Šarišská župa (Uhorsko)

Šarišská župa susedila na severe s Poľskom (resp. v rokoch 1772 – 1918 s rakúskou provinciou Halič), so Spišskou župou na západe (Levočské vrchy), so Zemplínskou na východe a s Abovsko-turnianskou na juhu.

Administratívnym centrom stolice bol Šarišský hrad, potom rôzne sídla v závislosti od župana a od roku 1647 Prešov.[5]

Na poste županov sa striedali príslušníci viacerých rodov. V 17. storočí to boli najmä Rákociovci (Rákóczi).[5]

Región Šariš na severovýchode Slovenska

Historické územie v severnej časti Slovenska. Názov má podľa hradu Šariš, ktorý bol sídlom šarišského župana. Južná časť Šariša leží v Košickej kotline, severná časť vyplňujú Nízke Beskydy a Čergov.

Šariš sa súčasťou Uhorska stal až v druhej polovici 11. storočia. Spočiatku bol spolu s Abovom a Hevešom súčasťou komitátu Novum castrum (pomenovanom po hrade Novum Castrum, ktorý dostal tiež názov Abawyuar, Abaújvar, Abov). Počas 13. storočia sa Šariš zmenil na samostatný komitát (pravdepodobne ešte pred tatárskym vpádom v roku 1241). Na prelome 13. a 14. storočia sa zmenil na šľachtickú stolicu, ako samostatný administratívny celok (comitatus Sarossiensis) a zachoval sa až do roku 1922.[5]

Hranice Šariša sa ustálili v 14. storočí, neisté boli so Spišskou stolicou v oblasti Vyšného a Nižného Slavkova a s Abovskou stolicou, pokiaľ ide o príslušnosť Ťahanoviec.[5] Hranice so Zemplínskou stolicou sa výraznejšie zmenili 1882 (Ďurďoš a ďalších 10 dedín sa pripojilo k Šarišu a 5 iných dedín k Zemplínskej stolici).

Najstaršie doklady o pravekom osídlení Šariša sú z paleolitu (dolina Torysy). Významnejšie sú výšinné sídliská obyvateľmi bukovohorskej kultúry v povodí Torysy z neolitu. Východoslovenské mohyly (Kurima, Giraltovce, Radoma a iné) svedčia o hustom osídlení územia medzi Topľou a Ondavou v eneolite. V strednej bronzovej dobe prenikol do Šariša a južnejšej časti Košickej kotliny ľud pilinskej kultúry. Kelti sa usadili iba v južnejšej úrodnejšej časti, ktorá bola osídlená už v prvých storočiach nového letopočtu.

Najstaršie slovanské obyvateľstvo preniklo do Šariša zo severu koncom 4. storočia. Najstaršia slovanské sídlisko sa zachovalo v katastrálnom území Veľkého Šariša.

Osídlenie vo veľkomoravskom období je doložené v katastrálnom území Prešova, Geraltova, Chmeľová, Vlače, Veľkého Šariša a na Hrádku, v katastrálnom území Fintic, Solivaru a Kapušian, kde osídlenie pokračovalo aj v poveľkomoravskom období. Severná časť Šariša sa intenzívnejšie začala zaľudňovať až v 2. polovici 13. storočia. Slovenské obyvateľstvo do polovice 14 storočia osídlilo takmer celú dolinu Tople a Ondavy.

Počas valašskej kolonizácie od 2. polovice 14 storočia najmä však v 15. storočí, sa usadzovalo v severnom Šariši rusínske pastierske obyvateľstvo, ktoré tu vytvorilo súvislé a trvalé osídlenie.

Osídľovanie severného Šariša na valašskom práve bolo najintenzívnejšie v 16. storočí. Koncom 16. storočia už bola sídelná sieť feudálneho Šariša vyvinutá. Roku 1598 bolo v Šariši 371 sídel, z toho 3 slobodné kráľovské mestá, 5 mestečiek a 263 dedín a osád. V nasledujúcom období vzniklo už iba niekoľko sídel, ktoré sa vyvinuli z majerov a pri priemyselných centrách. Súpis z roku 1720 uvádza v Šariši 3 slobodné kráľovské mestá (Bardejov, Prešov a Sabinov), 9 mestečiek (Drienov, Hanušovce nad Topľou, Veľký Šariš, Brezovica, Lipany, Plaveč, Kurima, Gaboltov a Zborov) a 360 dedín a osád.

Pre osídlenie Nízkych Beskýd sú charakteristické malé, ale početné dediny.

Stavovské povstania v 17. a začiatkom 18. storočia, morová epidémia začiatkom 18. storočia a hromadné sťahovanie poddaných na Dolnú zem po roku 1715 viedli k hlbokému úpadku, ktorý sa prejavil v pustnutí sídel. Počet malých sídel, ktorý nemal viac ako 20 domov alebo domácností, stúpol roku 1720 oproti r. 1598 z 58,2 % na 90,8 %.

Slobodné kráľovské mestá Bardejov, Prešov a Sabinov sa vyvinuli v 14. storočí pri dôležitých medzinárodných obchodných cestách. Mestá Prešov a Bardejov mali v 16. a 17. storočí vynikajúce evanjelické školy.

Šarišská stolica bola uchránená pred tureckými vpádmi.

Do 1775 sa Šariš delil na 4 slúžnovské okresy Prvý, Druhý, Tretí a Štvrtý (Processus primus, secundus, tertius a quartus). Makovické panstvo (Makovica, Dominium Makovicza), ktoré leží v severovýchodnej časti, malo v rámci 4 slúžnovských okresov osobitné postavenie, no dôvody jeho samostatnosti nie sú známe.[5] Od roku 1776 (okrem 1786 – 90) mal 6, od 1908 7 slúžnovských okresov. Administratívnym centrum bolo pôvodne na hrade Šariš, potom sa menilo, v 18. storočí sa ustálilo v Prešove.

Šesť slúžnovských okresov dostalo v roku 1776 toto pomenovanie[5]:

• Hornotoryský (Processus Tarczensis superior)
• Dolnotoryský (Processus Tarczensis inferior)
• Širocký (Processus Sirokiensis)
• Sekčovský (Processus Sekcsoviensis)
• Topľanský (Processus Taplansis)
• Makovický (Processus Makoviczensis)

Každý slúžnovský okres bol rozdelený na tri obvody, na čele prvého stál slúžny, na čele ďalších dvoch podslúžni.[5]

Koncom 19. storočia mal Šariš rozlohu 3 648 km², z toho 40,7 % oráčin, 34,9 % lesov a 13 % pasienkov.

Počet obyvateľov od r. 1787 (143 112 obyvateľov) do r. 1841 (206 600 obyvateľov) stúpal, v polovici 19. storočia nastal pokles. Populačné pomery v 2. polovici 19. storočia nepriaznivo ovplyvňovalo hromadné vysťahovalectvo (najintenzívnejšie bolo v oblasti Čergova a Nízkych Beskýd), takže do roku 1900 (172 706 obyvateľov) sa nedosiahol ani stav z roku 1827 (191 516 obyvateľov).

Prevažná časť obyvateľstvo bola slovenskej národnosti; podľa sčítania obyvateľov 1900 v Šariši žilo 114 132 Slovákov (66,1 %), 33 937 Rusínov (19,7 %), 10 607 Nemcov (6,1 %) a 10 571 Maďarov (6,1 %).

Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Koncom 19. storočia sa najviac pestoval ovos, zemiaky, jarný jačmeň, ozimná raž, ozimná pšenica, ľan a konope.

Bardejov a Prešov patrili už v stredoveku medzi hlavné strediská remeselnej výroby na Slovensku. Významný bol aj Sabinov. Bardejov bol známy výrobou plátna a kovolejárstvom.

V novoveku remeselná výroba v Bardejove upadla a do popredia sa dostal Prešov. Z mestečiek boli významnejšie Lipany, Kurima a Zborov. Staré tradície má ťažba soli v Solivare, dnes jedna z časti Prešova.

Šariš koncom 19. storočia bol málo rozvinutý. K významnejším podnikom patril iba parný mlyn (najväčší na Slovensku) vo Veľkom Šariši.

Šariš má bohaté odbojné tradície proti feudalizmu. V 50 rokoch 15. storočia bol dejiskom vystúpenia bratríkov (V Chmeľovej mali opevnený tábor.). Roku 1632 zachvátilo Šariš roľnícke povstanie, ktorá sa rozšírilo z Potisia. Poddaný ľud sa zúčastnil aj na Východoslovenskom roľníckom povstaní v 1831 (pomník na vrchu Furča pri Haniske, časti Prešova).

V roku 1918 (potvrdené Trianonskou zmluvou roku 1920) sa Šariš stal súčasťou Česko-Slovenska.

Šarišská župa sa takmer celá 1. januára 1923 stala súčasťou Košickej (veľ) župy, ktorá bola roku 1928 zrušená.

Za krajinského zriadenia 1928 – 38 do tohto historického územia patrili obce okr. Bardejov, Giraltovce, Košice-vidiek, Prešov, Sabinov a Stropkov.

V rokoch 1949 – 1960 patril do Prešovského kraja.

Od 1. júla 1960 do Východoslovenského kraja, do okr. Stará Ľubovňa, Prešov, Bardejov, Svidník, Košice – vidiek a Vranov nad Topľou.

V súčasnosti je územie Šariša súčasťou Prešovského kraja.

Šariš bol prevažne slovenskou stolicou, od 15. storočia po valašskej kolonizácii na severe pribudlo ukrajinské a rusínske etnikum. V súčasnosti je sever Šariša silne asimilovaný, rusínske obyvateľstvo tento kraj tiež masívne opúšťa a sťahuje sa do miest.

V r. 1910 bol Šariš rozdelený na tieto slúžnovské okresy:

• Prešov
• Bardejov
• Svidník
• Giraltovce
• Lipany
• Sabinov
• Lemešany

Mestá so zriadeným magistrátom:

• Prešov
• Bardejov
• Sabinov

• ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Šarišská župa (Uhorsko)