Liptovská župa (Uhorsko)

Liptov susedí na východe so Spišom, na juhovýchode s Gemerom, na juhozápade s bývalou Zvolenskou župou, na západe s Turcom a na severe s Oravou a Poľskom. Územie Liptova má prevažne hornatý charakter. Väčšina osád a miest je rozložených okolo rieky Váh v Liptovskej kotline, ktorá na východe pokračuje do Popradskej kotliny (obidve sú časťami Podtatranskej kotliny). Zo severu je Liptov ohraničený hrebeňom Vysokých a Západných Tatier, Chočskými vrchmi, z juhu Nízkymi Tatrami a zo západu Veľkou Fatrou. Rozloha Liptovskej župy v roku 1910 bola 2 247 km².

Artikulárny drevený kostol vo Svätom Kríži

Región Liptov na severe Slovenska

Územie Liptova zodpovedá územiu súčasných okresov Ružomberok a Liptovský Mikuláš s výnimkou obcí Štrba, Štrbské Pleso a Liptovská Teplička, ktoré sú súčasťou okresu Poprad. Viac ako 50% plochy Liptova je pokrytej lesmi.

Správnym centrom Liptovskej župy (stolice) bol v minulosti Liptovský hrad (aj Sielnický hrad) v Chočských vrchoch medzi Kalamenmi a Bukovinou. Po zániku Liptovského hradu sa liptovská šľachta stretávala na stoličných snemoch (tzv. kongregáciách) v Liptovskej Mare, ktorá bola zároveň cirkevným strediskom Liptova.[5]

Od roku 1677 sa sídlom župy stal Liptovský svätý Mikuláš. Stoličný úrad bol pôvodne v tzv. palatínskej kúrii (tzv. Seligovský dom), kde v roku 1713 súdili Juraja Jánošíka. V polovici 18. storočia bol postavený reprezentatívny stoličný dom v strede námestia.[5]

Časť západného (alebo aj Dolného) Liptova patrila pod správu Likavského panstva s centrom na hrade Likava, správnym centrom tzv. Horného Liptova bol hrad v Liptovskom Hrádku.

K významným hospodársko-remeselníckym centrám Liptova patrilo mesto Ružomberok, pôvodne kráľovské mestečko Hybe, ďalšími významnými lokalitami bolo mestečko Nemecká Ľupča (dnes Partizánska Ľupča).

Liptovský hrad za svoje meno vďačí pravdepodobne svojmu majiteľovi – Ľubotovi, pomaďarčením vznikol tvar Lubtov (Ľubtov), ktorý sa časom zmenil na Liptó (Liptov). Okolo roku 1474 dal uhorský kráľ Matej Korvín Liptovský hrad zbúrať, odvtedy pustol, dnes sú jeho základy zakonzervované. Ruiny sú sprístupnené pre verejnosť.

Prvým liptovským županom sa stal v druhom desaťročí 14. storočia magister rytier Donč z rodu Balašovcov (Balassa). Od konca 16. storočia zastávali funkciu župana Liptovskej stolice (a tiež Trenčianskej stolice) dedične príslušníci rodu Ilešháziovcov[5] (po maďarsky: Illésházy), a to až do vymretia rodu Štefanom Ilešházim. Štefan Ilešházi sa v roku 1822 vzdal funkcie trenčianskeho a liptovského župana na protest proti absolutistickej forme vlády habsburských panovníkov, realizovanú štátnym kancelárom K. V. Metternichom.

Zoznam županov:

• 1526 – 1533 post neobsadený
• 1533 – 1536 Ľudovít Pekry de Petrovina
• 1536 – 1554 post neobsadený
• 1554 – 1566 Andrej Bonaventúra Bátori
• 1566 - 1573 post neobsadený
• 1574 – 1579 Ján Kružič de Lepogleva
• 1580 - 1581 post neobsadený
• 1582 – 1609 Štefan Ilešházi
• 1610 – 1648 Gašpar Ilešházi
• 1648 – 1667 Gabriel Ilešházi
• 1667 – 1684 Juraj Ilešházi
• 1684 – 1723 Mikuláš Ilešházi
• 1723 – 1766 Jozef Ilešházi
• 1766 – 1799 Ján Baptista Ilešházi
• 1799 – 1800 post neobsadený
• 1800 – 1838 Štefan Ilešházi (formálne sa v roku 1822 vzdal funkcie župana)
• 1840 – 1848 Anton Majténi

Územie Liptova bolo osídlené už v časoch neolitu (pred 6 000 rokmi), významný rozmach zažilo aj počas osídlenia Keltmi, čoho dôkazom je aj keltské sídlisko Havránok nad Liptovskou Marou. Od 6. storočia je osídlený Slovanmi. Liptov bol súčasťou Veľkej Moravy, po jej rozpade bol postupne počas 11. storočia začlenený do Uhorska. Spočiatku bol Liptov súčasťou Zvolenského domínia (komitátu) (spolu s Turcom a Oravou), okolo roku 1340 sa táto stolica rozpadla na menšie časti a vznikla samostatná Liptovská stolica, ktorá ostala súčasťou Uhorska až do jeho rozpadu v r. 1918. V rokoch 1786 – 90 počas panovania cisára Jozefa II. bola spojená spolu s Oravskou stolicou do Liptovsko-Oravskej stolice.

Liptov mal koncom 19. storočia rozlohu 2246 km². Bol bohatý na podhorské pasienky, lúky a rozsiahle smrekovo-jedľové lesy, ktoré pôvodne pokrývali celé územie Liptovskej kotliny. Lesy v 19. storočí zaberali 50,3% celkovej výmery pôdy, orná pôda len 16,4%. V stredoveku boli najvýznamnejšie mestá Hybe, Nemecká Ľupča (dnes Partizánska) a Ružomberok. V novoveku stúpol význam Liptovského Mikuláša ako sídla stoličných orgánov. Liptovské hrady stáli pri významnej obchodnej ceste. Najstarší bol Liptovský (nazývaný aj Starhradom), ktorý pôvodne plnil úlohu stoličného hradu. Likava a Liptovský Hrádok boli sídlom rovnomenných panstiev.

Začiatkom 18. storočia sa počet obyvateľov v dôsledku hromadného vysťahovalectva na Dolnú zem podstatne zmenšil. Podľa súpisu z roku 1717 odišlo z Liptova 1144 rodín. Vývoj počtu obyvateľov mal do roku 1777 (39 606) až do roku 1841 (83 500) vzostupnú tendenciu. Následne sa opäť hromadným vysťahovalectvom v sedemdesiatych rokoch zmenšil. Od 1890 badať mierny vzostup, takže v roku 1910 počet obyvateľov vzrástol na 86 695. Obyvateľstvo bolo prevažne slovenské, v roku 1900 žilo na Liptove 75 739 Slovákov (92,5%), 2671 Maďarov (3,3%) a 2472 Nemcov (3). Väčšina obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom (hlavné plodiny: zemiaky, ovos, jačmeň), chovom dobytka a oviec. K tradičným povolaniam patrilo drevorubačstvo a pltníctvo. Najstarším strediskom remeselnej výroby bola Partizánska Ľupča, v prvej polovici 17. storočia vznikali nové centrá v Ružomberku a Liptovskom Mikuláši. Koncom 19. storočia pracovalo 18,7% obyvateľstva v priemysle, najmä textilnom a stavebníctve (Budapešť).

Liptovský Mikuláš bol aj strediskom slovenského národného života. Tu sa v roku 1848 zrodili Žiadosti slovenského národa.

Po vzniku Česko-Slovenska sa Liptov stal jeho súčasťou. V r. 1923 boli dovtedajšie župy zrušené a Liptovská župa sa stala súčasťou novovytvorenej Podtatranskej župy so sídlom v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1928 – 1939 a 1945 – 1948 bola táto župa súčasťou Slovenskej krajiny v rámci ČSR.

Počas 2. svetovej vojny sa 1. januára 1940 Liptov stal súčasťou Tatranskej župy v rámci samostatnej Slovenskej republiky (14. marec 1939 – 1945). V rokoch 1949 – 1960 sa Liptov stal súčasťou Žilinského kraja, v rokoch 1960 – 1990 Stredoslovenského kraja; Štrba, Štrbské pleso a Liptovská Teplička už patrili do Východoslovenského kraja – okresu Poprad. Od roku 1996 je Liptov súčasťou novovytvoreného Žilinského kraja.

Panoráma Liptova v zime. Na ľavej strane obec Partizánska Ľupča

Liptov od slovanskej kolonizácie v 6. storočí bol osídlený prevažne Slovanmi (Slovákmi). Pred druhou svetovou vojnou žila na Liptove silná židovská komunita a najmä v mestách aj Nemci, aj keď vždy boli zanedbateľnou minoritou. Dnes na jeho území žijú takmer výlučne len Slováci.

Liptov bol rozdelený na štyri slúžnovské okresy, ktoré mali na prelome 18. a 19. storočia takéto pomenovania[5]:

• Západný (Processus occidentalis)
• Severný (Processus septentrionalis)
• Južný (Processus meridionalis)
• Východný (Processus orientalis), do prvej polovice 18. storočia nazývaný Horný (P. superior)

V roku 1910 bol Liptov rozdelený na tieto okresy:

• Liptovský Mikuláš
• Liptovský Hrádok
• Nemecká Ľupča, dnes Partizánska Ľupča
• Ružomberok
• Mesto so zriadeným magistrátom:
  • Ružomberok

• NOVÁK, Jozef; VÍTEK, Peter. Lexikón erbov šľachty na Slovensku. Ilustrácie Ladislav Čisárik. Zväzok II : Liptovská stolica : zemianske rody podľa Matiašovského zbierky erbov. Bratislava : Hajko & Hajková, 2004. 175 s. ISBN 80-88700-60-4.

• Zoznam obcí Liptovskej župy
• Región Liptov

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Liptovská župa (Uhorsko)

• www.liptovmagazin.sk
• www.liptov.sk
• www.regionliptov.sk