Štátne občianstvo

Slovenské štátne občianstvo existovalo počas existencie prvej Slovenskej republiky od 14. marca 1939 do 7. apríla 1945, kedy bol prijatý Košický vládny program a potom od 1. januára 1969, kedy začal platiť Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii vydaný Národným zhromaždením Československej socialistickej republiky dňa 27. októbra 1968 a vyhlásený v Zbierke zákonov pod číslom 143/1968 Zb. 1. januára 1969 tak vznikla Slovenská socialistická republika v rámci česko-slovenskej federácie a slovenské občianstvo existovalo paralelne do konca roku 1992 s česko-slovenským štátnym občianstvom. 1. marca 1990 bola z názvu vypustené slovo socialistická. Po rozdelení Česko-Slovenska vzniklo 1. januára 1993 samostatné Slovensko ako nezávislý nástupnícky štát.

Aj keď občan štátu nežije na jeho teritóriu, môže bez obmedzení využívať svoje občianske práva, čo dokladá, že občan a štát sú vo vzťahu, z ktorého vyplývajú určité práva a zákonite aj povinnosti, ktoré sa môžu meniť zmenou spoločenských, politických a právnych podmienok. Vzájomný vzťah štátu a občana môžeme nazvať štátno-občianskym vzťahom.

Štátne občianstvo sa môže získať mnohými spôsobmi, ktoré sa odlišujú od seba charakterom nadobúdateľa, jeho situáciou atď.

Najbežnejším spôsobom nadobudnutia štátneho občianstva je filiácia, čiže narodenie v príslušnom štáte. V celku je najjednoduchším spôsobom nadobudnutia občianstva narodenie v danom štáte.

Dieťa narodené na území určitého štátu sa stáva jeho občanom v prípade, že aspoň jeden z rodičov je občanom príslušného štátu. Toto sa stáva napríklad v prípadoch, že sa dieťa narodí mimo územia, ktorého občanmi sú jeho rodičia, poprípade jeden z rodičov. Nie v každom prípade musí mať rodič také isté štátne občianstvo ako dieťa, napríklad v prípade bezdomovca. Tento pojem sa v medzinárodnom práve chápe ako stav človeka bez štátneho občianstva. V tomto prípade získa dieťa automaticky štátne občianstvo štátu, v ktorom sa narodilo. Tento spôsob nadobudnutia štátneho občianstva je sprevádzaný tým, že rodič alebo obaja rodičia dieťaťa ostávajú na území štátu, ktorého je ich dieťa občanom a tým nemôžu byť z krajiny vyhostení.

Podľa súčasnej právnej úpravy zákona o štátnom občianstve platnej od 17. júla 2010, presadenej druhou Ficovou vládou, je slovenské štátne občianstvo možné stratiť nadobudnutím štátneho občianstva iného štátu na základe výslovného prejavu vôle[7] ale aj úkonom smerujúcim k nadobudnutiu.[8] Zmena zákona bola motivovaná maďarským umožnením nadobudnutia maďarského občianstva pre ľudí, ktorí vedia po maďarsky a ktorých predkovia žili v Uhorsku. Do februára 2014 prišlo o občianstvo 722 ľudí, z toho 289 osôb nadobudlo české, 143 nemecké, 94 rakúske, 62 britské a 47 maďarské občianstvo.[9] Pre podozrenie z protiústavnosti zákona podali opoziční poslanci námet na Ústavný súd.[7] Vo februári 2014 sa objavili informácie, že Ministerstvo vnútra pracuje na zmiernení zákona. Po novelizácii by ľudia, ktorí občianstvo stratili podľa tohto zákona mohli oň znova požiadať.[9] Do 6. mája 2016 prišlo o občianstvo 1366 ľudí. Z toho prijatím českého bolo 406 ľudí, nemeckého 323, rakúskeho 188, britského 127 a maďarského 69.[10] Do 12. mája 2020 o slovenský pas, podľa štatistík Ministerstva vnútra SR, prišlo 3324 ľudí. Najčastejšie stratili slovenské občianstvo prijatím nemeckého (776), potom osoby, ktoré prijali občianstvo české (764), rakúske (506), britské (374), americké (170), maďarské (129), švajčiarske (93), austrálske (75), nórske (73), írske (57), holandské (56), kanadské (53), belgické (43), talianske (35), švédske (32), fínske (19), francúzske (18), luxemburské (16), dánske (10), ruské 5), čínske, novozélandské a poľské (po 3), islandské, ukrajinské a španielske (po 2), izraelské, srbské, slovinské, chorvátske a singapurské (po 1).[11]