Štrbské Pleso

Do polovice 13.storočia boli celé Tatry kráľovským majetkom. Komes českého pôvodu Bohumír, ktorý založil v roku 1263 Liptovský Ján dostal od kráľa Belo IV.,okrem iných liptovských území, územie Važeckej, Furkotskej a Mlynickej doliny. Toto územie sa po stáročia stalo miestom, ktoré navštevovali pytliaci, lovci kamzíkov a svišťov, na východných svahoch Patrie dolovali meď benediktíni, potulovali sa tu hľadači pokladov, drevorubači, ktorí nemilosrdne stínali kosodrevinu a limby pre pokútnych producentov liečivých olejov a mastí a neskôr novodobí pionierski bádatelia a turisti. Pri plese sa pristavovali národovci štúrovského pokolenie, účastníci historických vychádzok na Kriváň. Neskorší Bohumírov (Bogomilov) pomaďarčený potomok Jozef Szentiványi (1817-1905) , ktorého rodové sídlo bolo v Liptovskom Jáne niekoľko mesiacov po otvorení Košicko-bohumínskej železnice na úseku Žilina - Poprad (8. decembra 1871) postavil základy neskoršej osady Štrbské Pleso. Štrbské Pleso vlastnil a zveľaďoval až do roku 1901, kým ho nepredal uhorskému štátu. Jozef Szentiványi v roku 1872 a jeho liptovskí tesári pod vedením Jána Zuskina zo Štrby postavili na juhovýchodnom brehu plesa dva jednoduché prízemné zruby, ktoré svojim vzhľadom pripomínali vtedajšie horárne. Pretože nebol poľovníkom o rok neskôr (1873) prvú z nich sprístupnil verejnosti. Szentiványi, ktorý sa stal zakladateľom a mecénom Uhorského karpatského spolku daroval spolku stavebný pozemok neďaleko poľovníckej chaty a finančne prispel na výstavbu budovy, ktorú otvorili 2.8. 1875.

Jozefova chata

Na počesť štedrého mecenáša jej dali meno Jozefova chata ( Józef-meneház) Poskytovala 40 lôžok, kúpeľne a sprchy, komoru, kuchyňu a miestnosť pre chatára . To bol okamih, ktorý sa považuje za zrod kúpeľníctva na Štrbskom Plese. Hosťom tu poskytovali kosodrevinové kúpele. Hostí privážali miestni fiakristi zo železničnej stanice Štrba.

Jozef Szentiványi sa po prvých dvoch zruboch rozhodol postaviť ďalšie budovy. Projektoval ich architekt Gedeon Majunke. Ako prvá vyrástla roku 1877 Jazierka (Szigetlak). V roku 1879, keď už kapacitne nestačila Jozefova chata postavili samostatný reštauračný objekt. Ten v roku 1892 podstatne rozšírili. Pôvodnú poľovnícku chatu v roku 1882 nahradil dom Szentiványi-lak (neskôr premenovaný na Jánošík). Roku 1881 dokončili turistický dom "lacnejšej kategórie" a o rok neskôr postavili vilu Detvan, pôvodne Gőmőri-lak. Kúpeľný dom na východnom brehu s ohradenou plavárňou na plese začal slúžiť roku 1883. Potom pribudla kaviareň (1887) a vila Tivoli (dnes Marína) (1892). Administratívna budova kúpeľného riaditeľstva s bazárom a ďalšími ubytovacími miestnosťami bola dokončená roku 1896.Poniže plesa postavili ešte roku 1882 priestranné kočiarne, maštale a hostinec s pohotovostnou ubytovňou pre horských vodcov, kočišov a služobníctvo hostí. Szentiványi súhlasil, aby na jeho pozemkoch vyrástli tri rodinné vilky významných ľudí. Roku 1884 vila Gyulu Laszkáryho, neskoršia Popelka, v roku 1891 vila Pála Prónayho, neskorší Tuček a v roku 1890 letohrádok brata cisára Františka Jozefa I. arcivojvodu Karola Ľudovíta (1833-1896) a jeho manželky portugalskej princeznej Márie-Terézie (1855 – 1919), terajšie Solisko.

Jozef Szentiványi, zakladateľ Štrbského Plesa

V roku 1901 Szentiványi predal osadu uhorskému štátu. V roku 1906 na Štrbskom Plese sprístupnili prvú časť Veľkého hotela (neskoršie Kriváň), ktorý postavila bruselská firma Wagons Lits Cook a v roku 1922 jeho druhú časť - liečebný dom Hviezdoslav. Počas prvej svetovej vojny sa sanatória premenili na vojenské lazarety. Po skončení vojny sa správy klimatických kúpeľov ujalo pražské ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy prostredníctvom celoštátneho podniku Štátne kúpele. V roku 1924 boli prepojené budovy Hviezdoslav a Kriváň do veľkého komplexu. V roku 1932 vyrástla hospodárska budova, štát prevzal do vlastníctva súkromné letohrádky. Klub československých turistov k stanici zubačky pristavil turistickú reštauráciu a nocľaháreň. Po druhej svetovej vojne a po znárodnení v roku 1948 výhradnú správu nad kúpeľmi prevzal štát. Kúpeľný komplex postupne chátral. Po novembri 1989, po nástupe trhového hospodárstva bola historická časť Štrbského Plesa sprivatizovaná a vznikli Kúpele Štrbské Pleso. Majoritným vlastníkom sa stala Vzájomná životná poisťovňa a 5 percent patrilo mestu Vysoké Tatry.[1]Nakoniec kvôli zlému stavu boli kúpele zatvorené. V roku 2003 pripravil architekt Peter Černo novú štúdiu rekonštrukcie a stavby bývalého liečebného domu Hviezdoslav. Po rozsiahlej prestavbe bol celý objekt prebudovaný na dnešný luxusný päťhviezdičkový hotel, spoločnosti Kempinski.

Budova spojov, postavená pre MS v klasických lyžiarskych disciplínach 1970. Dnes prestavaná na apartmánové bývanie

Hotel FIS

Hotel Panoráma

Nominácia Štrbského Plesa na dejisko Majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, ktoré sa mali uskutočniť v roku 1970 podnietila výstavbu nových objektov pre návštevníkov Štrbského Plesa, turistov a športovcov, ale aj pre obyvateľov tatranskej osady. Do zoznamu budúcich objektov boli zahrnuté lyžiarske stredisko s hotelom FIS, hotel Panoráma (bol dokončený v roku 1970), ubytovne Jedľa, Smrek, Zrub, budova spojov, verejné služby a zariadenia, autoparkovisko, rekonštrukcia Cesty Slobody a nové sídlisko pre obyvateľov v Tatranskej Štrbe. Na brehu plesa bol postavený hotel Patria. V roku 1976 bol dokončený nový liečebný komplex kúpeľov Helios, ktorý bol najvyššie položeným klimatickým liečebným domom na Slovensku. Po privatizácii v roku 1990 ešte nejaký čas poskytoval svoje služby ako Národné klimatické centrom pre liečbu respiračných ochorení, kam dochádzali pacienti za vychýrenými procedúrami aj zo zahraničia, ale po zmenách majiteľov v roku 2005 bol opustený a začal chátrať. Stratou týchto objektov zanikol kúpeľno-liečebný charakter Štrbského Plesa.

Nové Štrbské Pleso (poľ. Nowe Szczyrbskie Jezioro, nem. Neu-Tschirmer See , maď. Uj-Csorbató) je rekreačná osada pod Cestou slobody, 0,5 km na juhovýchod od Štrbského Plesa, vo výške 1 315 m n. m. Obidve osady postupne stavebne splývajú. Roku 1897 kúpil banskobystrický architekt Karol Móry 75 katastrálnych jutár lesnatých pozemkov v štrbskom chotári. O tri roky neskôr vytvoril na mieste zanedbanej močariny vyťažením starého rašeliniska a čiastočným zahradením potoka Mlynica umelé jazierko, ktoré hneď zarybnil a na rozdiel od blízkeho, "odvekého" plesa nazval Novým Štrbským plesom. Roku 1905 postavil Karol Móry na brehu jazierka menší hotel a rozhľadňu. Išlo mu o vytvorenie lacnejšieho turistického zariadenia v bezprostrednej blízkosti mondénneho Štrbského Plesa, ktoré sa na začiatku nášho storočia stalo cenove neprístupné stredným spoločenským vrstvám, osobitne sa zaujímajúcim práve o oblasť Kriváňa a Mengusovskej doliny s Popradským plesom. Kým lokalite nepriznali charakter osady, hovorilo sa len jednoducho o Móryho hoteli (hotel Móry, Móry-szálloda). Zastávka na trati starej ozubnicovej železnice bola však už roku 1905 označená názvom Móry-telep, čiže Móryho osada. Ten sa sem-tam objavoval v tlači až do roku 1945, o to skôr, že až do znárodnenia patrila osada Karolovmu dedičovi, hudobnému skladateľovi Jánovi Mórymu. Výstavba pokračovala v 30 rokoch vybudovaním dvoch hotelov penziónového charakteru. Vtedy sa už pre osadu oficiálne ujal názov Nové Štrbské Pleso. Móryho podniky prevzalo po druhej svetovej vojne Revolučné odborové hnutie a premenilo ich na zotavovňu. V rokoch pred lyžiarskymi majstrovstvami sveta 1970 v nich ubytovali stavebných robotníkov, ktorí pripravovali Štrbské Pleso na svetový šampionát. Nominácia Štrbského Plesa na dejisko Majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach a požiadavky na odborársku rekreáciu vyriešili v priebehu 70-tych rokov 20. storočia vybudovanie novej odborárskej zotavovne na Novom Štrbskom Plese dnes (2014) Hotel *** SOREA TRIGAN Baník [2][3]

Slovensko Vysoké Tatry Nové Štrbské Pleso

• Od roku 1949 Štrbské Pleso patrilo do novovytvoreného mesta Vysoké Tatry až do roku 1960, kedy bolo toto mesto rozdelené na obce Starý Smokovec, Štrbské Pleso, Tatranská Lomnica, Ždiar a Štôla. Obce Starý Smokovec, Štrbské pleso a Tatranská Lomnica boli uznesením SNR opäť zlúčené roku 1990, kedy bolo na ich území vytvorené mesto Starý Smokovec, od 1. januára 1999 opäť premenované na Vysoké Tatry.
• Obec Štrba sa od r. 1990 usilovala o vrátenie pôvodného historického katastrálneho územia Štrbského Plesa. 3. mája 2007 bol ukončený dlhoročný spor o jeho navrátenie rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prospech obce Štrba a Štrbské Pleso sa tak stalo miestnou časťou obce Štrba.[4]

Názov plesa je odvodený od podtatranskej obce Štrba. Je to morénové jazero, ktoré vytvoril ustupujúci ľadovec. Po Veľkom Hincovom plese je druhou najväčšou vodnou plochou na slovenskej strane Vysokých Tatier. Zaberá plochu 19,76 ha, objem jeho vôd je 1 284 000 m³ a miestami dosahuje hĺbku 20 m . Ako prvý ho definitívne zmapoval a zmeral roku 1875 budapeštiansky profesor Dionýz Dezső.

Štrbské Pleso

Szentiványi využíval pleso na zábavu kúpeľných hostí- člnkovanie a rybolov. Ryby tu nasadil v roku 1860. Z plesa v zimných mesiacoch ťažili ľad. Už v zime 1872 – 1873 dodali niekoľko vagónov budapeštianskym reštauráciám, neskôr popradským a kežmarským mäsiarom, do poľského Vroclavu, ale aj na cisársky dvor do Viedne. Ľad dopravovali furmani a vlaky košicko-bohumínskej železnice. Posledná zásielka bola asi vo februári 1902 pre budapeštiansky pivovar.[1]

Štrbské Pleso bolo prístupné prašnou hospodárskou cestou od železničnej stanice v Štrbe. Keď sa turisti a kúpeľní hostia chceli dostať do Starého Smokovca museli cestovať zo Štrby železnicou do Popradu ktorú v roku 1876 upravili na vozovku a prestavali v roku 1921. Uhorský karpatský spolok presadil vybudovanie transverzálnej cesty, spájajúcej tatranské osady od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu. V roku 1877 vznikol peší chodník medzi Štrbským Plesom a Starým Smokovcom, neskôr jazdecká cesta a v rokoch 1886-1889 vozovka široká štyri metre. Uhorský karpatský spolok vybudoval roku 1883 turistický chodník k Popradskému plesu a v roku 1885 chodník Važeckou dolinou na Kriváň s odbočkou do Furkotskej doliny. V roku 1899 prestavali starú prť v Mlynickej doline na chodník až po Pleso nad Skokom. V júli 1896 dali do prevádzky ozubnicovú železnicu zo Štrby na Štrbské Pleso. Dňa 13. augusta 1912 začala na Štrbské Pleso pravidelne premávať tatranská električka. Premávka ozubnicovej železnice bola ukončená v roku 1933, kedy bola nahradená autobusovou dopravou. Roku 1970 sa mali konať na Štrbskom Plese majstrovstvá sveta v lyžovaní. Okrem potrieb ubytovania a vybudovania športovísk vznikla požiadavka zabezpečenia dopravy. Táto skutočnosť oživila myšlienku znovuvybudovania ozubnicovej železnice. Idea bola zrealizovaná 7. mája 1968, kedy sa rozhodlo o vybudovaní elektrickej ozubnicovej železnice, ktorá mala okrem iného aj presunúť prúd turistov do Západných Tatier. A tak 12. februára 1970 železnicu odovzdali do prevádzky.[1]