Spišská župa (Uhorsko)

Územie Spiša bolo pôvodne osídlené Slovanmi. Spiš bol súčasťou Veľkomoravskej ríše. V 11. storočí bolo územie Spiša z juhu obsadzované Uhorským kráľovstvom a zo severu Poľským kráľovstvom. V tom čase bol Spiš pokrytý prevažne pralesmi a riedko osídlený. Koncom 11. storočia tvorila hranicu Uhorska na Spiši rieka Hornád, na ktorej s cieľom obrániť severnú hranicu Uhorska uhorskí panovníci zakladali tzv. strážne osady. Spišský kráľovský komitát (comitatus Scepusiensis) sa začal utvárať v druhej polovici 12. storočia. Po sformovaní Spišskej župy sa stal správcom tohto územného celku župan, ktorého menoval kráľ. Sídlom župana bol najskôr Spišský hrad a od 16. storočia Levoča. Prvý spišský župan sa spomína v roku 1209 zmluve držby zeme na Spiši ležiacej za riekou Poprad, kde kráľ Ondrej II. uviedol meno spišského prepošta Adolfa. Ďalšie spišského župana Dionýza spomína kráľ Ondrej II. v listine z roku 1216.[8] V 50. rokoch 13. storočia sa uhorská hranica posunula na severe k Podolíncu a na severozápade na rieku Dunajec, niektorí poľskí historici však pripojenie nad hornádskej časti Spiša k Uhorsku pripisujú mieru uzavretému medzi Uhorskom a Poľskom v Spišskej Starej Vsi roku 1193. Región okolo Hniezdneho a Starej Ľubovne (nazývaný districtus Podoliensis) bol včlenený do Uhorska až na konci 13. storočia. Správu Spiša na rozdiel od iných kráľovských kominátov komplikovala existencia viacerých výsadných území. Medzi takéto patrila Stolica X spišských kopijníkov. A po Tatárskom vpáde výrazne ovplyvnila rozvoj Spiša nemecká kolonizácia v druhej polovici 13. storočia. Založenie Spoločenstva Spišských Sasov, ktoré vzniklo základe privilégií Štefana V. K najvýznamnejším šľachtickým rodom patrili Mariášovci, Brezevicovci a Görgeyovci. Severná hranica stolice bola stabilizovaná až na začiatku 14. storočia.[8][9][10]

Stolica X spišských kopijníkov (lat. Sedes decem lanceatorum de Scepus, Parvus comitatus či Sedes superior) bola zvláštna samostatná malá provincia. Vznikla v 12. storočí a fungovala až do roku 1802. Jej jadro tvorili spišské obce v okolí Spišského Štvrtka a neskôr do stolice patrili aj iné obce na Spiši, hlavne v okolí Spišského hradu. Kopijníci predstavovali hraničnú jednotku s cieľom obrániť severnú hranicu Uhorska . Pomenovanie dostali po 10 ozbrojencoch, ktoré boli tieto obce povinne v prípade nebezpečenstva postaviť do kráľovského vojska. Kopijníci podliehali čiastočne súdnej právomoci spišského župana, ale inak mali svoje osobité práva.[8] Žiaden z kopijníkov neplatil dane, boli oslobodení od platenia cla na jarmokoch a hraničných colných úradoch, tí čo vlastnili zem boli povinní postaviť 10 kopijníkov do kráľovského vojska. Volili si sudcov, ktorí mali právo súdiť v menších veciach, okrem krádeže a peňazí a stoličný súd teda nemal právo súdiť ich. Kto zomrel bez potomka, toho majetok zdedil ten, za koho sa vydala jeho vdova či dcéra. Tieto práva kopijníkov boli potvrdené kráľmi Belom IV. (1243), Karolom Róbertom (1314), Vladislavom II. (1511) či dokonca aj Ferdinandom I. Habsburským (1552). Obyvatelia týchto osád boli prevažne Slováci, rovnako tak aj mená osád. Súčasťou provincie boli tieto osady: Abrahámovce, Betlanovce, Filice (dnes časť Gánoviec), Hadušovce (dnes časť Spišských Tomášoviec), Hôrka (aj s časťami Kišovce, Svätý Ondrej, Primovce), Hozelec, Jánovce (vrátane Čenčíc a Machaloviec), Komárov, Levkovce (dnes časť Vlkovej), no v skutočnosti bolo tých osád viac. Kopijníci boli šľachtici (zemania). Stolica netvorila súvislé územie, no mala autonómnu vládu podobnú vládam jednotlivých stolíc aj keď formálne bola podriadená Spišskej stolici. Až do 15. storočia bol jej centrom Spišský Štvrtok, ktorý však nebol súčasťou Stolice X spišských kopijníkov, od roku 1726 boli centrom provincie Betlanovce a neskôr sa sídlo striedalo. Svoju administratívnu a súdnu nezávislosť od Spišskej stolice si zachovali až do roku 1802 keď sa stali súčasťou Spišskej stolice.[8][10]

Pozri aj: Mongolský vpád do Uhorska, Karpatskí Nemci, Spišskí Nemci a Provincia 24 spišských miest

Tatársky vpád bol vpád mongolských vojsk na územie Uhorského kráľovstva v rokoch 1241 – 1242 súvisiaci s rozširovaním Mongolskej ríše smerom na západ od jej pôvodných sídiel. Bol súčasťou mongolského vpádu do Európy, ktorý začal vo Východnej Európe už v 13. storočí.[11][12]

Nemci na Spiš ale aj iné oblasti Uhorska prišli hlavne po Tatárskom vpáde v 13. storočí, ktorý zmenil Spiš ako aj iné stolice Uhorska na málo zaľudnené oblasti. Nemecká kolonizácia výrazne zasiahla rozvoj Spiša. Následne kráľ Belo IV. pozval Nemcov kolonizovať Spiš a iné oblasti Slovenska, Maďarska a Sedmohradska (dnešné Rumunsko). Nemci pochádzali prevažne z oblastí okolo Baltského mora, ktoré boli v tom čase spustošené záplavami a zo Švábska (región v dnešnom Bádensku-Württembersku). Prichádzali sem noví roľníci a remeselníci. Boli to prevažne odborníci v rôznych odvetviach a baníci. Na začiatku 13. storočia si obyvatelia Spiša vytvorili svoju vlastnú cirkevnú organizáciu nazvanú Bratstvo 24 duchovných kráľovských farností, ktorá užívala množstvo výhod miestnych predstavených. Organizácia bola obnovená po tatárskych vpádoch roku 1248. Súčasne si nemeckí obyvatelia Hornádskej a Popradskej kotliny vytvorili zvláštnu politickú jednotku s vlastnou správou. Spoločenstva spišských Sasov vzniklo na základe privilégia uhorského kráľa Štefana V. v roku 1271, ktoré boli potvrdené a rozšírené kráľom Karolom Róbertom roku 1317, pretože spišskí Nemci mu pomohli poraziť uhorských oligarchov v bitke pri Rozhanovciach 1312. Toto územie malo garantovanú samosprávu podobnú tej, ktorú mali kráľovské slobodné mestá. V roku 1317 toto územie zahrňovalo 43 obcí, vrátane Levoče a Kežmarku, ktorí z neho vystúpili v roku 1344. Od roku 1370 41 obcí používali spoločný systém Spišského práva (nem. Zipser Willkür). Spočiatku bolo toto územie nazývané Communitas Saxonum de Scepus teda Provincia Spišských Sasov. Od polovice 14. storočia sa zredukovalo na 24 obcí a jeho názov sa zmenil na Communitas Saxonum de Scepus teda Provincia XXIV spišských miest. Na čele Provincie stál gróf volený sudcami 24 miest. Na mnohých miestach kolonizácia nadväzovala na staršie slovanské osídlenie a väčšina spišských miest sa rozrástla príchodom Nemcov.[8][10]

Banícky ráz malo osídľovanie údolia rieky Hnilec, pričom centrom kolonizačnej vlny bola Gelnica. Na Spiši sa nachádzalo ešte jedno privilegované územie: do roku 1465 existoval na juhu Spiša privilegované nemecké banícke mestá: Gelnica, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, Helcmanovce, Prakovce, Vondrišel (dnes Nálepkovo), Jaklovce, Margecany, Smolník, Slovinky, Krompachy, ktoré boli tiež vyňaté spod jurisdikcie Spišskej stolice. Postupne osídľovali aj územie severného Spiša. Mestá zakladané Nemcami väčšinou vznikali hneď vedľa slovenských usadlostí, s ktorými sa neskôr zlúčili, keďže nemecké mestá mali dlhoročné daňové úľavy, ktoré sa spojením so slovenskými osadami rozšírili aj na ich slovenských obyvateľov. Na juhu Spiša vznikali prevažne banícke usadlosti, neskôr mestá. Vďaka nemeckej kolonizácii mal Spiš veľkú nemeckú populáciu až do konca druhej svetovej vojny. Počas vrcholného a neskorého stredoveku pokračoval hospodársky a kultúrny rozmach. Menej hostinné miesta oblasti Spišskej Magury boli odsídľované v 15. storočí. Základom baníctva boli náleziská rúd s obsahom medi a železa. Strediská ťažby bol v okolí Gelnice a Smolníku. Vďaka trhom v mestách ako je Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišský Štvrtok, Spišská Sobota alebo Podolínec sa rozvíjal obchod Významnými centrami remeselnej výroby boli Spišská Nová Ves, Ľubica, Kežmarok a Levoča. Kežmarok a Levoča sa vyvinuli do slobodných kráľovských miest. Zo vzájomných bojov medzi Levočou a Kežmarkom o právo skladu vzišla víťazne Levoča. Vďaka tomu veľká časť obchodu medzi Uhorskom a Poľskom zachytila tým pádom Levoča.[8]

Spišské starostovstvo

Provincia 24 spišských miest bola rozpustená v roku 1412, pretože uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dal do poľského zálohu 13 miest tejto provincie a panstvo Ľubovnianskeho hradu a Podolínec, aby mohol financovať vojnu proti Benátkam. Výmenou za to dostal 37 000 kôp českých grošov. Podobné zálohy boli v tom čase bežné, keďže za finančné pôžičky sa nevyberali úroky. Veriteľ dostal do zálohu určité mesto či región, z ktorého následne mohol užívať všetky daňové príjmy až do zaplatenia dlžnej sumy. Nikto však nečakal, že tento dočasný záloh bude trvať až dlhých 360 rokov.[8]

V poľskom zálohu sa ocitli tieto mestá: Poprad, Ľubica, Matejovce, Spišská Sobota, Veľká, Stráže pod Tatrami, Ruskinovce (zaniknutá obec v bývalom VVP Javorina pri Kežmarku, územie obce je dnes súčasťou obce Tvarožná), Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Tvarožná a Vrbov a panstvo Ľubovnianskeho hradu s mestom Stará Ľubovňa a Hniezdne a panstvo mesta Podolínec. Tieto mestá netvorili súvislé územie. Tieto mestá si udržali svoje privilégiá (i keď tentoraz vo vzťahu k poľskému kráľovi, ktorý tieto privilégiá potvrdil) a vytvorili Provinciu 13 spišských miest. Zvyšných 11 miest z bývalých 24 vytvorilo Provinciu 11 spišských miest, ktorá si však nedokázala udržať svoje práva a roku 1465 bola úplne včlenená do Spišskej stolice a mestá sa stali panstvom pána Spišského hradu. Väčšina z nich sa zmenila na dediny a stratila svoj nemecký charakter. Zálohované územia zostali integrálnou súčasťou uhorského kráľovstva (aj Ostrihomskej arcidiecézy), predmetom zálohu bol len ekonomický prospech z týchto miest. Poľsko bolo oprávnené menovať správcu („starostu“) týchto miest sídliaceho v Starej Ľubovni. Spravovať ich ekonomické a daňové záležitosti a udržiavať vojenské jednotky na dôležitých cestách dokonca aj mimo týchto miest. Vďaka ich medzinárodnej sprostredkovateľskej pozícii (nemecké mestá so Slovákmi v Uhorsku zálohované Poľsku) tieto mestá zažili ekonomický rozkvet. Používanie poľštiny bolo podporované poľským starostom a študentmi z týchto miest navštevujúcich Poľskú Univerzitu v Krakove.[8]

Keďže Poľsko nebolo ochotné vrátiť prosperujúce mestá, úsilie Uhorského kráľovstva vyplatiť dlh (obzvlášť v rokoch 1419, 1426 a 1439) zlyhalo a neskôr nikto nebol schopný zaplatiť túto obrovskú sumu peňazí, hoci celé kráľovstvo vravelo o potrebe tak urobiť. Keď potom začali byť mestá príliš zneužívané najmä za vlády Teodora Konštantína Lubomirskeho, kráľovnej Márie Jozefy a grófa Henricha Brühla rakúska cisárovná a česká a uhorská kráľovná Mária Terézia sa rozhodla získať tieto mestá silou. Využila vzbury šľachty v Poľsku v druhej polovici 18. storočia a obsadila mestá (so súhlasom poľského kráľa) bez zaplatenia dlhu. Tento akt bol potvrdený pri prvom delení Poľska roku 1772 a v roku 1773 keď bol záloh zrušený. V roku 1778 13 spišských miest znova získalo práva z roku 1271, ktoré boli ešte rozšírené na zvyšné 3 bývalé zálohované mestá a bola založená Provincia 16 spišských miest. Centrom Provincie sa stala Spišská Nová Ves. Ale tieto práva boli postupne redukované a o 100 rokov už boli garantované len náboženské a kultúrne práva. Nakoniec bola Provincia v roku 1876 úplne rozpustená a včlenená do Spišskej stolice.[10]

• Pobočka Uhorskej komory (najvyššieho ekonomického a finančného úradu kráľovského Uhorska) zodpovedná za stolice Horného Uhorska (nie len Spiš), sa nazývala Spišská komora. Jej sídlom boli Košice a existovala medzi rokmi 1567 a 1848.

• Okolo roku 1550 vyznanie spoločnosti (bratstva) spišských kňazov -Confessio Scepusiana, nasledovalo po vyznaní viery piatich hornouhorských miest (Levoča, Prešov, Košice, Bardejov a Sabinov) Confessio Pentapolitana a siedmich stredoslovenských miest Confessio Heptapolitana, v ktorých definovali svoje konfesijné zásady, keďže prívrženci reformácie často čelili obvineniam z kacírstva. Podľa augsburského mieru sa však jasne vymedzené konfesie rešpektovali.

• Luteránska synoda, nazývaná tiež Spišská synoda, sa konala na Spiši v roku 1614. Rokovalo sa o protestantskej organizácii Spišskej a Šarišskej stolice.

• V roku 1776 bolo založené Spišské biskupstvo pokrývajúce územie stolíc Spiš, Orava a Liptov.

• V roku 1868 21 spišských obcí poslalo svoje požiadavky, nazvané Spišská petícia, Uhorskému snemu. Požadovali zvláštne postavenie pre Slovákov v rámci Uhorského kráľovstva.