Februárová revolúcia (1917)

Protestujúci na Nevskom prospekte v Petrohrade.

7. marca 1917 (22. februára podľa juliánskeho kalendára) začali štrajkovať tisíce robotníkov veľkej Petrohradskej Putilovskej fabriky - najväčšej továrne v krajine. 8. marca (23. februára podľa juliánskeho kalendára) nespokojné Petrohradské ženy, mnohé stojace v dlhých radoch na chlieb vyvolali mohutnú protivojnovú demonštráciu.[2] Desiatky tisíc žien pracujúcich v Petrohradských továrňach, ale aj bežných žien v domácnosti vyšli do ulíc aby vyjadrili svoju nespokojnosť s nedostatočnými dodávkami chleba, nespokojnosťou s cárskou vládou a bojom za zrovnoprávnenie s mužmi, keďže 8. marca bol Medzinárodný deň žien. Protestujúci často kráčali za spevu Marseillaisy, kričali Chlieb! a Preč s cárom!. K nim sa zanedlho pridali robotníci a robotníčky textilných tovární z Vyborgského rajónu[3]. Na niektorých miestach protesty prerástli do stretov s políciou a kozákmi. Večer toho istého dňa vydal Mikuláš II. rozkaz veliteľovi petrohradského vojenského okruhu, aby demonštrácie okamžite ukončil. Pokusy nasadiť proti demonštrantom vojsko neboli úspešné, pretože vojaci odmietli strieľať do neozbrojených civilistov, niektorí sa dokonca vzbúrili, zastrelili svojich veliteľov a pridali sa k vzbúrencom. V priebehu ďalších dvoch dní začal generálny štrajk, ku ktorému sa pridali študenti aj veľká časť petrohradskej strednej triedy, ako boli drobní obchodníci, úradníci a taxikári. Štrajk čoskoro prerástol do občianskych nepokojov, pri ktorých dochádzalo k rabovaniu obchodov.

Čcheidze počas príhovoru pre vzbúrencov okolo budovy Štátnej dumy.

Množstvo protestujúcich v nasledujúcich dňoch narastalo. K nim sa začali pripájať agitátori socialistických strán na nižšej úrovni. Hlavne eserov, umiernených sociálnych demokratov (menševikov) a menej aj radikálnych sociálnych demokratov (boľševikov). Naďalej však išlo skôr o spontánne ľudové povstanie bez širšej organizácie.[4] Revolúcia vodcov všetkých politických strán zastihla nepripravených. Najvyššie autority viacerých politických strán sa v tej dobe vôbec nenachádzali v krajine, boli vo väzeniach, alebo boli mimo diania vo vyhnanstve na Sibíri. Lenin a Martov boli v Zürichu. Trockij v New Yorku, Černov v Paríži, Cereteli, Dan, Goc, Kamenev a Stalin na Sibíri.[5]

Barikáda na križovatke ulíc Litejnej a Segejevskej 11. marca (27. februára) 1917.

11. marca (27. februára) niektoré cárovi oddané jednotky a polícia zastrelili pri nepokojoch viac než 150 ľudí. Opakovala sa situácia podobná ako v krvavú nedeľu roku 1905. Už nasledujúci deň 12. marca prerástli nepokoje do otvoreného boja medzi revolučnými silami a cárskym vojskom a políciou. Tento deň je považovaný za vyvrcholenie protestov a začiatok otvoreného povstania[1]. Vojenské jednotky, väčšina ktorých bola tvorená čerstvými brancami s veľkými sympatiami k protestujúcim, často neuposlúchla rozkazy a viaceré z nich sa pridali k vzbúrencom. Prvá z jednotiek, ktorá ako celok prešla na stranu vzbúrencov bol Volynský pluk pod vedením poddôstojníka T.I. Kirpičnikova. Zakrátko sa k nim pridali aj ďalšie jednotky vrátane Litovského a Preobraženského pluku. Revolučné sily, následne obsadili všetky dôležité časti mesta, Petropavlovskú pevnosť, železničnú stanicu, telefónnu ústredňu a budovy vlády. Cár Mikuláš II. nepochopil situáciu a namiesto ústupkov nariadil rozdrviť vzbúrencov vojensky, čo bolo celkom nereálne riešenie. Aj tie vojská, ktoré boli oddané cárovi neboli ochotné strieľať do neozbrojených civilistov.[5]

Podobne ako počas revolúcie v roku 1905 vytvorili robotníci a vojaci orgány samosprávy nazývané soviety (syn. rady alebo výbory). Najdôležitejší z nich sa nachádzal v Petrohrade, jeho predsedom bol menševik N.S. Čcheidze a jeho zástupca eser A.F. Kerenskij. Predstavitelia týchto dvoch strán mali v soviete väčšinu. Prvé zasadenie Petrohradského sovietu sa odohralo 12. marca (27. februára podľa juliánskeho kalendára). Soviet prebral zodpovednosť za dodržiavanie poriadku a zásobovanie mesta. Robotníci a vojaci potom v Moskve a onedlho aj v ďalších mestách po celej krajine tvorili ďalšie soviety. Jedným z prvých nariadení sovietu bolo Nariadenie č. 1, ktoré zbavovalo dôstojníkov armády veliteľskej autority a podriaďoval ich vojenským výborom.[6] 12. marca bol vytvorený Dočasný výbor Štátnej dumy, pod vedením Michaila Rodzjanko. Úlohou tejto inštitúcie bolo nastoliť opätovný poriadok a fungovanie štátu, ako aj schopnosti krajiny ďalej viesť vojnu proti krajinám Trojspolku. Výbor sa tiež pokúšal presvedčiť cára k ústupkom.[4] Následne sa 14. marca výbor dohodol s esermi a menševikmi Petrohradského sovietu na vytvorení novej (Dočasnej vlády).

Ruskí vojaci s vlajkou s nápisom „Preč s monarchiou!“

Mimo Petrohradu začali v marci spontánne vznikať soviety na rôznej regionálnej (provinciálnej, ujezdnej a volostnej) úrovni. Všeobecne ich spájal proticársky postoj, takže sa v nich nenachádzali žiadni cárski alebo policajní úradníci. Soviety organizovali zásobovanie potravinami a neskôr dohliadali na skutočnú demokratizáciu regionálnych orgánov ako boli miestne dumy a zemstvá.[3]

14. marca cár Mikuláš II. opustil svoj štáb a odišiel do Petrohradu, ale po ceste narazil na odpor revolučných vojsk a preto odišiel do Pskova, na štáb severného frontu. Tam po porade s veliteľom frontu skonštatoval, že na potlačenie revolúcie nemá dostatok síl a tak sa 15. marca o 23:40 (2. marca podľa juliánskeho kalendára) vzdal cárskeho trónu v prospech svojho brata Michaila Alexandroviča. Ani táto správa však ľud neuspokojila a Michail Alexandrovič sa navyše trónu okamžite vzdal, pričom vyhlásil, že budúcnosť štátneho zriadenia v Rusku musí vyriešiť Ústavodarné zhromaždenie. Tým sa 15. marca 1917 skončila tristoročná vláda rodu Romanovcov v Rusku.

Umelecká predstava, znázorňujúca abdikáciu cára Mikuláša II.

Dočasný výbor Štátnej dumy sa spolu s Petrohradským sovietom dohodol na vytvorení dočasnej vlády. Jej predsedom a zároveň ministrom vnútra bol menovaný knieža G. J. Ľvov, demokrat, liberál a výrazná populárna postava tzv. zemstva. Dočasnú vládu tvorili rôzni politici, ale iba časť patrila k určitej strane. Jediná koherentná strana vo vláde boli kadeti, (predstavitelia konštitučno-demokratickej strany). Kadeti však mali odlišný názor na budúci vývoj, na rozdiel od socialistických strán v Petrohradskom soviete neplánovali rozsiahlu sociálnu, či pozemkovú revolúciu ani ukončenie vojny. Jediným vysokým predstaviteľom Petrohradského sovietu, ktorý prijal miesto v prvej Dočasnej vláde bol eser A.F. Kerenskij. Táto dočasná vláda musela všetky svoje kroky prediskutovať s Petrohradským sovietom, čo malo za následok vznik dvojvládia.[2] 15. marca dočasná vláda vyhlásila, že bude spravovať krajinu až do uskutočnenia volieb a následného vzniku Ústavodarného zhromaždenia, ktoré by na základe demokratických všeobecných volieb riešilo ďalšie smerovanie krajiny. Voľby, prvé demokratické voľby v histórii Ruska, sa mali uskutočniť 17. septembra 1917, neskôr boli odložené na 12. novembra.

Členovia Dočasnej vlády na pohrebe obetí nepokojov.

Fungovanie Dočasnej vlády možno rozdeliť na 3 etapy.[7] Prvú etapu od marca do júna 1917 možno označiť ako dvojvládie, keď sa štátny aparát nachádzal pod kontrolou liberálnych a demokratických síl[7]. Problémom dvojvládia bolo, že Dočasná vláda síce mala zodpovednosť ale nemala žiadnu výkonnú moc, ktorú mal naopak Soviet, ktorý však nemal žiadnu zodpovednosť. Soviet sa pri tom opieral o podporu revolučných robotníkov Petrohradských tovární a revolučných gárd, ktoré sa sformovali z vojakov, ktorí sa pridali k revolúcii. V tomto období dočasná vláda prikročila k demokratizácii krajiny, hlavne odmietnutím autoritatívnych metód vlády. Došlo k vzniku predtým zakázaných alebo potieraných organizácií ako boli vojenské a továrenské výbory, ktoré hájili záujmy vojakov a robotníkov. Vznikli feministické, kultúrne, hospodárske združenia, kluby ale aj odbory. Veľmi dôležitým bol fakt, že začali fungovať národné politické a kultúrne organizácie v jednotlivých regiónoch. Získanie kontroly nad týmito skupinami sa stalo jednou z kľúčových úloh politických elít a vodcov revolúcie.[4]

S časom sa vykryštalizovali tri politické bloky, ktoré spolu súperili o moc. Boli to liberáli, umiernení socialisti a radikálni (ľaví) socialisti. Liberáli tvorili hlavne Stranu konštitučných demokratov (tzv. kadetov; viedol ich P. N. Miľukov), ktorí prevažovali v prvej Dočasnej vláde a neskôr od mája do októbra 1917 boli v koalícii s umiernenými socialistami. Umiernení socialisti sa delili na menševikov, ktorí predstavovali umiernenú časť sociálno-demokratickej strany (hlavní predstavitelia J. O. Martov, A. S. Martynov, P. B. Alexandrov, I. Cereteli, G. V. Plechanov) a Stranu socialistov revolucionárov (skr. SR, alebo jednoducho eserov; hlavní predstavitelia A.F. Kerenskij, V. M. Černov, N.M. Avksentiev). Umiernení socialisti mali v Petrohrade aj väčšine sovietov po celej krajine najväčšiu popularitu. Eseri boli najväčšou stranou v celej krajine. Politika menševikov stála na tzv. Revolučnom defendizme, ktorý presadzoval hlavne gruzínsky menševik Cereteli. Požadoval to, v čo dúfala väčšina obyvateľstva a to predovšetkým ukončenie bojov na fronte svetovej vojny a mier na princípe samourčenia národov a bez anexií. Nežiadali pri tom okamžitý mier, ale hodlali zotrvať v obrane krajiny až do jeho podpísania. Časť menševikov sa pridala k Dočasnej vláde. Tú však postupne oslabovali veľké protivojnové demonštrácie a neúspechy na fronte, hlavne zlyhanie v letnej ofenzíve. Niektorí menševici (napr. Miľukov) naivne verili, že revolúcia privedie obyvateľstvo k zomknutiu okolo štátu a vlna vlastenectva umožní napraviť problémy v armáde.[3] 5. mája 1917 vstúpili eseri a menševici do koalície s kadetmi.

Dočasná vláda v marci 1917.

K radikálnym socialistom sa radili ľaví boľševici (V. I. Lenin), ľaví menševici, ľaví eseri (A. R. Goc) a anarchisti. Radikálni socialisti najprv tvorili iba zanedbateľnú skupinu, ale po vytvorení koalície liberálov so sociálnymi demokratmi ich popularita začala narastať, hlavne po tom, čo Dočasná vláda nedokázala splniť očakávania ľudu ako bola tiež neschopnosť dohodnúť sa na spôsobe ukončenia vojny, dohodnúť prísľub pozemkovej reformy a tiež decentralizácie krajiny a možnosti samourčenia pre jednotlivé národy. Vzhľadom na to, že socialistické a sociálno-demokratické strany mali v krajine najväčšiu podporu obyvateľstva, konflikty medzi nimi určovali trend celého vývoja roku 1917. Radikálnu opozíciu najprv posilnil príchod viacerých výrazných postáv z exilu. V. I. Lenin sa vrátil 3. apríla 1917 po takmer 17 rokoch v exile. Títo rýchlo využili nadchádzajúcu situáciu.

V priebehu leta sa odohralo viacero dôležitých udalostí. 3. júla 1917 odstúpili všetci ministri za stranu kadetov, kvôli Ukrajinským snahám o získanie samostatnosti. V priebehu dňa obkľúčilo Tauridský palác, v ktorom sídlil soviet niekoľko desiatok tisíc ozbrojených radikálnych robotníkov a vojakov pod vedením nižších boľševických vodcov, ktorí požadovali aby výkonný výbor Sovietu prevzal moc vlády („Všetku moc sovietom“). Na obranu Sovietu vláda rýchlo vyslala početné vojská, ktoré boľševikov rozohnali. Zahynulo asi 400 ľudí. Onedlho 7. júla vznikla nová vláda, ktorej predsedom sa stal bývalý minister vojny Kerenskij.

Obdobie od júla do augusta 1917 možno označiť ako jednovládie[7], kedy sa konečne podarilo Dočasnej vláde aby Soviet prestal zasahovať do jej činnosti. Najväčšia moc bola sústredená do rúk predsedu Dočasnej vlády Kerenského. Ten začal presadzovať posilňovanie represívnej činnosti štátu voči anarchii vyvolanej revolúciou, čo niektorí považujú za cestu k diktatúre.

Vidiek pociťoval revolúciu inak. Roľníci boli jednak ovplyvnení socialistickou agitáciou a očakávali pozemkovú reformu. Zároveň boli čoraz nespokojnejší s ekonomickou situáciou a kontrolovanými cenami obilia, ktoré boli také nízke, že sa im prestalo vyplácať jeho pestovanie. Väčšina z nich si obilie buď ponechala alebo z neho pálila alkohol. Problémy však narastali aj v mestách, kde začal byť nedostatok potravín. Roľníci naopak pociťovali nedostatok priemyselných výrobkov.

4. júna bol menovaný do funkcie veliteľa ruskej armády gen. Brusilov, jeden z najschopnejších ruských veliteľov, keď nahradil generála Alexejeva. Tzv. kerenského ofenzíva smerom na Ľvov, ktorú realizovali vojská pod vedením Brusilova začiatkom júla 1917 síce začala dobre, ale bola zakrátko zastavená nemeckým protiútokom. Ruská armáda bola v rozklade[8] a ofenzíva, do ktorej vkladal Kerenskij aj viaceré demokratické sily všetky nádeje, bola odrazená a ruské sily boli nútené ustupovať. 1. septembra sa Nemcom podarilo obsadiť Rigu. Ruskí vojaci neochotní ďalej bojovať ustupovali. Zoči voči vojenskej katastrofe bol na fronte v polke júla nariadením Dočasnej vlády znovuobnovený trest smrti ako aj cenzúra. Vo vládnych kruhoch sa začalo hovoriť o potrebe potlačenia sovietu a efektívnej koncentrácii moci v rukách diktátora. Kerenskij však namietal proti zavedeniu trestu smrti aj v tyle, aj proti militarizácii priemyslu a železníc, ako nereálnemu kroku, ktorý by v konečnom dôsledku väčší poriadok nepriniesol.

Obdobie od augusta do októbra 1917 predstavuje záverečnú fázu existencie Dočasnej vlády, kedy došlo k definitívnemu krachu parlamentarizmu v Rusku[7]. 2. augusta bol gen. Brusilov nahradený vo funkcii veliteľa armády gen. Kornilovom, ktorý sa mal pokúsiť o znovuobnovenie disciplíny. Kornilov však Dočasnej vláde nedôveroval a 26. augusta predostrel Kerenskému ultimátum, v ktorom požadoval vznik diktatúry, ktorá by mala kontrolu nad všetkými civilnými i vojenskými stránkami života. Kerenský tento krok chápal ako sprisahanie a ďalšieho dňa Kornilova odvolal z funkcie najvyššieho veliteľa. Gen. Kornilov následne svojim vojskám 9.-13. septembra nariadil pochodovať smerom na Petrohrad. Kerenskij, ktorý tak zostal bez pomoci ozbrojených revolucionárov bezmocný musel o pomoc požiadať Soviet. Revolučné sily ozbrojených robotníkov a revolučných gárd Kornilovove vojská zastavili, naštrbila sa však dôvera v demokratický blok. Došlo postupne k strate dôvery v Dočasnú vládu a opätovnému posilneniu moci Sovietu. 25. septembra 1917 Kerenskij vytvoril novú vládu, ktorej sa však nepodarilo získať dôveru Sovietu.

Politická situácia v tomto období, jednak rozbroje medzi ľavicovými a pravicovými stranami, neschopnosť riešiť skutočné problémy krajiny a postupná radikalizácia revolučných síl, viedli k posilneniu pozície boľševickej strany. Tá si zakladala na triednom odpore voči vláde, ktorú označovali ako buržoázno-statkársku[9], ako aj snahách o ukončenie imperialistickej vojny. Lenin, ukrývajúci sa vo Fínsku preto začal pripravovať ďalší pokus o prevzatie moci boľševikmi, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. októbra) a znamenal definitívny pád Dočasnej vlády (Októbrová revolúcia). Odpor voči ich aktivitám napokon vyvolal občiansku vojnu.