Pechota

Pechota je najstarší druh pozemného vojska a preto je jej vznik spojený so vznikom armády ako takej. Od najstarších dôb, keď žili ľudia v tlupách, mali muži povinnosť chrániť svoju tlupu. Ak bolo nebezpečenstvo obzvlášť veľké, stavali sa po boku mužov na obranu i ženy. Muži však zvykli byť lovci a vedeli lepšie zaobchádzať so zbraňami. Pri loveckých výpravách sa zároveň naučili používať rôzne ľsti na polapenie koristi, neskôr neváhali tieto metódy aplikovať aj pri boji proti iným tlupám či rodom. Títo prví vojaci boli vyzbrojení kamennými sekeromlatmi, oštepmi s pazúrikovými hrotmi alebo jednoduchými drevenými kyjakmi, nezriedka prakmi, kameňmi či iba holými rukami. Neskôr bol objavený luk. Sprvu sa ich odev dozaista nijak nelíšil od bežných nevojakov, ale postaviť sa cudziemu rovnako vyzbrojenému a dobre vycvičenému bojovníkovi nebolo to isté ako uloviť jeleňa do nastraženej pasce. Bojovníci sa naučili obranné manévre i to, ako odrážať útoky oštepov a sekeromlatov. Lovci dobre poznali aj to, že preniknúť kamennými zbraňami cez silnú medvediu alebo turiu kožu nie je jednoduché a preto sa sami naučili chrániť rovnakými kožami, omotanými v niekoľkých vrstvách okolo tela. Bolo to prakticky prvé jednoduché pancierovanie.

Najstaršie známe armády vznikali medzi riekami, ktoré dnes voláme Eufrat a Tigris. V polovici 4. tisícročia pred Kr. sa tam presťahoval najstarší historicky doložený národ sveta – Sumeri. Sústredenie ľudí, práce a výdobytkov spoločnosti v tamojších mestách umožnilo vďaka dostatku potravín vytvárať organizované skupiny bojovníkov, ktorých úlohou okrem ochrany panovníka a celej spoločnosti bolo aj podmaňovanie si okolitých národov. Už v týchto dobách sa vojsko delilo na jazdectvo s bojovými vozmi a pechotu. Pechota sa ďalej členila podľa výzbroje na ľahkú a ťažkú pechotu. Ľahká pechota sa líšila najmä odevom, ktorý pozostával zo suknice, koženej čiapky, či akejsi prilby. Namiesto štítu nosili ovčie rúno prehodené cez ľavé rameno. Ich zbraňami boli zväčša bronzové nože či krátke mečíky. Výstroj ich predurčovala na rýchly prienik narušenými radami nepriateľských zostáv, kde mohli využiť svoju lepšiu pohyblivosť. Vo frontálnom útoku proti rovnako početnej ťažkej pechote by však neuspeli. Ťažká pechota bola chránená koženým alebo silným látkovým plášťom s našitými medenými alebo bronzovými krúžkami. Hlavu bojovníkov pokrývali kožené, možno i bronzové prilbice. Chránení boli tiež veľkým zväčša štvorhranným štítom z prútia, potiahnutého silnou byvoľou alebo ovčou kožou. V strede bol štít spevnený bronzovým alebo medeným kotúčom, poprípade viacerými po celom povrchu. Vojaci bojovali zoradení v rade so štítmi pred sebou alebo pri boku (tak, aby si chránili ľavú časť tela) a s vysunutými kopijami v pravej ruke. Takáto formácia sa nazýva falanga. Ich vedľajšou zbraňou boli krátke bronzové nože alebo mečíky.

Sumerský pechotný oddiel na fragmente víťaznej stély kráľa Eannatuma

Uradník Sargon Akkadský sa okolo roku 2340 pred Kr. zmocnil vlády v sumerskom meste Kiš. Vybudoval armádu a v niekoľkých nasledujúcich bitkách rozdrvil Sumerské armády. Základom jeho vojska bola pechota, ktorá popri ľahkej pechote obsahovala aj veľký počet lukostrelcov, pred ktorými sa nedokázali ubrániť ani mocné sumerské falangy. Akkadská armáda takto čelila i chetitským vojskám, no okolo roku 2228 pred Kr. spolu s celou ríšou podľahla nájazdom početného kmeňa Gutejcov.

Novým prvkom vo vojsku tej doby bol prvý organizovaný konskripčný systém, ktorý zaviedol Babylonský panovník Chammu-rabi. Jadro jeho armády v dobe mieru tvorili vojaci z povolania. Ale do armády museli v prípade vojny nastúpiť i všetci ostatní bojaschopní muži, ktorí boli zapísaní v zoznamoch. Navyše do vojska museli nastúpiť osobne, takže za seba nemohli poslať náhradníka. Štruktúra obyvateľstva spôsobila, že najpočetnejšie zastúpené vrstvy boli hlavne roľníci a príslušníci nižšej mestskej spoločnosti. Na vydržiavanie takejto veľkej armády museli prispievať mestá. Najdôležitejšou zbraňou babylonských vojsk bol luk. Početní lukostrelci však boli zraniteľní a pre to ich zabezpečovali vojaci – štítonosiči, ktorí nosili veľké štíty z dreva alebo prútia potiahnutého kožou. Za takéto štíty sa schovali i dvaja bojovníci. Lukostrelci v boji vzájomne spolupracovali so zvyškom armády – ťažkoodencami a bojovými vozmi.

Podstatnú úlohu v organizácii armád zohrával dôstojnícky zbor. V prvých armádach boli za dôstojníkov vyberaní hlavne štátni úradníci a veľmoži. Pri úradníkoch rozhodoval hlavne fakt, že keď vedia riadiť štátnu správu, dokážu riadiť aj armádu. Vedenie vojska v tej dobe nebolo zatiaľ tak komplikované ako dnes a riadenie vojsk prebiehalo podľa ustálených pravidiel. Od dôstojníkov sa očakávalo, že dokážu spoznať správny okamih na vykonanie určitého manévru či odhaliť a využiť slabiny nepriateľského vojska. Veliteľ často používal pri premiestňovaní sa po bojisku koňa alebo bojový voz. Bolo to spôsobené nielen tým, že tak mal lepší rozhľad a tým aj prehľad o bitke, ale bol to i určitý prejav nadradenosti nad ostatnými podriadenými vojakmi.

Krikom a hlukom sa jednotlivé vojská bežne pokúšali nahnať nepriateľovi strach a sami si dodať odvahu. Na to, aby dokázal veliteľ ovládať svojich vojakov uprostred boja vlastným hlasom, nebolo pri väčších bitkách ani pomyslenia. Prostriedkom, ktorý nahradil ľudský hlas, boli predom dohodnuté signály nástrojov, ktoré vydávali zvuk, ktorý by prehlušil zvuk boja. Už od počiatkov vojen to boli najmä bubny, trúby a nástroje od nich odvodené. Tieto nástroje ovládali väčšinou na to zvlášť určení vojaci, ktorí sa pohybovali v blízkosti veliteľa. Pri vydávaní rozkazov sa nezriedka používali aj rôzne zástavy a vlajky.

Nezastúpiteľnou súčasťou vojska, ktorá pomáhala pri rozlíšení bojujúcich vojsk a bola aj určitým symbolom, boli štandardy. Zväčša išlo o dlhú tyč, ktorá mala na konci kovovú sošku alebo plastiku vyjadrujúcu mytologické výjavy alebo zobrazovala určité božstvá. Štandarda siahala vojakom vysoko nad hlavy a bola dobre viditeľná. Mala tiež zaistiť magickú ochranu vojska a posilniť dojem vlastnej nepremožiteľnosti. Zo súčasného pohľadu menej civilizované národy nosili ako štandardy ľudské lebky pripevnené na dlhých tyčiach, zväčša drevených.

Hlavnou zložkou gréckej armády bola ťažkoodená pechota (tzv. hopliti).Slovo hoplit je odvodené od slova hopla, čo znamená štít. Používali dlhé kopije a guľaté štíty so znakom mesta, za ktoré bojovali. Po mečoch siahali zriedkavo. Najlepšia pechota tohoto obdobia pochádzala zo Sparty a bola dlho najobávanejšou vo vtedajšom svete. V pozemnom boji nemala konkurenciu. Bolo to i preto, že spartskí chlapci boli už od malička vychovávaní ako vojaci. Učili sa zaobchádzať s kopijou a mečom, používať štít, ale aj bojovať s holými rukami. Výchovu mali tvrdú, tak ako tresty.

Základ macedónskej armády v poli tvorili tzv. falanga. Bola to tesná formácia, pri ktorej vojaci stáli tesne pri sebe s 6 metrovými kopijami namierenými dopredu. Druhý rad mal kopije namierené pomedzi vojakov prvého radu a keď niektorý z nich padol, nastúpil na jeho miesto. Vojaci v ostatných radoch mali kopije namierené do vzduchu v stále väčšom uhle, podľa toho, v ktorom rade stáli, takže formácia tvorila akéhosi „ježka“. Bola extrémne efektívna hlavne voči jazde, ktorá sa s koňmi cez húf kopijí dlhších než človek nevedela k vojakom dostať.

Rímski legionári

Základnou jednotkou rímskeho vojska bola légia. V skoršom období existencie rímskeho štátu v nej mohli slúžiť podobne ako v grécku iba plnoprávni občania, ktorí si zbroj zaobstarávali samostatne. To, čo na vlastnú obranu stačilo malému mestskému štátu (jedna légia tiahnúca do boja a druhá určená na obranu mesta), nemohlo stačiť čoraz rozsiahlejšej ríši. V stretoch s bojovnými susedmi, napr. Samnitmi, od ktorých prevzali oštep (pilum) alebo Galmi (galský typ prilby) sa taktika a výzbroj Rimanov postupne zdokonaľovala. V čase trvania Rímskej republiky sa légia skladala z hastátov (najmladších mužov nasadzovaných do bitky ako prvých), principes (hlavná úderná sila) a starých veteránov trajárov, ktorí do bitky zasahovali iba v prípade krajnej núdze. V rímskom vojsku okrem toho existovali aj pomocné oddiely ľahkoodencov, ktoré tvorili nemajetní občania, ako aj zbory spojencov. K rozhodnutiu, ktorý typ ťažkoodenej pechoty či macedónska falanga alebo voľnejšie organizovaná légia je lepší, došlo v r. 168 pred Kr. v bitke pri Pydne, kde sa stretlo 40 000 Macedóncov s približne rovnakým počtom Rimanov. Nerovnosť terénu, ako aj taktika menších rímskych oddielov, takzvaných manipulov, spôsobila rozpad prísne organizovanej falangy a bitka sa skončila skutočným vyhladením macedóskeho vojska, pričom straty legionárov údajne boli iba 100 padlých. Máriovými reformami sa zjednotila výzbroj a výstroj vojska. Legionár sa stal vojakom z povolania, ktorý za žold slúžil najmenej 20 rokov. Po odslúžení mal od štátu nárok na pôdu, kde sa mohol usadiť. Rímske vojsko, ktorého základ tvorila skvele vycvičená a vybavená pechota, charakterizoval tvrdý výcvik a dobrá disciplína.

Kvality rímskej armády spočívali aj v schopnosti prispôsobovať sa a používať účinné protitaktiky. Rímske vojská boli veľmi úspešné pri dobýjaní miest i vďaka kvalitným obliehacím strojom. Výzbroj rímskeho pešiaka sa skladala zo železného krátkeho meča, dvoch oštepov, veľkého štítu a kovovej prilby, hrudného panciera a náholenníkov.

Prevaha legionárov na bojiskách, aj keď s čoraz väčšími ťažkosťami, trvala až do bitky pri Adrianopoli roku 378, v ktorej Rím stratil svoje najkvalitnejšie légie. Porážku im spôsobila ťažká Gótska jazda, ktorú potom na dlhé obdobie považovali za rozhodujúcu silu.

Anglickí lukostrelci v bitke pri Kreščaku

Výzbroj pešieho bojovníka veľkomoravského vojska v druhej polovici 9. storočia tvorili kopija, sekera (väčšinou bradatica) alebo zriedkavo obojstranný meč, ktorý bol skôr typickejší pre jazdcov. Zbroj dopĺňal štvorhranný, alebo okrúhly štít[1].

Pre obdobie stredoveku je príznačné podceňovanie pechoty, čo bolo spôsobené jednak nízkou bojovou hodnotou slabo vyzbrojenej a ešte horšie vycvičenej domobrany, ktorá v boji s profesionálnou rytierskou jazdou nemala veľké šance, ako aj pre triednu príslušnosť. Až v druhej polovici 13. a v prvej polovici 14. storočia sa zavedením silnejšieho luku, kuše a prvých palných zbraní začal názor na pechotu meniť. Takto vyzbrojený pešiak mohol z veľkej vzdialenosti ohroziť aj najlepšie chráneného jazdca. Ďalšie zdokonalenie bojovej hodnoty pechoty predstavovalo oprášenie starej taktiky faláng, zavedením do výzbroje kopije, ktorá bola dlhšia než tá, akú mohol z praktických dôvodov niesť jazdec. Stúpajúcu účinnosť pechoty prezentujú napríklad bitky pri Kreščaku a Sempachu, kde v prvom prípade k porážke rytierov v rozhodujúcej miere prispel anglický luk a v druhom dobre organizovaná švajčiarska pechota bojujúca vo falangách. Švajčiarska pechota sa stala jednou z najznámejších pre výcvik a taktiku, ale aj pre krutosť (ich vojenský poriadok zakazoval brať zajatcov). Takúto účinnú pechotu si priali mať vo svojich vojskách panovníci štátov a tak bola pôvodná domobrana postupne nahrádzaná vysoko profesionálnou žoldnierskou armádou, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, zrodila novú bojaschopnú pechotu. Medzi typickú stredovekú pechotu patrili napríklad jančiari, lukostrelci, kopijníci, oštepári, šermiari – často opešalí rytieri, domobrana, neskôr landsknechti. Jednu z najkvalitnejších zložiek pechoty, ktorá sa vyznačovala na svoju dobu veľkou disciplínou, z nich boli osmanskí janičiari. Táto pechota bola zložená so slovanského gréckeho obyvateľstva, ktoré bolo vychovávané pre vojnové účely v osmanskom zajatí. V stredoveku tvorili pechotu najmä sedliaci, ale našli sa aj výnimky, kedy do pechoty patrili aj vyššie postavení ľudia.

Za jednu z najkvalitnejších armád je považovaná Hustiská pechota, tá sa skladala z veľkého počtu dobre organizovaných a pomerne disciplinovaných, kosami či cepmi ozbrojených ľahkodencov, kombinovaných so strelcami z kuší či píšťal. Vo svojej dobe neprekonateľná taktika českých Husitov sa opierala najmä o použitie vozovej hradby a vynikajúcej súčinnosti viacerých zložiek – pechoty, jazdectva i delostrelectva. Napriek svojim nesporným úspechom (Jan Žižka bol jedným z vojvodcov, ktorí neprehrali žiadnu bitku) sa formácia založená na vozovej hradbe ukázala ako zraniteľná pri presunoch a pre svoju malú mobilitu a nedostatočnú flexibilitu bola ľahko zasiahnuteľná delostrelectvom, ktorého efektivita na bojisku sa v tej dobe zvyšovala. Husitský typ pechoty z bojísk rýchlo vymizol spolu s opevneniami vozovej hradby tvorenej tisícmi vozov.

Tercia, bojová formácia pechoty na začiatku novoveku

Koncom stredoveku už pechota predstavovala hlavnú silu armád, aj keď popri nej ešte stále existovala aj rytierska jazda, ktorej účinnosť však neustále klesala. Začiatkom 16. storočia pechotu tvorili tak domobranci, ako aj profesionálni vojaci (žoldnieri) organizovaní v plukoch, ktorí ale zodpovednosť pociťovali iba k svojmu veliteľovi (kondotiérovi). Úlohou tohto veliteľa bolo starať sa o ošatenie, stravu, výzbroj a dojednával s najímateľom pluku aj mzdu na určitý čas. V tomto období sa stávali prípady, keď po odslúženi dohodnutej doby pluk jednoducho zmenil stranu pre vyššiu mzdu. Najvýraznejšie sa táto nevýhoda prejavila v priebehu tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), kedy v bojujúcich armádach slúžilo tak veľké množstvo žoldnierov, ktoré jednoducho nebolo možné platiť, tým poklesla tak oddanosť, ako aj morálka. Vojaci sa potom často menili na skupiny rabujúcich, pričom dochádzalo k obrovským stratám na civilnom obyvateľstve. Daný stav veci pochopiteľne nemohol vyhovovať a preto už v priebehu tejto vojny začali vznikať oddiely profesionálnych vojakov, ktorí však boli organizovaní na národnom základe. Proces premeny žoldinierskych vojsk na „národné“ aj napriek tomu trval veľmi dlho a až začiatkom 18. storočia sa dá hovoriť o vzniku stálych armád založených na príslušnosti k jednotlivým štátom. V tomto období sa výzbroj vojsk neustále zdokonaľovala, strelné zbrane zaznamenali prudký rozvoj, čo viedlo k tomu, že sa stali hlavnou zbraňou pechoty. Na začiatku novoveku tvorili pešie formácie hlavne vojaci vyzbrojení pikami, doplnení o mušketierov a rondašírov (muži so štítom a mečom). Vynájdenie kresadlového zámku, ktorý nahradil pomalé knôtové muškety a veľmi drahé kolieskové, umožnilo vyzbrojiť všetkých pešiakov účinnou zbraňou tak pre boj s jazdou, ako aj s pechotou. To viedlo k postupnému vytesňovaniu chladných zbraní z výzbroje armád. Napriek tomuto vylepšeniu, ktoré sa ešte zvýšilo význam muškiet vynájdením bajonetu (názov podľa miesta pôvodu), nebola rýchlosť streľby dostatočne vysoká (max. dva až tri výstrely za minútu) na to, aby dokázala rýchlo vážne oslabiť veľké formácie protivníka. Boje zatiaľ stále rozhodoval boj zblízka, v ktorom mala stále veľké slovo jazda.

Pre obranu pred jazdectvom bolo možné sústrediť pešiakov do uzavretých útvarov (tzv. karé), v ktorých dokázali účinnejšie odolávať útokom jazdy zo všetkých strán. Nevýhodou tejto formácie však bolo zníženie palebnej sily jednotky, pretože len časť síl tak bola privrátená protivníkovi, ako aj absencia možnosti akéhokoľvek manévru.

Dril s puškou sa v tomto období trénoval prakticky neustále a osvojiť si všetky povely používané na bojisku mohol iba vojak po dlhoročnom výcviku. Vývoj pechoty v tomto období bol skutočne obrovský a bez akéhokoľvek preháňania možno povedať, že pechota od tých čias rozhodovala všetky vojny, prakticky až do vynájdenia guľometu. Straty na pechote sa začali brať ako rozhodujúci faktor. Účinnosť pechoty na bojiskách podčiarkujú napr. aj také bitky, ako bitka pri Leviciach (či ostatné bitky protitureckých vojen, kde bola pechota najefektívnejšou silou, ktorá bola schopná zastaviť a poraziť inak výbornú Tureckú jazdu). Stúpajúci počet mušketierov na úkor pikanierov (rondašíri zmizli úplne) zvýšilo palebnú silu pechoty. Začiatkom 18. storočia bola pika vytlačená a celé armády zaviedli kresadlové muškety. Pešiak vyzbrojený puškou a bodákom ovládol bojiská na ďalších dvesto rokov.

Švédsky kráľ Gustáv Adolf vďaka viacerým inováciám a kvalitnému dôstojníckemu zboru vytvoril jednu z najlepších armád svojej doby. Odľahčil jazdu, čím zvýšil jej rýchlosť a zdokonalil výcvik delostrelcov, čo viedlo k väčšej rýchlosti streľby. Švédske jazdectvo tak počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát rozhodovalo bitky, čo bolo čiastočne proti vtedajšiemu trendu. No úspechy švédskych vojsk nespočívali len v modernizácii jazdectva a delostrelectva, ale aj v používaní papierových patrónov alebo kovových nabijákov u pechoty, čo zvyšovalo rýchlosť streľby.

Okrem bodákov bolo novinkou prelomu 17. a 18. storočia aj masové použitie ručných granátov. Vznikol novú typ pechoty – granátnici. Išlo zväčša o elitné jednotky, do ktorých boli vyberaní obzvlášť silní a odvážni vojaci. Typickí boli svojimi vysokými čiapkami, ktoré nezavadzali pri vrhaní granátov.

Počas napoleonských vojen vzrástol význam ľahkej pechoty, niekedy tiež označovanej ako jágri (poľovníci) a ich obdoby, ako boli rakúski horskí strelci a pandúri, škótski horali, alebo francúzski chasseurs. Vojaci týchto jednotiek boli zruční v zaobchádzaní so strelnými zbraňami a ich úlohou bolo viesť rušivú, ale presnú paľbu, no vyhýbať sa boju zblízka s presilou alebo jazdectvom. Často sa zameriavali na likvidáciu nepriateľských dôstojníkov, boli v podstate predchodcami ostreľovačov, ostrostrelcov a nezriedka priamo tvorili jednotky horskej pechoty, zvlášť vycvičenej alebo zvyknutej bojovať v horských podmienkach.