Staroveký Egypt

Predmety zo staroegyptského preddynastického obdobia

Počas preddynastického a ranodynastického obdobia bolo podnebie Egypta oveľa menej suché ako dnes. Veľké oblasti boli pokryté savanami, na ktorých sa pásli stáda kopytníkov. Rastlinstvo a živočíšstvo bolo vo všetkých prostrediach pestrejšie a územie okolo rieky poskytovalo útočisko vodnému vtáctvu. Lov bol pre Egypťanov bežný. V tomto čase prebehla prvá domestikácia viacerých druhov zvierat.[14]

Niekoľko menších kmeňov žijúcich v nílskom údolí, identifikovaných podľa keramiky a osobných predmetov, sa rozvinulo okolo roku 5500 pred Kr. do kultúr, ktoré nesú znaky pokročilého ovládania techník poľnohospodárstva a chovu domácich zvierat. Najväčšia z týchto raných kultúr v Hornom Egypte bola badarijská kultúra (badarien, okolo 4400 – 4000 pred Kr.), ktorá pravdepodobne pochádzala zo západnej Sahary. Známa je veľmi kvalitnou keramikou, kamennými nástrojmi a používaním medi.[15]

Badarien nasledovali kultúry Nagáda I (amratien, okolo 4000 – 3500 pred Kr.) a Nagáda II (gerzean, okolo 3500 – 3200 pred Kr.),[16] ktoré priniesli niekoľko technologických inovácií. Egypťania už počas obdobia Nagáda I dovážali obsidián z Etiópie, ktorým opracovávali a ostrili čepele štiepaných kamenných nástrojov.[17] Z obdobia Nagáda II pochádzajú dôkazy o prvých kontaktoch s kanaánskou oblasťou a pobrežím v oblasti Byblu na Blízkom východe.[18] Nagádska kultúra sa v priebehu 1000 rokov rozvinula z niekoľkých roľníckych spoločenstiev na silný útvar, ktorého vodca ovládal zdroje a obyvateľstvo nílskeho údolia. Počas obdobia Nagáda III vládcovia rozšírili svoju moc na sever pozdĺž Nílu a vládli z mesta Nechen (Hierakonpolis, H03) a neskôr z Abdžu (Abydos, H08). Obchodovali s Núbiou na juhu, so západnými oázami, so stredomorskými kultúrami na severe a s Blízkym východom.[19] V jednom z kráľovských núbijských hrobov v Kustule bol nájdený artefakt s najstarším známym vyobrazením egyptského dynastického symbolu – bielej koruny hedžet a sokola.[20][21]

Rozmanitá produkcia výrobkov nagádskej kultúry odráža vzostup a bohatstvo spoločenskej elity, ktorá používala osobné predmety ako hrebene, sošky, maľovanú keramiku, kvalitné dekorované kamenné nádoby, kozmetické palety a šperky zo zlata, lapidu lazuri a slonoviny. Bola vynájdená glazúra známa ako egyptská fajansa, ktorú používali neskôr v starom Ríme ako dekoráciu pohárov, amuletov a figurín.[22] Nagádska kultúra počas poslednej preddynastickej fázy začala používať písané znaky, ktoré sa nakoniec vyvinuli do celého systému hieroglyfov pre záznam staroegyptského jazyka.[23]

Paleta faraóna Narmera zobrazuje scény zo zjednocovania Egypta.[24]

Toto obdobie prebiehalo zhruba paralelne so skorou sumersko-akkadskou civilizáciou v Mezopotámii a starovekom Elame. Manehto v 3. storočí pred Kr. usporiadal dlhý rad panovníkov od Menea po svoju súčasnosť do systému tridsiatich dynastií.[25] Začiatok formálnych dejín umiestnil do obdobia panovania kráľa Menea, o ktorom sa v tom čase verilo, že zjednotil dve kráľovstvá Horného a Dolného Egypta (okolo 3100 pred Kr.)[26]

Prechod k zjednotenému štátu sa v skutočnosti udial pomalšie ako si to predstavovali staroegyptskí pisári. V súčasnosti Menes nie je doložený. Niektorí odborníci však pokladajú faraóna Narmera za legendárneho Menea. Narmer je zobrazený na slávnostnej palete s kráľovskými insígniami pri symbolickom akte zjednotenia.[27] Okolo roku 3000 pred Kr. prvý z ranodynastických panovníkov upevnil svoje postavenie v Dolnom Egypte založením hlavného mesta Inebuhedž (neskorší Mennofer, Memfis, D01). Z neho mohol ovládať pracujúcu masu a poľnohospodárstvo úrodnej oblasti nílskej delty, rovnako ako lukratívne a dôležité obchodné trasy do Levanty. Vzostup moci a bohatstva panovníkov počas ranodynastického obdobia vidieť na ich prepracovaných hrobkách – mastabách a na pohrebných stavbách v Abdžu (Abydos, H06), ktoré slúžili kultu mŕtvych panovníkov.[28] Legitimizácia moci štátneho zriadenia nad územím, prácou a zdrojmi bola výsledkom silnej inštitúcie kráľovského úradu a bola nutná na prežitie a rozvoj starovekej egyptskej civilizácie.[29]

Prvá staroegyptská pyramída faraóna Hora Necericheta (Džosera), v popredí súčasť pyramídového komplexu dvor slávnosti Sed s rekonštruovanými pavilónmi (3. dynastia, Sakkára)

Pyramídy pri Gíze. Zľava Chufuova Veľká pyramída – staroveký div sveta, v popredí Rachefova, vpravo Menkaureho pyramída (4. dynastia).

Úroveň architektúry tohto obdobia veľmi pokročila a spolu s ňou aj umenie a technika. Vďaka dobre fungujúcemu systému centralizovanej správy sa tiež zvýšila poľnohospodárska produkcia.[30] Zo Starej ríše pochádzajú niektoré najznámejšie výdobytky staroegyptskej civilizácie, napr. Veľká pyramída faraóna Chufua. Štátni zástupcovia, na ktorých dohliadal vezír, vyberali dane, riadili zavlažovacie projekty zvyšujúce úrodu, najímali pracovníkov na stavebné projekty a budovali systém práva pomáhajúci udržiavať poriadok a zákon v ríši.[31]

Popri rastúcej dôležitosti centrálnej správy vznikla nová trieda vzdelaných pisárov a štátnych úradníkov, ktorým faraón zaručoval za ich služby postavenie a plat. Okrem toho ich posmrtným kultom a miestnym chrámom venoval pozemky, aby zabezpečil dostatok zdrojov aj pre svoj vlastný posmrtný kult, o ktorý mali jeho poddaní povinnosť sa starať. Dnes sa predpokladá, že päťsto rokov takto široko rozvetvených ekonomických väzieb nahlodalo štátnu ekonomiku a tá nemohla ďalej zabezpečovať rozsiahlu centralizovanú štátnu správu s celou svojou štruktúrou.[32] Vplyv nomarchov (predstaviteľov krajov) začal narastať úmerne so zmenšujúcou sa mocou panovníka. K tomu sa pridalo sucho, ktoré približne v rokoch 2200 – 2150 pred Kr. niekoľkokrát postihlo krajinu,[33] a Egypt vstúpil do 140-ročného obdobia dnes známeho ako Prvé prechodné obdobie.[34]

Potom, ako sa zrútila ústredná vláda na konci Starej ríše, štátna správa už nedokázala stabilizovať a riadiť ekonomiku krajiny. Miestne inštitúcie sa už nemohli spoľahnúť na kráľa a nedostatok potravín spolu s politickými spormi vyústil do hladomorov a lokálnych vojen. Miestni vládcovia, nezaťažení povinnými odvodmi zdrojov centrálnej vláde a faraónovi, využívali ich prebytok a novo nadobudnutú nezávislosť na kultúrny a ekonomický rozvoj provincie. Po čase, keď už ovládali miestne zdroje, ich územia sa stávali bohatšími. Svedčia o tom väčšie a lepšie hrobky všetkých spoločenských tried.[35] Miestni umelci začali používať motívy, ktoré boli dovtedy vyhradené centrálnej kráľovskej moci Starej ríše. Objavili sa nové literárne formy vyjadrujúce optimizmus a originalitu tohto obdobia.[36]

Miestni vodcovia, zbavení záväzkov voči faraónovi, začali medzi sebou súperiť o územia a politickú moc. Približne od roku 2160 pred Kr. Dolný Egypt ovládala dynastia z Henennesu (Herakleopolis, H20) a Horný Egypt konkurenčná lokálna dynastia z Vesetu (Téby, H04). Sila vesetskej dynastie narastala a postupne rozširovala svoju moc na sever, čo samozrejme vyústilo do otvoreného stretu. Nakoniec okolo roku 2055 pred Kr. Nebhepetre Mentuhotep (II.) porazil dolnoegyptského vládcu, opäť zjednotil krajinu a začal obdobie kultúrnej a ekonomickej obnovy dnes známej ako Stredná ríša.[37]

Realisticky stvárnená busta Amenemheta III. (12. dynastia)

Zástupcovia ázijského kmeňa prinášajú dar. Maľba v hrobke starostu sídla Menat-Chufu Chnumhotepa II. (12. dynastia, Bení Hasan)

Panovníci Strednej ríše obnovili prosperitu a stabilitu krajiny, čo podnietilo oživenie umenia, literatúry a monumentálnych stavebných projektov.[38] Nebhepetre Mentuhotep (II.) a jeho nástupcovia z 11. dynastie vládli z Vesetu (Téby, H04). Vezír posledného faraóna tejto dynastie prebral moc a založil 12. dynastiu ako Amenemhet I. a vládol z nového sídla Ictauej, nachádzajúceho sa niekde medzi Nílom a Fajjúmskou oázou.[39] Z nového sídla sa faraóni 12. dynastie chopili prezieravej kultivácie priľahlého územia cez intenzívnu výstavbu zavlažovacieho systému, ktorá im mala zvýšiť regionálnu poľnohospodársku produkciu. Okrem toho znovu dobyli územia v Núbii bohaté na kamenné lomy a zlaté bane a vo východnej delte vybudovali obranný systém proti vpádom z Blízkeho východu známy v neskoršom období pod menom „Múry vládcu“.[40]

Vďaka veľkému hospodárskemu a nerastnému bohatstvu a vojenskej a politickej stabilite začala rozkvitať populácia obyvateľov, umenie a náboženstvo. Stredná ríša zaznamenala posun v chápaní vzťahu boha a človeka v porovnaní s predchádzajúcim obdobím. Vzrástla osobná viera a „demokratizácia“ posmrtného života, v ktorom už všetci ľudia mali dušu a mohli byť privítaní bohmi po smrti.[41] Literatúra Strednej ríše vytvorila premyslené témy a postavy, ktoré boli presvedčivo a výstižne podané.[36] Reliéfne a portrétové sochárstvo dokázalo vystihnúť jemné osobité detaily a dosiahlo vyššej technickej úrovne.[42]

Posledný silný vládca Strednej ríše Amenemhet III. dovolil skupine semitských kanaánskych kmeňov usadiť sa v delte, aby pokryli dopyt po pracovnej sile pre kráľovské ťažobné a stavebné projekty. Tieto aktivity spolu s nízkymi záplavami oslabili ekonomiku a otvorili dvere postupnému úpadku a Druhému prechodnému obdobiu v nasledujúcej 13. a 14. dynastie. Počas tohto zostupu kanaánske kmene získali nadvládu nad celou oblasťou nílskej delty až nakoniec začali vládnuť tejto časti Egypta ako nová dynastia, pre domácich Egypťanov však boli stále heka-chasut – „vládcovia cudzích krajov“, t. j. Hyksósi.[43]

Okolo roku 1785 pred Kr. získali nadvládu nad Egyptom semitskí Hyksósi, ktorí už určitý čas sídlili v meste Avaris vo východnej delte. Donútili domácu vládu odísť do Vesetu a faraón sa stal ich vazalom s povinnosťou platiť tribút.[44] Hyksósi ponechali egyptský štátny model, ich panovník používal egyptský kráľovský titul a prebrali ďalšie egyptské prvky do svojej kultúry. Na oplátku semitský element priniesol nové prvky do výzbroje egyptskej armády, napr. kompozitný luk alebo vojnový voz s konským záprahom.[45]

Pôvodní panovníci sa po svojom odchode do Vesetu ocitli medzi dvomi nepriateľskými stranami – kanaánski Hyksósi vládli na severe a ich spojenci Núbijci (ríša Kuš) na juhu. Po rokoch vazalstva sa hornoegyptské kráľovstvo stalo dostatočne silné, aby vtiahlo Hyksósov do vojny, ktorá trvala viac ako 30 rokov, približne do roku 1555 pred Kr.[44] Faraóni 17. dynastie Sekenenre Tao a Kamose porazili kušitskú ríšu, ale nedokázali vyhnať Hyksósov. To sa podarilo až Kamoseho nástupcovi, ktorý radom vojenských kampaní ukončil hyksósku prítomnosť v Egypte. Ahmose I. sa stal zakladateľom novej 18. dynastie. Vojsko počas nasledujúceho obdobia Novej ríše získalo najvyšší štátny význam, rovnako ako rozširovanie hraníc ríše a prevaha na Blízkom východe.[46]

Územie starovekého Egypta počas Novej ríše v 15. storočí

Hlavná kolonáda Amonovho chrámu v Luxore v noci (18. dynastia)

Prví faraóni Novej ríše zabezpečili hranice a posilnili diplomatické zväzky so susedmi, ako Mitanni, Asýria alebo Kanaán, čím otvorili cestu bezprecedentnej prosperite Egypta. Faraón Thutmose I. a jeho vnuk Thutmose III. viedli vojenské kampane a rozšírili územie a vplyv Egypta do najväčších rozmerov aké kedy ríša dosiaľ mala. Medzi nimi vládla kráľovná Hatšepsut, ktorá udržala mier a jej obchodné cesty prekročili pôvodné destinácie, aké mal Egypt k dispozícii pred hyksóskou okupáciou. Keď Thutmose III. okolo roku 1425 pred Kr. zomrel, Egypt siahal od severozápadnej Sýrie na severe po štvrtý nílsky katarakt v Núbii na juhu. Pripojené územia poskytovali dôležité suroviny ako bronz alebo drevo.[47]

Panovníci začali realizovať rozsiahly stavebný plán, ktorý okrem iného šíril a upevňoval kult pôvodne lokálneho tébskeho boha Amona. Výstavba tiež oslavovala ich vlastné skutočné alebo fabulované úspechy, ako v prípade kráľovnej Hatšepsut, ktorá používala počas svojej skoro 22-ročnej vlády podobné zveličovanie a okázalosť.[48] Jej vláda bola aj napriek tomu úspešná, o čom svedčí dlhé obdobie mieru, narastajúci blahobyt, obchodné cesty do krajiny Punt, obnova siete obchodných ciest, veľké stavebné projekty, ako napr. jej zádušný chrám, ktorý konkuroval gréckej architektúre o tisícročie skôr, kolosálny pár obeliskov a časť chrámového komplexu v Karnaku. Napriek úspechom následník jej synovca Thutmoseho III. Amenhotep II. sa rozhodol vymazať jej meno a mnoho jej činov pripísal sebe.[49] Tiež sa pokúsil zmeniť tradície zaužívané niekoľko sto rokov, čo niektorí odborníci vysvetľujú ako márny pokus znemožniť iným ženám dostať sa na trón a obmedziť ich vplyv v kráľovstve.

Okolo roku 1350 pred Kr. nastúpil na trón Amenhotep IV. a zaviedol niekoľko radikálnych reforiem, ktoré mohli byť hrozbou pre štátnu stabilitu. Zmenil si meno na Achnaton, pozdvihol predtým nevýrazné a abstraktné božstvo Atona na najvyššie božstvo, potlačil kult väčšiny ostatných bohov a zaútočil na vplyv a moc chrámov, ktorým dominovali kňazi boha Amona a ktorých Achnaton pokladal za skorumpovaných.[50] Premiestnil sídlo kráľovstva do nového mesta Achetatonu (H14, dnes Amarna), prestal sa zaujímať o Blízky východ, kde súperili medzi sebou Chetitská ríša, Asýria a Mitanni, a pohrúžil sa do sveta nového náboženstva a umeleckého štýlu. Po jeho smrti Amonovi kňazi rýchlo nadobudli stratenú moc, sídlo sa vrátilo naspäť do Vesetu a Atonov kult bol opustený. S ich pomocou sa potom Achnatonovi následníci Tutanchamon, Aj II. a Haremheb pokúsili vymazať akúkoľvek zmienku o Achnatonovej kultúrnej a náboženskej heréze, ktorá je dnes známa ako amarnské obdobie.[51]

Okolo roku 1279 pred Kr. Ramesse II. Veľký nastúpil na trón a začal budovať viac chrámov, vztyčovať viac sôch, obeliskov a plodiť viac detí ako akýkoľvek iný faraón v dejinách.[pozn 1] Ako výrazný vodca viedol svoju armádu do konfliktu s Chetitmi, v ktorom sa nepodarilo ani jednej strane získať víťazstvo. Ukončením konfliktu bola bitka pri Kadeši okolo roku 1258 pred Kr. a následná prvá známa mierová zmluva medzi štátmi v dejinách.[52] Egypt z obavy pred silnou Stredoasýrskou ríšou opustil väčšinu územia na Blízkom východe a ponechal svojho spojenca Chetitskú ríšu napospas Asýrii a indoeurópskym Frýgom.

Bohatstvo Egypta bolo silným lákadlom pre susedov. Zo západu sa snažili na egyptské územie preniknúť líbyjskí Berberi a z egejskej oblasti tzv. Morské národy – silná konfederácia prevažne gréckych, lúvijských a fenicko-kanaánskych pirátov. Egypt sa ubránil ich pokusu o inváziu, ale stratil ostatok územia na Blízkom východe, ktoré obsadila Asýria. Následky vonkajšieho ohrozenia boli zosilnené vnútornými problémami, ako napr. korupciou, vykrádaním hrobiek a občianskymi nepokojmi. Amonove kňazstvo vo Vesete po opätovnom získaní moci nazhromaždilo bohatstvo vrátane rozsiahlych pozemkov a ich hypertrofovaná moc onedlho roztrieštila krajinu, ktorá vstúpila do Tretieho prechodného obdobia ako niekoľko samostatných útvarov.[53]

Mapa starovekého Egypta s politickým delením počas Tretieho prechodného obdobia

Po smrti Ramesseho XI. okolo roku 1078 pred Kr. Nesbanebdžed I. ovládol Dolný Egypt a panoval z mesta Džanet (Tanis, D19). Horný Egypt ovládali Amonovi veľkňazi z Vesetu (Téby, H04).[54] V tomto období sa začali v západnej delte usídľovať berberské kmene zo západu a postupne získavali samostatnosť. Nakoniec okolo roku 945 pred Kr. líbyjský princ pod menom Šešonk I. založil 22. dynastiu so sídlom v meste Perbastet (Bubastis, D18), ktorá vládla delte 200 rokov. Okrem toho Šešonk dosadil členov svojej rodiny na dôležité miesta v kňazskej hierarchii, ktorá vládla Hornému Egyptu, a tým si zabezpečil dostatočný vplyv na väčšinu Egypta.

Na prelome 9. storočia pred Kr. sa Egypt pod vládou Osorkona II. neúspešne pokúsil znovu získať územie v Ázii. Spolu s mestami a národmi ako Izrael, Hamá, Kanaánci, Arabi, Arméni alebo Sýro-Chetiti, vytiahol proti silnému asýrskemu kráľovi Salmanasarovi III. Aliancia bola v bitke pri Karkane okolo roku 853 pred Kr. porazená a Asýria naďalej dominovala oblasti ďalej.

Líbyjská dynastia začala slabnúť keď začala stúpať domáca dynastia z dolnoegyptského Taremu (Leontopolis, D11), spolu s hrozbou núbijskej kušitskej ríše z juhu.[55] Núbijský kráľ Pije okolo roku 727 pred Kr. po tisícročiach vzájomných úzkych stykov Núbie s Egyptom (obchod, kultúrny vplyv, osídľovanie, asimilácia a vojny)[56][57] vstúpil s vojskom na egyptské územie. Ľahko obsadil Veset a následne deltu Nílu.[58] Tento čin zaznamenal na víťaznú stélu. Založil 25. dynastiu kráľov[59] a zjednotil opäť „obe zeme“ – Dolný a Horný Egypt. Krajina sa tak nachádzala v podobe, v akej bola počas Novej ríše. Obdobie jej vlády sa označuje aj ako renesancia starovekého Egypta.[60] Náboženstvo, umenie a architektúra boli obnovené do foriem Starej, Strednej a Novej ríše. Panovníci, napr. Taharka, stavali alebo obnovovali chrámy a monumenty pozdĺž celého nílskeho údolia, vrátane Mennoferu (Memfis, D01), Kawy, Gebel Barkalu (dnes obe v Sudáne), atď.[61] Opäť sa začali stavať pyramídy, tentoraz južnejšie v dnešnom Sudáne.[62][63][64]

Pije sa niekoľkokrát pokúsil rozšíriť svoj vplyv na Blízky východ, v tom čase súčasť Asýrskej ríše. Okolo roku 720 pred Kr. vyslal vojsko na pomoc filištínskej protiasýrskej vzbure, bol však porazený Sargonom II. a vzbura stroskotala. Okolo roku 711 pred Kr. podporoval židovskú rebéliu v Ašdode, opäť bol porazený Sargonom II. a vytlačený z Blízkeho východu.[65]

Medzinárodná prestíž Egypta začala ku koncu Tretieho prechodného obdobia opäť upadať. Spojencov v južnej Levante pohltila Asýrska ríša a okolo roku 700 pred Kr. bolo jasné, že vojna medzi Egyptom a Asýriou je nevyhnutná. Taharka najskôr oslavoval pár menších víťazstiev pri opätovnom získavaní predsunutých pozícií na Blízkom východe. Pomáhal židovskému kráľovi nezávislého Judska Ezekiášovi, keď ho napadol asýrsky kráľ Sinacherib, ktorý obliehal Jeruzalem. Nakoniec bol nútený spolu s egyptským a núbijským vojskom opustiť Blízky východ aj napriek tomu, že Sinacherib musel kvôli vypuknutej epidémii v radoch svojho vojska predčasne ukončiť ťaženie.[66]

Asýriu unavovalo sústavné zasahovanie Egypta do jej záležitostí, preto Sinacheribov následník kráľ Asarhadon podnikol inváziu, ktorá prebehla prekvapivo hladko a rýchlo. Taharka utiekol naspäť domov do Núbie. Podľa vlastných slov Asarhadon „dosadil miestnych kráľov a miestodržiteľov“ a všetkých „Etiópčanov“ (t. j. Núbijcov) deportoval z Egypta. O dva roky neskôr však Taharka opäť obsadil z juhu Egypt až po Mennofer. Asarhadonov následník kráľ Ašurbanipal poslal dobre vycvičený malý vojenský zbor a Taharku donútil posledný raz utiecť z Egypta domov.

Taharkov následník faraón Tanutamon sa pokúsil získať Egypt späť. Úspešne porazil bábkového faraóna Neka I. a cestou obsadil Veset. Asýrskou odpoveďou bola veľká armáda poslaná na juh, ktorá v strete jednoznačne porazila Tanutamona, a ten sa uchýlil nazad do Núbie. Asýrske vojsko pri tejto udalosti veľmi vážne poškodilo Veset. Potom Asýrčania dosadili na trón domáceho panovníka Psammetika I. ako Ašurbanipalovho vazala a Núbia už nikdy neohrozila Egypt.[67]

Kryt kamenného sarkofágu hlavného stolníka veľkej Amonovej manželky Nebetneferumut, dcéry Psammetika I. (26 dynastia, Egyptské múzeum v Turíne)

V Egypte v tomto období vládla z mesta Saj (Sais, D05) domáca 26. dynastia, ktorá bola vazalom asýrskych kráľov. Roku 653 pred Kr. faraón Psammetik I. využil situáciu, keď Asýria bola zamestnaná vojnou s Elamom, pomerne ľahko premohol neveľký kontingent okupačného vojska a vymanil Egypt z vazalského postavenia pomocou lýdských a gréckych žoldnierov. Napriek tomu on a aj jeho nástupcovia dbali na pokojné vzťahy s Asýriou. V tomto období začal silnieť grécky vplyv v Egypte aj vďaka mestu Naukratis (D03) – gréckej kolónii v nílskej delte. Psammetikov následník Neko II. sa v roku 609 pred Kr. s úmyslom pomôcť Asýrii zaplietol do vojny s Babyloniou, Chaldejcami, Médejcami a Skýtmi, ktorých koaličné sily využili asýrsku občiansku vojnu. Nakoniec v bitke pri meste Karchemiš (v dnešnej Sýrii) roku 605 pred Kr. boli Egypťania s ostatkom asýrskych síl porazení. Napriek tomu sa na Blízkom východe zdržali ešte pár desaťročí bojmi hlavne s Babyloniou o bývalé asýrske územia v Levante. Nakoniec boli vytlačení nazad domov z Ázie a roku 567 pred Kr. na chvíľku Nabuchodonozor II. vpadol do Egypta.[66]

Počas vlády kráľov zo Saji Egypt zažíval krátke ale úspešné obdobie ekonomickej a kultúrnej prosperity, roku 525 však perzský panovník Kambýses II. začal dobývať Egypt. V bitke pri Pelusione (Periamon, D14) zajal egyptského kráľa Psammetika III. Sám prijal titul faraón, ale vládol zo svojho perzského hlavného mesta Sús (v dnešnom Iráne) a správu egyptského územia ponechal svojim satrapom. Egypt nebol schopný natrvalo zvrhnúť perzskú nadvládu, napriek tomu niekoľko dočasne úspešných vzbúr prebehlo v 5. storočí pred Kr.[68]

V Perzskej ríši bol Egypt spolu s Cyprom a Feníciou súčasťou jednej satrapie. Prvé obdobie perzskej nadvlády je známe ako 27. dynastia, ktorá skončila rokom 402 pred Kr. V období rokov 380 – 343 pred Kr. panovala v Egypte posledná domáca 30. dynastia, ktorá skončila faraónom Nachtharehebom. S druhou perzskou okupáciou prišla 31. perzská dynastia a skončila roku 332 pred Kr., keď Egypt obsadil bez boja macedónsky kráľ Alexander III. Veľký.[69]

Ptolemaios I. Soter a Berenike I. na zlatej oktodrachme, vyrazenej v Alexandrii v roku 265 pred Kr.

V roku 332 pred Kr. Alexander Veľký obsadil Egypt s malým odporom Perzie a domáci ho vítali ako osloboditeľa. Macedónska správa Egypta bola založená na egyptskom modeli a jej centrom bolo nové hlavné mesto Alexandria (Rakote, D03). Satrapom a neskorším zakladateľom kráľovskej dynastie bol jeden z Alexandrových najvyšších veliteľov Ptolemaios, ktorý sa nechal korunovať ako Ptolemaios Soter. Alexandria predstavovala silu a prestíž helenistického Egypta, stala sa hlavným mestom vtedajšej kultúry a učenosti, o čom svedčila aj slávna alexandrijská knižnica.[70] Alexandrijský maják, jeden z antických divov, svietil na cestu lodiam, ktoré sa plavili za obchodom trasami vedúcimi cez mesto. V tomto období Egypt obchodoval hlavne s papyrusom, ale aj ďalším tovarom, čo robilo z mesta frekventovanú obchodnú križovatku.[71]

Helenistická kultúra nedokázala nahradiť domácu aj napriek tomu, že Ptolemaiovci sa snažili získať si lojalitu populácie preukazovaním úcty k egyptským tradíciám. Stavali nové chrámy v egyptskom štýle, podporovali tradičné kulty a nechávali sa zobrazovať ako egyptskí panovníci. Niektoré tradičné grécke a egyptské náboženské prvky sa spájali a vytvárali kompozitné božstvá, akým bol napr. boh Serapis. Napriek tomu, že sa macedónska dynastia snažila budiť dojem domácej egyptskej, musela čeliť vzburám miestneho obyvateľstva, rivalite členov dynastie a vplyvu alexandrijskej luzy, ktorá zosilnela po smrti Ptolemaia IV. Filopatora[72] Keď sa dovoz obilia z Egypta stal strategickým záujmom Ríma, začala sa Rímska republika aktívne a dôsledne zaujímať o pomery v krajine. Pokračujúce vzbury, ambiciózni politici a silný protivník na Blízkom východe v podobe Seleukovskej ríše narušili vratkú politickú situáciu v Egypte. To donútilo Rím poslať vojsko s úlohou stabilizovať krajinu ako provinciu rímskeho impéria.[73]

Kiosk bohyne Eset postavený rímskym cisárom Trajánom na ostrove Filaje (rímske obdobie, Aswán)

Egypt sa stal roku 30 pred Kr. výsledkom bitky pri Aktiu, v ktorej Octavianus porazil vojsko Marka Antonia a Kleopatry VII., rímskou provinciou s názvom Aegyptus. Pre Rím mali zásielky obilia strategický význam, preto krajinu spravoval prefekt menovaný priamo cisárom. Rímske vojsko umiestnené v Egypte potláčalo vzbury, ktoré vypukli kvôli vysokým daniam uvaleným rímskou správou. Okrem toho bojovalo v sústavných stretoch s miestnymi lúpežnými bandami.[74] Dôležitosť Alexandrie ako centra obchodu s Orientom sa zvyšovala vďaka narastajúcemu rímskemu dopytu po luxusnom indickom tovare.[75]

Tradičné egyptské náboženské kulty pokračovali aj napriek horšej rímskej nálade v porovnaní s grécko-macedónskou voči Egypťanom. Umenie múmiových portrétov prekvitalo a niektorí z rímskych cisárov sa nechali zobrazovať ako egyptskí panovníci, nie však do tej miery ako Ptolemaiovci. Keďže panovník Egypta sa už nezdržoval na svojom území, rituály a slávnosti spojené s egyptským panovníckym úradom sa nekonali. Miestna správa bola štýlom rímska s blízkymi väzbami na domácich Egypťanov.[76]

V polovici 1. storočia po Kr. si do Egypta našlo cestu kresťanstvo, jeden z viacerých vtedajších kultov, ktoré sa uchádzali o priazeň Egypťanov. Ukázala sa však jeho nekompromisnosť pri obracaní ľudí z tradičného egyptského náboženstva, tak aj z grécko-rímskych kultov. To viedlo k prenasledovaniu kresťanských konvertitov a vyvrcholilo veľkými čistkami za cisára Diokleciána, ktoré začali roku 303 po Kr.[77] V roku 313 po Kr. bolo kresťanstvo vyhlásené za štátne náboženstvo rímskeho impéria. Následne cisár Theodosius roku 380 po Kr. ediktom vyhlásil kresťanstvo za jediné náboženstvo v ríši. Zakázal tak pohanské rituály v impériu, a tým uzatvoril aj egyptské chrámy.[78] Alexandria sa stala javiskom veľkých protipohanských nepokojov, ktoré zničili mnoho súkromných a verejných pohanských náboženských objektov.[79] Následkom tradičné egyptské náboženstvo ešte viac upadalo. Staroegyptčina bola síce medzi obyvateľstvom živá, schopnosť čítať hieroglyfy sa však vytrácala, pretože kňazi, ktorí udržiavali po tisícročia túto znalosť, pomaly mizli. Chrámy boli niekedy prerobené na kostoly alebo opustené a stali sa z nich zdroje kameňa.[80]

Stĺporadie prvého nádvoria chrámu v Karnaku na farebnej litografii Davida Robertsa (19. storočie)

V 4. storočí po Kr. sa Rímska ríša rozpadla a Egypt sa stal súčasťou Východorímskej (Byzantskej) ríše. Ako sa strácalo bývalé spojenie grécko-rímskeho sveta, východorímsky štát sa postupne „orientalizoval“ a grécky občiansky systém miestnej správy postupne zanikal.

Sásánovská ríša, ktorá súperila v tom čase s Byzantskou o Blízky východ, Malú Áziu, severnú Afriku a východné Stredomorie, v roku 618 po Kr. počas vlády kráľa Chusraua II. na krátky čas obsadila Egypt. Bola však z neho roku 628 po Kr. vytlačená byzantským cisárom Herakliom.

Idealizované zobrazenie faraóna, ktorý nesie atribúty moci svojho úradu

Faraón mal v Egypte absolútnu moc nad krajinou a jej zdrojmi. Bol najvyšším veliteľom vojska a hlavou štátu, ktorý využíval aparát úradníkov na správu svojich záležitostí. Výkonnú moc v krajine prenechával vezírovi (staroeg. catej), ktorý bol jeho zástupcom a spravoval pokladnicu, riadil krajinu, stavebné projekty, dohliadal nad zákonmi a archívmi.[81] Na regionálnej úrovni bol Egypt delený do 42 administratívnych celkov nazývaných nomy alebo kraje (staroeg. sepat), ktoré riadili nomarchovia zodpovedajúci vezírovi. Úrad nomarchu bol buď dedičný alebo obsadzovaný podľa rozhodnutia faraóna. Chrámy tvorili chrbticu štátnej ekonomiky. Neplnili len funkciu náboženských kultových miest, ale boli zodpovedné za zber a uchovávanie štátneho bohatstva v systémoch sýpok a pokladníc, z ktorých bolo správcami znovu rozdeľované obilie a zlato.[82]

Členenie krajiny do nomov možno sledovať až do preddynastického obdobia (pred r. 3100 pred Kr.), kedy nomy pôvodne jestvovali ako nezávislé mestské štáty. Rozsah jednotlivých krajov a poradie, v ktorom sa uvádzali, sa počas troch tisícročí viac-menej nezmenil. Podľa systému, ktorý sa udržal takmer po celú dobu faraónskeho Egypta, bola krajina rozdelená na 42 krajov: dvadsať tvorilo Dolný Egypt a dvadsaťdva zase Horný Egypt.[6]

Väčšina ekonomických aktivít bola organizovaná centrálne a prísne riadená. Egypťania do Neskorého obdobia nepoužívali peniaze. Namiesto nich mali výmenný systém,[83] medzi iným štandardizované vrece obilia a deben, ktorý sa v Novej ríši rovnal skoro 91 gramom medi alebo striebra a predstavoval bežný denominátor. Robotníci boli platení obilím. Radový pracovník mohol zarobiť 5½ vreca (200 kg) obilia za mesiac, predák 7½ (250 kg). Ceny boli fixné v celej krajine a zaznamenané do zoznamov pre trh. Napr. v určitom období košeľa stála 5 medených debenov, krava 140 debenov. Obilie mohlo byť vymenené za iný tovar podľa fixnej ceny uvedenej v zozname.[84] Počas 5. storočia pred Kr. boli zavedené peniaze. Najskôr sa používali len ako štandardizované kusy hodnotného kovového materiálu, až neskôr sa pod vplyvom zahraničného obchodu rozbehol skutočný obeh mincí.[85]

Starovekí Egypťania odvádzali panovníkovi rôzne dane v naturáliach. Vezír zodpovedal za ich výber prostredníctvom príslušných úradníkov. Úradníci museli denne hlásiť objem prostriedkov, ktoré mali k dispozícii, a aj predpokladanú produkciu v budúcnosti. Spôsob platenia daní závisel od zamestnania alebo postavenia dotyčného: majitelia pôdy platili obilím a inými plodinami, ktoré sa pestovali na ich pôde, remeselníci svojimi výrobkami, lovci a rybári úlovkami z rieky, močiarov a púšte. Každá domácnosť musela odviesť navyše zvláštnu pracovnú daň. Jedna osoba za domácnosť musela nastúpiť každoročne na niekoľko týždňov na verejné práce, akými bolo napríklad kopanie zavlažovacích kanálov alebo práca v bani. Zámožnejší Egypťan si mohol za seba niekoho najať.[6]

Sediace dámy na maľbe v hrobke Amonovho veľkňaza Džehutyho (18. dynastia)

Staroegyptská spoločnosť bola bohato rozvrstvená a sociálny status sa dával jasne najavo. Roľníci tvorili väčšinu populácie, poľnohospodárska produkcia bola majetkom vlastníka pozemku, teda štátu, chrámu alebo bohatej rodiny.[86] Roľníci platili pracovnú daň a boli povinní pracovať na zavlažovacom systéme alebo stavebných projektoch.[87] Umelci a remeselníci mali vyššie postavenie ako roľníci, boli však tiež závislí od štátu, pretože boli platení priamo zo štátnej kasy. Pisári a úradníci tvorili vyššiu triedu v starovekom Egypte, nazývanú aj triedou „bielych sukníc“ podľa bieleho plateného odevu, ktorý bol znakom ich postavenia.[88] V umení a literatúre sa často zobrazovalo vyššie triedne postavenie. V spoločenskom rebríčku sa nižšie ako šľachta nachádzali kňazi, lekári a inžinieri, špecialisti vo svojom odbore. Otroctvo bolo v staroegyptskej spoločnosti známe, jeho rozšírenie je však dnes nejasné.[89]

Starí Egypťania brali mužov a ženy všetkých slobodných sociálnych vrstiev za rovných pred zákonom, dokonca aj chudobný roľník bol oprávnený žiadať od vezíra a jeho dvora oficiálnu nápravu.[90] Otroci obyčajne pracovali ako zmluvní služobníci. Mohli nakupovať a predávať, alebo vlastnou snahou získať slobodu, príp. urodzenosť.[91] Muži aj ženy mali právo vlastniť majetok, kupovať ho a predávať, uzatvárať zmluvy, sobášiť a rozvádzať sa, dediť a zastupovať seba pred súdom. Manželské páry mohli vlastniť spoločný majetok a uzatvárať manželské zmluvy, ktoré napr. určovali finančné záväzky manžela k svojej manželke a deťom, pokiaľ by bolo manželstvo ukončené. V porovnaní so ženami v starovekom Grécku, Ríme a aj v niektorých súčasných krajinách sveta, staroegyptská žena mala väčší priestor pre osobné rozhodnutia a viac príležitostí k ich realizácii. Ženy ako napr. Hatšepsut alebo Kleopatra VII. sa stali vládkyňami Egypta, iné mali moc plynúcu z postavenia božskej Amonovej manželky. Napriek týmto možnostiam ženy len zriedka zastávali oficiálne pozície v správe, plnili len druhoradé úlohy v chrámoch a neboli obyčajne tak vzdelané ako muži.[90]

Egypťania prechovávali negatívny postoj k cudzincom. Sami sa nazývali remec, ľudia, a pre ostatných mali len hanlivé pomenovania – biedni Ázijci, ohavní Núbijci, Iónski psi. Pocit nadradenosti bol umocňovaný náboženstvom, pretože prítomnosť cudzincov v Egypte sa priečila udržiavanej maat. Tento postoj nezmenili ani historickí dobyvatelia Egypta – Hyksósi, Asýrčania, Líbyjčania, Peržania a Gréci napriek tomu, že sa stali jeho vládcami a uctievali jeho bohov.[6]

Posledný súd zosnulého pri ktorom sa vážilo jeho srdce s perom bohyne Maat. Tým sa zisťovala nebožtíkova spravodlivosť a dodržiavanie zákonov počas jeho života. (Aniho papyrus, 19. dynastia, Britské múzeum)

Hlavou právneho systému bol formálne panovník, ktorý inicioval vydávanie zákonov a zaručoval ich dodržiavanie a uplatňovanie spravodlivosti, čo bol koncept, ktorý Egypťania nazývali maat.[81] V súčasnosti nie je známa žiadna staroegyptská zbierka zákonov, zo zachovaných súdnych dokumentov však vyplýva, že egyptské právo bolo založené na zdravom rozume a podľa toho bolo rozoznávané čo je správne a čo nesprávne. Preto pri riešení sporov mala prednosť dohoda pred prísnym bazírovaním na litere zákona.[90] Základnou súdnou inštanciou v období Novej ríše boli miestne rady starších kenbet a riešili menšie sťažnosti a spory.[81] Vážnejšími prípadmi, ako napr. vraždy, väčšie pozemkové spory a vykrádanie hrobiek, sa zaoberal veľký kenbet, ktorému predsedal vezír alebo faraón. Očakávalo sa, že obe strany budú zastupovať seba a bola potrebná prísaha na česť, že budú pravdivo vypovedať. Štát v niektorých prípadoch zaujal úlohu žalobcu a sudcu. Súd mal k dispozícii útrpné právo na vynútenie priznania a identity spolupáchateľov. Viedol si dokumentáciu o každom prípade bez ohľadu na jeho závažnosť. Dokumentácia obyčajne obsahovala trestné oznámenie, svedecké výpovede, dôkazy a rozsudok, a bolo možné použiť ju v budúcnosti ako odkaz pre ďalší prípad.[92]

Medzi tresty za malé priestupky patrili pokuty, bitie, zmrzačenie alebo vyhnanstvo a ich použitie záviselo od závažnosti činu. Vážne zločiny ako vražda alebo vykrádanie hrobov boli trestané odťatím hlavy, utopením alebo nabodnutím na kôl. Trest mohol byť rozšírený aj na rodinu zločinca.[81] Orákulá plnili na začiatku Novej ríše dôležitú úlohu v staroegyptskom občianskom a trestnom súde. Pri takomto procese sa božstvu položila otázka formulovaná tak, aby mohlo odpovedať vo význame „áno“ alebo „nie“. Božstvo nesené kňazmi vyjavovalo svoju odpoveď rôzne, pohlo sa dopredu alebo dozadu, alebo ukázalo na jednu z odpovedí napísaných na kúskoch papyrusu, príp. na ostrakách.[93]

Záhradník vyťahuje šadufom vodu, aby polial záhradu. Vyobrazenie v hrobke TT217 sochára Ipuja (19. dynastia, Dejr el-Medína)

Jedným z hlavných dôvodov historického úspechu starovekého Egypta bola kombinácia niekoľkých výhodných geografických činiteľov na jeho území. Najdôležitejším boli každoročné záplavy, ktoré bohato zúrodňovali údolie rieky a Egypt bol preto schopný produkovať nadbytok potravín. To dovoľovalo obyvateľstvu venovať viac času a zdrojov rozvoju kultúry, techniky a umenia. Obrábanie pôdy malo zásadný význam pre jednotlivcov a štát, pretože daň sa vyrubovala podľa veľkosti pôdy, ktorú platca dane vlastnil.[94]

Hospodárenie na poliach záviselo na cykloch rieky. Egypťania rozoznávali podľa toho tri ročné obdobia: achet – obdobie záplav, peret – obdobie rozpuku a šemu – obdobie žní. Záplavy trvali od júna do septembra a zanechávali vrstvu bahna bohatého na minerály, ktorá bola ideálna pre rast obilia. Keď voda záplav opadla, začalo sa obdobie siatia a rozpuku, ktoré trvalo od októbra do februára. Roľníci zorali polia a zasiali zrno. Polia boli zavlažované priekopami a kanálmi. Egypťania museli dodávať vlahu z rieky, pretože pršalo len zriedka.[95] Od marca do mája roľníci žali kosákmi svoju úrodu, ktorú potom mlátili cepmi, aby oddelili zrno od slamy. Zrno zbavili pliev a to bolo pripravené na mletie. Múku potom použili alebo uskladnili na neskoršie.[96]

Starovekí Egypťania kultivovali pšenicu, jačmeň a niekoľko ďalších druhov obilnín, z ktorých robili dva najzákladnejšie produkty – chlieb a pivo.[97] Ľan, ktorý sa vytiahol zo zeme ešte pred kvitnutím, sa pestoval pre vlákna stonky rastliny. Vlákna sa rozdelili po dĺžke na jemnejšie a z nich sa tkali plátna a oblečenie. Papyrus rástol na brehoch Nílu. Z neho sa vyrábal materiál, na ktorý sa písalo a mohol sa uskladniť ako zvitok. Zelenina a ovocie rástli vo vyššie položených záhradách blízko obydlí a boli ručne zavlažované. Zo zeleniny konzumovali hlavne pór, cesnak, melóny, tekvice, strukoviny, hlávkový šalát a okrem nich aj hrozno, z ktorého tiež robili víno.[98]

Nástenná scéna s porážkou statku z hrobky TT38 pisára Džeserkareseneba (18. dynastia, Šejch Abd el-Kurna)

Starovekí Egypťania verili, že vyrovnaný vzťah ľudí a zvierat je základným prvkom vesmírneho poriadku a že ľudia, zvieratá a rastliny sú súčasťami jedného celku.[99] Domáce a divé zvieratá boli dôležitým zdrojom duchovnej a telesnej obživy pre Egypťanov. Hovädzí dobytok bol najdôležitejšou časťou statku. Štát vyberal dane pri pravidelnom sčítavaní dobytka a veľkosť stáda odrážala dôležitosť a prestíž panstva alebo chrámu, ktorý ho vlastnil. Súčasťou staroegyptského stáda boli okrem hovädzieho dobytka aj ovce, kozy a svine. Hydinu ako kačky, husi alebo holuby chytali do sietí a chovali na hospodárstvach, kde ich vykrmovali cestom.[100] Níl bol zdrojom množstva rôznych druhov rýb. Včely boli domestikované približne v Starej ríši a vďaka nim Egypťania mali med a vosk.[101]

Somáre a voly sa používali ako ťažné zvieratá, ich pomocou Egypťania orali a siali polia. Porážka kŕmneho vola bola dôležitou súčasťou obetného rituálu. Kôň do Egypta prišiel až s Hyksósmi v Druhom prechodnom období a ťava, ktorú Egypťania poznali už počas Novej ríše, sa začala pomaly využívať na prácu v Neskorom období.[100] Psi, mačky a opice boli bežné domáce zvieratá v obydliach starovekých Egypťanov. Exotickejšie tvory dovážané spoza hraníc obyčajne z Afriky, ako napr. levy, boli vyhradené príslušníkom kráľovskej rodiny. Herodotos uvádza, že Egypťania sú jediným národom, ktorý zdieľa svoje obydlia so svojimi zvieratami.[99] Počas celého obdobia staroegyptských dejín bolo uctievanie božstiev prostredníctvom zvierat veľmi rozšírené, napr. bohyňu Bastet uctievali v podobe mačky, alebo boha Thovta ako ibisa. Takéto zvieratá boli chované vo veľkých skupinách pre neskoršie rituálne obetovanie.[102]

Nedokončený obelisk v aswánskom vápencovom lome

Územie Egypta je bohaté na ložiská stavebného a dekoratívneho kameňa, medi, olovnatých rúd, zlata a polodrahokamov. Tieto prírodné zdroje umožňovali Egypťanom stavať veľké stavby, tesať sochy, vyrábať praktické nástroje a módne šperky.[103] Balzamovači používali pri mumifikácii soli z Wádí Natrun, z ktorého dovážali aj sadrovec.[104] Rudonosné formácie boli dostupné vo vzdialených nehostinných údoliach Východnej púšte a na Sinaji. Tak odľahlé lokality vyžadovali veľké štátne expedície. Bohaté zlaté bane sa nachádzali v Núbii a sú zachytené na prvej známej mape. Wádí Hammamát bol významným zdrojom granitu, pieskovca (droby) a zlata. Silicit (pazúrik) bol prvým materiálom zbieraným a využívaným pre výrobu nástrojov. Pästný klin z pazúriku je prvým dôkazom osídlenia údolia Nílu. Nástroje sa vyrábali tak, že minerálne hrudy boli opracované starostlivým štiepaním do ostria alebo hrotu. Pazúrikové prvky sa používali aj v čase, keď už bola známa meď.[105] Starovekí Egypťania boli jednými z prvých, ktorí začali používať minerály v kozmetike, napr. síru.[106]

Egypťania ťažili olovnatú rudu galenit v Gebel Rosas na výrobu oloviek k sieťam, závaží, olovníc a malých figúrok. Meď bola najdôležitejším kovom na výrobu nástrojov a tavila sa v peciach z malachitovej rudy zo Sinaja.[107] Zlato sa získavalo tak, že sa z usadených vrstiev vymývali nugety, alebo pomocou prácnejšieho drvenia a vymývania zlatonosného kvarcitu. Železné ložiská v Hornom Egypte sa začali využívať až v Neskorom období.[108] Kvalitný stavebný kameň bol v Egypte hojný. Vápenec sa ťažil pozdĺž celého nílskeho údolia, granit v Aswáne, bazalt a pieskovec vo Východnej púšti v suchých korytách. Ložiská dekoratívneho kameňa ako napr. porfýru, droby, alabastru alebo karneolu sa nachádzali tiež vo Východnej púšti a boli vyhľadávané už pred 1. dynastiou. Počas grécko-rímskeho obdobia sa vo Wádí Sikait ťažil smaragd a vo Wádí el-Hudi ametyst.[109]

Rieliéf s vyobrazením členov obchodnej výpravy kráľovnej Hatšepsut do krajiny Punt. Vojaci nesú zelené vetvy a sekery. (18. dynastia, Dejr el-Bahrí)

Starí Egypťania obchodovali so susedmi, aby získali vzácne exotické komodity, ktoré nebolo možné nájsť v Egypte. V preddynastickom období začali obchodovať s Núbiou kvôli zlatu a kadidlu. Obchodovali aj s Palestínou o čom svedčia džbány na olej palestínskeho štýlu, nájdené v hroboch panovníkov 1. dynastie.[110] Je známa staroegyptská kolónia v južnom Kanaáne, datovaná tesne pred začiatok 1. dynastie.[111] Faraón Narmer vlastnil egyptskú keramiku vyrobenú v Kanaáne.[112]

Egypt najneskôr od 2. dynastie získaval obchodom s Byblom dôležité kvalitné drevo, ktoré sa v Egypte nevyskytovalo. Obchod s ríšou Punt od 5. dynastie prinášal zlato, aromatickú živicu, eben, slonovinu a divé zvieratá ako paviány a ďalšie druhy opíc.[113] Egypt bol závislý od obchodu s Anatóliou hlavne kvôli cínu a medi, pretože obe suroviny boli potrebné na výrobu bronzu. Bol záujem o lapis lazuri, ktorý bol dovážaný až z ďalekého Afganistanu. Obchod so susedmi okolo Stredozemného mora, ako bolo Grécko alebo Kréta, prinášal medzi mnohými komoditami aj olivový olej.[114] Egypt vyvážal za suroviny a luxusný tovar na oplátku najmä obilie, zlato, plátno a papyrus a spolu s tým aj hotové výrobky, napr. sklenené a kamenné predmety.[115]

Papyrus Edwina Smitha v hieratickom písme približne z roku 1600 pred Kr.

Staroegyptčina mala niekoľko fáz: stará egyptčina v ranodynastickom období a Starej ríši, stredná egyptčina (klasická) Prvého a Druhého prechodného obdobia a Strednej ríše, neskorá egyptčina (novoegyptčina) používaná počas Novej ríše a Tretieho prechodného obdobia, démotická (ľudová) v Neskorom období až 4. storočí po Kr. a koptská egyptčina od 3. storočia po Kr. dodnes.[118][119] Egyptské texty pred koptskou fázou nenesú stopy po dialektických rozdieloch.[120]

Egyptčina bola v začiatkoch svojho vývoja syntetickým jazykom, postupne sa však stávala viac analytickým. V neskorej egyptčine sa objavil predložkový dokonavý a nedokonavý člen, ktorý nahradil ohýbacie prípony. Zmenil sa aj slovosled vetných členov: z poradia prísudok–podmet–predmet na podmet–prísudok–predmet.[121] Staroegyptské hieroglyfy, hieratické a démotické písmo bolo postupne nahradené fonetickou koptskou abecedou. Koptčina sa stále používa v liturgii Koptskej ortodoxnej cirkvi a jej stopy je možné nájsť aj v modernej egyptskej arabčine.[122]

Úryvok hieroglyfického zápisu Textu pyramíd z pohrebnej komory Venisovej pyramídy (5. dynastia, Sakkára)

Staroveká egyptčina mala 25 spoluhlások, príbuzné spoluhláskam z iných afroázijských jazykov, vrátane faryngálnych a emfatických konsonantov, prízvučných a neprízvučných frikatív a prízvučných a neprízvučných afrikát. Mala tri krátke a tri dlhé samohlásky, ktoré sa v Neskorom období rozrástli do deviatich.[123] Jednoduché slovo sa skladalo z dvoj- alebo trojhláskového koreňa tvoreného spoluhláskami alebo polosamohláskami, rovnako ako pri semitských a berberských jazykoch. Príponami boli odvodzované slová a časovanie slovies bolo zhodné s osobou. Napr. trojhláskový koreň sḏm bol sémantickým jadrom slova „počuť“. Jeho základným časom bolo sḏm – „on počuje“. Ak podmet bolo podstatné meno, prípony sa nepridávali k prísudku:[124] sḏm hm.t – „žena počuje“.

Prídavné mená sa odvodzovali z podstatných mien spôsobom podobným nisbe v arabčine.[125] Poradie slov v slovesných a adjektívnych vetách bolo prísudok–podmet a pri nominálnych a adverbiálnych vetách podmet–prísudok.[126][127] Podmet sa mohol presunúť na začiatok vety ak bol dlhší a nasledovalo za ním vzťažné zámeno.[128] Slovesá a podstatné mená boli negované časticou n, nn sa používalo pri adverbiálnych a adjektívnych vetách (zápor s genitívnou spojkou).[129] Prízvuk bol na poslednej alebo predposlednej slabike, ktorá mohla byť otvorená (KV) alebo zatvorená (KVK).[130]

Rosettská doska (okolo 196 pred Kr.) stála na počiatku rozlúštenia egyptského hieroglyfického písma.[131]

Hieroglyfické písmo je známe už približne z roku 3000 pred Kr. a zahrňuje stovky symbolov. Znak môže vyjadrovať slovo, slabiku, hlásku alebo determinatív, ktorý sa nevyslovoval. Rovnaký symbol sa mohol v písme použiť na rôznych miestach v rôznych súvislostiach. Hieroglyfy boli formálne písmo, ktoré sa používalo na kamenných monumentoch a v hrobkách. Jednotlivé znaky mohli byť stvárnené v detailoch dosahujúcich úroveň samostatného umeleckého diela. Pisári pri každodennej práci používali rýchlejšiu a jednoduchšiu kurzívnu formu, ktorá sa nazýva hieratické písmo. Hieroglyfický text mohol byť orientovaný podľa potreby (obyčajne sprava doľava), hieratické texty boli písané vždy sprava doľava v riadkoch. Časom sa rozšírila novšia démotická forma a prebrala funkciu každodenného písma. Na Rosettskej doske je spolu s gréckym textom uverejnená práve jeho formálna hieroglyfická a bežná démotická verzia.[132]

Približne v 1. storočí pred Kr. sa začala používať paralelne vedľa démotického písma koptská abeceda. Tú tvorila rozšírená grécka abeceda o niekoľko démotických znakov.[133] Hieroglyfické písmo sa používalo pri slávnostných príležitostiach až do 4. storočia po Kr., ku koncu jeho histórie ho vedelo čítať už len niekoľko kňazov. Po presadení zákazu všetkých náboženstiev okrem kresťanstva bolo tradičné niekoľkotisícročné egyptské náboženské zriadenie rozpustené a znalosť hieroglyfov sa stratila. Pokusy o jeho rozlúštenie sú známe už z byzantského[134] a neskôr islamského obdobia.[135] Ale až v roku 1822, rok po objavení Rosettskej dosky, Thomas Young a Jean-François Champollion rozlúštili takmer celé hieroglyfické písmo.[136]

Staroegyptský text sa prvýkrát objavil na štítkoch výbavy v kráľovských hroboch ranodynastického obdobia. Za písomné zaznamenávanie informácií zodpovedali pisári, ktorí pracovali v inštitúcii nazývanej peranch („dom života“ – archív). V neskoršom období peranch zahrňoval kancelárie, knižnice („domy kníh“), laboratóriá a observatóriá.[137]

Niektoré z najznámejších diel staroegyptskej literatúry, ako napr. Texty pyramíd alebo Texty rakiev, boli napísané v klasickej staroegyptčine. Obdobie tejto jazykovej fázy trvalo približne do roku 1300 pred Kr. Neskorá staroegyptčina sa používala v období od Novej ríše. Je možné ju nájsť v oficiálnych dokumentoch 19. a 20. dynastie, ľúbostnej poézii a textoch príbehov, rovnako ako v démotických a koptských textoch. V literatúre tohto obdobia sa objavili nové formy: pohrebný životopis, ako napr. Harchufov a Veniho, alebo sebajt (ponaučenie), ktoré malo úlohu vysvetliť učenie a návody slávnych a vznešených postáv histórie. Napr. Ipuetov papyrus (P. Leiden I 344) je zbásnený nárek nad prírodnou katastrofou a spoločenskou revolúciou.

Sinuhetov vlastný životopis, ktorý bol napísaný počas Strednej ríše, je klasickým dielom staroegyptskej literatúry.[138] Westcartov papyrus (P. Berlin 3033), nazývaný aj Ponaučenie princa Džedefhora, z rovnakého obdobia podáva príbehy o korupcii a skazenosti kňazov, ktoré rozprávajú synovia faraóna Chufua svojmu kráľovskému otcovi.[139] Amenemopovo ponaučenie sa pokladá za majstrovské dielo starovekej blízkovýchodnej literatúry.[140] Postupne ako končilo obdobie Novej ríše, pribúdalo stále viac populárnych diel napísaných bežným jazykom, napr. Venamonov príbeh a Aniho ponaučenie. Text podáva príbeh aristokrata, ktorého okradnú počas cesty do Libanonu za obchodom s cédrovým drevom a o jeho návrate do Egypta. Približne od roku 700 pred Kr. sa začínajú objavovať príbehy a ponaučenia písané, podobne ako osobné a obchodné záznamy, v démotickom písme a démotickou staroegyptčinou, napr. populárna náučná Zbierka Anchšešonkovych výrokov. Veľa textov v démotčine pochádzajúcich z grécko-rímskeho obdobia bolo v skutočnosti napísaných skôr, keď bol Egypt silnou a nezávislou ríšou, ktorej vládol slávny panovník, akým bol napr. Ramesse II.[141]

Egyptský roľník s pluhom zo Sennedžemovej hrobky TT1 (19. dynastia, Dejr el-Medína)

Každodenné zamestnania zobrazené na maľbách v hrobke TT52 Amonovho astronóma Nachta (18. dynastia)

Egyptská tanečníčka zobrazená na ostrake (19. dynastia, Turínske múzeum,)

Väčšina Egypťanov bola roľníkmi pripútanými k pozemku a vo svojom príbytku bývali len s najbližšou rodinou. Domy boli stavané z nepálených tehál, aby interiér ostával chladný aj počas horúceho dňa. Každý dom mal kuchyňu s otvorenou strechou, kamenným mlynom na obilie a malou pecou na pečenie chleba.[142] Steny boli natreté na bielo a mohli byť pokryté farbenými textilnými závesmi. Na dlážke ležala trstinová rohož a na nej mobiliár, ktorý tvorili drevený stôl, stoličky a posteľ odsadená od podlahy.[143]

Hygiena a zovňajšok boli pre starých Egypťanov dôležité súčasti života. Väčšina sa kúpala v Níle a používala kašovité mydlo zo zvieracieho tuku a kriedy. Ľudia si kvôli čistote holili celé telo. Nepríjemné telesné pachy potláčali voňavkami a aromatickými olejmi, ktoré zároveň zjemňovali pokožku.[144] Oblečenie bolo jednoduché, vyrobené z bieleného kusu plátna. Muži aj ženy z vyšších vrstiev nosili parochňu, šperky a kozmetické doplnky. Deti chodili nahé až do 12. roku. Potom boli muži obrezaní a oholili im hlavu. Matky boli zodpovedné za opatrovanie a výchovu detí, muži za rodinný príjem.[145]

Egypťania si v priebehu histórie vybudovali kultúrne bohatstvo, ktorého súčasťou bolo množstvo sviatkov a slávností sprevádzaných hudbou a tancom. Hudba a tanec boli populárne formy zábavy pre tých, ktorí si ich mohli dovoliť. Medzi najstaršie hudobné nástroje patrili flauty a harfy, neskôr sa rozšírili aj nástroje podobné trúbkam, hobojom a píšťalám. Počas Novej ríše sa hralo na zvoncoch, čineloch, tamburínach, bubnoch a ázijských lutnách a lýrach.[146] Sistrum bol jednoduchý hudobný nástroj patriaci medzi perkusie, ktorý sa používal pri náboženských rituáloch.

Starovekí Egypťania sa vo voľnom čase venovali rôznym aktivitám, vrátane hier a hudby. Napr. senet bola stolová hra, pri ktorej sa na hracej doske rôzne ťahali figúrky. Meneh bola podobná hra s kruhovou doskou. Medzi deťmi bolo obľúbené žonglovanie, loptové hry a zápasenie, ktoré je doložené nástennými maľbami z Beni Hasan.[147] Zámožných Egypťanov bavil aj lov a člnkovanie.

Vďaka vykopávkam dediny remeselníkov v Dejr el-Medíne máme dnes relatívne dobre zdokumentovaný staroveký komunitný život v časovom rozsahu štyroch storočí. Nejestvuje porovnateľná lokalita, kde by bola preskúmaná v podobnom detaile organizácia, sociálne vzťahy a pracovné a životné podmienky jednotlivých obyvateľov a celej komunity, ako je v tomto prípade.[148]

Súčasná moderná egyptská kuchyňa si zachováva niektoré nápadné podobnosti so starovekou, nepočítajúc nápoje obsahujúce alkohol. Základom stravy bol chlieb a pivo, doplnené zeleninou akou je cibuľa a cesnak, alebo ovocím ako datle a figy. Víno a mäso konzumovali všetci obyvatelia hlavne počas sviatočných dní, vyššia spoločenská vrstva častejšie. Ryby, mäso a hydinu buď nakladali do soli alebo sušili, pripravovali ich dusením alebo pečením na rošte.[149]

Ženské torzo z amarnského obdobia (18. dynastia), niekedy uvádzané aj ako torzo kráľovnej Nefertiti, manželky faraóna Achnatona

Egyptský odev zostal po celé storočia nezmenený. Ako celok, tak aj časti boli do detailov premyslené a celé jeho usporiadanie bolo veľmi vyvážené. Často sa používali geometrické tvary, najmä trojuholník. Odev bol prispôsobený podmienkam, v ktorých jeho nositelia žili. Prvoradou bola funkčnosť, až potom ozdobnosť. Mužský a ženský odev boli presne určené. V období Starej a Strednej ríše nosili muži len jednoduchú bedrovú zásterku. Slúžila ako pracovný odev, časom sa však z nej stal komplikovaný kus oblečenia. Samotná zásterka sa nezmenila, len sa začala jemne riasiť a zdobiť farebnými pásmi. Ženský odev bol z tesne priliehavého plátna, tvoriaceho akýsi obal okolo celej postavy (neskôr nazývaný kalasiris). Odev sa delil na úzku sukňu siahajúcu do polovice lýtok, ktorá bránila v chôdzi, a na živôtik s dvoma širokými ramienkami. Oproti neskorším obdobiam sa rozdiely medzi spoločenskými vrstvami vyjadrovali len šperkami a zdobením šiat. Vidno to najmä na maľbách, kde popri odievaní bola pevne stanovená aj farba pleti postáv – muži sa zobrazovali zásadne s hnedočervenou pleťou, aby na nich vynikla belosť zásterky, a ženy a otroci mali vždy žltú farbu pleti. Ideálna žena bola v tomto období vysoká, plochá, štíhla, s úzkymi bokmi a širokými ramenami. Odev bol založený na kontraste farieb a materiálov, pričom šaty mali väčšinou biely základ a farebné zdobenie. K celkovému výzoru žien i mužov patrilo aj líčenie zvýrazňujúce oči, obočie a ústa a nosenie bohatých čiernych parochní.[6]

Luxusnejší a farebnejší odev sa objavuje až v období Novej ríše, keď sa pôvab stal povinnosťou a pravidlom, a odevy dovtedy nosené len ženami (ako kalasiris) začali nosiť i muži. Taktiež sa začala objavovať nová časť oblečenia – vrchný plášť v podobe šálu, ktorá bola nariasený a prekrížený na živôtiku, a tým vytváral aj krátke rukávy. Sukňa sa predĺžila a dostala zvonový strih. Pôvodné trojuholníkové tvary ostali, no miesto geometrického významu sa stali štylizáciou lotosového kvetu.[6]

Neodmysliteľnou súčasťou módy boli aj šperky. V Egypte znikli všetky typy šperkov ako ich dnes poznáme: prstene, náušnice, brošne, náramky i čelenky. Boli vytvárané cizelovaním, tepaním alebo rytím, vo veľkej obľube bolo používanie pravých i umelých drahokamov.[6]

Zádušný chrám kráľovnej Hatšepsut (18. dynastia, Dejr el-Bahrí)

Medzi výtvory staroegyptskej architektúry patria niektoré najznámejšie stavby antického sveta: pyramídy v Gíze alebo chrámy v Karnaku. Stavebné projekty boli organizované a financované štátom, hlavne pre náboženskú alebo pamätnú funkciu, a panovník nimi upevňoval moc svojho úradu. Starovekí Egypťania boli zruční stavebníci, ktorí používali jednoduché ale účinné nástroje, a dokázali so starostlivosťou a presnosťou postaviť veľké kamenné objekty.[150]

Domáce obydlia roľníkov, rovnako ako elity, boli z materiálu s dočasnou trvanlivosťou, najmä z nepálenej tehly a dreva. Roľníci žili v jednoduchých domoch, paláce vyššej spoločenskej vrstvy boli obydlia so zložitejšou štruktúrou. Ich vzácne pozostatky z Novej ríše, akými sú nálezy z Malkaty alebo Amarny, ukazujú bohato zdobené steny a podlahy s výjavmi ľudí, vtákov, jazier, božstiev alebo geometrických obrazcov.[151] Dôležité stavby ako chrámy alebo hrobky, ktoré mali stáť večne, boli postavené namiesto tehál z kamenných blokov. Architektonické prvky niesli prírodné domáce motívy rastlín papyrusu alebo lotosu. Tento spôsob stvárnenia architektúry sa prvýkrát objavil s Necerichetovou Stupňovitou pyramídou v Sakkáre, ktorá je dnes najstaršou známou stavbou z opracovaného kameňa.

Dnes najstaršie známe chrámy, napr. v Gíze, pozostávali z jednoduchej uzatvorenej siene – svätyne, so strešnou doskou, ktorú podopierali stĺpy. V Novej ríši architekti pridali pylón, otvorené nádvorie a uzatvorenú stĺpovú sieň pred vstupom do chrámovej svätyne, ktorá patrila do štandardnej dispozície ešte aj v grécko-rímskom období.[152] Hypostyl v Karnaku pozostáva z radov úzkych stĺpov, ktoré podopierajú stropné preklady.

Medzi najstarší a najrozšírenejší funerálny architektonický typ v Starej ríši patrila mastaba. Mala obdĺžnikový pôdorys s plochou strechou a bola postavená z nepálenej tehly a kameňa, pod ktorou sa nachádzala šachta s pohrebnou komorou. Stupňovitá pyramída v Sakkáre je v skutočnosti veľká mastaba, ktorá má na streche základného objektu navŕšené ďalšie v pôdoryse zmenšujúce sa stupne. Pyramídy sa stavali hlavne počas Starej a Strednej ríše. Neskorší panovníci tento druh pohrebného objektu opustili a nahradili ich skalnými hrobkami, ktoré neboli tak nápadné.[153] Panovníci kušitskej 25. dynastie si tiež stavali hrobky v tvare pyramíd. Ležia na území dnešného Sudánu.[62][63][64]

Tri hudobníčky na nástennej maľbe v hrobke TT52 pisára Nachta (18. dynastia, Šejch Abd el-Kurna)

Busta kráľovnej Nefertiti (18. dynastia, amarnské obdobie, Berlín)

Umenie v starovekom Egypte podliehalo idealizácii, ktorá súvisela s jeho previazanosťou s náboženským životom. Hoci umelci boli považovaní iba za remeselníkov, dostávalo sa im väčšej úcty, pretože ich diela mali moc pretrvať večne a sprostredkovávali kontakt so svetom bohov. Egypťania verili, že umelecké predmety, obzvlášť sochy, tým, že boli vytvorené, sa stávajú živými a prislúcha im patričná nadprirodzená moc. Preto dostávala každá socha svoje meno, tak ako živá osoba, ktorú reprezentovala na tomto svete. V egyptských hrobkách jestvovala špeciálna komora – serdáb, určená pre sochu jej majiteľa. V tejto soche podľa Egypťanov sídlilo ka, keď sa vracalo do hrobu odpočívať.[6]

Starovekí Egypťania vytvárali funkčné umenie. Umelci počas obdobia trvajúceho viac ako 3500 rokov striktne dodržiavali umelecké formy a ikonografiu vyvinutú počas Starej ríše. Zabránili tým prieniku cudzích prvkov a vnútorným zmenám.[154] Tieto umelecké štandardy ako jednoduché čiary, tvary a farebné plochy kombinované s charakteristickou plošnou projekciou postáv, v ktorej nebolo miesta pre hĺbku zobrazovanej scény, vytvorili kompozíciu so zmyslom pre poriadok a rovnováhu. Zobrazenia a texty sa v chrámoch, hrobkách, rakvách, na stélach a sochách vzájomne prepletali. Napr. Narmerova paleta zobrazuje postavy, ktoré je možné zároveň čítať ako hieroglyfy.[155] Staroegyptské umenie slúžilo dôsledne a jednoznačne politickému a náboženskému účelu prostredníctvom prísnych pravidiel štylizácie a symbolizmu.[156]

Staroegyptskí sochári používali kameň pre špičkové diela a drevo ako jeho lacnejšiu a ľahšiu alternatívu. Farebné pigmenty sa získavali z minerálov, napr. zo železných rúd červený a okrový pigment, z medených rúd modrý a zelený, zo sadzí alebo dreveného uhlia čierny a z vápenca biely. Farbivá sa miešali s arabskou gumou do hmoty, ktorá sa lisovala do koláčov. Tie mohli neskôr zarobiť s vodou a pripraviť na použitie.[157]

Egypťania pomocou reliéfov zaznamenávali víťazstvá v bitkách, kráľovské dekréty a náboženské scény. Bežné obyvateľstvo malo prístup k drobnému pohrebnému umeniu, napr. k vešebtom alebo zvitkom umelecky stvárnených náboženských textov, o ktorých verili, že ich dokážu ochrániť po smrti na druhom svete.[158] Počas Strednej ríše sa stali obľúbenou súčasťou pohrebnej výbavy drevené alebo hlinené modely výjavov z každodenného života. Pravdepodobne vyjadrovali snahu zosnulého opakovať tieto scény alebo činnosť aj v záhrobí. Modely zobrazujú robotníkov, domy, lode alebo formácie vojska a sú to pravdepodobne zmenšeniny ideálneho posmrtného života.[159]

Hoci na hrobových maľbách vidíme, že umelci v starovekej ríši dokázali veľmi živo zobrazovať témy každodenného života, ich diela sú štylizované. Obzvlášť v prípade panovníkov a bohov podliehali témy prísnej strnulosti, akú vyžadovala formalita udalostí. Ľudia boli zobrazovaní vždy z profilu, s oboma ramenami viditeľnými a trupom stáčajúcim sa z en-face do profilu. Osoby boli vždy zobrazované v strednom alebo mladom veku a s istou dávkou idealizácie, tak ako mali byť zachované pre večnosť. Rozmery ľudí nezodpovedali skutočnosti, ale ich relatívnej dôležitosti – dôležitejší bohovia boli kreslení väčší ako menej dôležití, faraóni väčší ako ich poddaní a významní členovia rodiny väčší ako deti, sluhovia a otroci. Farby používané v egyptskom sochárstve a maliarstve mali tiež presne určený symbolický význam. Perspektíva bola nahradzovaná vzájomným prekrývaním objektov alebo ich radeniu nad seba. Čím vyššie bol objekt umiestnený, tým ďalej sa z hľadiska perspektívy nachádzal. Na niektorých hlinených črepoch, ktoré maliari používali ako skicáre, však máme zachované postavy načrtnuté realisticky a s perspektívou. Scény, ktoré nasledovali za sebou, boli radené vodorovne v tzv. registroch, pričom ich zvyčajne bolo nad sebou umiestnených niekoľko.[6]

Staroegyptský umelecký štýl aj napriek svojej výraznej súrodosti vykazoval rozdiely v detailoch, ktoré boli prejavom zmien kultúrnych alebo politických nálad. Po invázii Hyksósov v Druhom prechodnom období sa v meste Avaris (dnes Tell el-Dab’a) našli fresky v mínojskom štýle.[160] Najvýznamnejším príkladom ako sa politickou situáciou menili umelecké výrazové prostriedky a formy je amarnské obdobie, počas ktorého sa umelecký výraz radikálne zmenil ako odraz Achnatonových revolučných náboženských myšlienok.[161] Tento štýl, ktorý je dnes známy ako amarnský, bol po Achnatonovej smrti rýchlo zotretý a nahradený tradičným výrazom.[162]

Detail sediacej sošky boha Usira z bronzu a zlata (Neskoré obdobie, Louvre)

Stropný reliéf heliopoliského Devätora (Dendera)

Viera v božské bytosti a posmrtný život bola v staroegyptskej civilizácii už od jej počiatkov. Kráľovská moc pramenila z božského práva panovníka. Staroegyptský panteón zapĺňali božstvá, ktoré vládli nadprirodzeným silám a mohli byť povolané na pomoc a ochranu. Bohovia ale neboli vždy ústretoví a podľa Egypťanov vyžadovali tiež uzmierovanie obetami a modlitbami. Zloženie panteónu sa stále menilo, kňazi sa ho však neusilovali žiadnym spôsobom organizovať a vytvárať z neho koherentný systém. Dokonca v niektorých prípadoch si náboženské legendy a príbehy protirečili.[163] Viaceré božské koncepty neboli brané ako rozporuplné, skôr boli chápané ako rôzne vrstvy mnohotvárnej skutočnosti.[164]

Božské kulty boli uctievané v chrámoch spravovaných kňazmi na kráľov pokyn. Ústredným priestorom chrámu bola svätyňa s kultovou sochou. Chrámy neboli miestami verejnej úcty a zhromaždení, len zriedka počas určitých sviatkov v niektorých dňoch roku bola socha vynesená von z chrámu pre verejnú pobožnosť. Božská sféra bola obyčajne uzavretá vonkajšiemu svetu a vstupovať mohli len predstavitelia chrámu. Obyčajný človek mohol uctievať božstvo prostredníctvom sochy, ktorú mal vo svojom obydlí.[165] Od konca Novej ríše sa koncept kultu zmenil. Faraón už nebol jediný božský sprostredkovateľ medzi ľuďmi, nový náboženský zvyk umožňoval jednotlivcom priame uctievanie božstva. Výsledkom bol okrem iného systém orákulí, pomocou ktorého bola priamo ľuďom komunikovaná vôľa bohov.[166]

Egypťania verili, že každá ľudská bytosť sa skladá z fyzických a duchovných častí. Každý má okrem tela svoj tieň, ba – osobnosť alebo dušu, ka – životnú silu a meno.[167] Sídlom myšlienok a emócií nebol mozog ale srdce. Duchovné časti boli po smrti uvoľnené z tela a mohli sa naďalej pohybovať podľa vlastnej vôle. Potrebovali však ako svoj stály príbytok fyzické pozostatky, prípadne sochu, ktorá pozostatky nahradzovala. Konečným cieľom bolo spojenie ba a ka, tým sa zosnulý stal „ospravedlneným“ a žil ako anch. Musel však podstúpiť súd, pri ktorom sa jeho srdce vážilo s maat – pravdou. Ak jeho srdce bolo ťažšie ako maat, mohol pokračovať vo svojom jestvovaní ako duchovná bytosť, inak bol zničený.[168]

Božský pôvod panovníka sa zdôvodňoval niekoľkými náboženskými konštrukciami, ktoré sa stali bežnou súčasťou každodenného života spoločnosti. Tradične bol stelesnením boha Hora, vznášajúceho sa nad krajinou.[169] Panovník bol od 5. dynastie považovaný za syna boha Rea, slnečného božstva zosobňujúceho poriadok. Ako taký bol povinný udržovať na zemi maat – princíp pravdy, spravodlivosti a poriadku. Okrem iného to znamenalo zabezpečovať každoročne dostatočné nílske záplavy, na ktorých záviselo egyptské poľnohospodárstvo. Ako sa vyvíjali staroegyptské filozoficko-náboženské koncepty, boh Hor (a s ním aj panovník) sa stal synom boha Usira. Hor nastúpil na kráľovský trón po pohrebe svojho zavraždeného otca a pomstení sa jeho vrahovi Sutechovi. Podobne nový egyptský faraón mohol vykonávať svoj úrad až po pohrebe svojho predchodcu. Ako Hor mal navyše úlohu ochraňovať nílske údolie pred votrelcami zosobňovanými bohom Sutechom prichádzajúcim z púšte.[6]

Idealizovaný staroegyptský pohreb na obraze Fredericka Arthuta Bridgmana (19. storočie)

Starovekí Egypťania si v priebehu dejín vytvorili zložitý systém pohrebných zvykov, ktorý, ako verili, potrebovali k zaisteniu večného života po svojej smrti. Podmienkou k úspešnému posmrtnému životu bolo zachované telo, vykonané pohrebné obrady a milodary, ktoré by zosnulý prijímal v záhrobí.[158] Telá sa v obdobiach pred Starou ríšou ukladali do jám v púšti, v ktorých sa uchovali prirodzenou disikáciou. Suché aridné podnebie bolo pre egyptské pohrebné zvyky veľmi výhodné, vďaka čomu sa mohli zachovať aj telá chudobných, ktorí si nemohli dovoliť nákladné mumifikačné procedúry. Zámožnejší Egypťania pochovávali mŕtvych do kamenných hrobiek a umelo ich mumifikovali. Súčasťou mumifikácie bolo vybratie vnútorných orgánov a obalenie tela do plátenných ovínadiel. Potom pripravené telo uložili do kamenného sarkofágu alebo drevenej rakvy. Od začiatku 4. dynastie niektoré časti tela ukladali osobitne do kanop.[170]

Začiatkom Novej ríše najlepší mumifikačný postup trval 70 dní a zahŕňal vybratie orgánov, odstránenie mozgu cez nos a vysušenie tela soľami nátronu. Potom bolo telo zavinuté do plátna s amuletmi vkladanými pomedzi vrstvy. Nakoniec bolo uložené do dekorovanej truhly v tvare ľudskej postavy. Múmie z Neskorého obdobia boli ukladané do maľovaných obalov. V grécko-rímskom období mumifikačné zvyky upadli a dôraz sa viac kládol na vonkajší zjav zosnulého ako na samotné zachovanie jeho telesnej schránky.[171]

Pohreb bohatých Egypťanov obyčajne obsahoval väčšie množstvo luxusných predmetov, súčasťou všetkých pohrebov však boli milodary. Začiatkom Novej ríše sa v hrobovej výbave objavili zvitky posvätných kníh a sošky vešebtov, ktoré predstavovali služobníkov mŕtveho na druhom svete.[172] Súčasťou pohrebu bol aj magický obrad oživenia zosnulého. Očakávalo sa, že príbuzní po pohrebe budú príležitostne prinášať potraviny do hrobky a modliť sa za nebožtíka.[173]

Aj napriek dojmu z dokladov egyptskej kultúry, ktoré sú dnes k dispozícii, Egypťania neboli morbídne zaujatí smrťou. Na zvitkoch, reliéfoch a nástenných maľbách sa nachádzajú dôkazy o tom, ako si radi užívali život, osamote alebo pri spoločenských príležitostiach. Starí Egypťania boli už v staroveku známi svojím zmyslom pre humor.[174]

Ešte pred obdobím Starej ríše Egypťania vynašli sklovitý materiál, ktorý je dnes známy ako egyptská fajansa a zaobchádzali s ňou ako s polodrahokamom. Fajansa je „keramický materiál z rozdrveného kremeňa a piesku so sodno-vápenato-silikátovou glazúrou.“[180] Farbila sa zvyčajne meďou.[181] Egypťania ju používali na výrobu korálikov, dlaždíc, figúrok a ďalších malých predmetov. Známe sú viaceré výrobné postupy, pri typickom sa rozmiešal práškový materiál do pasty, ktorou sa obalilo hlinené jadro a to sa vypálilo. S technikou výroby fajansy je späté farbivo nazývané egyptská modrá. Vznikala roztavením alebo spečením siliky, medi, vápna a alkaloidu, ako napr. nátronu. Výrobok sa mohol pomlieť a použiť opäť ako pigment.[182]

Starovekí Egypťania dokázali s veľkou zručnosťou vyrobiť rôzne predmety zo skla, nevie sa však, či sami objavili techniku jeho výroby.[183] Tiež sa nevie, či si sami vyrábali surový materiál, alebo ho už pripravený dovážali ako ingoty a neskôr ho tavili a dokončovali. Vedeli však vyrobiť predmety a hotové ich farbiť. Rozsah farebnosti, ktorý používali, sa pohyboval od žltej, cez červenú, zelenú, modrú, purpurovú až po bielu, s rôznou priehľadnosťou.[184]

Chirurgické nástroje zobrazené na reliéfe chrámu v Kóm Ombó (ptolemaiovské a rímske obdobie)

Zdravotné problémy starých Egypťanov súviseli so životným prostredím, v ktorom žili. Malária a schistosomóza ich ohrozovali z blízkej rieky, podobne ako krokodíly a hrochy. Celoživotná práca na poli alebo stavbách zaťažovala chrbticu a kĺby, zranenia spôsobovali úrazy pri práci alebo strety vo vojne. Malé kamenné častice, ktoré boli kvôli špalde mletej na kamenných zariadeniach prítomné v chlebe, obrusovali zuby, čím sa stávali náchylné na absces. Zubný kaz bol vzácny.[185]

Strava zámožných Egypťanov bola bohatá na cukor, čo spôsobovalo ochorenia ďasien.[186] Obezita dodnes viditeľná na niektorých zachovaných múmiách ukazuje, že časť spoločnosti žila v prebytku pôžitkársky život.[187] Priemerný vek bol u mužov 35 rokov a u žien 30. Dosiahnuť dospelosť však nebolo jednoduché, až tretina populácie umierala v detskom veku.[188]

Staroegyptskí lekári boli na Blízkom východe povestní svojimi schopnosťami a niektorí, ako napr. Imhotep, ostávali známymi dlho po smrti.[189] Hérodotos poznamenáva, že medzi egyptskými lekármi bola vysoká miera špecializácie – jeden sa staral len o hlavu, iný o žalúdok, ďalší o oči alebo bol zubár.[190] Egypťan obyčajne zašiel do Domu života (peranch) a tam mu bola poskytnutá zdravotná starostlivosť. Známe sú takéto zariadenia v meste Perbastet (Bubastis, D18) počas Novej ríše, alebo v Abdžu (Abydos, H08) a Saji (Sais, D05) počas Neskorého obdobia. Lekárske zvitky ukazujú empirické poznanie anatómie, zranení a praktického liečenia.[191]

Podľa záznamov sa zranenia ošetrovali obväzmi napr. zo surového mäsa, bieleho plátna alebo tampónmi nasiaknutými medom na zabránenie infekcie.[192] Ópium používali ako anestetikum. Cesnak a cibuľu odporúčali na udržanie dobrého zdravia a na zmiernenie prejavov astmy. Staroegyptskí chirurgovia zašívali rany, naprávali kosti a amputovali choré končatiny. Vedeli tiež rozoznať, kedy je zranenie natoľko vážne, že jediné, čo môžu pre pacienta urobiť, je uľahčiť mu čas až kým nezomrie.[193]

Reliéf lodí s posádkami z Cujovej mastaby (5. dynastia, Sakkára)

Egypťania vedeli stavať lode už na začiatku svojich písaných dejín, t. j. približne od roku 3000 pred Kr. Jednými z najstarších známych lodí vôbec sú tie, ktoré sa našli v lokalite mesta Abdžu (Abydos, H08) Tvorili skupinu 14 lodí postavených zo spájaných drevených fošní tkanými remeňmi, medzi ktorými bola vložená na utesnenie trstina alebo tráva.[7] Lode boli pochované spolu v blízkosti hrobky faraóna Chasechemueja z konca 2. dynastie a predpokladá sa, že až na jednu patrili práve jemu. Ostatná je staršia a podľa keramiky, ktorá s ňou súvisí, je z obdobia okolo roku 3000 pred Kr. Pravdepodobne patrila faraónovi Ahovi zo začiatku 1. dynastie.[194]

Staroegyptskí lodiari poznali spôsob, ako drevenými klinmi spojiť dosky lodnej konštrukcie. Škáry zatierali smolou. Vedeli tiež spájať drevené súčasti pomocou čapov a drážok.[7] Dodnes sa zachoval exemplár 44-metrov dlhej lode faraóna Chufua približne z roku 2500 pred Kr., ktorý bol ešte nedávno uložený v podzemnom priestore pri základni Veľkej pyramídy. Pravdepodobne loď mala faraónovi slúžiť ako slnečná bárka, ktorá by ho po smrti odviezla na druhý svet. O námorných aktivitách ríše a schopnostiach staroegyptských lodníkov sa vie len veľmi málo napriek tomu, že Egypt dokázal postaviť aj veľké plavidlá. Plaviť sa v prehľadnom prostredí rieky Níl vyžadovalo iný druh majstrovstva ako námorná plavba cez Stredozemné alebo Červené more, kadiaľ viedli námorné obchodné cesty k partnerom, s ktorými Egypt obchodoval.

Rhindov matematický papyrus (okolo 1550 pred Kr., Britské múzeum)

Prvý známy doklad matematických výpočtov pochádza z preddynastického obdobia z Horného Egypta, v ktorom vidieť úplne vyvinutý číselný systém.[pozn 2] Predstava o dôležitosti matematiky pre vzdelaného Egypťana vyplýva zo „satirického listu“ z obdobia Novej ríše, v ktorom autor učiteľ Hori vyzýva vojenského pisára Amenemopa, aby dokázal svoje schopnosti v každodenných matematických úlohách, napr. v prepočtoch súvisiacich s evidenciou pôdy, pracovnej sily a obilia.[195][196] Podľa Rhindovho a Moskovského matematického papyrusu Egypťania poznali štyri matematické operácie – sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie. Používali zlomky, vedeli vypočítať objem kvádra a pravidelného štvorbokého ihlana a plochu obdĺžnika, trojuholníka a kruhu. Rozumeli jednoduchým princípom aritmetiky, algebry a geometrie a vedeli riešiť jednoduché rovnice s jednou a dvoma neznámymi.[197][198]

Číselná sústava bola desiatková, vyjadrená hieroglyfickými znakmi pre každý číselný rád od jednotky po milión. Každý zo znakov mohol byť zaznamenaný toľkokrát, koľko bolo treba, aby počet dosiahol požadovanú hodnotu. Napr. pre hodnotu 80 sa opakoval osemkrát znak pre 10, pre 800 osemkrát znak pre 100.[199] Staroegyptský matematický systém nevedel narábať s väčšinou zlomkov, ktorých čitateľ bol väčší ako 1, zložitejšie zlomky sa preto písali ako súčet jednoduchších. Napr. ²⁄₅ počítali ako ¹⁄₃ + ¹⁄₁₅. Jestvovali tabuľky s hodnotami zlomkov, ktoré urýchľovali výpočty.[200] Pre najbežnejšie zlomky boli vyhradené špeciálne hieroglyfické znaky.[201]

Starovekí Egypťania prakticky využívali princíp, ktorý dnes popisuje Pytagorova veta. Vedeli napr., že trojuholník má uhol protiľahlý k prepone pravý, ak pomer odvesien a prepony bol 3:4:5.[202] Približnú plochu kruhu vypočítali tak, že odčítali ¹⁄₉ z jeho priemeru a výsledok umocnili na druhú:

${\displaystyle S\approx \left({\frac {8}{9}}D\right)^{2}={\frac {256}{81}}r^{2}\approx 3.16r^{2}}$, čo je rozumná aproximácia rovnice ${\displaystyle S=\pi r^{2}}$.[202][203]

V neskorších démotických matematických textoch sa objavili zložitejšie úlohy, napr. pre geometrické obrazce a telesá ako výpočet kruhovej úseči alebo vpísaných obrazcov. „V textoch sa používali postupy, ktoré neskôr všeobecne definovali a dokázali grécki matematici – Pytagorova veta a Horonov postup pre aproximáciu iracionálnej odmocniny.“ Aj keď časovo egyptské texty vznikli pred gréckymi, nie je možné dokázať, či zdrojom gréckych matematikov bola egyptská alebo grécka matematika.[204]

Zdá sa, že Egypťania poznali zlatý rez (φ). Odráža sa v mnohých staroegyptských stavbách, vrátane pyramíd. Je však možné, že toto poznanie je náhodným výsledkom využívania špagátov s pravidelnými uzlami, ktorými Egypťania vymeriavali dispozície, a intuitívneho zmyslu pre proporciu a harmóniu.[205]

Nebeská schéma na strope Senenmutovej horobky (18. dynastia, Dejr el-Bahrí)

Egypťania vnímali okolité prírodné deje ako prejavy jedného celku, preto sa podľa oblohy a nebeských telies snažili zosúladiť náboženské a štátne aktivity. Uvedomovali si rozdiel v rýchlosti pohybov objektov a ich periodicitu. Porovnávali astronomické javy, napr. cyklus Mesiaca alebo východy najjasnejších hviezd, s každoročnými nílskymi záplavami.[206] Rozoznávali lineárny čas džet a cyklický neheh. Množstvo sviatkov bolo založených na opakujúcich sa astronomických dejoch, ktoré prebiehali napr. každý rok. Podobne každodenné chrámové rituály boli vyvolané určitou denne sa opakujúcou astronomickou udalosťou. Niektoré astronomické objekty boli vďaka svojej dôležitosti v bežnom a sviatočnom živote zbožštené, napr. Slnko ako boh Re alebo hviezda Sírius ako bohyňa Sopdet. Takto personifikované sa dostali do legiend a náboženských a mytologických príbehov.[207]

Chrámoví astrológovia počas dejín starovekého Egypta generáciami zhromažďovali praktické informácie z pozorovaní, vďaka ktorým „sa naučili merať čas, zostavovať kalendáre, správne orientovať svoje budovy a mapovať oblohu. Praktické využitie ich astronomických znalostí patrí medzi to najvýznamnejšie, čím prispeli modernému svetu: … Starí Egypťania ako prvá civilizácia na svete zaviedla rok s 365 dňami, ktorý sa stal základom Juliánskeho kalendára. … Egypťania tiež ako prví rozdelili deň a noc na dvanásť dielov, dostali tým dvadsaťštyrihodinový deň.“ Počítali čas na hodiny, dni, týždne, mesiace, sezóny a roky, čo sú jednotky súvisiace s astronomickými javmi a používame ich dodnes.[207]

Denderský zverokruh (ptolemaiovské obdobie, Louvre)

Nebeská klenba (a podľa novších hypotéz Mliečna cesta) bola personifikovaná bohyňou Nut, ktorá sa nahá klenula z východu na západ ponad zem predstavovanou bohom Gebom. Medzi nimi stál vzduch ako boh Šu.[208] Starovekí Egypťania poznali okrem Slnka a Mesiaca Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter a Saturn a zobrazovali ich minimálne od Strednej ríše.[209] Oblohu so súhvezdiami delili ekliptickou rovinou na severnú a južnú. Konkrétne súhvezdia však väčšinou ostávajú stále neidentifikované. Jediné súhvezdie, ktoré sa podarilo s určitosťou stotožniť s názvom „predná noha býka“ je Veľká medvedica. Najstaršie známe kompletné zobrazenie oblohy je v Senenmunovej horbke z 18. dynastie. Jediné známe kruhové zobrazenie schémy oblohy z Egypta je svetoznámy „zvieratník“ z Dendery z neskorého ptolemaiovského obdobia.[210]

Pri stálom pozorovaní nočnej oblohy si egyptskí astronómovia uvedomili prítomnosť cirkumpolárnych hviezd na oblohe a jej severného pólu. Ten sa kvôli precesii v preddynastickom období nachádzal pri hviezde Thuban (α Dra) a okolo roku 1900 pred Kr. pri Kochabe (β UMi).[211] Egypťania určovali nočný čas pomocou radu východov niekoľkých južných hviezd, ktoré sa v ptolemaiovskom období nazývali „dekany“. Dnes sú známe mená niektorých pozorovaných hviezd, s určitosťou je však stotožnený len Sírius (α CMa) – Sopdet a súhvezdie Orión – Sah. Sírius bol pre staroegyptskú civilizáciu najdôležitejšou hviezdou, ktorá prinášala nílske záplavy a nový rok.[212] Okrem toho niektorí bádatelia sa domnievajú, že boha Sopdua je možné spojiť s hviezdou Canopus (α Car), ktorá je po Síriu druhou najjasnejšou hviezdou na nočnej oblohe.[213]

V súčasnosti najstaršou známou staroegyptskou pamiatkou spätou s astronómiou je lokalita Nabta Playa, ktorú tvorí niekoľko megalitických štruktúr. Leží v Západnej púšti 100 km od Abú Sumbulu a jej vznik sa kladie do obdobia približne medzi rokmi 5300 a 3400 pred Kr. Napr. jedna zo štruktúr sa nazýva „kalendárový kruh“ a pomocou nej bolo možné určiť príchod obdobia dôležitých letných dažďov.[214]

• Baines, John; Málek, Jaromír (2000), The Cultural Atlas of Ancient Egypt (revid. vyd.), Facts on File, ISBN 0-8160-4036-2
• Bard, K. A. (1999), Encyclopedia of the Archaeology of Ancient Egypt, New York, NY: Routledge, ISBN 0-415-18589-0
• Bareš, Ladislav; Veselý, Rudolf; Gombár, Eduard (2009) (česky), Dějiny Egypta, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, ISBN 978-80-7106-971-3
• Grimal, Nicolas (1992) (nemecky), A History of Ancient Egypt, Blackwell Books, ISBN 0-631-19396-0
• Wolfgang, Helck; Eberhard, Otto, edi. (1972 – 1992), Lexikon der Ägyptologie, O. Harrassowitz, ISBN 3-447-01441-5
• Lehner, Mark (1997), The Complete Pyramids, London: Thames & Hudson, ISBN 0-500-05084-8
• Redford, Donald B., ed. (2001), The Oxford Encyclopedia of Ancient Egypt, Oxford University Press, ISBN 0-19-510234-7
• Strouhal, Evžen (1994), Život starých Egypťnů, Londýn: Opus Pub, ISBN 978-80-7038-089-5
• Trigger, B. G.; Kemp, B. J.; O’Connor, D.; Lloyd, A. B. (2005), Starověký Egypt: Dějiny společnosti, Praha: Volvox Globator, ISBN 978-80-7207-535-5
• Wilkinson, R. H. (2003), The Complete Gods and Goddesses of Ancient Egypt, London: Thames & Hudson, ISBN 0-500-05120-8
• Wilkinson, Toby A. H. (2008), Lidé starověkého Egypta, Praha: Mladá fronta, ISBN 978-80-204-1819-7
• Wilkinson, Toby A. H. (2011), The Rise and Fall of Ancient Egypt, London: Bloomsbury Publishing PLC, ISBN 978-1-4088-1002-6