Hermann Hoth

Narodil sa v meste Neuruppin, ako syn armádneho lekára. Do nemeckej armády vstúpil roku 1904. Bojoval v prvej svetovej vojne ako pešiak. V armáde ostal aj po jej skončení, roku 1935 bol povýšený na generálmajora a poverený velením 18. pešej divízie. Neskôr bol povýšený na generálporučíka a od 10. novembra 1938 velil 15. armádnemu zboru.

Nasledujúceho roku sa zúčastnil útoku na Poľsko. Ďalší rok sa vyznamenal pri útoku na Francúzsko, kde jeho zbor ako prvý prekročil rieku Másu a bol 19. júla 1940 znovu povýšený.

Počas operácie Barbarossa velil 3. tankovej skupine, ktorá pod jeho velením obsadila Minsk a Vitebsk. V októbri 1941 nahradil vo velení 17. armády Carla-Heinricha von Stülpnagela. V júni 1942 prevzal 4. tankovú armádu od Ericha Hoepnera. Ako veliteľ tejto armády sa podstatnou mierou podpísal pod úspechy Wehrmachtu na juhu ZSSR. Spolu v súčinnosti s 6. armádou Friedricha Paulusa sa zúčastnil bitky o Stalingrad. Časti jeho armády boli uväznené v sovietskom obkľúčení, niektoré však boli súčasťou Mansteinových pokusov o prielom na pomoc 6. armáde.

V lete 1943 sa zúčastnil bitky v Kurskom oblúku, kde velil svojej 4. tankovej armáde pri útoku na oblúk z juhu. Po ukončení operácie Citadela, boli nemecké jednotky nútené pod silnými útokmi Červenej armády ustupovať na západ. V novembri 1943 bol počas bojov na Dnepri a pri Kyjeve pozbavený velenia svojich jednotiek a na Hitlerov rozkaz preložený do zálohy, ale teraz už v hodnosti generálplukovníka. Adolf Hitler sa totiž domnieval, že Hoth fyzicky nezvláda velenie a potrebuje odpočinok[1]. Jeho nástupcom sa stal generál Erhard Raus.

V apríli 1945 bol znovu povolaný do služby a až do konca vojny velil časti nemeckého frontu v pohorí Harz.

Po vojne bol súdený Norimberským vojnovým tribunálom spolu s ďalšími vysokými armádnymi dôstojníkmi. 27. októbra 1948 odsúdený na 15 rokov žalára za zločiny, ktoré jeho jednotky spáchali na Ukrajine. V roku 1954, bol prepustený, a do svojej smrti sa venoval písaniu kníh. Zomrel v meste Goslar, kde je aj pochovaný.