Stredná ríša

Socha Amenemheta III.

Dvanásta dynastia je považovaná za vrchol Strednej ríše. Podľa Manetóna sídlila vo Vesete (Tébach), ale z dobových záznamov vyplýva, že prvý kráľ dynastie presunul hlavné mesto do nového mesta nazvaného Amenemhet-itj-tauej („Amenemhet, Uchvatiteľ Dvoch zemí“), nazývaného pre zjednodušenie len Itjtawy. Mesto dosiaľ nebolo objavené, ale predpokladá sa, že sa nachádza neďaleko Fajjúmu, pravdepodobne blízko kráľovského pohrebiska v Lišt.

Postupnosť panovníkov 12. dynastie je najzachovalejším záznamom o faraónoch až do Novej Ríše. Ich poradie a dĺžku vlády poznáme z dvoch zoznamov, jedného z Abydu a druhého zo Sakkáry, a tiež z Manetónových Aigyptiak. Navyše došlo za vlády Senusreta III. k prekrytiu egyptského datovania s nám známym historickým dátumom, čo umožňuje veľmi presne zaradiť udalosti, ku ktorým došlo za tejto dynastie.

Dynastia bola založená Amenemhetom I., vezírom posledného faraóna predošlej dynastie, Mentuhotepa IV.. V prvých rokoch svojej vlády musel Amenemhet čeliť určitému odporu k svojej vláde, ktorý vyvrcholil pokusom o jeho zavraždenie. Aby svoju moc legitimizoval, nechal vytvoriť niekoľko propagandistických dokumentov, ktoré mali ospravedlniť jeho nástup k moci. Najznámejším z nich je tzv. Nefertejovo proroctvo, zasadené do doby faraóna Snofreva, ktoré predpovedá Amenemhetovo zázračné narodenie a jeho nástup k moci. Túto politiku využívala s úspechom celá 12. dynastia. K ďalším osvedčeným ťahom 12. dynastie patrilo spoluvládcovstvo (koregencia) faraóna s korunným princom, ktoré dokázalo zabezpečiť po celú dobu trvania dynastie hladký prechod moci z otca na syna.

Amenemhetove armády sa vypravili na juh až k Druhému nílskemu kataraktu a na Blízky východ, kde obnovil diplomatické styky s Byblom a vládcami Egejského mora. Jeho syn Senusret I. pokračoval v otcových úspechoch výpravou k Tretiemu nílskemu kataraktu. Ďalší vládcovia dynastie sa uspokojili s mierovou politikou a až do vlády Senusreta III. sa mohli tešiť z prekvitajúceho obchodu a dávok plynúcich do kráľovskej pokladnice.

Keď Senusret III. zistil, že Núbia sa začala vzpierať nadvláde počas vlády predchádzajúcich kráľov, vyslal do nej drobné vojenské výpravy. Navyše vyslal výpravu aj do Stredomoria. Tieto ťaženia dali vzniknúť legende o mocnom bojovníkovi Sesostrisovi, príbeh ktorého sa objavuje u Manetóna, Herodota aj Diodora Sicilského. Tento údajný vojvodca nielenže pokoril zeme, ktoré si podmanil aj Senusret III., ale dobyl aj Áziu a prešiel do Európy, aby sa zmocnil aj Trákie. Senusret vybudoval v oblasti 2. kataraktu sieť jedenástich veľkých pevností, ktoré chránili egyptskú južnú hranicu.

Senusretov nástupca Amenemhet III. pokračoval v jeho výbojnej politike. Amenemhetom sa však dynastia z veľkej časti vyčerpala a narastajúce ťažkosti musela riešiť posledná vládkyňa, kráľovne Sobekneferu. Amenemhet zostal v pamäti ľudí vďaka svojmu zádušnému chrámu v Haware známemu Herodotovi, Diodorovi aj Strabónovi ako Labyrint. Za jeho panovania bol tiež po prvý raz využívaný močiarnatý Fajjúm.

Faraóni 12. dynastie vstúpili do dejín ako prví známi stavitelia kanálu vedúceho Wadi Tumilat. Neskôr ho obnovil kráľ Necho II. a perzský kráľ Dários. Z obdobia 12. dynastie tiež pochádzajú niektoré z najznámejších literárnych diel starovekého Egypta, medzi inými aj Príbeh o Sinuhetovi odohrávajúci sa za vlády Senusreta I., z ktorého bolo objavených niekoľko sto opisov. Ďalej sem patrí veľký počet didaktických diel, ako napríklad Rady Amenemhetove, Príbeh výrečného roľníka alebo Rozhovor muža s vlastnou dušou.

Watterson, B.: Egypťané. Nakladatelství Lidové noviny, Praha: 2005.