babenberskú dedičku, a ktoré vyhral v boji s iným babenberským dedičom Hermannom VI., markgrófom bádenským. Rudolf vyvrátil Otakarove následníctvo na babenberské dedičstvo, vyhlasujúc, že provincie znovu pripadli korune po vymretí mužských dedičov (čo sa nezhodovalo s opatreniami Privelegia minus). Na kráľa Otakara bola uvrhnutá štátna kliatba a v júni 1276 bola proti nemu vyhlásená vojna. Tým Otakarov spojenec Henrich XIII. zmenil stranu a Rudolf prinútil českého kráľa odstúpiť štyri provincie pod kontrolu kráľovskej správy v novembri 1276. Rudolf potom udelil Otakarovi Česko tak, že zasnúbil jednu zo svojich dcér s Otakarovým synom Václavom II., a triumfálne vstúpil do Viedne. Hoci sa Otakar zaoberal otázkami o uskutočnení dohody, spájal sa s niekoľkými poľskými veliteľmi a získal podporu niektorých nemeckých kniežat, zahŕňajúc jeho bývalého spojenca, Henricha XIII. Na stretnutí tejto koalície tvoril Rudolf alianciu s Ladislavom IV., kráľom uhorským a udelil ďalšie privilégiá občanom Viedne. 26. augusta 1278 sa nepriateľské vojská stretli na brehoch rieky Morava a na Moravskom poli, kde bol Otakar porazený a zabitý. Morava bola podrobená a jej vládu zverili pod Rudolfovu vládu, zanechajúc Kunigundu regentkou, kým mladý Václav bol opäť zasnúbený s jednou z Rudolfových dcér.

Rudolfova pozornosť sa najbližšie obrátila na majetky v Rakúsku a susedné provincie, ktoré boli zverené do kráľovskej dŕžavy. Niekoľko rokov tam strávil dokázaním jeho autority, ale našiel niekoľké ťažkosti v dokázaní jeho rodiny ako následníkov na zákony týchto provincií. Konečne nepriateľstvo princov bolo prekonané. V decembri roku 1282 v Augsburgu Rudolf udelil svojim synom, Albrechtovi a Rudolfovi, vojvodstvá Rakúska a Štajerska, a tak položil základ dynastie Habsburgovcov.

Dodatočne bol dvadsaťročný Rudolf vojvodom Švábska, ktoré bolo bez vládcu od Konrádovej popravy. Dvadsaťročný vojvoda Albrecht (od roku 1274 ženatý s dcérou grófa Meinharda II. (1238 – 1295)) bol dosť talentovaný, aby udržal moc v novom dedičstve.

V roku 1286 kráľ Rudolf úplne udelil Korutánsko, jednu z provincií podrobených Otakarom, Albrechtovmu svokrovi Meinhardovi II. Kurfisti nedovolili Rudolfovi rozdať všetko, čo bolo znovuzískané do kráľovskej dŕžavy pre jeho vlastných synov, a jeho spojenci tiež potrebovali ich odmeny.

Otočením na západ, v roku 1281, Rudolf prinútil Filipa I. Savojského odstúpiť mu niektoré územia, potom prinútil obyvateľov Bernu platiť daň, ktorú odmietali, a v roku 1289 pochodoval proti Filipovmu nástupcovi, Ottovi IV., donútiac ho vzdať mu úctu.

V roku 1281 Rudolfova prvá manželka zomrela. 2. februára 1284 sa oženil s Izabelou, dcérou burgundského vojvodu Huga IV., jeho západného suseda.

Rudolf nebol veľmi úspešný v obnovovaní vnútorného mieru v Nemecku. Poriadky boli skutočne ukončené pre zavedenie krajového mieru v Bavorsku a Švábsku, a potom pre celé Nemecko. Ale kráľ postrádal silu, prostriedky alebo rozhodnosť nanútiť ich, hoci v decembri roku 1289 viedol výpravu do Durínska, kde zničil veľa zbojníckych hradov.

V roku 1291 sa pokúsil zabezpečiť voľbu svojho syna Albrechta na nemeckého kráľa. Hoci, kurfisti odmietli nárok, aby podporili dvoch kráľov, ale v skutočnosti sa, azda, zlostne pozerali na rastúcu silu Habsburgovcov.

Rudolf zomrel v Speyeri 15. júla 1291 a bol pochovaný v tunajšej katedrále. Akokoľvek, mal veľkú rodinu, prežil ho len jeden syn, Albrecht, neskorší rímsko-nemecký kráľ Albrecht I.

Rudolf bol vysoký muž s bledou tvárou a nápadným nosom. Bol známy pre jeho odvahu, nábožnosť a šľachetnosť. Jeho vláda je pamätná predovšetkým pre jeho upevnenie pozície Habsburgovcov, ktorí v budúcnosti vládli nad juhovýchodnými a juhozápadnými časťami ríše.

Rudolf bol dvakrát ženatý. Prvýkrát, v roku 1245, s Gertrúdou Hohenberskou a druhýkrát, v roku 1284, s Izabelou Burgundskou. Všetky deti pochádzali z prvého manželstva.

• Matilda (* 1251 – † 23. december 1304) ∞ 1273 hornobavorský vojvoda Ľudovít II.
• Albrecht I. (* júl 1255 – † 1. máj 1308), kráľ ∞ 1276 Alžbeta Tirolská (1262–1313)
• Katarína (* 1256 – † 4. apríl 1282) ∞ 1279 bavorský vojvoda Otto III.
• Anežka (* 1257 – † 11. október 1322) ∞ 1273 saský vojvoda Albrecht II.
• Hedviga (*? - † 1285/1286) ∞ 1270 brandenburský markgróf Otto VI.
• Klementína (* cca 1262 – † 7. február 1293) ∞ 1281 neapolský korunný princ Karol Martell z Anjou
• Hartmann (* 1263 – † 21. december 1281), utopil sa v Rýne
• Rudolf II. (* 1270 – † 10. máj 1290), rakúsky a štajerský vojvoda ∞ 1289 česká princezná Anežka Přemyslovna
• Guta (* 13. marec 1271 – † 18. jún 1297) ∞ 1285 český kráľ Václav II.
• Karol ((*/† 1276)

Kráľ Rudolf mal tiež nelegitímneho syna, Albrechta I. Schenkenbergského, vojvodu z Löwensteinu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rudolf I. (Svätá rímska ríša)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rudolph I of Germany na anglickej Wikipédii.