Puška

Prvopočiatky pušiek možno nájsť v prvých stredovekých ručných palných zbraniach, ktoré sa objavovali v polovici 14. storočia. Ručné strelné zbrane sú historicky nepatrne staršie ako delá.

Prvé strelné zbrane boli nabíjané odpredu, ústím hlavne.

Prvé ručná strelné zbrane boli tvorené jednoduchou hlavňou upevnenou objímkami na stvole, ktorý sa zakladal pod pažu strelca. Nemali pažbu, ani žiadny typ zámku. Odpaľovali sa priložením žeravého želiezka, neskôr luntu (dútnáku) k prachu v panvičke, spojenej kanálikom s hlavňou. Niektoré zbrane boli vybavené hákom (buď na stvole alebo priamo na hlavni), ktorý prenášal spätný ráz od výstrelu na okraj vozu alebo hradby. Nazývali sa hákovnice a z nich vznikli arkebuzy (arkebuza sa považuje za skomolený český výraz hákovnica). Pre streľbu na koni boli zbrane vybavené krátkym kovovým svolom, ktorý sa pri streľbe opieral o prsia (strelec-jazdec mal na sebe zbroj), nazývali sa petrinaly (z franc. poitrine – hruď). Zbrane malého kalibru nazývali husiti píšťaly, z čoho neskôr vznikol názov pištoľa.

Všetky tieto zbrane boli nabíjané odpredu a nabíjanie bolo zdĺhavé a streľba pomalá. Obsluhu tvorili často dvaja alebo i viac mužov.

Okolo roku 1440 bol zostrojený luntový zámok, dôležitý krok k možnosti mierenej streľby. Bol tvorený zverákom, v ktorom bol zachytený horiaci lunt (dútnák), ktorý sa jednoduchým mechanizmom mohol priložiť na panvičku s prachom. Pušky s týmto typom zámku boli dvoch druhov – ťažké arkebuzy a ľahké muškety, oba druhy však boli ťažké a strelec ich musel pri streľbe podopierať furketou. Až v 17. storočí vo Švédsku vznikla mušketa, ktorej hmotnosť klesla na 5 kg a furketa sa prestala používať.

Značný pokrok predstavoval kolieskový zámok, ktorý vznikol okolo roku 1515 v Nemecku. Obsahoval tvrdé zakalené rýhované koliesko, poháňané silnou pružinou. Koliesko sa naťahovalo kľúčom. Na koliesko sa prikladal kúsok pyritu uchytený v čeľusti. Pri výstrele sa koliesko prudko otočilo a vykresalo z pyritu iskry, ktoré dopadli na panvičku s prachom. Kolieskový zámok sa uplatnil predovšetkým u loveckých zbraní a sčasti aj na jazdeckých pištoliach v 16. storočí, predovšetkým pre relatívne vysokú cenu. Mušketami s kolieskovým zámkom boli vyzbrojené niektoré jednotky – napríklad mušketieri za Ľudovíta XIV.

Ďalší významný vynález bol kresadlový zámok, ktorý vznikol na konci 16. storočia. Rýchlo vytlačil luntový a kolieskový zámok a udržal sa až do polovice 19. storočia, pričom niektoré časti jeho konštrukcie sa na loveckých zbraniach používajú dodnes.

Kresadlový zámok má otáčavý kohút, poháňaný silnou pružinou. V čelusti kohútu je uchytený kresadlový kameň – pazúrik. Panvička s prachom je zakrytá odpruženou ocieľkou so zdrsneným povrchom. Pri výstrele naráža pazúrik na ocieľku a vykresáva iskry, súčasne je pritom ocieľka odtlačená a otvára tak panvičku s prachom, na ktorú dopadnú vykresané iskry. Prednosťou je predovšetkým pomerne vysoká pohotovosť zbrane a malé rozmery a hmotnosť zámku, čo umožnilo ďalej odľahčiť pušku. Kresadlový zámok bol tiež výrobne jednoduchší a lacnejší ako kolieskový zámok. Nevýhodou kresadlového zámku bola relatívne malá spoľahlivosť a problémy s vodou pri daždi. Prakticky rovnaký zámok (konštrukciou i rozmermi) sa používal aj na pištoliach.

Iným významným objavom je drážkovaný vývrt hlavne. Napriek vyššiemu dostrelu a lepšej presnosti streľby sa presadzoval len pomaly, pretože vytváranie drážok ručným preťahovaním je veľmi pracné. Presadil sa až v polovici 18. storočia, keď bol objavený spôsob, ako vyrábať drážkovanie s potrebným stúpaním a ďalšími rozmermi strojovo, pomocou vhodných šablón.

Posledným významným vynálezom vo vývoji odpredu nabíjaných pušiek a pištolí je vynález pekrusného zámku. Súvisí s objavom traskavej ortute a chlorečnanu draselného ako látok schopných výbuchu po údere alebo nápichu. Perkusný zámok prevzal z kresadlového zámku kohút, ktorý mal upravený tvar (miesto čeľustí mal rovnú plochu alebo dutinu) a panvička s ocieľkou bola nahradená pistonom (komínikom), na ktorý sa nasadzovala čiapočková perkusná zápalka (vynájdená približne v roku 1820). Pri výstrele udieral kohút na piston, na ktorom bola nasadená zápalka, zlož v zápalke nárazom explodovala a plameň prešľahol dutým pistónom do hlavne, kde zapálil prachovú náplň.

Všetky tieto zbrane sa nabíjali odpredu, ústím hlavne, čo je predovšetkým v boji a za zlého počasia veľmi nepraktické. Je potrebné nasypať do hlavne strelný prach, utlačiť ho nabijákom, následne vložiť do hlavne tesniacu podložku a strelu a opäť ich utlačiť nabijákom, potom pripraviť k výstrelu zámok, nasypať na panvičku prach alebo nasadiť zápalku na pistón, natiahnuť kohút a vystreliť. Väčšina činností spojených s nabíjaním sa pritom dá robiť len po stojačky a vojak v poli je plne vystavený nepriateľskej paľbe.

Prvé ručné zbrane nabíjané zozadu sa objavujú už v polovici 16. storočia, ale príliš sa nerozlíšili. Rozvoj začína po vynáleze jednotného náboja, ktorý spojil dohromady všetky potrebné časti – strelu, prachovú náplň a zápalku. Prvý jednotný náboj skonštruoval v roku 1832 francúzsky puškár Lefaucheux. Náboj mal zápalku s kolíčkovou kovadlinkou a uplatnil sa hlavne v loveckých zbraniach. V roku 1845 vymyslel Francúz Flobert jednotný náboj s okrajovým zápalom – traskavá zmes bola umiestnená do dutého okraju nábojnice (dodnes sú tak vyrábané podobné náboje kalibru.22 Long Rifle). V roku 1866 vymyslel Američan Berdan zápalku so stredovým zápalom a v roku 1867 angličan Boxer zápalku s vnútornou kovadlinkou. Prvý jednotný náboj so stredovým zápalom skonštruoval v roku 1860 Francúz Pottet. Náboj mal papierovú nábojnicu, čo vylepšil angličan Boxer vytvorením celokovovej nábojnice. Vzniká puškový jednotný náboj v podobe, ako ho poznáme dodnes.

V roku 1841 skonštruoval Mikuláš Dreyse pušku s valcovým odsuvným záverom a ihlovým zápalom – dlhá ihla prenikala celým nábojom až k zápalke, ktorá bola nalisovaná na dno strely. Vznikla prvá vojenská zadovka. Táto zbraň revolučný spôsobom zmenila spôsob boja – vysoká rýchlosť streľby a možnosť nabíjať zbraň po ležiačky viedla k rozpadu formácií pechoty a väčšiemu využívaniu terénu. Po Rakúsko – Pruskej vojne a rozhodujúcej bitke pri Hradci Králové v roku 1866 sa palebná a taktická prevaha zadoviek plne prejavila a nastal ich prudký rozvoj. V relatívne krátkom období rokov 1860 – 1890 vzniká obrovské množstvo najrozličnejších vojenských pušiek nabíjaných zozadu jednotným nábojom, objavujú sa desiatky patentov na najrozličnejšie spôsoby usporiadania záveru. Mnoho starších predoviek je tiež prerábaných na zadovky.

V búrlivom rozvoji zadoviek sa postupne objavuje problém zvýšenia rýchlosti streľby a sú nachádzané vhodné technické riešenia. Vznikajú opakovacie pušky.

Britská puška Martin-Henry – puška s ovládacou pákou

Jedna z prvých prakticky použiteľných opakovačiek na jednotný náboj je legendárna puška Divokého západu Winchester model 1866. Je to zbraň s ovládacou pákou (lever-action) a trubicovým zásobníkom pod hlavňou na náboj s okrajovým zápalom. Pôvodne to bola originálna, ale nie príliš úspešná puška Volcanic, ktorú skonštruovali Horace Smith a Daniel B. Wesson. Oliver F. Winchester získal ich firmu a patenty a najal puškára Benjamina T. Henryho, aby pušku zdokonalil, predovšetkým zmenil druh streliva na náboje s okrajovým zápalom a vznikla puška Henry model 1860/1861 – slávna „henryovka“ – obľúbená lovcami, desperádmi i ochrancami dostavníkov a po americkej občianskej vojne bola zdokonalená na pušku Winchester model 1866. Podobný spôsob ovládania má aj opakovacia puška Spencer. Významným vynálezom je aj opakovacia brokovnica ovládaná posuvným predpažbím (pump-action), ktorú vytvoril Američan John Browning a vyrábala ju firma Winchester ako model 1897. Systém sa používa dodnes.

V Európe sa vývoj uberal iným smerom – prednosť dostal jednotný náboj so stredovým zápalom, ktorý má lepšie používateľské vlastnosti. Presadil sa valcový odsuvný záver a nábojová schránka pod nábojiskom.

Ruská puška Mosin-Nagant 1891/30

Nemecká puška Mauser 1898

Vývoj moderných vojenských opakovačiek je spojený predovšetkým s menami Mosin-Nagant (ruská puška 1881), Mannlicher (rakúska puška 1895) a veľmi rozšírený Mauser (nemecká puška 1888 a 1898). Vo Veľkej Británii vzniklo niekoľko typov Lee-Enfield, vo Francúzsku sa používali zbrane Lebel, v Dánsku a Nórsku Krag-Jørgensen, vo Švajčiarsku originálna konštrukcia Schmidt-Rubin, v Japonsku puška Arisaka. Väčšina týchto zbraní vznikla tesne pred koncom 19. storočia alebo v prvých rokoch 20. storočia.

Väčšina armád tiež prešla na nitrocelulózový („bez dymový“) strelný prach.

S týmito puškami (alebo puškami veľmi podobnými) vstúpili európske armády do prvej svetovej vojny a väčšina z nich aj o dvadsať rokov neskôr aj do druhej svetovej vojny.

Browning BAR 1918

Browning BAR 1928

Samonabíjacie a automatické pušky sa v princípe takmer nelíšia, hlavný rozdiel je v tom, že automatické pušky sú schopné streľby dávkou, kým samonabíjacie pušky túto vlastnosť nemajú. Automatické a samonabíjacie pušky sú súhrnne označované ako samočinné pušky.

Prvé konštrukcie samonabíjacích pušiek sa objavujú veľmi skoro po zavedení jednotného náboja a ešte pred zavedením bez dymového prachu. Už v roku 1863 získal Američan Regulus Pilon patent na samočinnú pušku, v roku 1866 získal angličan Joseph Curtiss patent na samočinnú pušku s valcovým zásobníkom. Postupne sa objavujú ďalšie konštrukcie (Plesner, Krnka, Winchester, Maxim, Mannlicher, Rudnickij...). Hlavným problémom prvých konštrukcií bola nízka spoľahlivosť a vysoká spotreba munície – už pre opakovačky sa vyžadovalo 150 – 200 nábojov, čo predstavuje okolo 5 kg nábojov a pri intenzívnej paľbe boli spotrebované za niekoľko minút.

Pred prvou svetovou vojnou boli zavedené samočinné pušky Mongdragon (1908), Mauser (1910), Browning (1911), Fedorov (1913) a Tokarev. Počas prvej svetovej vojny vzniklo niekoľko ďalších zbraní, z ktorých len niektoré boli zavedené aj do výzbroje armád.

V Rusku vznikol Avtomat Fedorov 1916. Táto zbraň má v histórii ručných strelných zbraní pomerne významné miesto, pretože svojím pojatím je predobrazom moderných vojenských automatických zbraní. Zbraň pracovala s krátkym záklazom hlavne a používala pôvodne japonský náboj Arisaka kalibru 6,5 mm, neskôr podobný náboj ruskej výroby. Odnímateľný zásobník bol na 25 nábojov. Za povšimnutie stojí celková koncepcia, dĺžka zbrane je 1 040 mm a hmotnosť 4,5 kg bez zásobníka, 5 kg s plným zásobníkom. Predpokladalo sa použitie 4 zbraní v čate a bola nasadená bojovo na fronte proti Nemecku. Zbraň bola vyrobená v počte asi 3 200 kusov a používala sa aj po revolúcii do roku 1925.

Ďalšou známou a úspešnou samočinnou puškou je americký Browning 1918 (BAR – Browning automatic rifle), ktorá svojou koncepciou tvorí prechod medzi automatickými puškami a ľahkými guľometmi. Je to pomerne ťažká zbraň (7,2 – 8,8 kg) pracujúca na princípe odberu plynov z hlavne a vybavená zásobníkom na 20 nábojov. Používala sa s rôznymi úpravami až do 60. rokov a bola vyrábaná aj v iných krajinách.

V medzivojnovom období vývoj pokračoval a vznikali ďalšie zbrane, ale do výzbroje ich bolo prijatých len málo. Je to predovšetkým americká puška Garand M1 kalibru .30-06 a Johnson model 1941 rovnakého kalibru, nemecká puška pre výsadkárov FG 42 kalibru 7,92 mm a sovietske pušky Simonov ASV-36, a predovšetkým konštrukcie Tokarev – samonabíjacie SVT-38 a SVT-40 a automatická ATV-40.

Po druhej svetovej vojne nastáva postupne odklon od samočinných pušiek (zbraní v puškovom kalibri) a prednosť dostávajú ľahšie zbrane na náboj stredného balistického výkonu, ktorým sa hovorí útočné pušky alebo automatické karabíny. Napriek tomu vzniklo niekoľko zbraní, ktoré je potrebné spomenúť. Je to napríklad rozšírená belgická automatická puška Fabrique Nationale de Herstal FN FAL, vyrábaná v mnohých štátoch a zavedená do výzbroje mnohých armád sveta (napríklad vo Veľkej Británii ako L1A1, v Kanade ako FN K1 a FN K2, používa sa v Indii, Brazílii, Austrálii..), do výzbroje armády SRN bola neskôr zavedená puška Heckler & Koch G3, ktorej počiatočný vývoj prebiehal v Španielsku, vo firme CETME, je zavedená napríklad aj vo Švédsku a mnohých ďalších armádach. Vo vysokom počte bola a stále je vyrábaná a používaná aj sovietska samonabíjacia puška Dragunov SVD-63, predurčená ako ostreľovačská puška a zavedená v mnohých krajinách.

Pušky v „plnom“ puškovom kalibri nábojov bývajú niekedy označované ako battle rifle teda približne „bojové pušky“, pre odlíšenie od zbraní s menším výkonom. Tieto zbrane sú obvykle v kalibroch 7,62×54R, 7,62×51 NATO (= .308 Win), .303 British, .30-06 Springfield, vzácnejšie aj 7,92x57 Mauser a moderný .338 Lapua Magnum.

Vo výzbroje súčasných armád je puška (ako druh zbrane) používaná pomerne málo, ale jej miesto je stále nezastupiteľné. Pušky sa používajú predovšetkým ako ostreľovačské zbrane pre presnú streľbu na väčšie vzdialenosti. Treba pripomenúť, že okrem sovietskej pušky Dragunov SVD-63 je väčšina ostatných ostreľovačských pušiek odvodená od štandardných samočinných pušiek, alebo dokonca od loveckých opakovačiek, hoci v posledných rokoch sa znovu začínajú objavovať špecializované konštrukcie.