Poľské kráľovstvo (1025 – 1385)

Organizácia cirkvi v Poľsku, 12.-13. storočie.

Knieža Boleslav III. Krivoústy, ktorý vládol v rokoch 1102 až 1138, sa pokúsil ukončiť opakujúce sa spory tak, že vládu nad Poľskom upravil na právnom základe. Vo svojom testamente rozdelil krajinu na päť vojvodstiev, ktoré pridelil svojim štyrom synom (štyri vojvodstvá ďalej pripadli ich potomkom, kým seniorská časť patrila najstaršiemu z dynastie).

Aby zachoval určitú jednotu, najstarší člen dynastie mal byť veľkovojvodom a bol nadriadený ostatným vojvodom. Veľkovojvoda okrem svojho vojvodstva vládol aj piatej časti, nedeliteľnému jadru, ktorá sa tiahla v severojužnom smere stredom Poľska a jej hlavným mestom bol Krakov.

Avšak ani toto usporiadanie dlho nevydržalo, vojvodovia sa snažili získať titul veľkovojvodu, a opatrenie, ktoré malo zjednotiť Poľsko ho ešte viac rozdrobilo. Poľsko sa dostalo pod vplyv influence of the přemyslovských kráľov Čiech, ktorí ale vymreli skôr ako dokázali Poľsku získať stabilné postavenie.

V 11. a 12. storočí Poľsko stratilo svoje postavenie v dovtedy komplexnom trojuholníku vzťahov s Rímsko-nemeckou ríšou na západe a Českým kráľovstvom na juhu.[1] V 13. storočí sa objavili noví nepriatelia - invázia Mongolov v roku 1241, ktorá znamenala devastáciu krajiny, pričom Mongoli ešte ďalších 50 rokov podnikali nájazdy do Poľska z juhovýchodu.[1] Medzitým sa objavil ešte nebezpečnejší nepriateľ, keď v roku 1226 Poliaci pozvali nemeckých rytierov, aby im pomohli pokoriť pohanské baltské kmene.[1] Po dovŕšení svojej úlohy sa rytieri usadili na baltskom pobreží a začali ohrozovať samotné Poľsko, na ktorého úkor chceli rozšíriť svoje dŕžavy.[1]

Až nástup piastovského kniežaťa Vladislava I. Lokietka ukončil boje medzi poľskou šľachtou. Podarilo sa mu zjednotiť poľské celky a v roku 1320 bol korunovaný za kráľa. Jeho syn Kazimír III. Veľký konsolidoval Poľsko a zasahoval aj do zahraničných záležitostí.