Albigénstvo

Názvy na albig- sú odvodené z mesta Albi v južnom Francúzsku, kde bolo jedno z ich najväčších centier, názov katari pochádza z gréckeho καθαρός – katharos, čo znamená čistý, v tomto prípade dokonalý. Pôvodne tak boli označovaní iba albigénski učitelia a predáci, ale čoskoro sa rozšírilo ako označenie pre všetkých prívržencov hnutia. Z tohto slova je odvodený aj slovenský výraz kacír.

K prvému zaznamenanému prepuknutiu herézy došlo v Porýní v rokoch 1143 – 1144. Ako informuje premonštrátsky prepošt Everwin zo Steinfeldu, prívrženci herézy sa delili na tri stupne: poslucháčov, veriacich a vyvolených. Prestup z najnižšieho stupňa k veriacim a od veriacich k vyvoleným zaisťovala ceremónia vkladania rúk a systém skúšok. Skupina odmietala piť mlieko, požívať čokoľvek, čo bolo následkom sexuálneho spojenia, a odmietali manželstvo. Pri každom dennom jedle svoje potraviny a nápoje „posväcovali“ Otčenášom. Súčasne tvrdili, že ich viera siaha až do doby mučeníkov a že stúpenci ich viery sú v Grécku (t. j. v Byzancii) a v niektorých ďalších krajinách. To nasvedčuje tomu, že albigénci boli inšpirovaní bogomilstvom, herézou z Balkánu a Byzancie.

Katari idú na popravu v Carcassone rok 1209

Katarstvo bolo prísne asketické. Pokiaľ sa veriaci chcel stať „dokonalým“, teda dosiahnuť najvyšší stupeň v albigénskej hierarchií, musel preukázať svoje schopnosti k vedeniu života „dokonalého“ ročnou skúškou. Počas nej musel zachovávať každý pondelok, stredu a piatok pôst, vykonať vo všetkých troch obdobiach pokánie iba o chlebe a vode a po celý čas sa zdržať produktov pohlavného styku: mäsa, mlieka, vajec a syra. Jedinú výnimku z tohto prísneho pravidla predstavovala konzumácia rýb, o ktorých katari verili, že nie sú plodom pohlavného styku, ale vody samej. Všetok sexuálny kontakt bol samozrejme zakázaný, najmä v posledných obdobiach hnutia, kedy bol prísne zavrhovaný aj najnevinnejší fyzický kontakt medzi mužom a ženou. Ak bol kandidát na „dokonalého“ ženatý, musel svojho partnera opustiť, ak nebol, bolo pravidlom dodržiavať celoživotný celibát. Potom ako kandidát dosiahol status „dokonalého“, viedol nový život, v ktorom prísne dodržiaval všetky predpísané pravidlá, a ktorý bol oveľa tvrdší ako obdobný život väčšiny katolíckych asketických rádov, lebo nekompromisná katarská teológia nepripúšťala nápravu chýb žiadnymi prostriedkami, akými boli katolícka spoveď, ľútosť a pokánie. Navyše všetky priestupky boli hodnotené rovnako, preto napr. požitie vajíčka bolo rovnako závažné ako dopustenie sa krádeže alebo spáchanie vraždy. Akékoľvek porušenie kódexu zbavovalo hriešnika postavenia „dokonalého“ a vydávalo ho znovu Satanovmu svetu.

S vyhlásením, že každý, kto sa pokúša vytvoriť osobný názor na Boha, musí byť bez zľutovania upálený, rozhodol pápež Inocent III. v roku 1208 o križiackej výprave proti albigéncom na juhu Francúzska. Pápež predtým poveril cisterciánskych mníchov, aby v tejto oblasti kázali pravú vieru. V roku 1206 sa k nim pripojil Dominik Guzmán, neskorší svätý Dominik, zakladateľ dominikánskeho rádu, ale presviedčanie očividne nepomohlo. Týmto činom sa však značne posunul pôvodný ideál výprav – krížová výprava bola vypravená proti kresťanom priamo v Európe, a oslobodenie Svätej zeme sa tak stalo druhoradou záležitosťou. Výprava začala pod vedením Arnolda, opáta kláštora Cîteaux. Križiaci pustošili celé mestá, vyhladzovali ich obyvateľov a ničili poklady provensálskej kultúry. Stovky zajatcov boli surovo upálených na hraniciach a tisícky ľudí zahynulo pri drancovaní. Napr. v meste Béziers bolo vybité všetko obyvateľstvo – dvadsať tisíc ľudí – bez ohľadu na vyznanie, pretože boli vybíjaní katolíci rovnako ako albigénci alebo príslušníci akejkoľvek inej viery. Ako oznamuje kronikár, pri dobytí mesta Béziersu počuli križiaci krik obyvateľov. „Keď podľa výkrikov poznali, že tam sú spolu s kacírmi aj pravoverní (katolíci), povedali opátovi (t. j. Arnoldovi zo Cîteaux): ‚Čo si máme počať, otče? Nedokážeme rozlišovať dobrých od zlých.‘ A opát (rovnako ako iní) v obave, aby sa kacíri zo strachu pred smrťou nevydávali za pravoverných, povedal, ako sa vraví: ‚Bite ich všetkých, pretože Pán pozná svojich!‘ A pobité bolo ohromné množstvo.“

Vojna prebiehala počas vlády troch francúzskych panovníkov Filipa II. Augusta (1180 – 1223), Ľudovíta VIII. (1223 – 1226) a Ľudovíta IX. (1226 – 1270). Dozvuky mala ešte v roku 1244, kedy padlo posledné útočisko albigéncov, pevnosť Montségur. Jej výsledkom bolo pripojenie veľkej časti juhu k francúzskej korune a úplné vyhubenie albigéncov na tomto území. Ešte celé storočie po skončení križiackej výpravy posielala katolícka inkvizícia bezpočet osôb na hranice, aby sa ubezpečila, že juhofrancúzske kacírstvo bolo úplne zlikvidované. Ale medzitým sa stihlo rozšíriť do krajín západnej a južnej Európy, kde katarský pesimistický životný pocit nadlho pretrvával.

• PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Zväzok 3 : The Growth of Medieval Theology (600 – 1300). Chicago; London : University of Chicago Press, 1978. 333 s. ISBN 0-226-65374-9. S. 237 – 242.

• stránky novodobých amerických katarov (po anglicky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kataři na českej Wikipédii.