Deklarácia práv človeka a občana (1789)
Deklarácia práv človeka a občana alebo Deklarácia ľudských a občianskych práv (fr. Déclaration des droits de l’homme et du citoyen) bola deklarácia o ľudských právach, ktorú prijalo Ústavodarné národné zhromaždenie 26. augusta 1789.
Podľa ústavy prijatej Ústavodarným národným zhromaždením v roku 1791, „Najvyššiu autoritu vo Francúzsku má zákon. Kráľ vládne iba jeho prostredníctvom a jedine v mene zákona môže vyžadovať poslušnosť.“ Z toho vyplýva, že zákon sa stotožnil s najvyššou mocou. Napriek tomu Ústavodarné národné zhromaždenie považovalo za nutné obmedziť vôľu všetkých nasledujúcich ústavodarcov a zákonodarcov a to tým, že by garantovalo základné a prirodzené ľudské práva. Urobilo tak slávnostným prijatím textu Deklarácie práv človeka a občana, a to dňa 26. augusta 1789, teda ešte pred prijatím samotnej ústavy. Význam deklarácie však nespočíval iba v obmedzení moci tvorcov právnych noriem. Jej cieľom bolo deklarovať už existujúce ľudské a nescudziteľné práva človeka a tým spresniť hranice, ktoré štát nesmie v žiadnom prípade prekročiť.
Deklarácia práv človeka a občana už v prvých článkoch odmietla feudálne rozdelenie ľudí podľa príslušnosti ku stavom platné niekoľko storočí a proklamovala medzi všetkými stavmi rovnosť: „Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní pred zákonom.“ Zavedenie tohto princípu bolo logickým dôsledkom uznania prirodzených a nescudziteľných práv každého človeka. Keďže sa prijala zásada rovnosti, museli sa odstrániť všetky príčiny spôsobujúce nerovnosť či už z dôvodu stavovskej príslušnosti, nemanželského pôvodu alebo rozdielneho náboženského vyznania. Preto deklarácia zrušila privilégiá - tzv. zvláštne práva, ktoré od predchádzajúcich panovníkov postupne získavali jednotlivci, mestá, korporácie, provincie a podobne. Tieto privilégiá predstavovali v podstate právne výsady, ktoré stavali jedného nad druhého. Deklarácia rovnosť uplatnila vo všetkých smeroch: v politických právach, v práve k prístupu k úradom, v daňových povinnostiach, v postavení v súdnom procese a v neposlednom rade v rámci súkromného práva medzi subjektmi navzájom.
Deklarácia priznala zákonu väčší význam, ako mali zákony v období pred vypuknutím revolúcie. Zákon sa stal totiž výrazom všeobecnej vôle spoločnosti, začal sa považovať za stelesnenie dobra v práve. Napríklad, deklarácia uznala, že prirodzené a nescudziteľné práva, akými sú právo na slobodu, vlastníctvo, bezpečnosť a odpor proti útlaku, nie sú absolútnymi právami, preto je potrebné stanoviť ich medze, čo však bolo možné jedine zákonom. Potvrdzovalo to aj ustanovenie článku 17: „Vlastníctvo je nedotknuteľným a posvätným právom, nikto ho nemôže byť zbavený, ibaže by to zrejme vyžadovalo verejný záujem v zákone uvedený a pod podmienkou spravodlivého odškodnenia vopred.“ Tu sa jasne definoval charakter inštitútu vlastníctva a zároveň ustanovil spôsob obmedzenia vlastníckeho práva, čo bolo možné iba prostredníctvom zákona a nie z vôle šľachtica.
Zákon sa takto stáva všemocným, pretože v skutočnosti určuje právne postavenie osôb. Posilnením zákona ako prameňa práva zároveň klesol význam sudcov, ktorých úloha sa takto obmedzila iba na aplikáciu zákonného textu, čiže sa vylúčila sudcovská tvorba práva. Sudca sa stal povinný predložený právny prípad riešiť v zmysle ustanovení zákona a nie podľa svojej vôle. Ak by určitá otázka nebola zákonne upravená, sudca mal povinnosť na to upozorniť, aby zákonodarný orgán odstránil medzery v práve.