Confessio Heptapolitana

Confessio Heptapolitana (iné názvy: Confessio Montana, či Confessio Montanarum Civitatum) bolo reformované vierovyznanie, prijaté v roku 1559 siedmimi stredoslovenskými banskými mestami (Banská Belá, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Ľubietová, Nová Baňa, Pukanec) podľa vzoru Pentapolitany. Toto vyznanie bolo prejavom umiernenej protestantskej reformácie, ktorá sa navonok vyznačovala prijímaním pod obidvoma spôsobmi, zavedením nemčiny alebo češtiny ako bohoslužobného jazyka, povolením sobášov pre kňazov a zjednodušením bohoslužieb a výzdoby kostola.

Banské mestá ako reakciu na presádzanie záverov Tridentského koncilu ostrihomským arcibiskupom Mikulášom Oláhom, požiadali Ulbricha Cibikulariusa z Banskej Štiavnice o vypracovanie vierovyznania neskôr známeho ako Confesio Montana Na tretej synode banských miest zvolanej do Banskej Štiavnice reagovali zúčastnení vypracovaním úplného vierovyznania, ktoré by potvrdzovalo, že jeho tvorcovia si zakladajú na Písme Svätom, aby tak získali pevnejší právny základ. Vychádzali z Confessio Pentapolitana. Zostavením vierovyznania bol poverený štiavnický farár Ulrich Kammerhnecht Cubicularius, ktorý pochádzal z Bruchsalu v Badensku pri Rýne.“ Toto vierovyznanie je oproti prvému obšírnejšie, ostrejšie a skoro dvakrát rozsiahlejšie. Hneď začiatkom nasledujúceho roku vierovyznanie predložili kráľovi aj ostrihomskému arcibiskupovi na schválenie s prosbou o pokojné praktizovanie viery podľa ich presvedčenia. Ferdinand I. však žiadosť zamietol a arcibiskup Mikuláš Oláh reformovaných farárov odsúdil, vyobcoval ich z katolíckej cirkvi a ich majetky zhabal.