Mennofer

Ruiny mesta sa nachádzajú 20 km od súčasného okraja Káhiry na západnom brehu rieky Níl. Moderné sídla Mit Rahína, Dahšúr, Abú Sír, Abú Guráb a Záwija al-Arján ležia na administratívnom území historického Mennoferu. Mesto súčasne vymedzovalo hranicu medzi Horným a Dolným Egyptom (posledným 22. nomom Horného a 1. nomom Dolného Egypta).

Mennofer mal ako mesto prvoradého významu a dlhej histórie rozsiahle pohrebiská na západnom brehu Nílu, podľa ktorých si môžeme dnes vytvoriť aspoň približnú predstavu o celej aglomerácii. V súčasnosti je mennoferská nekropola pre ľahšiu orientáciu rozdelená na územia, ktoré nesú mená najbližších sídiel: Abú Rawáš (arab. ابو رواش‎), Gíza (arab. الجيزة‎), Záwíja al-Arján (arab. زاوية العريان‎), Abú Sír (arab. ابو صير‎), Sakkára (arab. سقارة‎) a Dahšúr (arab. دهشور‎). Okrem toho súčasná Mít Rahína (arab. ميت رهينة‎) sa nachádza prakticky nad časťou starovekého urbanistického centra.

Odhady o počte starovekých obyvateľov mesta sa rôznia podľa zdroja. Napr. Chandler (1987) uvádza okolo 30 000 obyvateľov v Mennoferi, čím bolo najväčšie vo vtedajšom známom svete od založenia približne po rok 2250 pred Kr. a neskôr v rokoch 1557 – 1400 pred Kr. Bard (1999, s. 250) je opatrnejšia v odhadoch a uvádza 6 000 obyvateľov počas Starej ríše.

Legenda zaznamenaná Manehtom rozpráva o prvom faraónovi Ménovi (starogr. Μήνης), ktorý zjednotil Horný a Dolný Egypt a založil mesto na brehoch Nílu na mieste, kde nechal hrádzami odraziť tok rieky. Hérodotos podáva podobný príbeh a k nemu poznamenáva, že v čase jeho návštevy mesta Peržania, v tých dňoch páni Egypta, sa čiastočne starali o spomínané hrádze a tým chránili mesto pred zaplavením.[14] Vznik mesta kládol 2 500 rokov pred svoju návštevu, t. j. do roku 3100 pred Kr.[14]

Jedna z dnešných hypotéz predpokladá, že Meni bol skôr symbolickou ako historickou postavou, podobne ako Romulus a Rémus v dejinách Ríma. K zjednoteniu priviedla obidve časti Egypta najskôr vzájomná potreba, ktorá plynula z dlhodobých kultúrnych a obchodných väzieb. Dnes však nikto z odborníkov nepochybuje, že Inebuhedž bolo prvé hlavné mesto zjednotenej ríše.[15] Iné hypotézy identifikujú Meniho s doloženým faraónom Horom Narmerom, príp. s ďalšou reálnou postavou faraónom Horom Ahom.

Falošné dvere a socha vezíra Tetiho (II.) Mereruku, ktoré sa nachádzajú v jeho mastabe na sakkárskom pohrebisku (6. dynastia)

Dnes sa vie veľmi málo o počiatkoch mesta. Bolo sídlom božského vládcu ríše, ktorý vládol z Mennoferu už počas 1. dynastie. Podľa Manehta bolo ešte na začiatku Meniho vlády sídelné mesto južnejšie v Hornom Egypte, v meste Cenej (starogr. Θίς/Θίνις, Tis, H08).

Staroveké pramene vrátane Manehta tvrdia, že mesto „Biele múry“ založil Meni. Niektoré z nich však spomínajú aj „pevnosť Biele múry“, čo núka domnienku, že kráľ ustanovil sídlo v existujúcom fortifikovanom bode, z ktorého mal lepšiu pozíciu dohliadať na novovzniknutú úniu dvoch niekdajších súperiacich regiónov. Na západ od tohto strategického bodu vzniklo kráľovské pohrebisko, dnes sa nachádza blízko dediny Sakkára, v ktorom si napr. Hor Necerichet (Džoser), panovník 3. dynastie, postavil pohrebný komplex so stupňovitou pyramídou a rozsiahlym areálom. Jeho súčasťou sú okrem funerálnych stavieb aj objekty potrebné k vykonávaniu pozemského kráľovského úradu ako chrámy, paláce alebo slávnostné dvory.

Vrcholný rozvoj Egypta v Starej ríši prebiehal počas 4. dynastie. Zdá sa, že toto obdobie znamenalo ďalší krok pre Mennofer ako pre miesto kráľovskej rezidencie. Vznikla tradícia preberania počas rituálu dvojitú korunu sechemti – božský prejav zjednotenia Oboch zemí. Korunovácie a jubilejné slávnosti, ako napr. Sed festival, sa slávili v Ptahovom chráme. Najstaršie doklady týchto udalostí je možné vidieť aj dnes v priestoroch Necerichetovho pohrebného komplexu Stupňovitej pyramídy.

V rovnakom období sa rozvíjala aj hierarchia duchovenstva a systém bohoslužieb Ptahovho chrámu. Dôležitosť svätyne je doložená dobovými záznamami o odvodoch potravín a ďalších produktov pre potreby kráľovských kultov a ďalších vysokých predstaviteľov spoločnosti.[16] Svätyňa je spomenutá aj na Palermskej doske – jednom z kráľovských zoznamov, ktorý uvádza mená prvých vládcov starovekého kráľovstva. Od obdobia vlády faraóna 4. dynastie Menkaureho poznáme mená veľkňazov Mennoferu. Zoznam obsahuje ich mená minimálne po vládu prvého faraóna 6. dynastie Tetiho (II.).

Architektúra v tomto období je zachytená na zobrazeniach v hrobkách 4. dynastie na kráľovskom pohrebisku pri dnešnej Gíze. V nich v súčasnosti prebiehajú archeologické práce, z výsledkov ktorých je možné predpokladať, že stredom vtedajšieho života spoločnosti bola stavba kráľovských hrobiek. Napovedá to aj etymológia jedného z mien mesta – „Mennofer“, ktoré prebralo z pyramídového komplexu faraóna 6. dynastie Merireho Pepiho I. Mennofer bolo mesto s dlhou umeleckou a remeselnou tradíciou. Po čase sa stalo vzorom pre iné sídla a inšpiráciou pre neskoršie budovateľské aktivity ríše. Mestské pohrebiská boli obklopené sídliskami remeselníkov a robotníkov, ktorí pracovali osobitne na miestnych, prevažne kráľovských hrobkách. Mesto siahalo niekoľko kilometrov každým smerom a tvorilo skutočnú megapolu, chrámy spájali dláždené priestranstvá a posvätné pahorky, prístavy zase cesty a riečne kanály.[17] Takto sa hranica mesta stále rozširovala do veľmi rozmernej urbanizovanej aglomerácie. Jeho jadro však stále tvoril chrámový komplex boha Ptaha s priľahlými objektami.

Začiatkom Strednej ríše sa sídlo faraóna a jeho dvora presunulo na juh do Vesetu, ktorý tak na čas zatienil staré hlavné mesto. Napriek tomu Mennofer zostal pravdepodobne najdôležitejším obchodným a umeleckým centrom, čo dokazujú objavy remeselných štvrtí a pohrebísk západne od Ptahovho chrámu.[18]

Ďalšie nálezy poskytujú obraz o témach, na ktoré sa upriamovala vtedajšia architektúra. Nápis na veľkom granitovom obetnom stole nesúcom meno Sehetepibreho Amenemheta I. spomína kráľovu stavbu svätyne boha Ptaha – pána Pravdy.[19] Našli sa aj bloky s menom Nebkaureho Amenemheta II., ktoré boli druhotne použité do základov monolitov, umiestnených pred pylónmi Ramesseho II. Obaja králi 12. dynastie boli známi výpravami za nerastnými surovinami, nájazdmi alebo vojenskými kampaňami za hranicami ríše, pri ktorých stavali monumenty. Na ne oficiálne zaznamenávali okrem oslavy božstiev akt kráľovského dvora, ktorý sa v danom momente dial. V ruinách Ptahovho chrámu sa našiel kamenný blok s menom Chacheperreho Senusreta II., na ktorom bolo venovanie chrámu bohom Mennoferu pri príležitosti otvorenia stavby.[20] Okrem toho bolo nájdených viac sôch z tohto obdobia, ktoré boli znovu vztýčené počas Novej ríše. Ako príklad môžu slúžiť dva kamenné kolosy, ktoré boli odkryté v ruinách chrámu a opäť postavené pod menom Ramesseho II.[21]

Podľa tradície, ktorú zaznamenal Hérodotos[22] a Diodóros,[23] Nimaatre Amenemhet III. postavil severnú bránu Ptahovho chrámu. Pozostatky pripisované tomuto faraónovi vykopal na mieste Flinders Petrie a potvrdil slová starovekých historikov. Našli sa mastaby veľkňazov boha Ptaha z 12. dynastie neďaleko kráľovských pyramíd pri Sakkáre, čo potvrdzuje úzku väzbu dvora s mennoferským kňazstvom. Tento trend pokračoval aj počas nasledujúcich dynastií a niektorí jej členovia boli pochovaní na pohrebisku neďaleko Sakkáry, čo znamená, že Mennofer zostal aj v tomto období srdcom ríše.

Pri invázii Hyksósov okolo roku 1650 pred Kr. sa mesto ocitlo v obliehaní. Po dobytí boli mnohé objekty, monumenty a sochy starého hlavného mesta rozobraté, vyplienené alebo poškodené, prípadne odvezené do nového hlavného mesta Hutvaretu (starogr. Αὔαρις, Abydos, H08), dnes Tell el-Dabaa.[pozn 1] O polstoročie neskôr znovu dobyli Egypt a obnovili domácu vládu panovníci 17. dynastie z Vesetu, po ktorých sa našli stopy v ruinách Mennoferu.

Nádvorie hrobky faraóna Haremheba na sakkárskom pohrebisku (18. dynastia)

Začiatok 18. dynastie je spojený s oslavou víťazstva nad cudzími votrelcami. Napriek tomu, že počas vlády Amenhotepa II. a Thutmoseho IV. sa venovala Mennoferu relatívne veľká pozornosť, ich hlavná časť sa sústreďovala na juh.[24] Nasledujúci dlhý čas prosperity a mieru v ríši mestu prospel a znovu mohlo ťažiť zo svojej strategickej polohy. Mestský prístav Perunofer (dosl. „Šťastná cesta“) sa stal vďaka spevneniu obchodných väzieb bránou do ríše pre susedné oblasti, vrátane Levanty a jej mesta Byblos.

Počas Novej ríše sa v Mennoferi vzdelávali princova a potomkovia aristokracie. Amenhotep II., ktorý sa tu narodil a vyrástol, prijal počas vlády svojho otca titul setem – veľkňaz Dolného Egypta. Počas pobytu v meste sa mladému princovi, neskoršiemu Thutmosemu IV. prisnil jeho známy sen. Lepsius v ruinách východne od Ptahovho chrámu identifikoval niekoľko kamenných blokov a zničených kolonád, na ktorých sa vyskytovalo meno Thutmoseho IV. Pravdepodobne patrili k dnes neznámej kráľovskej stavbe, najskôr k obradnému palácu.

Pravdepodobne z obdobia vlády Amenhotepa III. pochádza chrám bohyne Astarte, ktorého základy sa našli v mennoferských ruinách a o ktorom sa Hérodotos mylne domnieval, že patril gréckej bohyni Afrodite. Najväčšia stavba tohto faraóna však bol chrám s menom „Nebmaatre spojený s Prahom“. Je spomínaný v dokumentoch, ktoré pochádzajú z obdobia jeho vlády, napr. v zozname prác hlavného správcu Mennoferu Huja.[25] Dnes nie je jeho poloha presne určená, našlo sa však niekoľko znovu použitých blokov z hnedého kvarcitu Ramessom II. v jeho malom Ptahovom chráme. To niektorých egyptológov viedlo k názoru, že Ramesseho neskorší chrám bol postavený na mieste Amenhotepovho.[26]

Merire a jeho žena Iniuja zo sakkárskeho pohrebiska (18. dynastia)

Podľa nájdeného nápisu založil náboženský reformátor faraón Anchaton v Mennoferi Atonov chrám.[27] Horbka jedného z kňazov tohto kultu sa našla na sakkárskom pohrebisku.[28] Achnatonov nástupca faraón Tutanchamon v druhom roku vlády preniesol do Mennoferu kráľovský dvor z nového hlavného mesta Achetatonu, ktorého ruiny sa nachádzajú neďaleko dnešnej Amarny. Hneď potom začal s obnovou tradičného egyptského panteónu a náboženstva, ktoré predchádzalo krátkemu obdobiu monoteistického atonizmu. Z 18. dynastie pochádzajú v sakkárskej nekropole aj hroby aristokracie a vysokopostavených úradníkov, ako napr. kráľovského pokladníka Maju alebo veliteľa vojsk Haremheba. Druhý menovaný bol nakoniec pochovaný v Údolí kráľov, pretože sa stal časom posledným faraónom 18. dynastie.

Z nálezov z obdobia 19. dynastie badať ako v priebehu vlády Ramesseho II. mesto nadobudlo opäť význam a prestíž aj napriek relatívnej blízkosti nového hlavného mesta Piramesse v juhovýchodnej časti nílskej delty, dnes Kantir. Ramesse II. venoval mestu množstvo monumentov a ozdobil ich obrovskými symbolmi slávy. Jeho nástupca Merenptah tu postavil palác a vztýčil juhovýchodný múr Ptahovho chrámu. V prvej polovici 19. dynastie sa Mennofer vyhrieval na výslní kráľovskej pozornosti a je to práve táto dynastia, ktorá je dnes najviac vidieť v ruinách mesta.

Počas 22. a 23. dynastie sa dá pozorovať rozvoj mesta podľa konceptu, ktorý vytýčil Ramesse II. Nálezy nenaznačujú, že by počas Tretieho prechodného obdobia Mennofer trpel veľkým nedostatkom zapríčineným geopolitickými zmenami, na rozdiel od ostatných regiónov ríše. Namiesto toho sa zdá, že vládcovia tohto obdobia rozvíjali mennoferský kult v novom hlavnom meste ríše v Džanete (starogr. Τάνις, Tanis, D19), v severovýchodnej časti nílskej delty, dnes Sán el-Hagar. Podľa nálezov z Džanetu egyptológia dnes vie, že aj tu sa nachádzal Ptahov chrám. Faraón Siamon sa v dobových záznamoch spomína ako staviteľ Amonovho chrámu v Mennoferi, ktorého pozostatky vykopal začiatkom 20. storočia Flinders Petrie južne od ruín komplexu Ptahovho chrámu.[29]

Zakladateľ 22. dynastie Šešonk I. pristavil pylón a prednádvorie k Ptahovmu chrámu a nazval ho „Palác miliónov rokov Šešonka, milovaného Amonom.“. Tak to uvádza nájdený text opisujúci architektonický objekt. Posmrtný kult podobný kultom z Novej ríše, ktorý monument obklopoval, prebiehal v chráme niekoľko generácií po svojom založení. Niektorí odborníci sa preto domnievajú, že súčasťou monumentu mohla byť aj pohrebná komora samotného faraóna.[30] Šešonk tiež prikázal postaviť novú svätyňu pre boha Hapiho, najmä tú časť, v ktorej sa posvätný býk rituálne porážal a mumifikoval.[31][32]

Je známe pohrebisko mennoferských veľkňazov od 22. dynastie, ktoré ležalo západne od mestského fóra. Súčasťou nekropoly bola kaplnka venovaná bohu Ptahovi, ktorú nechal postaviť princ Šošenk, syn Osorkona II. Osorkonova hrobka sa našla pri Sakkáre roku 1942. Rekonštruovanú kaplnku je možné vidieť v záhradách Egyptského múzea v Káhire za trojicou kolosov Ramesseho II., ktoré sú tiež z Mennoferu.

Počas Tretieho prechodného obdobia a potom v Neskorom období bol Mennofer javiskom oslobodzovacích bojov medzi domácimi dynastiami a okupačnými silami Núbijcov, Asýrčanov alebo Peržanov.

Triumfálna kampaň kušitského kráľa Pianchiho viedla k založeniu 25. dynastie. Sídelným mestom bolo núbijské mesto Napata, ktoré ležalo pri dnešnom meste Karima, na území severného Sudánu. Pianchiho dobytie Egypta je zaznamenané na víťaznej stéle v Amonovom chráme v Gebel Barkal. Po dobytí mesta obnovil chrámy a kulty, ktoré ostali počas vlády predchádzajúcej líbyjskej dynastie zanedbané. Egyptológia vie z dobových prameňov o niekoľkých svätyniach v juhozápadnom rohu Ptahovho chrámu, ktoré vybudovali jeho nástupcovia.[33]

Kušitský faraón Taharka premenil mesto počas ohrozenia približujúcim sa asýrskym vojskom na pevnosť, ktorá však krátko po Taharkovom úteku naspäť do Núbie padla. Asýrsky kráľ Asarhaddon, podporovaný jednou z domácich princezien, dobyl mesto roku 671 pred Kr. Asýrske vojsko ho vyplienilo, obyvateľov zmasakrovalo a ich hlavy navŕšilo na hromady. Asarhaddon sa vrátil do svojho hlavného mesta Ninive s bohatou korisťou a nechal postaviť víťaznú stélu, na ktorej je zobrazený Taharkov syn v okovách. Skoro hneď ako kráľ z Egypta odišiel, krajina proti asýrskej nadvláde povstala.

Syn a nástupca asýrskeho kráľa Asarhaddona Aššurbanipal nadviazal na otcovu výpravu proti Egyptu a podnikol opäť veľkú inváziu. Roku 664 pred Kr. dobyl Mennofer a znovu ho Asýrčania vyplienili. Aššurbanipal prenasledoval dovtedy vládnuceho kušitského faraóna Tanutamona až do Núbie, kde ho porazil, a tým skončila kušitská nadvláda nad Egyptom. Moc sa vrátila do rúk potomkom saidských faraónov, ktorí zo strachu z ďalšej invázie zrekonštruovali a ešte viac opevnili mesto, ako o tom hovorí nápis z paláca faraóna Vahibreho.

Počas perzskej nadvlády bolo mesto ďalej zveľaďované, dokonca sa stalo hlavným mestom novo dobytého územia. Posádka perzského vojska bola stále prítomná v meste, možno pri veľkom severnom múre neďaleko vtedy dominantného Vahibreho paláca. Súčasťou tejto štvrte boli viaceré zbrojnice, čo odhalili vykopávky Flindersa Petrieho. Viac ako jeden a pol storočia ostal Mennofer hlavným mestom egyptskej satrapie a bol jedným z hlavných centier obchodu v Achajmenovskej ríši.

Nájdené stély z tohto obdobia venované bohovi Hapimu v mennoferskom Serapeu, ktoré vznikali pod dohľadom práve vládnuceho panovníka, sú kľúčom k pochopeniu vtedajších pomerov. Podzemné galérie, kde boli posvätní býci pochovávaní, sa stále rozrastali a neskôr nadobudli veľkolepý rozmer. To ukazuje rast kultu po celom území, najmä v Mennoferi a jeho nekropole. Kambýsom II. venovaný monument vyvracia Hérodotovo tvrdenie, ktoré Peržanom prepožičalo povesť kriminálnikov s neúctou voči posvätným tradíciám.

Domáce povstanie v roku 404 pred Kr. na čele s potomkom saidských kráľov Amenardisom ukončilo prvú perzskú okupáciu. Krátko nato bol v roku 399 pred Kr. porazený a popravený ďalším domácim záujemcom o trón Nefaarudžom I., zakladateľom 29. dynastie. Poprava je zaznamenaná na jednom aramejskom zvitku (Papyrus Brooklyn 13). Nefaarudž preniesol hlavné mesto do Džedetu (starogr. Μένδης, Mendes, D16), dnes Tell el-Rub’ v severovýchodnej časti nílskej delty, a Mennofer tak stratil politickú pozíciu faraónovho sídla. Ostal však obchodným a náboženským centrom so strategickým významom, vďaka ktorému Egypt odolával ďalším pokusom o opätovné dobytie krajiny Peržanmi.

Počas vlády prvého faraóna 30. dynastie Nachtnebefa sa začal rozsiahly program obnovy chrámov po celej ríši. V Mennoferi vznikol nový silný múr na ochranu vnútra obvodu Ptahovho chrámu. Boli opravené a vylepšené aj niektoré objekty v chrámovom komplexe. Ďalší vládca dynastie Nachthareheb začal popri realizácii rekonštrukčného programu svojho predchodcu podnikať vlastné stavebné aktivity. Postavil niekoľko sakrálnych objektov, najmä v oblasti dnešného sakkárskeho pohrebiska. Ozdobil ich pylónmi a sochami, pospájal dláždenými komunikáciami lemovanými radmi sfíng. Napriek snahe o obnovu krajiny po perzskej invázii musel v roku 343 pred Kr. opäť čeliť ich vpádu. V bitke pri meste Peramon (starogr. Πηλούσιον, Pelusion, D14) na východnom okraji nílskej delty, dnes Tell el-Farama, bolo domáce vojsko porazené spojenými silami Artaxerxa III. a panovník utiekol cez Horný Egypt do Núbie.

Z nápisu na jednom sarkofágu posvätného býka zo Sakkáry vyplýva, že v rokoch 338 – 335 pred Kr. Mennofer nakrátko oslobodil domáci rebelský vládca Chababaš. Vojsko Dareia III. nakoniec urobilo poriadky s rebelom a znovu obnovilo vládu nad mestom.

Počas Neskorého obdobia bolo mesto svedkom sledu invázií striedajúcich sa s oslobodeniami. Niekoľkokrát bolo dobyté a tieto udalosti patria medzi najväčšie krvipreliatia v dejinách krajiny. Egypt sa postupne dostával do rúk dobyvateľov aj napriek podpore svojich spojencov, a Mennofer už nikdy v dejinách nenadobudol niekdajšiu pozíciu hlavného mesta svetovej ríše. Roku 332 pred Kr. prišiel Alexander Veľký, prebral nadvládu nad krajinou a Egypt už potom nikdy v dejinách nemal svoju vlastnú kráľovskú dynastiu a domáceho vládcu.

Mramorová busta Ptolemaia IX. nájdená v ruinách Mennoferu (ptolemaiovské obdobie)

Roku 332 pred Kr. bol Alexander Veľký korunovaný v Ptahovom chráme so všetkými tradičnými rituálmi a poctami. Mesto si zachovalo významné postavenie, najmä náboženské, a to aj v nasledujúcom období, keď sa na trón dostal jeden z Alexandrovych generálov – Ptolemaios. Po Alexandrovej smrti v Babylone roku 323 pred Kr. získal s úsilím jeho telo a dopravil ho do Mennoferu. Vyhlásil, že sám kráľ vyjadril vôľu byť pochovaný v Egypte. Odniesol telo do stredu Pthaovho chrámu a nechal ho kňazmi nabalzamovať. Podľa macedónskeho zvyku nastupujúci kráľ deklaroval právo na trón tým, že pochoval svojho predchodcu. Neskôr Ptolemaios II. Filadelfos premiestnil Alexandrov sarkofág do Alexandrie, kde už bola v tom čase vybudovaná kráľovská hrobka, a tam ho uložil. Na presnú polohu hrobu sa časom zabudlo. Podľa Claudia Aeliana prorok Aristandros predpovedal, že zem, kde Alexander odpočíva, bude „navždy šťastná a neprekonateľná“.

Tak ako začala stúpať ptolemaiovská dynastia, mesto začalo upadať. Prvý, kto zaviedol kult Serapida v Egypte, bol Prolemaios I. Sóter. Jeho stavby umiestnil do oblasti pri dnešnej Sakkáre. Z tohto dôvodu veľa objektov serapea zdobia prvky inšpirované gréckou architektúrou, ako napr. sála poetov alebo dromos. Povesť mennoferského kultu prekonala po čase hranice krajiny, aj keď ho onedlho zatienil kult alexandrijského Serapida. Jeho serapeum bolo postavené nástupcami na Prolemaiovu počesť.

Roku 216 a neskôr roku 196 pred Kr. bol Ptolemaiom IV. Filopatorom a Ptolemaiom V. Epifanom vydaný Memfidský dekrét a zvolaná synoda. Na nej sa zhromaždili zástupcovia významných kňazských spoločenstiev pod patronátom Ptahovho veľkňaza a za prítomnosti faraóna. Úlohou zhromaždenia bolo dohodnúť sa na postupe v náboženských otázkach štátu v najbližších rokoch, tak isto na poplatkoch a daniach, vytvorení nových zdrojov a formách vzdávania úcty ptolemaiovskej vláde. Tieto dekréty boli vytesané do stél v troch písmach, aby im rozumel každý v Egypte – hieroglyficky, démoticky a grécky. Najznámejšia takáto stéla je Rosettská doska, pomocou ktorej bolo v 19. storočí rozlúštené egyptské hieroglyfické písmo.

Jestvujú aj ďalšie stély, tentoraz pohrebné, ktoré objasňujú genealógiu vysokých cirkevných hodnostárov Mennoferu – dynastie veľkňazov boha Ptaha. Rod si zachovával úzku väzbu s kráľovskou rodinou v Alexandrii tým, že sobáše prebiehali medzi veľkňazmi a niektorými z ptolemaiovských princezien. To stále viac posilňovalo puto oboch rodín.

Príchodom Rimanov stratil Mennofer, rovnako ako Veset, natrvalo svoje miesto v antickom svete. Oproti tomu Alexandria sa stala vstupnou bránou do krajiny. Vzostup kultu synkretického boha Serapida viac vyhovoval mentalite nových vládcov Egypta a kresťanstvo, ktoré sa práve objavilo, zase zapúšťalo stále hlbšie korene medzi ľudí. Tak odchádzali staré egyptské náboženské kulty nenávratne do minulosti a zabudnutia.

Počas byzantského a koptského obdobia mesto už viditeľne živorilo. Následne sa z neho stal kamenný lom pre nové blízke sídla, vrátane nového hlavného mesta, ktoré založili Arabi po ovládnutí krajiny v 7. storočí po Kr. Základy Fustátu a neskôr Káhiry tvoria kamene z rozobratých starovekých chrámov a pohrebísk Mennoferu. Arabský kronikár 13. storočia a cestovateľ Abd al-Lafít navštívil ruiny mesta a zanechal vo svojom opise svedectvo ich vznešenosti.

Aj keď sa súčasné ruiny nedajú porovnávať s tými, ktoré videl Abd al-Latíf, jeho výpoveď inšpirovala množstvo archeológov. Prvé prieskumy a vykopávky v 19. storočí a extenzívna práca Flindersa Petrieho umožnili len v náznaku vidieť minulú slávu mesta.

Mennofer s pohrebiskami, ktorých súčasťou sú skalné hrobky, mastaby, chrámy a pyramídy, bol zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 1979.

Memfidská triáda Nefertum-Ptah-Sechmet (podľa obr.)

• Ptah bol hlavným bohom mesta, ktorému patril rozsiahly chrámový komplex. Bol pokladaný za ochrancu sochárov, maliarov a remeselníkov. Jeho telo malo tvar múmie dekorovanej tesným plášťom. V oboch rukách držal žezlo, ktoré bolo symbolom sily a šťastia. Okrem toho mohol niesť aj symboly anch a džed ako vyjadrenie večného života.[34]
• Sechmet bola súčasťou memfidskej triády, spolu s Ptahom a Nefertumom. Mala ženskú postavu s tvárou levice a bola považovaná za Ptahovu manželku. Jej kult siaha do obdobia Starej ríše, keď bol ešte priateľským ochranným božstvom. V Textoch pyramíd spolu so Šesemtet bola ochrankyňou a ošetrovateľkou matky kráľa. V priebehu Strednej ríše sa posunula do nebezpečnej a mocnej podoby bohyne, ktorá ničí nepriateľov Egypta. Ako ohnivá bohyňa vojny bojovala na strane faraóna a jej šípy mohli roznášať choroby a mor.[35]
• Nefertum bol mladý boh, syn Ptaha a Sechmet. Význam jeho mena nie je úplne jasný, pravdepodobne je spojené s prvotným bohom Atumom. Bol bohom mladosti, krásy a dokonalosti a jeho symbol je modrý lotosový kvet. Je zobrazovaný buď ako kvet lotosu s dvoma perami, alebo v podobe človeka s lotosom na hlave. V Textoch pyramíd alebo v Knihe mŕtvych sa Nefertum spomína ako „lotosový kvet na nose Rea“, tzn. vystupuje ako darca života slnečnému božstvu. Ako Sachmetin syn môže mať občas aj agresívnejší aspekt, potom je zobrazovaný s krvavým mečom alebo ako lev, ktorý pohlcuje svojich nepriateľov.[36]
• Sokar bol ochranným bohom mennoferskej nekropoly, od ktorého prevzala meno aj súčasná dedina Sakkára. Mal postavu múmie s tvárou sokola. Od počiatku miestnej histórie bol súčasťou mestského panteónu, jeho pôvod však nie je známy. Zo Starej ríše je známe spojenie bohov Ptah-Sokar. Ako strážca pohrebísk bol bohom mŕtvych, preto sa niekedy spájal aj s bohom Usirom, napr. v Textoch pyramíd. Počas Strednej ríše bola obľúbená božská triáda Ptah-Soka-Usir. Tá sa vrátila v Neskorom období v podobe sošky, ktorá sa ukladala do hroboch. Od Novej ríše bol uctievaný ako boh zeme a plodnosti počas slávnosti, ktorá sa konala každoročne pri začiatku poľných prác, vždy 26. dňa 4. mesiaca obdobia achet. Počas slávností bol Sokar umiestnený v symbolickej podobe ako kameň alebo ako sokol sediaci na kopčeku zeme na slávnostnej bárke, ktorú na saniach ťahali okolo múrov Mennoferu. Táto úloha tradične prináležala kráľovi, alebo veľkňazovi, ktorý kráľa zastupoval. Ľudia v procesii za bárkou sa ozdobovali cibuľovými vencami, ktoré mali zavesené okolo krku. Obrazy tejto slávnosti sú známe z chrámov zo Starej a Novej ríše, napr. Medínet Habu.[37]
• Hapi bol na začiatku egyptských dejín uctievaný ako symbol plodnosti. Najneskôr počas Starej ríše bol stotožnený s bohom Ptahom a naďalej uctievaný ako jeho vtelenie a jedna z jeho podôb. V posvätnej stajni v obvode veľkého Ptahovho chrámu žil vždy len jeden býk, vyberaný podľa zvláštnych znakov. Musel mať napr. čiernu farbu, bielu trojuholníkovú škvrnu na čele a výrastky pod jazykom v tvare skarabea. Po smrti bol uctievaný ako User-Hapi, t. j. Serapis. Mŕtvi býci boli pochovávaní na pohrebisku pri Sakkáre. Najstarší známy pohreb je z obdobia vlády Amenhotepa III. Od čias Ramesseho II. boli po smrti ukladaní do priestorov galérií, ktoré boli rozšírené počas 26. dynastie.[38]
• Serapis je synkretická forma božstva, ktoré vzniklo spojením boha podsvetia Usira s býčím bohom Hapim. Vyskytuje sa až v neskorých egyptských dejinách. Kult bol najskôr obmedzený len na Mennofer a Alexandriu, kde mal svoju vlastnú svätyňu. Niesol grécke rysy, uctievali ho však spolu Gréci aj Egypťania.[39] Serapeum (starogr. Σεραπεῖον), ktoré tvoril chrám a pohrebné galérie na sakkárskom pohrebisku, sa v 1. tisícročí pred Kr. stalo dôležitým kultovým strediskom neskorej antiky a helenistického sveta. Datované stély pohrebov býkov sú dôležitou chronologickou pomôckou v egyptológii.[38]

Triáda Min-Kádeš-Repeš (podľa obr., Nová ríša)

• Kádeš bola sýrska bohyňa, predoázijská forma bohyne Anat alebo Astarty. V Egypte sa vyvinula do samostatného božstva plodnosti s udraviteľskou mocou. V Mennoferi mala svoje miesto v Ptahovom chráme a bola považovaná za jeho dcéru alebo manželku.[40] Stotožňovala sa aj s egyptskou bohyňou Hathor.[41]
• Baal bol pôvodne kaánskym bohom plodnosti a úrodnosti, rovnako ako bohom podsvetia a búrky. Spájali sa v ňom tvorivé a deštruktívne vlastnosti, podobne ako v bohyni Sechmet. Začiatok jeho kultu v Egypte sa kladie do obdobia vlády Amenhotepa II. Vtedy sa objavil v mennoferskom prístave Perunofer ako ochranca námorníkov Baal-Sapan. Počas Neskorého obdobia mal v meste svätyňu, ktorú pôvodne postavili pre sýrskych námorníkov, časom ju však navštevovali aj Egypťania. Prvým Baalovym kňazom v Mennoferi bol muž so semitským menom Sarabidžahina. Od 19. dynastie bol Baal kráľovským božstvom a stotožňoval sa s domácim bohom Sutechom.[40]
• Rešep bol pôvodne ugaritský boh vojny a do miestneho panteónu sa dostal počas 20. dynastie vďaka mennoferským remeselníkom, ktorí ho uctievali ako „veľkého boha, pána neba“ a boha uzdraviteľa. Bol spájaný s epidémiami a pohromami a rovnako ako bohyňa Sechmet ich spôsoboval alebo im predchádzal. V Egypte sa objavuje prvýkrát počas vlády Amenhotepa II. ako boh vojny. Bol spájaný podobne ako Astarte s koňmi a až do polovice 18. dynastie bol zobrazovaný na koni. Niesol palcát, štít a kopiju. Rešep tvoril spolu s bohom Minom a sýrskou bohyňou Kádeš božskú triádu erotiky a plodnosti.[42]
• Astarte bola v prístave Perunofer podobne ako Kádeš uctievaná ako dcéra alebo manželka boha Ptaha, príp. ju identifikovali s bohyňou Sechmet. Bola jediným božstvom, ktoré bolo zodpovedné za ochranu bojového voza, preto ju zobrazovali v sprievode vedľa voza bojujúceho kráľa s nápisom „kráľov štít“.[43]

Šabakov kameň je v súčasnosti vystavený v Britskom múzeu v Londýne (EA 498, 25. dynastia, okolo 710 pred Kr.)

Teologický koncept stvorenia sveta, ktorý vyvinuli Ptahovi kňazi v Mennoferi, je známy z poškodeného nápisu zachovaného na tzv. Šabakovom kameni z čierneho granitu, ktorý je dnes v Britskom múzeu (EA 498). Text na kamennej doske je opisom staršieho záznamu zo zvitkov, ktorý dal do kameňa vyryť panovník 25. dynastie Neferefre Šabaka. Podľa niektorých bádateľov forma textu zodpovedá archaickej egyptčine Textov pyramíd Starej ríše, iní jej vek odhadujú na 19. dynastiu podľa niektorých synkretických prvkov. Je tiež možné, že počas 19. dynastie bol napísaný text obsahujúci staršie teologické náuky, ktorý Šabaka neskôr „zachránil pre večnosť“ tým, že ho nechal vytesať do kameňa.[44]

V memfidskom kozmogonickom koncepte vystupuje Ptah ako hlavný boh, ktorý tvorí ďalšie egyptské božstvá. Text obsahuje tiež príbeh o Horovi a Sutechovi, ich hádke a uzmierení v Ptahovom chráme. V stvoriteľskom učení vystupuje aj heliopolitské Devätoro (starogr. Εννεάς), ktoré však tu je súčasťou Ptahovho tela ako jeho tvoriace sily. „Po stvorení kozmu, splodení bohov a vytvorení ľudí Ptah ustanovil rád sveta a systém vlády, kultov, spravodlivosti, pracovných povinností a možností obživy.“[45]

Ptah v texte premýšľa srdcom a tvorí jazykom. Leonard H. Lesko podotýka, že je to zaujímavý príklad stvorenia ex nihilo a možno predobraz biblickej myšlienky o stvorení sveta prostredníctvom Slova alebo protoidea kresťanského Logu. Text Ptaha ďalej stotožňuje s božskou dvojicou Nun-Nunet, predstavujúcou prapôvodný chaos a ďalšími kozmogonickými konceptami prostredníctvom zmieneného hermopolitského Osmora (starogr. Ογδοάς) a heliopolitského Devätora.[46]

Úryvok zo Šabakovho kameňa:[47]

Zo staroveku sa dodnes zachovali pozostatky týchto hlavných objektov, ktoré boli kedysi súčasťou antického Mennoferu (podľa dnešných lokalít):[49]

• Mít Rahína – veľký Ptahov chrám (Hutkaptah) s kolosálnymi sochami Ramesseho II. a sfingami; ● dom balzamovania Šešonka I., v ktorom boli balzamovní posvätní býci; ● Hapiho chrám známy len z dokladov; ● menší Pthahov chrám Ramesseho II. (Kóm el-Kalaa); ● Ptahov a Sechmetin chrám Ramesseho II.; ● Ptahov chrám faraóna Merenptaha; ● menší Hathorin chrám; ● Sechmetin chrám, známy len z textov; ● Amonov chrám faraóna Siamona, známy len z textov; ● Atonov chrám faraóna Achnatona, známy len z fragmentárnych nálezov po celom území mesta; ● Merenptahov palác (Kóm el-Kalaa); ● Vahibreho palác; ● hrobky veľkňazov z 22. dynastie.
• Abú Rawáš – Radžedefova pyramída; ● pohrebiská z Archaického obdobia, Starej ríše a grécko-rímskeho obdobia.
• Gíza – Chufuova, Rachefova a Menkaureho pyramída; ● pohrebiská nekráľovských hrobiek späté pyramídami, väčšinou z obdobia Starej ríše; ● Veľká sfinga a jej chrám; ● Hrobka Chentkaus I. ● Harmachetov chrám z obdobia Novej ríše.
• Záwíja al-Arján – Vrstvená pyramída z 3. dynastie; ● Nedokončená pyramída zo 4. dynastie.
• Abú Guráb – Niuserreho slnečný chrám.
• Abú Sír – Veserkafov slnečný chrám; ● štyri ďalšie slnečné chrámy z 5. dynastie, doložené len v administratívnych záznamoch;[50] ● pyramídy z 5. dynastie; ● nekráľovské hrobky z rôznych období.
• Sakkára – viacero kráľovských hrobiek z 2. dynastie; ● pyramídy z 3. až 13. dynastie; ● nekráľovské hrobky zo všetkých období, začínajúce 1. dynastiou; ● Serapeion a ďalšie objekty zvieracieho pohrebiska s chrámami z Neskorého a grécko-rímskeho obdobia.
• Dahšúr – pyramídy zo 4., 12. a 13. dynastie; ● nekráľovské hrobky z rovnakého obdobia.

Rekonštrukcia vstupu do obvodu veľkého Ptahovho chrámu (Franck Monier)

Hutkaptah bol chrám boha stvoriteľa Ptaha. Bol najväčším a najdôležitejším mestským chrámom, jednou z najvýraznejších miestnych budov a zaberal rozľahlý ohradený obvod v strede mesta. Chrám, bohatý stáročnou úctou, bol jedným z troch najvýznamnejších kultových miest v starovekom Egypte, spolu s Reovym chrámom v Iunu (starogr. Ἡλίουπόλις, Heliopolis, D13) a Amonovym chrámom vo Vesete.

Veľa z toho, čo sa o ňom dnes vie, máme od Hérodota, ktorý ho navštívil počas prvej perzskej okupácie, dávno po konci Novej ríše. Hérodotos spomína, že chrám bol založeným samotným Menim, legendárnym prvým kráľom zjednoteného Egypta a zakladateľom 1. dynastie, a jadro budovy bolo určené len kňazom a panovníkom.[51] Jeho text však neopisuje fyzickú podobu chrámového komplexu. Archeologické práce, ktoré na mieste prebiehajú, postupne vynášajú na svetlo dneška ruiny chrámu a odkrývajú veľké priestranstvo obohnané múrom, prístupné niekoľkými bránami z južnej, východnej a západnej strany.

Fragmenty z veľkého chrámu a jeho priľahlých objektov je dnes možné vidieť v prírodnom múzeu, okolo kolosálnej sochy Ramesseho II., ktorá pôvodne stála na juhu v severojužnej osi chrámu. V tomto sektore je aj kamenný monolit sfingy, objavený v 19. storočí. Pochádza z 18. dynastie, najskôr z obdobia vlády Amenhotepa II. alebo Thutmoseho IV. Je jedným z najlepších príkladov tohto typu plastiky, ktorá stojí stále na svojom pôvodnom mieste.

V prírodnom múzeu je umiestnených množstvo ďalších sôch, kolosov, sfíng a architektonických prvkov. Väčšina nálezov však bola predaná do múzeí po celom svete. Veľa z nich je dnes neďaleko v Egyptskom múzeu v Káhire.

Presný vzhľad chrámu nie je dnes známy. Zatiaľ sa vie ako vyzeral hlavný vstup do chrámového obvodu. Z nedávnych objavov sú známe okrem iného aj gigantické sochy, ktoré zdobili buď brány alebo veže múru. Na nich sa našli texty z obdobia vlády Ramesseho II., ktorý podľa starovekých zdrojov postavil ešte ďalšie tri svätyne v chrámovom obvode.

Dnešné rumovisko, ktoré ostalo z Ptahovho chrámu Ramesseho II.

Patril medzi menšie sakrálne objekty v Mennoferi a stál pri juhozápadnom nároží veľkého Ptahovho chrámu. Bol venovaný kultu troch štátnych božstiev – Hora, Ptaha a Amona, spolu s kultom zbožšteného faraóna.[52]

Jeho ruiny objavil Ahmed Badawy v roku 1942 a v roku 1955 ho odkryl Rudolf Anthes. Vykopávky odhalili sakrálny objekt s vežou, nádvorím pre rituálne obete, portikus so stĺpmi, následnú stĺpovú sieň (hypostyl) a svätyňu rozdelenú na tri priestory. Celý areál bol obohnaný múrom z nepálených tehál. Najstaršie prvky v exteriéri sú datované do obdobia Novej ríše.

Chrám sa otváral na východ a vydláždený priestor ho spojoval s ďalším sakrálnymi objektami v susedstve. Archeologický výskum na tomto mieste ukázal, že južnú časť mesta tvorili viaceré sakrálne objekty a niektoré z nich patrili kultu hlavného mestského božstva.

Bol rozlohou tiež jedným z menších. Stál ďalej od veľkého Ptahovho chrámu na východ, bližšie ku kolosom. Postavili ho pravdepodobne počas 19. dynastie a venovali kultu božského manželského páru – Ptaha a Sechmet, spolu s kultom deifikovaného faraóna Ramesseho II. Pozostatky tejto stavby nie sú v porovnateľnom stave ako okolité ruiny, keďže z jeho kamenných základov sa začal ťažiť vápenec už v neskorom staroveku.

Dve gigantické sochy z obdobia Strednej ríše zdobili kedysi západnú chrámovú fasádu. Zobrazujú kráčajúceho faraóna, ktorý nesie na hlave hedžet – bielu korunu Horného Egypta. Boli premiestnené a dnes stoja vo vnútri prírodného múzea.

Juhovýchodne od veľkého Ptahovho chrámu postavil na počesť hlavneho mestského boha faraón 19. dynastie Merenptah svätyňu. Začiatkom 20. storočia ho objavil Flinders Petrie, ktorý ho identifikoval s Hérodotovym Próteovym chrámom.[53]

Na tejto lokalite prebiehali vykopávky počas prvej svetovej vojny pod vedením Clarenca Stanleyho Fishera. Práce začali od prednej časti objektu, kde sa nachádza priestranné nádvorie s rozlohou 15 m², otvorené na juh vstupom, dekorovaným reliéfmi s nápism spomínajúce mená panovníka a prívlastky Ptaha. Len táto časť bola zatiaľ vykopaná, ostatok komplexu čaká dodnes na odkrytie. Počas zemných prác archeológovia našli stopy po budove z nepálených tehál, ktorá, ako sa ukázalo, bola veľkým slávnostným palácom, postaveným pozdĺž vlastného chrámu. Niektoré z príznačných architektonických prvkov kamennej budovy boli darované Pennsylvánskej univerzite, ktorá financovala výpravu. Ďalšie zostali v Egyptskom múzeu v Káhire.

Podľa neskorších záznamov sa chrám používal do konca Novej ríše. Časom však ostal opustený, neskôr mu obyvatelia určili náhradné využitie. Budova sa stále viac strácala pod neustálou stavebnou aktivitou mesta. Podľa stratigrafickej štúdie už v Neskorom období bola rozpadnutá a vzápätí úplne prekrytá novou zástavbou.

Hlava stĺpu z Hathorinho chrámu

Malý Hatorin chrám odkryl Abduláh al-Sajed Mahmud v 70. rokoch južne od veľkého múru Hutkaptah a jeho vznik odhadol do obdobia panovania faraóna 19. dynastie Ramesseho II.[54] Bol venovaný bohyni Hathor, pani sykomory. Typologicky patrí medzi architektúru malých chrámov a svätýň, ktorá je typická hlavne pre objekty oblasti Vesetu (dnes okolie Karnaku).

Podľa dispozície sa dá predpokladať, že nebol v meste hlavnou svätyňou bohyne. Pravdepodobne sa používal najmä počas sprievodov v období festivalov. Väčší Hathorin chrám, asi jeden z najväčších a najdôležitejších chrámov bohyne v Egypte, by mal stáť niekde inde na území mesta. Do dnešných dní však ostáva neobjavený. Môže sa skrývať niekde v blízkosti terénnej priehlbiny, rovnakej aká bola pri Ptahovom chráme. Archeológovia predpokladajú, že medzi nálezmi by mohli byť pozostatky obvodového múru a veľký monument, ktoré spomínajú staroveké pramene.

V severnej časti mesta sa našli pozostatky Mitrovho chrámu z rímskeho obdobia. Našlo sa aj miesto chrámu bohyni Astarte, o ktorom sa zmieňuje Hérodotos. Nachádzal sa vo fenickej štvrti. Severne od Ptahovho chrámu sa mal nachádzať chrám bohyne Neit. Dodnes však jeho pozostatky neboli nájdené.

Predpokladá sa, že v Mennoferi stálo niekoľko chrámov božstiev, ktoré boli určitým spôsobom spojené s hlavným mestským bohom Ptahom. Viaceré z týchto svätýň sú v súčasnosti doložené len z dobových hieroglyfických textov a ich pozostatky stále čakajú v ruinách mesta na svoje objavenie. Prieskum a vykopávky stále prebiehajú a z nich plynú nové informácie, ktoré stále viac dokresľujú obraz starovekej metropoly.

Jedným zo skupiny chrámov, ktoré sú zatiaľ len textovo doložené, je chrám bohyne Sechmet, manželky boha Ptaha.

Pravdepodobne sa nachádzal v chrámovom komplexe Hutkaptah, o čom svedčí niekoľko artefaktov z ruín komplexu nájdených v 19. storočí. Medzi nimi je aj kamenný blok s epitetom bohyne[55] a stĺp s nápisom, ktorý spomína Ramesseho II. ako „milovaného Sechmet“.[56] Veľký Harrisov papyrus (Papyrus Harris I) spomína sochu bohyne počas panovania Ramesseho III., postavenú hneď vedľa Ptahovej a ich syna Nefertuma, ktorá bola prijatá mennoferskými bohmi do stredu veľkého chrámu.[57][58]

Socha býka Hapiho zo Serapea pri Sakkáre vystavená v Louvres (30. dynastia)

Hapiho chrám v Mennoferi bol hlavným chrámom v Egypte, kde sa konali bohoslužby býčiemu bohu Hapimu, živej manifestácii boha Ptaha.[pozn 2] Chrám je relatívne dobre opísaný v prácach klasických dejepiscov, písal o ňom napr. Hérodotos, Diodóros alebo Strabón, no dodnes nie je známa jeho presná poloha.

Podľa Hérodota, ktorý okrem iného opísal chrámové nádvorie ako peristyl s kolonádou a veľkými sochami, bol chrám postavený za vlády faraóna 26. dynastie Psammetika I.

Strabón navštívil miesto s postupujúcim rímskym vojskom, ktoré ho práve obsadzovalo po víťazstve Octaviana Augusta nad Marcom Antoniom a Kleopatrou VII. v bitke pri myse Aktion. Spomenul, že v chráme sa nachádzali dve komory, jedna pre býka a druhá pre jeho matku. Objekt stál neďaleko Ptahovho chrámu. V chráme Hapi plnil funkciu orákula, jeho pohyby sa interpretovali ako prorocké. Jeho dych mal liečiť choroby a jeho prítomnosť žehnať okolostojacich chlapov mužnosťou. V chráme mal venované okno, v ktorom ho bolo možné vidieť. Býka ozdobeného šperkami a kvetmi viedli počas sviatkov ulicami mesta.

V roku 1941 objavil archeológ Ahmed Badawy v ruinách Mennoferu prvé pozostatky, ktoré zobrazovali boha Hapiho. Toto miesto, ktoré sa nachádzalo v areáli veľkého Ptahovho chrámu, bola v skutočnosti pohrebná komora určená len pre balzamovanie posvätných býkov. Text stély nájdenej pri Sakkáre spomína, ako faraón 30. dynastie Nachthareheb nariadil rekonštrukciu tohto objektu. Fragmenty z tejto dynastie, ktoré potvrdzujú nápis na stéle, boli skutočne nájdené v severnej časti ruín objektu. Pravdepodobne ide o časť väčšieho chrámu, ktorú spomínajú staroveké informačné zdroje. Posvätné priestory by mohli byť asi jedinými, ktorých stopy sa do dneška zachovali, a potvrdzovali by slová Strabóna a Diodóra, ktorí umiestňujú chrám neďaleko Ptahovho chrámu.[59]

Väčšina Hapiho sôch pochádza z pohrebných komôr mennoferského Serapea. Najstarší známy pohreb býka v tomto komplexe pochádza z obdobia panovania faraóna 18. dynastie Amenhotepa III., ktoré bolo pre Egypt vrcholom prosperity a moci.

Faraón Siamon z 21. dynastie nechal južne od Ptahovho chrámu postaviť svätyňu boha Amona. Táto svätyňa (alebo komplex svätýň) bola pravdepodobne venovaná hornoegyptskej tébskej triáde – Amonovi, Mut a Chonsuovi, čo bol hornoegyptský pendant dolnoegyptskej memfidskej triády.

Z hieroglyfických nálezov v sakkárskych hrobkách mennoferských hodnostárov je známy Atonov chrám v meste z konca 18. dynastie. V nich sa okrem iného spomína aj Tutanchamon, v tom čase ako „správca Atonovho chrámu v Mennoferi“.

Už od raných vykopávok konca 19. a začiatku 20. storočia sa medzi nájdenými artefaktami z celého územia mesta vyskytovali také, ktoré dokazovali existenciu chrámu kultu slnečného kotúča. Umiestnenie tejto stavby je dnes neznáme a jestvuje niekoľko hypotetických polôh, väčšinou založených na výskyte príbuzných fragmentov z amarnského obdobia v archeologických nálezoch z rôznych lokalít náleziska.

Kolosálna socha Ramesseho II. v prírodnom múzeu (19. dynastia)

Ruiny starovekého Mennoferu priniesli väčšie množstvo sôch, ktoré zobrazujú faraóna Ramesseho II.

V Mennoferskom múzeu je gigantická socha faraóna, vytesaná z monumentálneho kusu vápenca, dlhá 10 m. Objavil ju roku 1820 neďaleko južnej brány Ptahovho chrámu taliansky archeológ Giovanni Caviglia. Keďže jej chýba spodná časť, je dnes prezentovaná v múzeu v ležiacej polohe na chrbte. Niektoré farebné vrstvy polychrómovej výzdoby sú stále viditeľné, jej krása však spočíva v bezchybnom detaile a jemnosti zložitých foriem ľudskej anatómie. Faraón nesie na hlave hedžet – bielu korunu Horného Egypta.

Cavilia ponúkol sochu veľkovojvodovi Leopoldovi II. Toskánskemu cez sprostredkovateľa. Sprostredkovateľ radil šľachticovi, poukazujúc na neúmerné náklady na prepravu, aby kolos rozrezal na kusy. Vládca Egypta Muhammad Alí Paša ju ponúkol ako dar Britskému múzeu, inštitúcia však dar odmietla z dôvodu problematickej dopravy tak rozmerného objektu. Kolos ostal napokon na mieste v areáli Mennoferu a neskôr okolo neho vzniklo múzeum, pôvodne kvôli jeho ochrane.

Kolos v múzeu bol kedysi súčasťou dvojice, ktorá stála pred východným vstupom do Ptahovho chrámu. Druhý kolos z páru neskôr v ten istý rok našiel tiež Caviglia. V roku 1950 bol reštaurovaný do svojej pôvodnej 11-metrovej stojacej podoby. Prvýkrát sa na verejnosti objavil v strede námestia Bad al-Hadid v Káhire. Následne bolo námestie premenované na Ramesseho námestie. Jeho umiestnenie však nebolo uspokojivé a v roku 2006 bol premiestnený dočasne do Gízy, kde ho dnes reštaurujú. Jeho nové miesto by sa malo nachádzať pred novým Veľkým egyptským múzeom (GEM), ktoré bude stáť približne dva kilometre od pyramíd v Gíze. Replika stojí v káhirskej predmestskej štvrti Heliopolis.

Mennofer mal vďaka svojmu veku a rozlohe niekoľko pohrebísk rozptýlených pozdĺž nílskeho údolia, vrátane toho najznámejšieho, ktoré sa dnes nachádza pri dedine Sakkára. Okrem tých vonkajších ležalo v intraviláne mesta niekoľko ďalších menších pohrebísk, ktoré boli situované západne od veľkého Ptahovho chrámu. Posvätnosť týchto častí mesta nevyhnutne priťahovala zbožných a veriacich, ktorí chceli buď pochovať blízkych alebo obetovať Usirovi.

Časť mesta, ktorá sa volala Anchtauej, bola v období Strednej ríše začlenená do nekropole. Z obdobia 22. dynastia pochádza príkaz na rozšírenie západného sektora Ptahovho chrámu, ktorým sa panovník snažil obnoviť zašlú slávu mesta z čias Ramessovcov. V tejto časti bolo nájdené pohrebisko mennoferských veľkňazov.

Sakkárske pohrebisko malo podľa dobových zdrojov kaplnku alebo modlitebňu bohyne Bastet, čo je v súlade s ďalšími prítomnými monumentami, ktoré dali postaviť vládcovia pochádzajúci z mesta Perbastet (starogr. Βούβαστις, Bubastis, D18), ležiaceho severne od Mennoferum v nílskej delte, dnes Tell Basta. V tejto oblasti sa nachádzali aj ďalšie zádušné chrámy postavené niekoľkými panovníkmi z obdobia Novej ríše, ktoré mali porovnateľnú funkciu ako vesetský „chrámy miliónov rokov“.

Ruiny Vahibreho paláca (26. dynastia)

Mennofer bol sídlom kráľovskej moci faraónov počas niekoľkých dynastií. Podľa Manehta prvý kráľovský palác na území mesta vybudoval Hor Aha, nástupca Hora Narmera, jeden zo zakladateľov 1. egyptskej kráľovskej dynastie. Postavil aj pevnosť s bielymi múrmi, po ktorej bolo mesto pôvodne pomenované. Vlastné egyptské zdroje rozprávajú o palácoch panovníkov Starej ríše, z ktorých niektoré stáli hneď pri kráľovských pyramídach. Ich veľkosť bola ohromujúca a boli skrášlené parkami a jazerami.[60] Okrem už spomínaných palácov ďalšie zdroje hovoria o existencii jedného z 18. dynastie, ktorý v meste postavil Thutmose I. a bol funkčný ešte za vlády Thutmoseho IV., t. j. takmer 120 rokov.

Podľa záznamu z obdobia panovania faraóna Merenptaha, panovník nariadil výstavbu veľkého ohradeného obvodu, v ktorom mal stáť chrám s palácom.[61] Neskorší panovník Haaibre Vahibre si postavil luxusné sídlo na mieste, odkiaľ mohol z nadhľadu pozorovať živé mesto. Sídlo bolo súčasťou radu objektov vybudovaných v chrámovom obvode z Neskorého obdobia. Zahrňovalo kráľovský palác, pevnosť, kasárne a zbrojnice. Flinders Perie kopal na mieste Vahibreho komplexu a našiel významné stopy po vojenskej aktivite.[62]

Chrámy a paláce v strede mesta obklopovali rôzne ďalšie štvrte, ktoré tvorili remeselné dielne, zbrojnice alebo lodenice. Medzi nimi sa nachádzali aj obytné obvody, z ktorých niektoré boli obývané cudzincami, najskôr Chetitmi a Feničanmi, neskôr Peržanmi a nakoniec Grékmi. Mesto sa nachádzalo na križovatke obchodných ciest, čo priťahovalo dovozcov z rozmanitých oblastí Stredomoria.

Staroveké záznamy píšu ako sa mesto neprestajne rozrastalo. Níl sa posúval počas stáročí stále na východ, a tak zanechával nový priestor na osídlenie aj za východnou hranicou mesta.[63] Tomuto mestskému priestoru dominovala veľká východná brána Ptahovho chrámu.

Od začiatku druhej polovice prvého tisícročia pred Kr. je mesto opisované antickými dejepiscami stále podrobnejšie, najmä kvôli rozvíjajúcemu sa obchodu s Gréckom. Opisy mesta, ktoré podávajú cestovatelia nasledujúci hneď v pätách obchodníkov, sú dnes osvedčenými prostriedkami, ktoré pomáhajú rekonštruovať obraz starovekej slávy mesta. Medzi najdôležitejších klasických autorov správ o Egypte patria:

• Hérodotos, grécky dejepisec, ktorý navštívil a opísal monumenty mesta počas prvej perzskej nadvlády v 5. storočí pred Kr.;[50]
• Diodóros Sicílsky, grécky dejepisec, ktorý navštívil mesto v 1. storočí pred Kr. počas vlády Ptolemaiovcov, podal o ňom ďalšie informácie;[64]
• Strabón, grécky zemepisec, ktorý navštívil oblasť počas dobývania mesta Rimanmi na konci 1. storočia pred Kr.[65]

Mesto často spomínajú aj ďalší grécki a latinskí autori, niekedy predkladajú celkový opis, inokedy podrobnejšie rozoberajú miestne náboženské zvyklosti, ako napr. Suetonius[66] alebo Ammianus Marcellinus.[67] Od druhého menovaného sa zachoval opis mestského kultu býka Hapiho. Úpadok mesta začal v nasledujúcom období počas príchodu kresťanstva a zachovalo sa niekoľko prameňov, ktoré informujú o jeho posledných rokov.

Správy o ňom sa vynárajú opäť až po dobytí Egypta Arabmi. Vtedy však už ležalo mesto v ruinách. Medzi hlavné zdroje informácií patria moslimskí autori:

• Abd al-Latíf al-Bagdádí, slávny bagdadský zemepisec, ktorý v 13. storočí navštívil a opísal ruiny mesta;
• Mohammad al-Makrízí, egyptský dejepisec, ktorý navštívil oblasť v 14. storočí a zaznamenal podrobný opis mestských ruín.

V roku 1652 Francúz Jean de Thévenot počas návštevy Egypta identifikoval polohu ruín mesta a potvrdil tak správy starších arabských autorov. Jeho popis je stručný, ale predstavuje prvý krok k odbornému štúdiu lokality, ktoré nasledovalo hneď po vzniku archeológie.[68] Skutočným začiatkom vedeckého skúmania Mennoferu bola Napoleonova veľká vojenská výprava do Egypta roku 1798. Prieskum danej oblasti potvrdil Thévenotov predpoklad a prvé štúdie pozostatkov zabezpečili vedci, ktorí boli súčasťou francúzskej výpravy. Výsledky prvého vedeckého štúdia boli publikované v monumentálnom diele Description de l'Égypte, spolu s mapou lokality, ktorá priniesla jej presnejšie zameranie.

Rané francúzske výpravy dláždili cestu k hlbšiemu poznaniu lokality, ktoré pokračovalo počas ďalších storočí. Nasleduje zoznam niektorých podujatí vedených objaviteľmi, egyptológmi a hlavnými archeologickými inštitúciami, ktoré sa uskutočnili v 19. storočí:

• 1820: Prvé vykopávky v lokalite mesta viedli Caviglia a Sloane. Objavili okrem iného jeden z kolosov Ramesseho II., ktorý je dnes vystavený v miestnom múzeu.
• 1828 – 1830: Jean-François Champollion sa v rokoch 1828 – 1830 počas svojej cesty Egyptom zastavil aj na lokalite Mennoferu, urobil zopár archeologických výkopov a prečítal väčšinu epigrafických pozostatkov. Chcel sa o krátky čas vrátiť na miesto s lepšou výbavou a dlhšou časovou rezervou, jeho náhla smrť v roku 1832 však tieto plány zastavila.[69]
• 1842: Karl Richard Lepsius urobil počas pruskej výpravy rýchly prieskum ruín mesta a vytvoril prvú detailnú mapu lokality, ktorá sa stala základom neskorších výskumov a vykopávov.[70]

Za britskej éry v Egypte sa udiali viaceré náhodné archeologické objavy vďaka rozvíjajúcim sa poľnohospodárskym technológiám a systematickému kultivovaniu záplavových oblastí Nílu. Väčšina nájdených artefaktov však nakoniec padla do rúk európskym zberateľom pracujúcim pre veľké múzeá. Jednou z takýchto náhodných udalostí bol objav ruín rímskeho chrámu boha Mitri v roku 1847.

V rokoch 1852 – 1854 sa uskutočnil geologický prieskum lokality vedený Josephom Hekekyanom pre egyptskú vládu. Pri tejto príležitosti sa mu podarilo niekoľko objavov, napr. kamenné fragmenty pri Kóm el-Chanzir (severovýchodne od veľkého Ptahovho chrámu). Tieto kamenné bloky boli dekorované v amarnskom štýle a pôvodne pochádzali z miestneho Atonovho chrámu. Skoro určite však boli znovu použité v základoch niektorého z ďalších zničených objektov. Hekekyan našiel aj kolos Ramesseho II. z ružového granitu.

Záplava archeologických objavov zvyšovala riziko, že väčšina kultúrneho bohatstva Egypta skončí navždy za jeho hranicami. Auguste-Édouard Mariette, ktorý v roku 1850 navštívil Sakkáru, si uvedomil toto nebezpečenstvo. Považoval za potrebné vytvoriť v Egypte inštitúciu zodpovednú za objavy a obnovu archeologických pokladov krajiny. V roku 1859 založil Organizáciu pre egyptské starožitnosti (Egyptian Antiquities Organisation, EAO), ktorá organizovala vykopávky. V tom čase boli odkryté prvé pozostatky veľkého Ptahovho chrámu a našli sa aj kráľovské sochy zo Starej ríše.[71]

Doteraz najrozsiahlejšie vykopávky na mieste starovekého Mennoferu podnikol Flinders Petrie v rokoch 1907 – 1912 a odkryl väčšinu ruín, ktoré je možné dnes vidieť – hypostyl Pthahovho chrámu, pylón Ramesseho II., veľkú alabastrovú sfingu alebo veľký múr severne od Vahibreho paláca. Petrie tiež objavil pozostatky Amonovho chrámu faraóna Siamona a Ptahovho chrámu faraóna Merenptaha.[72] Práce prerušila prvá svetová vojna. Po jej skončení riadenie vykopávok prebrali iní archeológovia a odkryli ďalšie zabudnuté časti starovekého hlavného mesta.

Nasleduje chronologický zoznam ďalších hlavných aktivít:

• 1914 – 1921: vykopávky Pensylvánskej univerzity v areáli Ptahovho chrámu Merenptaha viedlo k objaveniu susediaceho paláca;
• 1942: EAO prieskum, ktorý viedol egyptológ Ahmed Badawy, objavil malý Ptahov chrám Ramesseho II. a kaplnku hrobky princa Šešonka z 22. dynastie;[73]
• 1950: egyptológ Labib Habachi v službách EAO objavil kaplnku faraóna Setchiho I.; egyptská vláda sa rozhodla preniesť obrovskú sochu Ramesseho II. z ružového granitu do Káhiry;
• 1954: náhodný objav cestných robotníkov, ktorí narazili na pohrebisko zo Strednej ríše pri Kom el-Fachíri;[74]
• 1955 – 1957: Rudolph Anthes v službách Philadelphskej univerzity prehľadal a vyčistil malý Ptahov chrám Ramesseho II. spolu s balzamovacou kaplnkou posvätných býkov;[75]
• 1969: náhodný objav kaplnky malého Hathorinho chrámu;[54]
• 1970 – 1984: vykopávky pod EAO riadené Abdulahom el-Sajedom Mahmudom, Huleilom Ghalim a Karimom Abu Šanabom vyčistili malý Hathorin chrám;
• 1980: odkrytie a výskum blazamovacej miestnosti posvätných býkov Americkým výskumným centrom v Egypte.[76]
• 1982: britský egyptológ českého pôvodu Jaromír Málek preskúmal a zaznamenal nálezy z malého Ptahovho chrámu Ramesseho II.[77]
• 1970, 1984 – 1990: vykopávky londýnskej Egypt Exploration Society (EES), ktorých súčasťou bol ďalší výskum stĺpovej siene a pylónu Ramesseho II.; objav granitových blokov so záznamami vlády Amenemheta II.; odkrytie hrobiek Ptahovych veľkňazov; prieskumy a výskum pohrebiska neďaleko Sakkáry;[78]
• 2003: opätovné archeologické práce Najvyššej rady pre pamiatky Egypta (SCAE) na malom Hathorinom chráme;
• 2003 – 2004: vykopávky veľkého múru v severnej časti Mennoferu rusko-belgickej výpravy.