Levočské vrchy

Na severe susedí Spišská Magura, západným smerom sa rozkladá Podtatranská a južným smerom Hornádska kotlina. Na juhovýchode nadväzuje Branisko a Bachureň a východným smerom leží Spišsko-šarišské medzihorie.[1]

Levočské vrchy sa delia na 3 podcelky, ktoré zahŕňajú 4 časti:[1]

• Levočská vysočina
• Levočská vrchovina
  • Kolačkovský chrbát
  • Ľubické predhorie
• Levočské planiny
  • Oľšavická planina
  • Levočské úboče

Je to flyšové pohorie pozostávajúce z masívneho chrbta s najvyššími vrcholmi dosahujúcimi vyše 1 200 m. Z neho vybiehajú na všetky strany rázsochy oddelené hlbokými dolinami. Budujú ich mocné vrstvy pieskovcov, tenšie vrstvy bridlíc, zlepence a brekcie. Levočské vrchy ležia v dažďovom tieni Tatier, čo spôsobuje menej zrážok.

• Čierna hora 1 289,4 m - najvyšší vrch[2]
• Siminy 1 287,2 m
• Ihla 1 282,6 m
• Repisko 1 250,8 m
• Kuligura 1 250 m
• Hrča 1 239,7 m
• Zámčisko 1 236,4 m
• Škapova 1 231,9 m
• Kopa 1 230,7 m
• Javorina 1 224,9 m
• Čiernohuzec 1 216,3 m
• Derežova 1 213,6 m
• Rybovičov vrch 1 189,5 m[3]

Masívne a ťažšie prístupné chrbty Levočského pohoria pokrývajú kompaktné smrekové lesy s hojnou prímesou jedle, najmä vo vlhkých dolinách. Na juhozápadnom a južnom okraji pohoria sa v miernejších polohách zachovali plochy bukovo-dubových lesov s prímesou jedle.

Oblasť Levočských vrchov bola osídlená od 7. storočia slovanským obyvateľstvom avšak výraznejšie bola osídľovaná až od 13. storočia. Po pustošivých tatárskych vpádoch umožnili uhorskí panovníci v 13. až 14. storočí usadiť sa vo vyplienenej krajine nemeckým kolonistom, ktorí dostali osobitné hospodárske výhody. Pod vplyvom baníctva a remesiel sa v blízkosti pohoria vyvinuli mestské sídla Levoča, Kežmarok a Ľubica. Neskôr v 13. až 15. storočí boli odlesnené doliny dosídlené valašským obyvateľstvom (Torysky, Repaše, Oľšavica, Ihľany).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Levočské vrchy

• Blog o Levočských vrchoch (zaujímavosti, atrakcie, podujatia)