Aigyptiaka

Podrobnejšie štúdium Manehtovho diela je späté s určitými komplikáciami, napriek tomu egyptológovia ho dnes považujú za dôveryhodné a spoliehajú sa na jeho rekonštrukciu panovníckych dynastií. Jedným z nich je fakt, že sa z Aigyptiaky zachovala len časť zjednodušeného textu, ďalším je poškodenie textu starovekými historickými polemikami medzi Egypťanmi, Židmi a Grékmi, ktorých stúpenci alebo odporcovia do neho zanášali vlastné vsuvky. V tom čase totiž prebiehala diskusia o „najstaršej civilizácii“ a Manehtov spis bol možno zamýšľaný ako príspevok k nej. Podobný materiál sa našiel aj u Lysimacha z Alexandrie a predpokladá sa, že bol vložený do Manehtovho diela síce nevedno kedy, znalci však určili terminus ante quem do 1. storočia po Kr., keď začal písať Flavius Iosephus.

Prvým dôkazom o existencií Manehta je zmienka v diele Iosepha Flavia Proti Apiónovi (lat. Contra Apionem). Z textu je však jasné, že Iosephus nemal po ruke originál a polemiku staval bez neho. Mená Avaris a Osarseph sú spomínané dvakrát.[2] Text 1.95–97 je len zoznamom kráľov bez rozprávania, až po 1.98, pričom prechádza cez dve Manehtove dynastie bez upozornenia alebo zmienky (28. a 29. dynastia). Niektorí odborníci sa snažia rozlíšiť v texte časti, ktoré doplnili zástanci a odporcovia strán diskusie, výsledky sú však diskutabilné.

Súčasne alebo hneď po Iosephovi sa musel objaviť Výťah (starogr. Epitomé) z Manehtovej práce. To ovplyvnilo štruktúru zoznamu dynastií a potlačilo aj ďalšie prvky spisu. Napríklad, o prvom faraónovi 1. dynastie sa zo zachovaných odpisov dozvedáme, že „bol zachytený a zabitý hrochom“. Súvislosť tejto vety s pôvodným Manehtovym rozprávaním nie je známa, preto musia byť egyptológovia v týchto častiach opatrní. Toto stručné zhrnutie však zachoval Sextus Iulius Africanus a aj Eusebios z Kaisareie. Sextov odpis sa pokladá za vierohodnejší, pretože bol urobený skôr ako Eusébiov, nie je to však pravidlom. Sextova verzia bola zachovaná vďaka odpisu Georgia Synkella, Eusébiova vďaka odpisom Synkella, Sophronia Eusebia Hieronyma (Sv. Hieronyma) a arménskeho prekladu. Synkellos si všimol podobností medzi Eusébiovou a Africanovou verziou a zaradil ich preto časovo vedľa seba vo svojom diele Výťah z chronografie (starogr. Ekloge chronografias, lat. Ecloga chronographica).

Tieto štyri posledné odpisy sú všetkým, čo ostalo z Manehtovho Výťahu. Okrem toho sa zachovalo niekoľko významných fragmentov, vrátane zlomkov v Chronografii byzantského kronikára Ióanna Malala a v anonymnom malom texte Výpisy v zlej latinčine (lat. Excerpta latina barbari). Šírenie a transformácia Menethónovej práce je znázornená v nasledujúcej tabuľke:[3]

Manehto zostavil zoznam kráľov tak, aby tvoril základnú štruktúru svojho historiografického diela. Je možné cítiť helenistický a egyptský kultúrny základ, z ktorého Manehto vychádzal, o čom svedčí aj fakt, že písal plynulo v koiné. Iosephove záznamy pripúšťajú „bezmennú ústnu tradíciu“ (1.105) v tomto prípade a rovnako aj použitie „mýtov a legiend“ (1.229), o čom je samozrejme ťažko pochybovať. Podobný prístup bol v tom čase bežný a neobišiel ani Iosepha Flavia. Manehtova znalosť egyptských legiend je nepochybná. Musel byť rovnako oboznámený aj s Hérodotom a v niektorých prípadoch sa pokúsil o zosúladenie egyptských dejín s gréckymi, napr. panovníka menom Amenófis (Amenhotep III.) stotožnil s Memnónom alebo iného kráľa menom Armais (možno Haremheb) zase s Danaom (pozri ukážku textov). To znamená, že bol znalý aj gréckych eposov (v ktorých v jednom momente Trójskej vojny Achilleus zabije etiópskeho kráľa Memnóna) a dejín Argu (spomínané v Aischylovych Prosebniciach). Je však tiež možné, že tieto časti sú neskoršími vsuvkami, doplnenými najskôr pri vzniku Výťahu z Aigyptiaky.

Zdroj, z ktorého Manehto čerpal, ostáva dodnes neznámym. Jeden, ktorý sa pravdepodobne podobá Manehtovmu zdroju, sa zachoval dodnes. Je ním Turínsky papyrus. Okrem neho najstarším zdrojom, s ktorým môžeme Manehtov zoznam porovnávať, je Palermská doska pochádzajúca zo Starej ríše. Z Novej ríše existuje niekoľko zoznamov: Karnacký zoznam kráľov Thutmoseho III., dva z Abydu, Sethiho I. a jedného z Ramesseov (ktorý je doplnenou verziou prvého), a Sakkársky zoznam zo súkromnej hrobky kňaza Cunereja z obdobia Ramesseho II.

Pôvod Palermskej dosky, tzv. Análov Starej ríše, je neznámy. Rozdiel v medzi ním a Manehtovym zoznamom je veľmi výrazný. Zoznam na Palermskej doske končí v 5. dynastii, prehistorickí vládcovia sú však rozdelení medzi kráľov Horného a Dolného Egypta. Pre porovnanie, Manehtov zoznam začína zoznamom niekoľkých gréckych bohov, napr. Héfaistom alebo Héliom. Anály podávajú každoročné záznamy činnosti panovníkov, na druhej strane je len malá pravdepodobnosť, že by Manehto zachádzal až do takýchto detailov.

Zoznamy z Novej ríše sú selektívne vo svoji údajoch. Napr. Sethiho zozman obsahuje 76 panovníkov od 1. po 19. dynastiu, opomínajúc hyksóskych vládcov, Achnatona a tých, ktorí sú s ním spájaní. Sakkársky zoznam, pochádzajúci z obdobia vlády Ramesseho II., obsahuje 58 mien s rovnakými medzerami. Ak by Manehto používal takéto zoznamy, nebol by schopný získať všetky svoje informácie len pomocou nich.

Verbrugghe a Wickersham k tomu dodávajú: „Okrem toho, účelom zoznamov bolo zdobiť steny svätyne, v ktorej faraón (alebo niekto iný, vykonávajúci rituál kultu, ako v prípade kňaza Cunereja a jeho Sakkárskeho zoznamu) vykonával obetu, alebo sa modlil k svojim predkom. Každý kráľovský rod mal svoj unikátny tradičný zoznam svojich otcov. Účel týchto zoznamov nebol dejepisný ale náboženský. V tomto prípade panovníci nemali v úmysle podať kompletný súpis, čo sa im ani nepodarilo. O to sa vôbec nesnažili. Vieme však, že Sethi s Ramessem nechceli obetovať Achnatonovi, Tutanchamonovi alebo Hatšepsut. Preto sú vynechané ich mená. Ich existencie sú vymazané nie preto, že by boli neznáme alebo úmyselne ignorované v širšom historickom zmysle. Pre Manehtov účel boli tieto zoznamy ako zdroje informácii nevhodné a my mu môžeme pogratulovať, že nezaložil na nich svoje dielo.“[4]

Turínsky kráľovský papyrus (alebo Turínsky kráľovský kánon) je iný ako tieto monumentálne zoznamy. Je napísaný hieratickým písmom, rovnako ako Manehto začína dynastiou bohov a vyzerá ako výťah z väčšieho materiálu, podobný duchom a štýlom Manehtovmu konspektu. Na rube sa nachádzajú administratívne záznamy. Verbrugghe a Wickersham sa domnievajú, že takéto obsiahle zoznamy boli nutné pre vládne úrady „datovať zmluvy, prenájmy, dlhy, tituly a ďalšie veci“[5] a preto nemohli byť selektívne ako zoznamy v nápisoch na stenách svätýň. Aj napriek množstvu nezhôd medzi Turínskym kánonom a Manehtovym zoznamom, takýto formát zoznamu kráľov musel mať Manehto k dispozícii.

O neznámom Manehtovom prameni informácii je možné odôvodnene predpokladať, že pochádzal z lokality v severnom Dolnom Egypte. Naznačuje to jeho výber kráľov Tretieho prechodného obdobia. Manehto dôsledne radí tanidskú 21. a 22. dynastiu, napr. panovníci ako Psusennés, Amenófthis, rovnako ako tí, čo vládli veľmi krátko, napr. Nefercherés 4 roky alebo Osochór 6 rokov. Oproti tomu prehliada existenciu tébskych panovníkov ako Osorkona III., Takelota III. alebo Pinodžema I., a herakleopolských ako napr. Pefcauavibasta. To znamená, že Manehto bral svoje hlavné zdroje z lokálnych archívov mestských chrámov v regióne nílskej delty, ktorá bola územím ovládaným tanidskými dynastiami – 21. a 22. Faraóni stredného a južného Egypta nemali žiadny vplyv na oblasť delty, preto sa ani nenachádzajú v Manehtovom zozname.

Od obdobia Strednej ríše egyptskí panovníci niesli päť rozdielnych mien: Horovo meno, meno Oboch paní, meno Zlatého Hora, praenomen čiže trónne meno a nomen alebo meno Syna Rea čiže osobné meno, ktoré dostali pri narodení. Niektorí s faraónov mali niekoľko verzií každého z nich, napr. Ramesse II. používal šesť Horovych mien v rôznom čase. Odborníci narážajú na otázku Manehtovho výberu mena panovníkov pri písaní zoznamu. K tomu sa pridáva komplikácia možnosti viacerých rozdielnych zdrojov, takže dnes nie je vôbec jasné, ktoré z mien použil, najmä pre dávnejších vládcov. Dodnes zostávajú niektoré zachované mená v zozname neobjasnené.

Zdá sa, že Manehto nevyberal mená konzistentne pre každého panovníka. V niektorých prípadoch uplatnil priamy jednoduchý prepis, napr. prvý faraón 1. dynastie Meni (rodné meno a meno z kráľovských zoznamov) stojí v zozname pod menom Menés. Oproti tomu Menkauhor (trónne meno a meno z kráľovských zoznamov, jeho Horovo meno bolo Menchau, vlastné zase Ikauhor), siedmy panovník 5. dynastie, bol uvedený ako Mencherés. Iné mená skracoval, napr. meno Aacheperenre, trónne meno Thutmoseho II., štvrtého panovníka 18. dynastie, bolo zapísané ako Chebrón/Chebrós. Niektoré mená majú z neznámeho dôvodu zmenené poradie hlások, napr. Tausret, kráľovná a posledný vládca 19. dynastie, je v zozname zapísaná ako Thuóris. V niektorých prípadoch sa v ňom zase skrýva určitá pomôcka, napr. tretí panovník 1. dynastie Džer mal tiež meno Ennebu (meno Zlatého Hora). Ak ho porovnáme s Manehtoovym zápisom mena štvrtého panovníka 1. dynastie Vadžeja (Horovo meno, rodné meno nie je známe) Oenefés, dá sa v ňom tušiť pôvodné egyptské meno, ktoré dnes na rozdiel od Manehta nepoznáme. Nakoniec sa v zozname nachádzajú mená, ktorých pôvod je úplnou záhadou, napr. meno Niuserreho, šiesteho panovníka 5. dynastie, je Raturés, pritom jeho celé meno je Setibtaui Setibnebti Biknebunecer Niuserre Ini. Je možné, že niektorí panovníci boli známi ešte pod ďalším menom, ktoré bolo iné ako päť oficiálnych, čo dnes poznáme.

Napriek tomu, že Manehtov prepis mien nie je stály, niekedy sa prednostne používa, pretože dnes je ešte stále nemožné úplne zrekonštruovať staroegyptské fonetické originály mien. Spolu s nimi Manehtove delenie staroegyptských panovníkov na dynastie tvoria základ súčasného egyptologického bádania.

• Prvý diel začína od najstarších čias a uvádza bohov a polobohov ako vládcov Egypta. V pôvodnej Aigyptiake sa na tomto mieste pravdepodobne nachádzali legendy o Eset, Usirovi, Sutechovi alebo Horovi. Manehto ich mená neprepisuje, ale rovno nahradzuje gréckymi ekvivalentami podľa vtedajších konvencií: Ptah ← Hefaistos, Isis (Eset) ← Demeter, Thoth (Thovt) ← Hermes, Horus (Hor) ← Apolón, Seth (Sutech) ← Tyfón, atď. Toto je spôsob, akým sa synkretizmus šíril medzi zdanlivo rozdielnymi náboženstvami. Ďalej pokračuje dynastickými dejinami Egypta, od 1. po 9. dynastiu, čo zahŕňa obdobie Starej ríše, Prvého prechodného obdobia a prvej polovice Strednej ríše.
• Druhý diel sa zaoberá panovníkmi od 12. po 19. dynastiu, t. j. od obdobia druhej polovice Strednej ríše, Druhého prechodného obdobia a začiatku Novej ríše. Druhé prechodné obdobie zaujímalo Iosepha Flavia, ktorý v ňom našiel ázijských vládcov Hyksósov alebo „pastierov kráľov“ a stotožnil ich so starovekými Izraelitmi, ktorí si nakoniec našli cestu von z Egypta.[6] Tiež podal krátky etymologický rozbor slova „Hyksós“.
• Tretí diel pokračuje 20. dynastiou až nakoniec zoznam uzatvára 30. dynastiou. Saidská renesancia prišla počas 26. dynastie, 27. dynastia je obdobím prvej perzskej nadvlády. Nasleduje niekoľko lokálnych dynastií, ktoré končia druhou perzskou nadvládou. 31. dynastia obsahuje troch perzských kráľov a časť bádateľov sa domnieva, že bola doplnená niektorým z Manehtovych pokračovateľov. Arménsky dejepisec Mojžiš z Chorny a sv. Hieronym končia zoznam pri Naktanebovi (Nachtharehebovi), poslednom panovníkovi 30. dynastie („posledný kráľ Egypťanov“, príp. „zničenie egyptského kráľovstva“). Doplnenie 31. dynastie je však v súlade s konceptom zoznamu. 32. dynastia by bola ptolemaiovskou dynastiou.

Veľa starovekých svedkov helénskeho obdobia spájalo Manehta s babylonským dejepiscom a astronómom Berossom (akk. Bélréušu, starogr. Βήρωσσος), dokonca ich bralo ako dvojicu rovnakého bádateľského ducha. Tak sa na Manehta a Berossa pozerali aj tí, bez ktorých by sa nám Manehtove dielo nezachovalo (Iosephus, Africanus, Eusebios a Synkellos). Obaja písali o rovnakom období a obaja si osvojili historiografický prístup gréckych dejepiscov Hérodota a Hésioda, ktorí písali pred nimi. Aj keď je téma ich tvorby rozdielna, vo forme sa zhodujú, používajú časovo radené kráľovské rodokmene, z ktorých vychádza rozprávanie diela. Obaja zachádzajú až do mytologickej minulosti, aby dali bohom vládu nad najskoršími dejinami svojich predkov.

Synkellos ich dokonca obvinil, že jeden od druhého odpisoval: „Ak niekto pozorne preskúma predložené chronologické zoznamy udalostí, príde k záveru, že obaja sa v podstate mýlia, Berossos aj Manehto. A ako som povedal už skôr, chcú osláviť svoj národ – Berossos chaldejský a Manehto egyptský. Človek môže len zostať stáť v úžase, že obaja nemali hanbu umiestniť začiatok ich neuveriteľného príbehu do rovnakého roku.“[7]

Aj keď tento fakt vyzerá ako ťažko uveriteľná zhoda náhod, bližší pohľad na prepočty môže niečo objasniť. Dôvod, prečo obaja umiestnili začiatok svojich dejín do rovnakého roku, spočíva v určitých prispôsobujúcich úpravách neskorších editorov. Berossos určuje obdobie pred Potopou na 120 saroi (3 600-ročná perióda), čo dáva asi 432 000 rokov pred Potopou. Toto sa zdalo kresťanským komentátorom neprijateľné a usúdili, že Berossos mal na mysli solárne dni. 432 000 rokov delili 365 dňami a dostali 1 183,5 roka pred Potopou. Pri Manehtovi sú väčšie nezrovnalosti. Keďže nespomína žiadnu potopu, predpokladalo sa, že obdobie bohov, ktoré opisuje ako prvé, je obdobím pred Potopou. Okrem toho sa Kniha Sothis (o ktorej dnes vieme že je podvrhom) brala ako jeden z chronologických základov datovania. Šesť dynastií bohov dáva spolu 11 985 rokov, deväť dynastií polobohov zase 858 rokov. Opäť to bolo priveľa pre biblických bádateľov a tak použili na prepočet v tomto prípade dokonca dve rozdielne konverzné konštanty. 11 985 rokov sa považovalo za mesiace s časom trvania 29,5 dňa (čo je štandardná hodnota mesiaca, používaná v staroveku napr. Diodórom Sicílskym). Tak dostali 969 rokov. Nasledujúce obdobie bolo rozdelené na „sezóny“ alebo štvrtiny roka (iný prevodový systém používaný Diodórom). To zmenšilo pôvodne obdobie na 214,25 roka. Po sčítaní oboch hodnôt dostali 1 183,25 roka, čo je bez štvrťroka rovnaká časová hodnota aká vyšla Berossovi.

Synkellos odmietol neuveriteľné Manehtove aj Berossove časové rozpätie, rovnako ako snahu iných komentátorov zosúladiť ich čísla so Sv. písmom. Tiež ich však obvinil z úmyselnej zhody, ktorú v skutočnosti zapríčinili až neskorší upravovatelia oboch textov.

Uvažuje sa, že Manehto napísal Dejiny Egypta na žiadosť Ptolemaia I. alebo II., aby vytvoril príspevok k egyptskej histórie pre Grékov z pohľadu Egypťanov. Nejestvuje však o tom dôkaz. Rovnako sa uvažuje aj o vlasteneckom úmysle Manehta, ktoré predstavovalo prvý impulz k práci na Aigyptiake. To je však tiež len holý dohad. Dnes je však jasné, že v čase, keď bola napísaná, predstavovala významnú dejepisnú prácu o histórii Egypta a mala v každom prípade vyššiu úroveň ako Hérodotove Dejiny. Komplexnosť a systematickosť, akou Manehto usporiadal a podal svoje informácie, bola bezprecedentná. Vplyv Manehtovych Dejín Egypta sa premieta aj na fakte, že Židia a ich oponenti prikladali Aigyptiake elementárny význam v debatách o histórii civilizácií, ktoré v tom čase prebiehali.

Podobne Synkellos rozoznal ich dôležitosť, keď spracúval výpisky Eusébia a Africana. Dokonca spracoval aj ďalšie dielo, ktoré sa vtedy pripisovalo Manehtovi – Knihu Sothis. Bohužial, dnes sa táto kniha javí ako podvrh z neznámeho obdobia. Informácie o každom panovníkovi od Meniho (starogr. Menés) v nej nesúhlasia s verziami Africana a Eusébia. Manehto by nemal byť spájaný s tou prácou a jej vierohodnosťou. Svojimi Dejinami Egypta si zobral za cieľ zaznamenať dejiny a toto sa mu podarilo, lepšie ako Hérodotovi a Hésiodovi.

V súčasnosti jeho vplyv pretrváva v spôsobe, akým egyptológia delí obdobia vlád panovníkov. Francúzsky egyptológ Jean-François Champollion podľa dobových záznamov vlastnil odpis zachovaných častí Manehtovej práce a mal ho po ruke aj v čase, keď pracoval na rozlúštení hieroglyfov (a pravdepodobne bol príčinou viac jeho frustrácie ako potešenia, usudzujúc podľa spôsobu akým Manehto prepisoval egyptské mená). Časť súčasných egyptologických škôl uprednostňuje pri používaní mien faraónov Manehtove grécke formy pred autentickými egyptskými, ktorých znenie je dnes ešte stále viac hypotetické ako presné. Všeobecne sa používa jeho dynastické delenie, ktoré dovoľuje študovať hlbšie genealógiu kráľovských rodov a porozumieť systému nástupníctva v egyptskej histórii.

Všetky tri texty uvádzajú verzie 18. dynastie staroegyptských panovníkov sídliacich vo Vesete, ktorý Gréci nazývali Thébai alebo aj Diospolis (Magna).[8]

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Manetho na anglickej Wikipédii.

• Béróssos
• Dejiny starovekého Egypta
• Manehto
• Ptolemaiovská dynastia
• Zoznam starovekých kráľovských zoznamov
• Zoznam vládcov starovekého Egypta podľa Manetóna (Africanus)
• Zoznam vládcov starovekého Egypta podľa Manetóna (Eusebios)

• Excerpta Latina Barbari, dost. 30. marec 2010 (po anglicky)