Erich Hoepner

Narodil sa vo Frankfurte nad Odrou, v prvej svetovej vojne slúžil ako dôstojník jazdectva. Aj to bol jeden z dôvodov prečo ho neskôr často nazývali „Der Alte Reiter“ (starý kavalerista). Najskôr zastával nižšie veliteľské funkcie, ale neskôr sa stal štábnym dôstojníkom. Po vojne vstúpil do Reichswehru. Od októbra 1932 velil 4. horskému pluku. Následne rýchlo kariérne postupoval. Vo februári 1933 sa stal náčelníkom 1. divízie, v októbri nasledujúceho roku náčelníkom štábu I. armádneho zboru. Už o rok bol menovaný za náčelníka štábu Skupinového veliteľstva 1. V roku 1936 bol povýšený do hodnosti generála. Od októbra 1937 velil 1. ľahkej brigáde, ktorú v októbri 1938 reorganizoval na ľahkú divíziu. Onedlho na to v novembri bol povýšený do hodnosti generál-poručíka a ako priaznivec nasadenia tankov poverený vedením XVI. motorizovaného zboru. Napriek tomu že bol odporcom Versaillského mieru, pri plánovanej vzbure vyšších dôstojníkov bolo jeho úlohou, zasiahnuť proti oddielom Waffen-SS. Vzburu však nacisti odhalili a jej tvorcov potrestali. Úloha Hoepnera však zostala nepovšimnutá.

V marci 1939 sa stal veliteľom XVI. zboru. Svoje jednotky viedol v prvých ťaženiach druhej svetovej vojny, pri invázii do Poľska i do Francúzska. Za úspechy v týchto ťaženiach dostal Rytiersky kríž a bol povýšený do hodnosti generálplukovníka.

Od februára 1941 velil 4. tankovej skupine, s ktorou sa zúčastnil na vpáde do ZSSR. Jeho tanková skupina pôvodne postupovala so Skupinou armád Sever postupujúcou na Leningrad. Podľa niektorých názorov od svojich jednotiek vyžadoval plnenie komisárskeho rozkazu. U zajatých vojakov jeho armády boli neskôr nájdené dôkazy o masakrách v Kovne a na území Lotyšska a Litvy, boli to jedny z prvých dôkazov o nemeckých vojnových zločinoch na okupovanom území. Neskôr bola jeho skupina prevelená k Skupine armád Stred aby sa mohla účastniť útoku na Moskvu. Do 5. decembra 1941 jeho jednotky postúpili na vzdialenosť 20 km od sovietskeho hlavného mesta. Následne sa však stretli so sovietskou protiofenzívou a boli nútené ustupovať. V decembri 1941 bola jeho tanková skupina premenovaná na 4. tankovú armádu. V dôsledku sovietskej protiofenzívy so svojimi jednotkami ustúpil aj napriek rozkazom Hitlera, ktorý ho preto v januári 1942 pozbavil velenia a nahradil Ruoffom a následne Hothom. Okrem odvolania z funkcie bol degradovaný a pozbavený práva nosiť uniformu i vyznamenania, zbavený vojenského dôchodku i služobného domu. Bol jeden z najtvrdšie potrestaných vysokých dôstojníkov po bitke pri Moskve. Jeho potrestanie vzbudilo protesty medzi viacerými vysokými dôstojníkmi.[1] Po bojoch na východnom fronte si uvedomil, že dobyvačná vojna, ktorú sa rozhodol Hitler viesť ničí Nemecko a stal sa ešte presvedčenejším odporcom nacizmu.

Zapojil sa do príprav atentátu na Hitlera. 20. júla 1944 však sprisahanci neboli úspešní. Väčšinu z nich nacisti rýchlo zatkli. Aj on bol zatknutý a mučený Gestapom, „národný súd“ ho nakoniec odsúdil k trestu smrti obesením. 8. augusta 1944 ho nahého obesili v Berlínskom väzení Plötzensee.