Johannes Brahms

Brahmsov rodný dom v Hamburgu

Johannes Brahms sa narodil v roku 1833 v Hamburgu. Jeho otec bol praktický hudobník, ktorý vedel hrať na viacerých hudobných nástrojoch, najmä na lesnom rohu a kontrabase. Rodina žila v skromných pomeroch, ale v harmonickej atmosfére. Rodný dom však stál vo vykričanej hamburskej štvrti, v ktorej sa stretávali námorníci a prostitútky. To celoživotne ovplyvnilo Brahmsov chladný až odmietavý postoj k ženám, čo vyvolávalo mnohé dohady. Brahms sa nikdy neoženil a jeho potreby uspokojovali hlavne prostitútky.

Otec, ktorý prirodzene chcel mať zo syna hudobníka, zabezpečil, aby sa Brahms od siedmich rokov venoval štúdiu klavírnej hry u výborného pedagóga Otta Friedricha Cossela. Brahms bol ako klavirista mimoriadne talentovaný, po dosiahnutí desiatich rokov už verejne vystupoval, aj keď bohužiaľ prevažne v zábavných podnikoch. V klavírnej hre robil obrovské pokroky. Cossel sa obával, aby Brahmsa nečakala kariéra zázračného dieťaťa živiaceho rodinu. Obavy boli opodstatnené, pretože čoskoro prišla ponuka na koncertné turné chlapca za cenu, o akej v Brahmsovej chudobnej rodine dovtedy ani nesnívali. Cossel preto vynaložil všetky prostriedky, aby sa Brahmsa ujal jeho učiteľ, vynikajúci klavirista Eduard Marxsen, čo sa nakoniec podarilo. Medzi ním a jeho žiakom sa vyvinul priateľský vzťah, ktorý udržiavali až do Marxsenovej smrti. Marxsen viedol lekcie veľmi pokrokovo, a mal zásadný vplyv na vývoj Brahmsa nielen ako klaviristu, ale aj ako skladateľa. Zoznámil ho s tvorbou velikánov nemeckej hudby - Bacha, Haydna, Mozarta a Beethovena, od čoho sa odvíjali Brahmsove hudobné preferencie i jeho profil konzervatívneho skladateľa. Už v tomto období tvoril, hoci neskôr väčšinu svojich raných diel zničil. Ako skladateľ sa vyvíjal veľmi rýchlo, už jeho prvé opusy sú prekvapivo vyspelé a badať v nich typické charakteristiky jeho tvorby, ktoré sa do konca jeho života vyvíjali, avšak neprechádzali dramatickými zmenami.

Skladateľ mal významné kontakty už od mladosti, ako dvadsaťročný doprevádzal na turné uhorského huslistu Reményiho, na ktorom sa zoznámil s najslávnejším huslistom vtedajšej doby, Josephom Joachimom. Ten ho predstavil Robertovi Schumannovi a udalosti nabrali rýchly spád. Schumann, ktorý mal taký vynikajúci čuch na mladé talenty, nadšene predstavil Brahmsa vo svojom časopise Neue Zeitschrift für Musik. Odporučil tiež Brahmsa lipskému vydavateľovi, ktorý vydal niekoľko jeho diel, medzi ktorými boli i tri klavírne sonáty. Brahms takto nezískal len vstupenku do sveta uznávaných skladateľov, ale zároveň získal v osobe Schumanna a jeho manželky Clary blízkych priateľov.

Brahms vo veku 20 rokov (1853)

Po Schumannovej smrti bol Clarinou oporou, spájala ich spomienka na veľkého muža a vyvinula sa medzi nimi zvláštna forma, pravdepodobne iba platonického vzťahu. Clara bola zrejme jedinou ženou, ktorú si Brahms skutočne vážil a miloval. Bola vynikajúcou pianistkou a skladateľ jej venoval niekoľko svojich diel.

Mladý Brahms sa postupne zviditeľňoval ako dirigent i klavirista. Vystupoval v nemeckých mestách predovšetkým s klavírnymi koncertami Mozarta, Beethovena a Schumanna. Viac ho ale napĺňala skladateľská činnosť. Rukopisy svojich diel posielal na posúdenie Joachimovi a Clare Schumannovej. Hoci jeho priatelia napriek výhradám hodnotili diela prevažne pozitívne až nadšene, u publika Brahms výrazný úspech nedosiahol. Jeho prvé veľké orchestrálne dielo - Klavírny koncert d-mol dokonca na premiére v Hannoveri a o niekoľko dní na to v Lipsku narazilo na zdrvujúcu kritiku.

Brahms, ktorý bol domácky založený, sníval o mieste hlavného dirigenta v rodnom Hamburgu, bol však viackrát odmietnutý, čo mu spôsobilo celoživotnú traumu. V roku 1862 prvýkrát navštívil Viedeň, kde nadviazal mnohé priateľstvá a zažil vrelé prijatie publika. Po ôsmich mesiacoch sa vrátil do Nemecka, kde ho zastihla ponuka na miesto riaditeľa viedenskej Speváckej akadémie, ktorú prijal. Po roku sa postu vzdal a načas z Viedne zasa odišiel.

V roku 1865 mu zomrela matka, čo ho hlboko zasiahlo. Zakrátko začal pracovať na Nemeckom rekviem. Dielo malo premiéru v roku 1868 v Brémach a dočkalo sa veľkého úspechu, ktorý sa opakoval aj v ďalších nemeckých mestách. Pre Brahmsa to bol zlom v jeho kariére, jeho sláva i cena začala stúpať.

V rokoch 1870 - 1871 prebiehala francúzsko-pruská vojna. Brahms sa začal zaujímať o politiku a prebudilo sa v ňom vlastenectvo. Obdivoval Bismarcka, ktorého portrét neskôr aj visel v jeho pracovni. Po víťazstve Nemecka spontánne zložil Víťaznú pieseň (Triumphlied), Op. 55, ktorú venoval cisárovi Viliamovi I..

V zime 1871 sa skladateľ natrvalo usadil vo Viedni. Prenajal si trojizbový byt na Karlsgaase č. 3, kde žil v pomerne skromných podmienkach do konca života, i v časoch, keď už bol dobre finančne zabezpečený. O byt sa mu starala chyžná, a stravoval sa prevažne v reštauráciách. V roku 1875 prijal miesto umeleckého riaditeľa Spoločnosti priateľov hudby. Náplňou jeho práce bola dramaturgia, naštudovanie a predvedenie vokálno-orchestrálnych diel na šiestich abonentných koncertoch tejto spoločnosti. Tri sezóny, počas ktorých na tomto poste pôsobil, boli veľmi úspešné. So svojím výborným hudobným prehľadom vybral pre publikum niekoľko skvelých a pritom málo známych barokových diel. Práca mu však zabrala takmer všetok čas a preto v tejto dobe málo komponoval. V roku 1875 sa miesta nakoniec vzdal.

V roku 1873 uviedol Brahms svoje Variácie na Haydnovu tému, ktorými len spečatil svoj úspech. Na Nový rok 1874 mu bavorský kráľ Ľudovít II. udelil Maximiliánov rad. Skladateľovi sa hrnuli ponuky na vystúpenia v takom množstve, že ich zďaleka nemohol všetky prijať. Po úspechu haydnovských variácií ho ale publikum i Fritz Simrock, ktorý sa stal jeho výlučným vydavateľom, tlačili do skomponovania symfónie. Brahms na nej pracoval už dlhší čas, no ako hovorieval, kvôli "Beethovenovi hľadiacom cez rameno" sa s jej uvedením neponáhľal. Premiéru mala nakoniec v roku 1876, opäť s veľkým úspechom. Popularita Brahmsa rýchlo rástla i v Anglicku. Naopak, v Rusku a najmä vo Francúzsku pre jeho dielo nemali pochopenie ešte dlhé desaťročia.

Brahmsov hrob na cintoríne Zentralfriedhof vo Viedni

Na jar 1878 prvýkrát navštívil Taliansko, ktoré ho uchvátilo. Ďalšou obľúbenou dovolenkovou destináciou boli Alpy, konkrétne Pörtschach, kde i skomponoval niekoľko skladieb, v roku 1878 to bol husľový koncert pre priateľa Josepha Joachima. Nasledujúci rok mu univerzita vo Wroclawi udelila čestný doktorát, za čo sa im odmenil Akademickou ouvertúrou. V roku 1880 sa cesty Joachima a Brahmsa na dlhý čas rozišli. Žiarlivý Joachim neprávom obviňoval svoju manželku Amaliu Weissovú z nevery. Brahms sa vtedy rozhodol Amalie zastať a poslal jej dlhý podporný list, ktorý Amalia zverejnila v rozvodovom konaní. Joachim sa na Brahmsa hlboko urazil a prerušil s ním akékoľvek styky. Zmierenie prišlo až o niekoľko rokov neskôr v podobe Koncertu pre husle a violončelo a mol, posledné skladateľovo orchestrálne dielo, ktoré Joachimovi venoval.

V roku 1890, ako 57-ročný sa rozhodol prestať komponovať, našťastie ale do svojej smrti predsa len skomponoval ešte niekoľko krásnych diel komornej hudby a klavírnych miniatúr. V posledných rokoch života podliehal smútku, pretože trpel samotou a postupne zomierali jeho súrodenci a blízki priatelia - Theodor Billroth a nakoniec v roku 1896 aj Clara Schumannová. Počas komponovania Štyroch vážnych spevov sa u neho rozvinula rakovina (pravdepodobne pečene alebo pankreasu), na ktorú v roku 1897 zomiera. Je pochovaný na cintoríne Zentralfriedhof vo Viedni.

Brahms (vpravo), s Johannom Straussom mladším

Brahms vzbudzoval rešpekt nielen svojou majestátnou bradou. Na oblečenie si nikdy nepotrpel a ľudia mali často pocit, že stretli skôr farmára než uznávaného umelca. Po Viedni sa prechádzal pomalým krokom, s rukami za chrbtom a hlavou predklonenou dopredu, čím pripomínal Beethovena, s ktorým mal spoločné i povahové črty. Brahms bol tvrdý a len málo ľudí si pripustil k telu. Sarkazmus, irónia a dokonca sebairónia boli neoddeliteľnou súčasťou jeho reči a správania. Nikdy si nedával servítku pred ústa, a pri odchode z jedného večierka dokonca verejne povedal, že sa ospravedlňuje všetkým, ktorých v ten večer nestihol uraziť. Inokedy prerušil rečníka, ktorý sa snažil obhájiť jeho hudbu v konflikte s Wagnerovou, s tým, nech nehovorí o tom čomu nerozumie. Niet sa čo čudovať, že nemal veľa priateľov. Blízkych priateľov si však veľmi vážil, a ako je zjavné z ich vzájomnej korešpondencie, zohrávali v jeho živote zásadnú úlohu. Medzi nich patrili Clara Schumannová, Joseph Joachim, Theodor Billroth, Eduard Hanslick a ďalší. Vzhľadom na svoj skromný pôvod sa po celý život lepšie cítil medzi pracujúcou vrstvou a hostince uprednostňoval pred noblesnými večierkami. Peniazom nepripisoval veľkú úlohu, aj v čase keď už bol bohatý ostal bývať vo svojom trojizbovom viedenskom byte a prebytočné peniaze anonymne posielal rôznym inštitúciám. Medzi jeho svetlé stránky patrila okrem štedrosti aj ochota podporovať mladé talenty. Keď ho zaujal nejaký skladateľ, robil všetko pre to, aby mu pomohol. Takto odporučil diela neznámeho Antonína Dvořáka svojmu berlínskemu vydavateľovi, čím mu otvoril dvere k svetovej sláve. Podobným spôsobom sa zachoval aj k ďalším skladateľom.

Napriek tomu, že sa Johannes Brahms narodil do éry romantizmu, jeho hudba zahŕňa i syntézu predchádzajúcich období - baroka a klasicizmu. Z romantických skladateľov ho ovplyvnil najmä Schubert a Schumann. Bol mu vzdialený novoromantizmus Liszta a tvorba Wagnera a Brucknera. Počas svojho života bol považovaný za vodcu antiwagneriánskeho tábora, napriek tomu, že medzi týmito dvoma mužmi napriek ich tvrdým povahám nebolo mnoho prejavov otvoreného nepriateľstva.

Brahms bol tradicionalista, miloval Bacha a ovládal tradičné hudobné formy lepšie než ktokoľvek iný v jeho dobe. Odborníci vysoko oceňujú najmä jeho umenie variácií, v ktorých sa priblížil dokonalosti (Variácie na Haydnovu tému, Variácie na Händelovu tému a ďalšie). Jeho diela sa vyznačujú majstrovsky prepracovanou stavbou a jednotou obsahu a formy. Miloval ľudové piesne, čo ovplyvnilo jeho typickú piesňovú melodiku. Už v mladosti ho zaujala hudba uhorských Cigánov, ktorá sa stala trvalým inšpiračným zdrojom (najlepším príkladom sú asi Uhorské tance, záverečné vety jeho koncertov alebo záverečná veta Klavírneho kvartetu č. 1 g mol, Op. 25). Brahms bol veľmi usilovným a pracovitým skladateľom, jeho dielo je rozsiahle a umelecky vynikajúco zvládnuté. Jeho hudba je hlboká, plná veľkých myšlienok, skladateľ býva niekedy označovaný ako "filozof tónov". Je i tvorcom krásnej lyriky (Intermezzo č. 2, Op. 118, pomalá veta Klavírneho koncertu č. 1 d mol či druhá veta klarinetovej sonáty f-mol).

Prehľad diel Johannesa Brahmsa - v článku: Zoznam diel Johannesa Brahmsa

Hoci Brahms bol vo svojej dobe mnohými progresívnymi súčasníkmi označovaný za spiatočníka a jeho hudba za odsúdenú na zabudnutie, opak sa stal pravdou. Skladateľ nebol spiatočnícky - bol tradicionalista, ale staré formy napĺňal novým obsahom. Vďaka vynikajúcej znalosti diel predchádzajúcich generácií a svojej pracovitosti vytvoril rozsiahle dielo, ktoré dodnes tvorí súčasť základného repertoáru na svetových pódiách a z jeho popularity stále neubúda. História preverila Brahmsovo ušľachtilé dielo, a skladateľ v tejto skúške obstál. Je tvorcom výlučne absolútnej hudby a rozvinul všetky oblasti tvorby s výnimkou opery.Pravidelne sú predvádzané všetky jeho symfónie, dva klavírne koncerty, husľový koncert, dvojkoncert, Tragická či Akademická ouvertúra. Z vokálnych diel je obľúbené najmä Nemecké requiem. Významnú zložku diela tvoria aj komorné skladby, najmä diela pre klavír, husľové a klarinetové sonáty a mnohé ďalšie. To je bilancia, akou sa môže pochváliť len málo skladateľov v dejinách.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Johannes Brahms
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Johannes Brahms

• Uhorský tanec č. 5 g-mol
• Uhorský tanec č. 6 D-dur