Človek (filozofia)

Pre Aristotela, človek je Zoon Politikon (Polit. I 2, 1253 a 7), t. j. politická čiže sociálna bytosť alebo spoločenský tvor. Jeho prirodzenou podstatou je život v štáte.

Aurelius Augustinus hovorí, že človek je najvyššia duchovná bytosť, najvyššia bytosť tvorstva, ktorá nepozná nijakú inú príčinu ako Boha. Človek je svojou dušou podobný Bohu. Človek má bytie, život a rozum, je zložený z ducha, duše a tela; je to skutočný vesmír v malom.

Človek je predmetom filozofie, a síce ako jednotlivec žijúci ako Božie stvorenie v spoločenstve s inými ľuďmi. Dôležitou zložkou človeka je jeho vedomie, v ktorom má zásadný význam skúsenosť času. Vo vedomí sa môžeme zmocňovať nielen prítomnosti, ale aj minulosti vo forme spomienky a budúcnosti vo forme očakávania. V spomienke, uskutočnení a očakávaní sa prejavuje časové členenie ľudského vnútra. Skúsenosť vlastnej časovosti odkazuje potom človeka na to, čo je nepominuteľné, na Boha.

Človek pozostáva z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie. Ľudského ducha tvorí pamäť, rozum a vôľa. Táto trojica je obrazom Božskej Trojice, čo len potvrdzuje, že človek je odrazom Boha.

Vôľa je láska. Konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť. V láske smerujucej k Bohu človek nachádza orientáciu pre svoje konanie, takže môže povedať: Miluj - a konaj, čo chceš. Láska k Bohu je najvyššou cnosťou a zárukou dobrého konania. Rozhodnutie milovať Boha a konať dobro prináleží samému človeku, ktorý má slobodnú vôľu.

Ľudia však často nad lásku k Bohu radia sebalásku, egoizmus, čo ich privádza k tomu, aby konali zlo.

Pre Francisa Bacona a Reného Descarta je človek bytosť, ktorá môže racionálne ovládnuť a pretvoriť svet.

Michel Paul Foucault: človek je figúra vedenia; je trhlinou v poriadku vecí, konfiguráciou, načrtnutou vďaka novému postaveniu, ktoré nedávno zaujal vo vedení; je iba nedávnym objavom, figúrou, ktorá nemá ani dve storočia, obyčajným záhybom nášho vedenia a zmizne, len čo toto vedenie nájde novú formu.

Viktor Frankl človeka popisuje ako jedinú bytosť schopnú premeniť utrpenie na výkon.

Sigmund Freud chápe človeka ako živočícha spútaného kultúrou.

Arnold Gehlen: človek je konajúca bytosť. Na rozdiel od zvieraťa, ktoré sa svojou inštinktívnou výbavou začleňuje do prostredia, človek je nedostatkovou bytosťou, t. j. nehotovou, otvorenou, rizikovou bytosťou. Nedostatkovosť inštinktívnej výbavy človek kompenzuje konaním a jeho otvorenosťou svetu. Práve konanie tvorí akýsi most medzi človekom a prostredím. Konaním človek pretvára prostredie, vytvára kultúru, ktorá ho spätne formuje. Kultúra (vrátane jej materiálnych súčastí a inštitúcií) a technika umožňujú človeku prežiť, robia svet pre človeka obývateľným.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel tvrdí, že človek je nástroj vývinu absolútneho ducha.

Martin Heidegger hovorí o človeku, že je to vrhnutá bytosť; človek je vždy už vrhnutý do niečoho, je už v niečom, čo si sám nedal; k človeku patrí táto fakticita ako bytostná črta jeho existencie. Táto vrhnutosť je spôsobom, akým človek je.

Človek je jediným súcnom, ktoré vie o svojom vlastnom bytí človek je pobyt na svete. Táto okolnosť umocňuje bytie človeka, stavia ho na čelo všetkého jestvujúceho, robí z neho príkladný a pozoruhodný exemplár súcna, ktoré je viac než čokoľvek iné vhodné na štúdium otázky bytia.

Poznávať samého seba ako bytie znamená existovať; človek ako pobyt existuje, zatiaľ čo veci, s ktorými prichádza do styku, iba sú.

Človek sa vyznačuje existenciálnym pochopením bytia.

Herakleitos: človek je časťou svetového ohňa. Oheň tvorí aj dušu človeka a je nositeľom jeho rozumu. Ľudia, ktorí majú čistú, t. j. suchú, dušu, môžu plne poznať podstatu sveta.

Pre Karla Jaspersa je človek vždy niečo viac, než to, čo o sebe objektívne a vedecky vie. Postupné sebautváranie sa človeka je existencia.

Immanuel Kant hovorí, že človek je autonómny a schopný sám, nezávisle od podmienok a verejnej mienky zistiť, čo je správne.

Jan Amos Komenský uvádzal svoje myšlienky v svojich spisoch. Dejiny mali celistvý a jediný význam, ktorý určovala a spravovala božia prozreteľná vôľa. Človek bol jej dejinným nástrojom. Ľudskému rozumu ostávala iba možnosť rekonštruovať univerzálny najvyšší poriadok (ordo ordinum). Touto rekonštrukciou bola pansofia čiže vševeda.

Človek je nekonečne zdokonaliteľný. Vedľa sveta prírody a Boha predstavuje základnú vrstvu kozmu, úmernú tak vrstve prírody ako aj vrstve Boha: ak tvorí veľký svet harmonický celok, mal by ho tvoriť aj človek, svet v malom, a to vo všetkých svojich prejavoch. Preto aj výchova telesná, zmyslová, rozumová, jazyková, mravná a náboženská majú byť v harmónii a ciele, obsah i vzdelávacie metódy majú tvoriť jednotu.

Pred Bohom sú si všetci ľudia rovní. Človek je pôvodne dokonalý ako obraz Boží. Z toho, že človek je obrazom najvyššej dokonalosti, vyplýva, že možno odčiniť porušenie pôvodnej jednoty človeka s dokonalým tvorcom. Toto porušenie sa v Biblii vysvetľuje pádom prvých ľudí a stratou biblického raja. Ale z toho vyplýva aj povinnosť všetkých ľudí, aby sa na takom odčiňovaní podieľali, a to vzdelávacou aktivitou, činnosťou výchovnou i sebavýchovnou, úsilím napravovať seba i druhých ľudí, všetkých bez rozdielu. Z toho vyplýva, že práca, duševná a telesná tvorivá činnosť je najvýznamnejší nielen aktuálne utilitárny, ale aj celkovo osobnostne zdokonaľujúci činiteľ vo vývoji človeka a sociálne významný prvok v náprave sveta. Pre naskutku kresťanský život je potrebná i viera i skutky, a to v ich vzájomnej jednote

Človek je najkomplexnejšie z Božích stvorení.

Mikuláš Kuzánsky: človek žije síce v prírode, no nepodlieha úplne duši sveta, teda prírodnej nevyhnutnosti a zákonitosti, pretože každý človek osobitne má svoju vlastnú dušu, svoj vlastný, určujúci princíp. Každý človek je tak svojím vlastným vesmírom. Je len jeden makrokozmos, ale mnoho mikrokozmov, každý človek je zvláštnou variáciou mikrokozmu. Každý človek je tým však tiež viac menej nezávislým celkom vnútri sveta. Svojím telom je však aj človek podrobený zákonom sveta, vplyvom vesmíru. Ale tým, že má vlastný princíp svojej existencie, že je novou prírodou v celku prírody starej, môže a musí všetky vplyvy vesmíru v sebe nielen tlmiť, pretože prirodzenosť nemožno potlačiť, ale novo rozvíjať, novo spracovávať, novo orientovať. Vďaka ľudskej schopnosti ľudsky konať, dáva človek popudom a determinantom vesmíru, pôsobiacim naňho cez jeho telo (a cez hmotné podmienky jeho existencie), nový rozmer. Človek tak môže v sebe meniť aj vplyvy hviezd, o ktorých sa vtedy tvrdilo, že majú rozhodujúci vplyv na všetky udalosti na zemi a v dejinách.

Kuzánus odmietal astrologický a iný fatalizmus. Podla neho je všetko v našich rukách, nie je nijaká šťastena a osud. Človek je aktívna bytosť, nie pasívum prírody. To preto, lebo nie je časťou prírody, ale prírodou novou, prírodou mysliacou, prírodou, ktorá prírodu prekračuje. Typickou vlastnosťou človeka je schopnosť tvoriť nové, schopnosť ľudskej duše vynachádzať, robiť to, čo ešte nie. Pre Kuzánskeho je typickým príkladom tejto vlastnosti ľudská túžba vynachádzať rôzne prístroje a pestovať vedy. Vynálezy nie sú napodobením prírody, ale niečím, čo úplne novo vytvoril človek. Aj vedenie, ktoré musí byť jedine matematicky fundované, je ľudskou konštrukciou, pretože sama matematika, ktorá má byť vodkyňou všetkého vedenia, je niečím abstraktným niečím, čo vytvoril ľudský duch.

Pre Karla Heinricha Marxa je človek mysliacim sebaobrazom prírody.

Blaise Pascal tvrdí, že človek je nič v porovnaní s nekonečnom, všetko v porovnaní s ničotou, stred medzi ničotou a všetkým. Nekonečne veľké (nekonečné priestory) a nekonečne malé (povedzme roztoč) desia človeka, ktorý ich pozoruje, čo ho vedie k poznaniu seba samého takého, aký je: sme niečo, a nie sme všetko.

Giovanni Pico della Mirandola: človek sa podobá bohu, tvorcovi prírody, rozumom, vôľou k dobru, no predovšetkým schopnosťou tvoriť.

Pre Platóna je človek najdôležitejšia bytosť vo vonkajšom svete. Človek je zložený z tela a duše, a tak obsahuje v sebe i vonkajší svet i čosi z ideálneho sveta. Základným prvkom jeho bytia je duša.

Cieľom života človeka je dosiahnutie šťastia, prostriedkom na tento cieľ je cnosť.

Plotinos označuje človeka ako mikrokozmos; človek ako jednota tela, duše a rozumu vykazuje analogickú štruktúru s vesmírom (makrokozmom). Činnosti človeka majú hodnotu podľa toho, z ktorých zložiek človeka vyvierajú a s ktorými stupňami svetového celku ho zbližujú (princíp pripodobnenia – homoiósis).

Najprv sa má duša očistiť od poškvrňujúceho spojenia s telom; to dosiahne potlačovaním vášní a rozvíjaním mravných cností.

Vyšší stupeň života predstavuje teoretická aktivita, pri ktorej človek zaobchádza s abstraktnými pojmami a dospieva až k nazeraniu svetového rozumu.

Vrcholom poznania a šťastia, ktoré človek môže dosiahnuť len zriedka, je mystická extáza (ekstasis), kedy človek stráca individuálne vedomie a zjednocuje sa s božstvom.

Pre Prótagora je človek mierou všetkých vecí, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.

Psychológ Carl Ransom Rogers hovorí o človeku, že je vrodene dobrý a jednou z jeho najcennejších motivačných síl je sila k sebarealizácii, ktorá ho vedie k rozvoju jeho kladných vlastností a ku kladným cieľom. Pokiaľ dochádza k egoizmu a agresivite, deje sa tak v dôsledku negatívnych skúseností v priebehu vývoja, ktoré treba pomáhať pacientovi prekonávať.

Arthur Schopenhauer pokladá človeka za miesto úplného sebauvedomenia si vôle. Mozog človeka je vôľou myslenia.

Burrhus Frederic Skinner: Človek je správanie, ktoré prejavuje.

Sofokles píše:

Mocného v svete veľa, však

človek nad všetko mocnejší.

Ten i cez chmúrne more sám

uprostred sexu a víchrov zlých

odvážne napína plachty

a reže svaly si.

Ten z roka na rok večnú Geu,

bohyňu najvyššiu, nezvanú matku-zem

s koňami za pluhom poľami šírymi

bôľne rozrýva a sikal.

Ľudovít Štúr označuje človeka za najvyššiu prírodnú bytosť; patrí ešte do prírody, no už na miesto, kde absolútna idea prepúšťa svoju najvyššiu prírodnú bytosť z ríše neuvedomenosti a neslobody do ríše vedomia a slobody. Človek ako prírodná bytosť zostáva živočíchom, ako sebauvedomená bytosť je už aktívnym duchom, počiatočným, subjektívnym momentom navracania ducha k absolútnej idey. V ľudskej histórii sa duch prejavuje najdôstojnejšie.

Pre antiku je človek strnulý, uzavretý, kompaktný a celistvý

Človek, definovaný v informatike, je automaticky riadený systém, ktorého riadiaca časť je psychika a riadená časť organizmus (filozofia). Človek je živý vtedy, keď existuje komunikácia medzi psychikou a organizmom a medzi psychikou a okolím.

V renesancii sa človek stáva mierou všetkých vecí, slobodným, zbaveným duchovných pút mysticizmu a rozbíjajúcim feudálnu, spoločenskú a filozofickú hierarchiu.

V Biblii je človek popísaný ako telesná bytosť stvorená zo zeme (hebr. adamah). Prvým človekom a otcom ľudského plemena bol Adam.

Podľa náboženskej filozofie, človek je ens religiosum.

V slovenskom folklóre sa o človeku hovorí:

• Človek je len ako tráva.
• Človek na svete okolo nemoci a smrti sa pletie.
• Človek nevie kde kosti zloží.
• Človek sa tu len popotĺka, a potom je koniec.
• Človek vie, kde sa narodil, ale nevie, kde zomrie.
• Človek zomrie, nezoderie sa ako vrece.
• Ľudia na svete ako pena na vode.
• Ľudia na svete ako hmla.

V joge je človek chápaný ako celok, ktorý sa nedelí na telo, myseľ, ducha atď.

Človek podľa judaizmu je obraz Boha.

Podľa katolicizmu je človek stvorený Bohom.

marxizmus: človek je predpoklad i produkt dejín, ktorého podstatou je súhrn spoločenských vzťahov.

V novoveku, človek je tvorca kultúry a ako taký kritérium, miera všetkých vecí.

Podľa stredného platonizmu, človek je odraz boha, ktorý v sebe nesie obraz boha. Obraz boha sídli najmä v ľudskom rozume ako ekvivalente logu v absolútne. Telom patrí človek do sveta hmoty. Prostredníkom, ktorý spája človeka so svetom nematriálneho rozumu i s oblasťou hmoty, je duša, ktorej patria city, myslenie i vôľa. Duša stojí vyššie ako telo, ale je nižšie ako rozum. Plní funkciu daimona, ktorý idey ako prejavy rozumu prenáša do zmyslovo-materiálnej sféry tela. Človek musí počúvať daimona – dušu, lebo mu v spojení s logom prostredníctvom rozumu ukazuje, čo je zbožný a spravodlivý život a v čom vlastne spočíva jeho konečný cieľ a konečné šťastie.

Človek je v dvojitom vzťahu so svetom: je vecou sveta a zároveň každá vec sveta má nejaký vzťah k nemu. Z tohto druhého spojenia vždy môže vyplynúť nejaké dobro alebo zlo.

Človek ako vec sveta sa riadi len teoretickým poznaním a vtedy mu nehrozí žiadne zlo, lebo tu vládne logos. Človek vo svojom vzťahu k veciam sveta potrebuje rozum, ktorého prejavom je rozvážnosť ako cnosť miery a poriadku vo vzťahoch človeka k svetu. Aj tu môže pôsobiť zlo. Aby sa človek pred ním zabezpečil musí očistiť teoretickú sféru rozumu, čím sa očisťuje aj praktický rozum a normuje celé konanie. Takého očistenie možno dosiahnuť pestovaním matematiky, astronómie a hudby, pretože tieto disciplíny vytrhávajú človeka zo sveta telesného a približujú ho k božskému logu. Takto očistený a pripravený človek sa stane mudrcom a jeho hlavnou úlohou bude služba spoločnosti, kde sloboda ľudského snaženia bude spočívať v zhode s osudmi, ktoré ľudstvu predurčil božský logos.

Pre sofistov je človek do istej miery autonómny, relatívne nezávislý od prírody. Ľudia si mnohé vynucujú aj proti prírode, ale i navzájom. Výsledkom dohody medzi ľuďmi sú zákony obce. Osobitosťou človeka je to, že sa postupne spolčuje a začlenením sa do celku nadobúda silu, ktorou sa presadzuje oproti prírode.

Pre mladší stoicizmus je človek Syn Boží, ktorého život spočíva v službe bohu a túto činnosť tvorí presné zachovávanie božských právnych noriem a náležité správanie sa podľa nich. Človek musí milovať druhého človeka, všetci sú si rovní a rovnako slobodní. Človek je súčasťou celého kozmu a občanom sveta, jednotlivec má znaky a hodnoty kozmicko-božské, z božskej vôle uväznené v hmote. Človeku pomáha vymaniť sa z toho, čo je hmotné, a nájsť cestu k tomu, čo je božské, morálka

Obsahom každého človeka je nús.

Pre stoicizmus je človek zvlášť dôležitá bytosť vo svete, ktorej duša má materiálny charakter, pričom látka, ktorá túto dušu tvorí, je mimoriadne ušľachtilá ako čiastka všetko oživujúceho ohňa. Sídlom duše je srdce. Najdôležitejšou zložkou človeka je jeho rozum, ktorému podliehajú všetky ľudské sily a ktorý sa po smrti človeka zlučuje s rozumom sveta.

Podľa synkriticizmu, človek je dianie, ktorého podstatou je transcendovanie a maximom kultivovanie.

V gréckej tragédii človek svojimi rozhodnutiami, konaním spravidla prekračuje a ruší kompetenciu osudu; človek sa realizuje slobodne hľadaním pravdy, spravodlivosti, svojich práv, koná odkázaný prevažne sám na seba, bez vzorov, ktoré by mohol napodobniť. Existencia človeka je problematická, človek dostáva nový vnútorný rozmer, od určenia, čo som, po ďalšie, čím sa stávam. Človek hľadá a nachádza, vyhráva i prehráva. Je to tragické indivíduum, jeho imanentným 'osudom' je hľadanie seba – sebarealizovanie.

Kynická škola učí, že človek je hodný úcty a pohľadu v každom jednotlivcovi. O človeku platí:

• čím múdrejší je človek, tým menej má potrieb;
• treba pohŕdať márnosťami, ktoré si ľudia obyčajne vážia;
• človek je slobodný vtedy, keď nič nepotrebuje;
• múdry človek stačí sám sebe, patrí mu všetko a je vo svojej chudobe najbohatší.
• Život je mudrosť.