Hôrka
- Hôrka znamená aj malá hora, pozri hora.
| Hôrka | |||
| obec | |||
 Hôrka | |||
| Štát |  | ||
|---|---|---|---|
| Kraj | Prešovský kraj | ||
| Okres | Poprad | ||
| Región | Spiš | ||
| Nadmorská výška | 600 m n. m. | ||
| Súradnice | 49°01′10″S 20°23′00″V | ||
| Rozloha | 11,35 km² (1 135 ha) [1] | ||
| Obyvateľstvo | 2 077 (31. 12. 2019) [2] | ||
| Hustota | 183 obyv./km² | ||
| Prvá pís. zmienka | 1311 | ||
| Starosta | Helena Mihalčinová[3] (nezávislá) | ||
| PSČ | 059 12 | ||
| ŠÚJ | 523488 | ||
| EČV | PP | ||
| Tel. predvoľba | +421-52 | ||
| Adresa obecného úradu |
Hôrka 141 | ||
| E-mailová adresa | [email protected] | ||
| Telefón | +421 52 7793461 | ||
| Fax | +421 52 7793461 | ||
 Poloha obce na Slovensku  Poloha obce na Slovensku
| |||
 Poloha obce v rámci Prešovského kraja Poloha obce v rámci Prešovského kraja
| |||
| Wikimedia Commons: Hôrka | |||
| Webová stránka: obechorka.sk | |||
| Freemap.sk: mapa | |||
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |||
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:
| |||
Časti obce
Delí sa na časti Kišovce, Primovce, Ondrej, Hôrka . Historické názvy miestnych osád boli Hurka, Svätý Ondrej, Kišovce, Primovce, Miklušovce a Komárovce.
Hôrka
Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1346. Existenciu Hôrky už pred rokmi jej písomnej zmienky priamo dokladá spor Lacka voči Matúšovi a Jánovi, synovi Mikuláša z Barce z roku 1350 o tunajšie majetky, ktoré Lacko vydokladoval voči druhej strane dedičov staršími listinami na svoj majetok.
Dnešný názov obce sa po spomínanom a ustálenom pomenovaní Bozafalua vyskytuje až od roku 1506.
Kišovce
Prvá písomná zmienka je z roku 1311. Po objasnení najstarších dejín vystávajú v 14. storočí nové majetkové spory. Tiahli sa od roku 1311 až do roku 1349, keď celú záležitosť uzavrel s ustanovaním večného mlčania sudca Pavol. Početné dedičné nároky riešil na žiadosť kartuziánov zo Skaly útočiska a Matúša.
S druhým podstatným pomenovaním Kišoviec sa stretávame pravidelnejšie od roku 1344. Po búrlivom začiatku 14. Storočia sa v jeho druhej polovici vytrácajú z prameňov zmienky o Kišovciach a strácame tak kontinuitu vlastníckych vzťahov.
Pozoruhodné postavenia a slobody kopijníckych poddaných nie len v Kišovciach dokumentuje svedecká listina župana spišských kopijníkov.
Významní šľachtici z Kišoviec vystupujú v mandáte uhorského kráľa Mateja. Z Kišoviec pochádzali viacerí predstavitelia kopijníckej samosprávy. Za jedného z najvýznamnejších treba v druhej polovici 13. storočia považovať Mikuláša Šedivého.
Primovce
Len necelých 5 rokov po udelení výsad spišským kopijníkom sa stretávame s prvou listinou pre kataster dnešnej Hôrky. Vznikli na území Gulz predanom v roku 1248 Pirinovi. Pretože po ňom dostali svoje meno, ich vznik predpokladáme až po tomto roku, v druhej polovici XIII. storočia. Vyplýva to napokon aj so samotnej kúpno-predajnej zmluvy potvrdenej panovníkom, ktorá vyslovene povoľuje Pirinovi založiť na tomto území svoje nové sídlo.
Prvá priama písomná zmienka o Prímovciach pochádza zo 14. apríla 1312. Vtedy sa pred Spišskú kapitulu dostavil " Dytricus, filius Suur de villa Pyrin", aby si nechal vyhotoviť hodnoverný odpis najstaršej listiny k svojej dedovizni z roku 1248.
Nasledovnú listinnú zmienku nachádzame už v roku 1371 a prináša nám viaceré zaujímavé zistenia o rozrode Pirinových potomkov aj o rozvoji obce. Rovnako je listinou potvrdený zdarný rozvoj dediny so všetkými náležitosťami, z ktorých, z hľadiska infraštruktúry, je tu najvýznamnejší spomenutý mlyn.
Prímovce ostali vo vlastníctve Piriniových dedičov, žiaľ, viackrát sa s nimi v listinách nestretávame. Nasledujúca písomná zmienka o Prímovciach je až v roku 1376 a nechal si ju u hodnoverného miesta vyhotoviť už Vavrinec, syn Jakuba z Jakloviec.
Nevedno, ako sa Prímovce dostali do vlastníctva Levoče, no nepochybne sa tak stalo až koncom 14. storočia.
Svätý Ondrej
Prvá zmienka o Svätom Ondreji pochádza až z 24. júna 1315. Územie tejto kopijníckej obce patrilo pôvodne Mikulášovi Šedivému bolo súčasťou jeho majetkov v roku 1273 chotár neskoršieho sv. Ondreja v rozlohe jedného poplúžie odpredal Mikulovi, synovi Rothena. O štvrťročie neskôr v roku 1298, územie kontinuálne vlastnil Mikulov syn Mikul, označený ešte ako „ de Zeek“. No už v tomto období sa na vymedzenom území musela rozvíjať dedina, v ktorej si okolití kopijníci v roku 1280 vymohli postaviť svoj kostol, podľa patrocínia ktorého dedina aj získala svoje meno Svätý Ondrej.
Až do začiatku 16. storočia nemáme o Svätom Ondreji iné zmienky. V roku 1511 sa prvýkrát stretávame s Lazarom zo Svätého Ondreja, vtedajším županom Stolice X spišských kopijníkov, a objaví sa aj v kráľovskom mandáte na reambuláciu a introdukciu z roku 1514, už len ako Lazar zo Svätého Ondreja.
V úplnom závere stredoveku, roku 1526, bol Hodnoverným miestom Spišská kapitula na kráľov mandát vovedený do vlastníctva vo svojej úplnosti Lazar zo Svätého Ondreja spolu so svojimi bratmi Stanislavom a Matejom ich majetok vtedy predstavoval celú dedinu Svätý Ondrej vrátane jej troch domov označených ako šľachtické kúrie.
Dejiny
Všetky spomínané lokality patrili v minulosti k Stolici X spišských kopijníkov, ktorým roku 1243 uhorský kráľ Belo IV. obnovil a potvrdil ich privilégiá. Kopijníckym obciam sa hovorilo aj "zemianske dediny", pretože ich obyvateľstvo bolo privilegované podobne ako ostatní uhorskí zemania. Pomenovanie "kopijníci" (lanceati od latinského lancea = kopija) dostali podľa toho, že do kráľovského vojska mali povinnosť postaviť za každú usadlosť určitý počet ozbrojencov – kopijníkov. Kopijnícke obce mali bezpochyby strážnu, resp. vojenskú funkciu. Pôvod kopijníkov doposiaľ nie je objasnený. Starší historici ich pokladali za maďarských strážcov uhorských hraníc smerom do Poľska, novšie výskumy slovenských historikov naznačujú skôr ich slovanský pôvod, niektorí (Javorský) ich považujú ešte za pôvodných strážcov slovanských hradísk na Čingove a Dreveníku.
Faktom je, že tieto obce (v určitom období ich bolo až 29) si udržali vlastnú samosprávu až do začiatku 19. storočia. Až roku 1803 splynula Stolica X spišských kopijníkov tzv. "malá župa" so Spišskou stolicou.
Do zlúčenia začiatkom 20. storočia mali spomínané obce (osady) samostatný vývoj. Hoci sa v stredovekých listinách objavujú ich názvy až v druhej polovici 13. storočia (Svätý Ondrej – 1280), ostatné až v 14. storočí (Miklušovce – 1311, Primovce – 1312, Kišovce – 1324, Hôrka – 1347), počiatky ich existencie siahajú pred 13. storočie. Uvedené kopijnícke obce nepatrili k veľkým dedinám (najväčšou z nich boli v roku 1787 Kišovce, kde v 38 domoch žilo 192 ľudí; v roku 1828 mali Kišovce 32 domov a 238 ľudí).
Svätý Ondrej mal v roku 1787 24 domov a 186 ľudí,v roku 1828 20 domov a 148 ľudí.
Primovce mali v roku 1787 8 domov a 47 ľudí, v roku 1828 10 domov a 79 ľudí.
Hôrka mala v roku 1787 12 domov a 78 ľudí, v roku 1828 9 domov a 61 ľudí.
V priebehu storočí sa názvy jednotlivých dedín menili:
- Hôrka – Bosafalua (1347; podľa komesa Bosza), Horka (1413), Huorka (1808)
- Svätý Ondrej – Sanctus Andreas (1317), Zenthandras (1317), Zekyzenthandras (1435), Swaty Ondrej (1808), Szentandrás (1863)
- Kišovce – Hisafalua (1324), Hysowec (1511), Kisócz, Kischendorf, Kyssowce (1808)
- Primovce – villa Primi (1312), Primafalua (1399), Primdorf, Primócz, Primowce (1808)
- Miklušovce – villa cani Nikolai (1311), Ewzmyklosfalva (1349), Miklósfalva, Nickelsdorf, Miklussowce, Mikulassowce (1808)
Zjednotenie názvu v roku 1900 pre všetky časti obce rešpektovalo ich príslušnosť k spišským kopijníkom, pretože zjednotená obec dostala pomenovanie: "Landzsásfalu" (kopijnícka obec) a v roku 1907 "Landzsásötfalu" (päť kopijníckych obcí). Po vzniku I. ČSR sa ujal slovenský názov Hôrka.
Obyvatelia týchto kopijníckych obcí sa popri pôvodnej vojenskej funkcii venovali väčšinou poľnohospodárstvu a povozníctvu. Od 18. storočia, keď sa v chotári Kišoviec objavili ložiská mangánovej a železnej rudy. Možno konštatovať, že práve ťažba a spracovanie týchto rúd podporili rozvoj obce. Ťažbu vo väčšom rozsahu začal gróf Szakmary v roku 1695, v oblasti známej ako baniská. Najstaršie banské oprávnenia v okolí Kišoviec sú spomínané už v roku 1857 a boli udelené Vítkovickým železiarňam. Okrem uvedeného podniku a po dodnes nie celkom ujasnených okolnostiach mali banský majetok v držbe arciknieža Albrecht, knieža Coburg, železiarske učňovské spoločnosti, bratia Szent-Istványiovci a Pajerovci.
V Kišovciach bola už v roku 1556 zriadená poštová stanica. Táto pošta bola poštou aj pre Poprad, kde vznikla až v roku 1809. Vo Svätom Ondreji v rokoch 1850 – 1854 mal sídlo a fungoval okresný súd. V 13. storočí tu bol postavený kostol, ktorý bol v 18. storočí prestavaný.
V roku 1939 sa zvýšila ťažba mangánovej rudy, čo malo za následok príliv prisťahovalcov za prácou nielen z rôznych častí Slovenska, ale aj z Maďarska, Poľska i Rumunska. Ťažba bola ukončená 1. apríla 1971.
Rodina Kissoczy
Rodina Kissoczy poskyovala obyvateľom Hôrky prácu. Bola to zemepánska rodina.
Zo spomienok priameho potomka tejto šľachtickej rodiny Jozefa Kissoczyho vyberáme: Dr. Pavel Kissoczy mal za manželku Eriku, rod. Scholtzovú z Matejoviec. Mali dve deti – Melindu a Jozefa. Mal ukončený doktorát z práva a poľnohospodársku akadémiu v Košiciach. Bol veľkostatkárom a okrem svojho majetku mal tiež prenajatý statok v Prímovciach. Následne nakúpil množstvo zariadenia a hospodárskych zvierat na úver, ktorý vďaka svojej usilovnosti splatil do troch rokov. Podrobne študoval počasie v regióne, takže bol pri poľnohospodárskych prácach oveľa úspešnejší ako ostatní farmári. Produkoval veľa zrna, zemiakov, mlieka, syra, alkoholu (páleného zo zemiakov) a iných produkotov. Jeho veľkým hobby bolo včelárstvo. Priblížime si, ako podľa spomienok Jozefa Kissoczyho vyzeral kaštieľ, v ktorom rodina bývala: „Postavil ho Kalman Glosz a kúpil starý otec. Stred domu v tvare T mal predsieň s veľkým vešiakom, vedľa vešiaka boli dvere vedúce do izby starej mamy, ktorá prichádzala každý rok z Prešova stráviť s rodinou leto. Ďalšie dvere z predsiene viedli do veľkej jedálne s úžasným tmavo čerešňovým nábytkom. Jedálny stôl mal min. 12 stoličiek, ale jedlo sa tam iba pri vzácnych príležitostiach alebo muzikálnych večeroch. Ďalšie dvere z predsiene viedli do chodby smerujúcej k spálni a obývačke. Na konci chodby bola kúpeľňa. Ďalšia chodba viedla do kuchyne, špajze a miestnosti pre služobníctvo. Ešte jedny dvere viedli z predsiene na veľké nádvorie, toto bol hlavný vstup do domu. Na nádvorí sa nachádzala podzemná voda s pumpou. Iba v jedinom dome v dedine sme mali telefón. Bola to veľká drevená krabica na stene, kde sa muselo otočiť kľukou pre zvonenie a rozprávať do veľkého nastaviteľného rohu. Pamätám si to, pretože moja mama volala svojej mame každý deň. Na svietenie v noci sa používali petrolejové lampy.
Krypta Kissócziovcov
V Kišovciach pri kostole sa nachádza krypta rodiny Kissoczy. Sú v nej pochovaní títo rodinní príslušníci:
- Mátyás Uhlarík – otec Pavla Kissoczyho, starý otec Melindy Kissoczyovej Szekeressovej,
- Gabriela Uhlariková, sestra Mateja Uhlarika,
- Juraj Kissoczy, brat Melindy.
Krypta bola postavená začiatkom 19. storočia.
Erb na krypte
Dr. Kissóczy Józef = jeden z troch synov Mátyása Uhlarika /ďalší dvaja sú Pál a István/ dňa 27.11.1958 poskytol nasledovnú informáciu:
„Tento erb venoval Ferdinand III. 20. marca 1655 Jurajovi /Gyorgy/ Uhlarikovi, ktorého priamy potomok Uhlarik Mátyás a jeho sestra Gabriella to potvrdzujú.
So súhlasom Franza Jozefa v roku 1916 bolo prijaté meno „Kissóczy“ namiesto Uhlarik pri zachovaní maďarského šľachtického rodu.“
Referencie
- Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, rev. 2020-03-12, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.
- Voľby do orgánov samosprávy obcí 2018 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-11-13. Dostupné online.
Použité pramene a literatúra
- Štátny oblastný archív Levoča, SÚ Sps, adm. 1341/1900.
- Dr.František Živčák, Levoča, 1996
- Fekete Nagy,A: A Szepsség terúleti és társadalmi kialakulássa. Budapest 1934
- Hradsky, J.: Additamenta ad initia proressus ac praesens status Capituli ad Sanctum Martinum E.C. de monte Scepusio.
- Spišské Podhradie 1903 – 1904
- Hradszky, J.: A Ksvrmegye tórtétete. Levoča 1895.
- Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku. Bratislava 1984
- Majtán, M.: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov. Bratislava 1972
- HÔRKA. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok 1. A – J. Bratislava : Obzor, 1967. 536 s. S. 418-419.
- KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. 526 s.