Kozmopolitizmus

Kozmopolitizmus, v niektorých kontextoch aj kozmopolitná kultúra v zmysle globálne zdieľaných identít a hodnôt, je ideológia, ktorá hovorí, že všetky ľudské bytosti, odhliadnuc od ich politickej príslušnosti, patria do jednej spoločnosti. Charakterizuje sa aj ako svetoobčianstvo, popieranie významu národného vedomia a príslušnosti v záujme svetového príslušenstva, zdôrazňovanie príslušnosti jedinca i celého národa k ľudstvu. Osoba, ktorá vyznáva ideu kozmopolitizmu, čiže stúpenec kozmopolitizmu, sa nazýva kozmopolita.

Existujú rôzne iné spôsoby poňatia kozmopolitizmu, ktoré popisujú túto komunitu rozlične. Niektoré sa zameriavajú na spoločný trh alebo formy kultúrneho prejavu. Všeobecne univerzálna komunita občanov sveta funguje ako ideálna predstava toho, ako byť kultivovaný. Výnimočne je kozmopolitizmus ponímaný ako základ pre popieranie existencie špeciálnych záväzkov miestnych foriem politických organizácii. Poznáme politický, ekonomický a morálny kozmopolitizmus.

Etymológia

Slovo pochádza z gréckeho kosmopolitês. Je vytvorené zo slov kosmos, čo v preklade znamená „svet“ a politês, čo znamená „občan“. Celý názov sa dá preložiť ako „občan sveta“ alebo „svetoobčan“.

História

Staroveké Grécko

Za začiatok kozmopolitizmu sa dajú považovať Sokratove myšlienky z obdobia starovekého Grécka. Sokrates bol v neskoršej antike považovaný za svetoobčana. Snažil sa vyhýbať tradičnému zapájaniu do politiky, ale tvrdil, že jeho výnimočná kariéra v skúmaní seba samého a iných je čisto politická a venovaná všetkým, nielen občanom Atén, ale aj cudzincom.

Prvý filozof, ktorý dal kozmopolitizmu presné znenie bol Diogenes inšpirovaný Sokratom v 4. storočí pred Kristom. Prvýkrát použil výraz kosmopolitês, keď odpovedal na otázku, odkiaľ pochádza.  Pochybnosti vzbudzuje fakt, či jeho tvrdenie bolo len obranou proti povinnostiam voči Sinópé alebo sa za tým skrýva aj pozitívny vzťah k svetovému občianstvu. Historické záznamy nepotvrdzujú, že by prispieval k spoločenskému blahu, čo je prejavom kozmopolitizmu.

Moderný a osvietenský kozmopolitizmus

Kozmopolitizmus sa pomaly začal dostávať do popredia s obnoveným štúdiom antických textov. V stredoveku iba pár autorov, najmä Erazmus Rotterdamský, vychádzalo z antického kozmopolitizmu pri obhajobe idey svetového mieru. Tvrdenie, že ľudia sú stvorení k tomu byť sociálni a žiť v harmónii, podložil zdôraznením jednoty ľudstva nad príslušnosťou k rôznym štátom. Erazmus sa dožadoval národnej a náboženskej tolerancie a považoval ľudí s rovnakou mienkou za svojich krajanov.

Počas osvietenstva dochádza k obnoveniu kozmopolitizmu. Príčinou je aj nástup kapitalizmu, medzinárodný obchod, nárast vplyvu veľmocí na ostatný svet a objavovanie sveta. Pod vplyvom Americkej revolúcie a hlavne počas prvých rokov Francúzskej revolúcie kozmopolitizmus dostal najväčší impulz. Deklarácia ľudských práv z roku 1789 posilnila kozmopolitné myšlienky.

V 18. storočí pojmy „kozmopolitizmus“ a „svetoobčianstvo“ indikovali otvorenú myseľ a nestrannosť. Kozmopolita nebol podriadený konkrétnej náboženskej alebo politickej autorite. Tiež bol tento pojem používaný na označenie osoby, ktorá cestovala, vytvárala medzinárodné kontakty a cítila sa všade ako doma. Encyklopedicky bol kozmopolita definovaný ako „človek, ktorý nikde nie je cudzincom“. Adam Smith propagoval ideál sveta bez taríf a iných obmedzení na medzinárodnom trhu, kde trh, nie vláda sa stará o potreby ľudí.

19. a 20. storočie

V 19. storočí vyvolávala ekonomická globalizácia búrlivé reakcie. Karl Marx a Friedrich Engels označovali kozmopolitizmus ako ideologický odraz kapitalizmu. Komunistické verzie kozmopolitizmu sa ďalej rozvíjali i keď leninsko-stalinská tradícia považovala tento pojem za hanlivý.

Na kozmopolitné hodnoty a princípy sa často odvolávalo ako na motiváciu odporovať otroctvu a rasovej segregácii a obraňovať emancipáciu žien.

Kozmopolitizmus v 21. storočí
Anthony Giddens

Jedným z hlavných súčasných odborníkov, venujúcich sa tejto problematike je Anthony Giddens, ktorý sa zaoberá problematikou globalizácie. Tvrdí, že v dnešnej dobe národy nečelia nepriateľom, ale rizikám. Tieto riziká predstavuje napríklad zastaranosť systémov, ktoré nám dnes slúžia. Národ, rodina, práca, tradície a príroda dnes nezohrávajú rovnakú rolu ako kedysi, ale stále nesú rovnaký názov. Nazval ich „škrupinovými inštitúciami“. Sú to inštitúcie, ktoré nezvládajú plniť svoju úlohu. Za príčinu považuje globálnu kozpomopolitnú spoločnosť, ktorá je spoločnosťou generácie začiatku 21. storočia. Dnešná doba je podľa neho plná obáv spôsobených neschopnosťou našich inštitúcii. Je potrebné ich prebudovať alebo vytvoriť nové, pretože spôsob, akým žijeme, sa zmenil.

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.